znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/2010-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava   Orosza   o   sťažnosti   G.   T.,   Č.,   zastúpeného   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003, za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice-okolie p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. G. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu   j   e   Okresný   súd   Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice-okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť G. T. trovy konania v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2010 doručená sťažnosť G. T., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 o návrhu na náhradu škody spôsobenej pri pracovnom úraze.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 1/2003   začalo   na   základe   jeho   návrhu   z   15.   decembra   2002   jeho   predmetom   je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej pri pracovnom úraze; toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

Sťažovateľ podaním z 9. júna 2003 zobral svoj návrh na začatie konania späť v časti, v ktorej ako vedľajšieho účastníka označil Slovenskú sporiteľňu, a. s., pobočku Štúrova 7, Košice, a navrhol, aby do konania vstúpil ako vedľajší účastník Sociálna poisťovňa K., O tomto návrhu rozhodol okresný súd 15. novembra 2006 tak, že mu vyhovel.

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu (prvá bola zo 6. mája 2003), na základe ktorej predložil   okresnému   súdu   originál   lekárskeho   posudku   a určenie   bolestného,   postupne predkladal okresnému súdu ním požadované listiny.

Po   odročení   dvoch   pojednávaní   sa   prvé   pojednávanie   uskutočnilo 20. septembra 2004.

Sťažovateľ   požiadal   6.   marca   2006   o   vydanie   uznesenia   o   nariadení   znaleckého dokazovania,   pretože   okresný   súd   odročil   pojednávanie   8.   februára   2006   na   neurčito pre účely vykonania znaleckého dokazovania.

Na   pojednávaní   15.   novembra   2006   okresný   súd   nepripustil   vykonanie   ďalšieho znaleckého   dokazovania   a   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Proti rozsudku   sa   sťažovateľ   odvolal.   Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením sp. zn. 1 Co 17/2007 z 10. apríla 2008 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 2. júla 2008. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že bude potrebné doplniť dokazovanie týkajúce   sa   skutočností   rozhodných   pre   posúdenie   vznesenej   námietky   premlčania,   či námietka premlčania je dôvodná alebo či nárok, upraveným návrhom z 3. januára 2003 na základe lekárskeho posudku z 29. júna 2001, bol uplatnený včas, alebo či posudok už mohol a mal byť vydaný skôr.

Prvé   obdobie   od   času,   keď   okresný   súd   nepripustil   vykonanie   znaleckého dokazovania (15. novembra 2006) a vyhlásil dokazovanie za skončené, až do času, keď okresný súd v novom prerokovávaní rozhodol 27. marca 2009 o ustanovení súdneho znalca z odboru   zdravotníctva   a farmácie,   považuje   sťažovateľ „za   prieťahové   a neprimerane dlhé“.

Dňa   26.   novembra   2009   bol   sťažovateľovi   doručený   znalecký   posudok z 10. septembra 2004 s jeho doplnením z 30. septembra 2009 spolu s výzvou na zaujatie písomného stanoviska. Sťažovateľ sa k nemu vyjadril 16. decembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Dňa 24. 02. 2010 bola právnej zástupkyni sťažovateľa doručená výzva Okresného súdu Košice – okolie zo dňa 23.   02.   2010,   ktorou súd vyzval sťažovateľa o doručenie vyšpecifikovanej číselnosti uplatneného nároku v nadväznosti na lekársky posudok zo dňa 29. 06. 2001 a na plnenie poisťovňou už poskytnuté.

Okresný   súd   predvolaním   zo   dňa   23.   02.   2010,   ktoré   bolo   doručené   právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 24. 02. 2010, nariadil pojednávanie na deň 31. 03. 2010. Dňa 24. 02. 2010 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené vyjadrenie Sociálnej poisťovne   ako   vedľajšieho   účastníka   zo   dňa   15.   12.   2009   k   spomínanému   znaleckému posudku vyjadrenie odporcu zo dňa 11. 02. 2010 k znaleckému posudku č. 3/2009 zo dňa 10. 09. 2009 a dodatku k znaleckému posudku č. 3/2009 zo dňa 30. 09. 2009 a opravné uznesenie Okresného súdu Košice-okolie vo veci sp. zn. 8 C 1/2003 zo dňa 17. 02. 2010. Dňa 04. 03. 2010 bola právnej zástupkyni sťažovateľa doručená odpoveď predsedu okresného súdu na sťažnosť zo dňa 09. 02. 2010, ktorú predseda okresného súdu hodnotil ako nedôvodnú.

