znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. Ing. G. B., C., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/131/2009 a jeho rozsudkom z 18. februára 2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/138/2010 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. Ing. G. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2010   doručená   sťažnosť   PhDr.   Ing.   G.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C/131/2009   a   jeho   rozsudkom   z 18.   februára   2010 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 12 Co 138/2010 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   v právnej   veci   navrhovateľa   o návrhu na vypratanie spoločných priestorov vedenej okresným súdom sp. zn. 14 C/131/2009 bolo rozsudkom z 18. februára 2010 rozhodnuté, že ako odporca je povinný vypratať spoločné priestory – sušiareň a práčovňu nachádzajúce sa na prízemí obytného domu na... ulici... v B.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd tak,   že rozsudkom   z 27.   mája 2010   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   ako vecne správny potvrdil.

Navrhovateľ ako správca bytového domu v návrhu argumentoval tým, že sťažovateľ užíva   priestory,   ktorých   vypratania   sa   domáha,   bez   uzatvorenia   nájomnej   zmluvy. Sťažovateľ   s týmto   tvrdením   nesúhlasil   a poukazoval   na   to,   že   má   riadne   uzatvorenú nájomnú zmluvu na dobu 40 rokov a navyše vopred uhradil nájomné za celé dohodnuté obdobie   nájmu.   Okresný   súd   aj   krajský   súd   pri   rozhodovaní   posudzovali   platnosť predmetnej nájomnej zmluvy ako predbežnú otázku dospejúc k názor, že táto „nájomná zmluva“ je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, pretože sa svojím obsahom prieči dobrým mravom v tom zmysle, „že v nej dohodnutá podmienka, aby pri odstúpení od zmluvy navrhovateľom ako prenajímateľom bolo sťažovateľovi (odporcovi) ako   nájomcovi   vrátené   celé   nájomné“. Za   neprimeranú   považovali   súdy   aj   výšku nájomného a dobu nájmu.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi všeobecných súdov akcentujúc „skutočnosť, že predmetná nájomná zmluva je dvojstranným právnym úkonom, pričom v zmluve boli dohodnuté podstatné náležitosti a to predmet nájmu, účel nájmu, výška nájomného a doba nájmu. Z uvedeného dôvodu predmetná nájomná zmluva vykazuje znaky platného právneho úkonu.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ak   súdy   dospeli   k záveru,   že   nájomná   zmluva   sa prieči dobrým mravom, ale len v častiach, ktoré netvoria jej podstatnú náležitosť, nezakladá to   neplatnosť   právneho   úkonu   ako   celku.   Sťažovateľ   nesúhlasí   ani   s názorom,   že by v zmluve dohodnutá suma nájomného bola so zreteľom na čas, keď došlo k jej uzatvoreniu, neprimerane   nízka.   V tomto   smere   nebol   navyše   v konaní   vykonaný   žiaden   dôkaz. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že navrhovateľ bol povinný v konaní preukázať, že mu bola daná výpoveď z nájmu, a keďže tak neurobil, mal byť jeho návrh zamietnutý.

Z týchto dôvodov sa sťažovateľ domnieva, „že mu nebola súdmi poskytnutá náležitá ochrana   a to   najmä   z   tohto   dôvodu:   uzavretie   dvojstranného   právneho   úkonu   v tomto prípade zabezpečuje účastníkom tohto právneho úkonu určitú stabilitu právnych vzťahov ním dohodnutých. Pokiaľ súd posúdi takto uzavretý právny úkon ako absolútne neplatný a to   aj   z dôvodu,   že   zhliada   rozpor   s dobrými   mravmi   v ustanoveniach,   ktoré   netvoria podstatné   náležitosti   konkrétneho   právneho   úkonu,   dôjde   k narušeniu   právnej   istoty účastníkov   právnych   úkonov   a teda   aj   do   zásahu   práv   a povinností   dohodnutých v konkrétnom právnom úkone, pričom sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že predmetné nebytové priestory užíval titulom tejto nájomnej zmluvy od roku 1996.“. Sťažovateľ je preto toho názoru, že rozsudok okresného súdu č. k. 14 C/131/2009-117 z 18. februára 2010, ako aj   potvrdzujúci   rozsudok   krajského   súdu   č. k.   12 Co/138/2010-139   z 27.   mája   2010 vychádzajú   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   a preto   týmito   rozhodnutiami,   ako aj postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Základné právo PhDr. Ing. G. B. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k. 14 C/131/2009 a v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. 12 Co/138/2010 porušené bolo.