Sťažovateľ sa vyjadrením vo veci sp. zn. 8 C 1/2003 zo dňa 11. 03. 2010 vyjadril k výzve Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 23. 02. 2010.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo postupom Okresného súdu Košice – okolie vo veci sp. zn. 8 C 1/2003 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice – okolie konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 8 C 1/2003 bez prieťahov. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Košice   –   okolie pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   G.   T.   finančné zadosťučinenie vo výške 7. 000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 172/2010-20 z 22. apríla 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 13. mája 2010 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

  Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 11. júna 2009 (Spr. V 295/2010), doručenom ústavnému súdu 21. júna 2010 uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Predseda   okresného   súdu   ďalej   predložil   ústavnému   súdu   prehľad   úkonov vykonaných v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003:

„Vec napadla na tunajší súd dňa 3. 1. 2003. – Zo strany súdu boli vykonané procesné úkony týkajúce sa doručovania návrhu jednotlivým   účastníkom,   ich   písomné   vyjadrenia,   opätovné   žiadosti   na   predloženie podkladov týkajúcich sa ustálenia výšky škody, predloženie pracovnej zmluvy, záznamu o úraze, záverečnej správy o vyšetrení úrazu, protokol o vyšetrení príčin ťažkého pracovného úrazu,   stanovisko   vedľajšieho   účastníka,   oznámenie   výšky   odškodného,   ktoré   zo   strany vedľajšieho účastníka bolo plnené navrhovateľom.

-   Po   zmene   vedľajšieho   účastníka,   keď   do   konania   zo   zákona   vstúpila   Sociálna poisťovňa, písomne sa vyjadrovala k pracovnému úrazu, ako aj k výške odškodnenia a zároveň vzniesli námietku premlčania.

- Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 28. 6. 2004, pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti prejednávajúcej sudkyne a termín pojednávania bol stanovený na deň 13. 7. 2004.

- Na pojednávaní dňa 13. 7. 2004 vzhľadom na náročnosť predmetu sporu, právny zástupca odporcu, ktorý prevzal právne zastúpenie odporcu len deň pred pojednávaním žiadal, aby súd mu poskytol primeranú lehotu za účelom oboznámenia sa so spisom.

-   Dňa   16.   7.   2004   Sociálna   poisťovňa   ako   vedľajší   účastník   v   konaní   namietal premlčanie,   kde   urobil   podrobný   rozpis   nároku   týkajúceho   sa   premlčania,   podanie sociálnej   poisťovne   bolo   zaslané   účastníkom   konania   s   tým,   aby   sa   k   tomuto   podaniu vyjadrili.

- Dňa 20. 9. 2004 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom bol vypočutý navrhovateľ s tým, že pojednávanie bolo odročené na deň 18. 10. 2004, za účelom vypočutia svedkov, ktorých navrhol navrhovateľ.

Zo   strany odporcu   boli doručené   výsluchy zamestnancov,   ktorí boli   prítomní pri pracovnom úraze a ktorí pracovali na uvedenej linke.

-   Na   pojednávaní   dňa   18.   10.   2004   boli   vypočutí   navrhnutí   svedkovia navrhovateľom. Pojednávanie bolo odročené na deň 2. 11. 2004.

- Na pojednávaní 2. 11. 2004 boli vypočutí ďalší svedkovia, ako. B., Č. V., s tým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito a zároveň sa uložilo odporcovi predložiť protokol zo dňa 18. 5. 1998, v ktorom sú uvedené vady. Záznam o odstránení vád vychádzajúcich z protokolu zo dňa 18. 5. 1992 a kolaudačné rozhodnutie na deliacu linku.