2) Rozhodnutie Krajského súdu banská Bystrica č. k. 12 Co/138/2010-139 zo dňa 27. 5. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) PhDr.   Ing.   G.   B.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   3.265,10   EUR   (slovom tritisícdvestošesťdesiatpäť   EUR   desať   centov)  ,ktoré   je   Okresný   súd   Banská   Bystrica a Krajský súd Banská Bystrica povinní PhDr. Ing. G. B. spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) PhDr. Ing. G. B. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky... vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Banská Bystrica a Krajský   súd   Banská   Bystrica   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   JUDr.   D.   Š., advokátke do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C/131/2009   a   jeho rozsudkom z 18. februára 2010

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia jeho v sťažnosti označeného základného práva napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C/131/2009 a jeho rozsudkom z 18. februára 2010. Ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy sa sťažovateľ mohol domáhať podaním odvolania proti nemu, čo sťažovateľ v danej veci aj urobil. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   12 Co 138/2010   a jeho rozsudkom z 27. mája 2010

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   (ako   aj   v   rozsudoku prvostupňového   súdu)   vychádzal   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Poukazoval najmä na to, že prenajaté priestory užíval na základe platne uzavretej nájomnej zmluvy, a pokiaľ by aj niektoré v nej dohodnuté podmienky boli v rozpore s dobrými mravmi, nešlo o podstatné náležitosti, ktoré by mohli ovplyvniť jej platnosť ako takej. Keďže platnosť nájomnej zmluvy bola posudzovaná z úradnej moci, malo sa toto posudzovanie zamerať na jej podstatné náležitosti. Podľa sťažovateľa mal navrhovateľ preukázať, že mu dal platnú výpoveď z nájmu, čo sa však nestalo.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata základného práva priznaného v čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, pričom tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť príslušného súdu   nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nespočíva   len   v   práve   domáhať sa   súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi [napr. Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“)]   dosiahne   takú   intenzitu,   že   ho   možno   súčasne   považovať   aj   za   porušenie niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   upravených   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96),   a preto   nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Ústavný   súd   na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   krajského   súdu   č. k. 12 Co/138/2010-139 z 27. mája 2010 a zistil, že krajský súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku okresného súdu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Z obsahu nájomnej zmluvy vyplýva, že doba nájmu bola dohodnutá na 40 rokov s uvedením,   že   má   suplovať   prevod   vlastníctva   nájomcovi.   Pokiaľ   sa   týka   výšky   nájmu vzhľadom   na   dohodnutú   dobu   nájmu,   je   táto   neprimeraná   vzhľadom   na   to,   že   je neprimerane   nízka.   Tak   isto   nezodpovedá   dobrým   mravom,   aby   pri   odstúpení   zmluvy zo strany prenajímateľa sa tento zaviazal vrátiť nájomcovi celé uhradené nájomné. Treba poznamenať, že nájomná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorým sa každá zo zmluvných strán   zaväzuje   plniť   určité   povinnosti.   Pre   prípad,   že   by   prenajímateľ   od   zmluvy   pred skončením nájmu odstúpil, nezodpovedá dobrým mravom, aby vracal nájomcovi uhradené nájomné, pretože nájomca pôžitky z predmetu nájmu užil. Pri posúdení nájomnej zmluvy zo dňa 07. 05. 1996 treba vychádzať z toho, že sa jedná o neplatný právny úkon. Túto otázku súd rieši v tomto konaní ako predbežnú otázku.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Rozpor so zákonom je v tom, že nájomná zmluva bola uzavretá zmluvnými stranami bez toho, že by vlastníci   bytov   v   bytovom   dome   podľa   § 19   ods. 1   zákona   č. 182/1993   sa   dohodli na možnosti   dať   spoločné   zariadenia   do   nájmu.   Dohodnuté   podmienky   odstúpenia od zmluvy sú v rozpore s dobrými mravmi.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   potom   súd   robí   záver,   že   nárok   navrhovateľa na vypratanie spoločných zariadení   bytového domu   je   dôvodný,   odporca tieto priestory do vyhlásenia rozsudku nevypratal, preto súd návrhu navrhovateľa vyhovel s povinnosťou, ako je uvedená vo výrokovej časti rozsudku.“

Po podrobnom oboznámení so súdnym spisom sa krajský súd zaoberal skutkovým základom   prerokovávanej   veci,   jej   právnym   posúdením   a   skúmaním,   pričom   poukázal na § 219   ods. 2   OSP   (podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody)   a   dospel   k záveru, „že okresný súd vyčerpávajúcim spôsobom vyhodnotil zistený skutkový stav veci a vyvodil z neho aj zodpovedajúci právny záver, preto v podrobnostiach na dôvody jeho rozhodnutia poukazuje.

Pokiaľ   sa   týka   dôvodov   odvolania,   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   ani   jeden z uvedených dôvodov nie je dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh zamietnuť, a rovnako dospel k záveru, že nejde v danej veci o problém zásadného   právneho   významu,   pretože   okresný   súd   posudzoval,   ako   predbežnú   otázku, absolútnu neplatnosť právneho úkonu, čo je otázka, ktorá je opakovane a veľmi dôkladne riešená   v   judikatúre   súdov   Slovenskej   republiky,   prípadne   v   teórii,   ktorá   je   všeobecne známa   a   prístupná.   Pokiaľ   došlo   k   námietke   posudzovania   ust.   § 39   Občianskeho zákonníka,   teda   k   posudzovaniu   absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu,   odvolací   súd zdôrazňuje,   že   k neplatnosti   právneho   úkonu   dôjde   v   prípade,   ak   právny   úkon   svojím obsahom   alebo   účelom   odporuje   Občianskemu   zákonníku   alebo   inému   zákonu.   K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, kedy síce právny úkon nie je v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a predovšetkým svojím účelom zákon jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak je jeho obsah alebo účel v   rozpore   so   všeobecne   uznávanou   mienkou,   ktorá   vo   vzájomných   vzťahoch   medzi subjektami práva určuje, aký má byť obsah ich konania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Ak teda okresný súd zdôraznil splnenie   prvej   podmienky   neplatnosti,   ktorá   predstavuje   úvahu,   že   právny   úkon   svojím obsahom   alebo   účelom   odporuje   zákonu   a   zároveň   považoval   právny   úkon,   ktorý   je predmetom posudzovania za úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom, postupoval v súlade s judikatúrou, ktorá platí už od 90-tich rokov a ktorá sa ani novelami Občianskeho zákonníku nezmenila a teda nedá sa považovať za prekonanú. Aj pokiaľ ide o dobré mravy, ich výpočet nie je možné vzhľadom k ich mnohotvárnosti určiť, lebo morálne zásady spoločnosti a v dôsledku toho aj dobré mravy sa vo vzájomnom občianskom spolužití rozvíjajú a to aj v zmysle časovom alebo miestnom, avšak v danom prípade otázka posúdenia dobrých mravov vzhľadom   na predložené   dôkazy   je   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   jednoznačná. Neprichádza do úvahy iba čiastočné určenie, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože príprava vzniku tejto nájomnej zmluvy, jej realizácia a všetky skutočnosti potvrdené svedkami a okolnosti jej uzavretia nasvedčujú, že išlo o zjavné obchádzanie zákona, čo nakoniec vyplýva aj zo samotného textu zmluvy. Za takýchto podmienok potom tvrdiť, že ide iba o čiastočne neplatný právny úkon je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením.

Okresný súd teda aj otázky teoretické aj otázky, ktoré sa týkajú výslovne konkrétneho riešeného prípadu, posúdil v absolútnom súlade s právnymi predpismi.“.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či   príslušný   výklad právnych   noriem   aplikovaných   v   konkrétnych   okolnostiach   prípadu [v danej   veci   Občianskeho   zákonníka   a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.)] je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Rozsudok odvolacieho krajského súdu č. k. 12 Co/138/2010-139 z 27. mája 2010, ako   aj rozsudok   okresného súdu   č. k.   14 C/131/2009-117   z 18.   februára 2010 považujú za hlavný   rozpor   nájomnej   zmluvy   uzavretej   7.   mája   1996   medzi   navrhovateľom   ako prenajímateľom   a sťažovateľom   ako   nájomcom   so   zákonom   to,   že   táto   zmluva   bola uzavretá   bez   toho,   aby   sa   vlastníci   bytov   v bytovom   dome   podľa   § 19   ods. 1   zákona č. 182/1993 Z. z. dohodli na možnosti dať spoločné zariadenia do nájmu.

Za rozpor s dobrými mravmi považoval krajský súd (rovnako ako pred ním okresný súd) dohodnuté podmienky odstúpenia od zmluvy. Podľa záverov krajského súdu ani jeden z dôvodov odvolania nie je takým dôvodom, pre ktorý by bolo potrebné rozsudok okresného súdu zmeniť a návrh zamietnuť.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu a v ňom   vyslovené   právne   názory   k sťažovateľom   v odvolaní   uvedeným   dôvodom   sú ústavne   akceptovateľné.   Krajský   súd   v   odôvodnení   rozsudku   poukázal   na   to,   akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v   predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil   taký   jeho   výklad   a   aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a zákona č. 182/1993 Z. z., ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Ak   všeobecný   súd   reagoval   na   procesné   úkony účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).

V danom   prípade   krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   zhodnotil   konkrétne okolnosti prerokúvanej veci dostačujúco a ústavne udržateľným spôsobom. Odôvodnenie rozsudku č. k. 12 Co/138/2010-139 z 27. mája 2010 predstavuje dostatočný základ na jeho výrok, pretože krajský súd v potrebnom rozsahu vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah rozhodol. Z hľadiska ústavnosti treba aprobovať predovšetkým záver o rozpore nájomnej zmluvy so zákonom, t. j. o absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že táto zmluva bola uzavretá bez súhlasu vlastníkov bytov v bytovom dome s prenájomom spoločných zariadení podľa § 19 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatrí právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s jeho   právnymi   názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení)   skutkový   stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti   smerujúcej   proti   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 Co 138/2010 a jeho rozsudku z 27. mája 2010 pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011