- Dňa 30. 12. 2004 odporca predložil súdom žiadané doklady

- Zmenou rozvrhu práce, vec bola dňom 13. 1. 2005 pridelená do senátu Mgr. S., ktorá po oboznámení sa s obsahom spisu a po vykonaní procesných úkonov vytýčila termín pojednávania.

-   Dňa   27.   5.   2005   bolo   vykonané   pojednávanie,   na   ktorom   účastníci   konania predniesli uviedli svoje prednesy. Pojednávanie bolo odročené na deň 7. 9. 2005 s tým, že na   ďalšom   pojednávaní   budú   volaní   ďalší   svedkovia,   zároveň   bola   uložená   povinnosť odporcovi predložiť súdu ďalšie potrebné doklady.

- Dňa 2. 9. 2005 bol odporca urgovaný na predloženie požadovaných dokladov.

- Dňa 5. 10. 2005 odporca predložil súdu potrebné doklady.

- Dňa 7. 10. 2005 bolo pojednávanie odročené z dôvodu kolízie pojednávaní právnej zástupkyni navrhovateľa, pojednávanie bolo odročené na deň 8. 2. 2006.

-   Dňa   9.   2.   2006   vedľajší   účastník   doručil   súdu   ďalšie   podklady   týkajúce   sa premlčania nároku navrhovateľa.

- Dňa 7. 9. 2006 bol odporca vyzvaný na predloženie ďalších potrebných dokladov.

- Dňa 15. 11. 2006 bolo vykonané pojednávanie s tým, že tohto pojednávania sa nezúčastnil navrhovateľ.

- Na pojednávaní dňa 15. 11. 2006 bol vo veci vyhlásený rozsudok.

- Po doručení rozsudku navrhovateľ podal dňa 5. 1. 2007 odvolanie.

- Dňa 10. 1. 2007 bola vec predložená Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní.

- Následne Krajský súd v Košiciach doručoval odvolania jednotlivým účastníkom konania a dňa 20. 2. 2008 vytýčil termín pojednávania na deň 18. 3. 2008. Dňa 4. 3. 2008 právna zástupkyňa navrhovateľa požiadala Krajský súd Košice o odročenie pojednávania vo veci z dôvodu kolízií jednotlivých pojednávaní.

- Pojednávanie bolo preročené na 10. 4. 2008.

- Na pojednávaní dňa 10. 4. 2008 bolo Krajským súdom Košice vyhlásené uznesenie, ktorým bol zrušený rozsudok a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

- Krajský súd v Košiciach dňa 18. 6. 2008 doručil tunajšiemu súdu uznesenie o zrušení veci.

- Dňa 30. 6. 2008 bolo doručované vyššie uvedené uznesenie účastníkom konania a zároveň bol stanovený termín pojednávania na 21. 1. 2009.

- Na pojednávaní dňa 21. 1. 2009 bol oboznámený priebeh doterajších pojednávaní, pojednávaní sa nezúčastnil navrhovateľ s tým, že vedľajší účastník navrhoval, aby v konaní bol   ustanovený   znalec.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   sa   uložilo vedľajšiemu účastníkovi v lehote 15 dní doručiť súdu otázky, na ktoré sa má zamerať znalec vo vypracovaní znaleckého posudku.

- Dňa 6. 2. 2009 navrhovateľ predložil súdu otázky, ktoré navrhuje, aby boli dané znalcovi na zodpovedanie.

- Dňa 27. 3. 2009 bol vo veci ustanovený súdny znalec z odboru zdravotníctva a farmácie.

-   Dňa   26.   6.   2009   súdny   znalec   požiadal   o   predĺženie   lehoty   na   vypracovanie znaleckého posudku z dôvodu svojich zdravotných problémov.

-   Dňa   6.   8.   2009   uznesením   tunajšieho   súdu   bola   znalcovi   predĺžená   lehota   na vypracovanie znaleckého posudku.

-   Dňa   11.   9.   2009   predložil   znalec   vypracovaný   znalecký   posudok,   ako   aj vyúčtovanie odmeny za vypracovanie znaleckého posudku

- Dňa 3. 11. 2009 znalec doložil doplnok k vypracovanému znaleckému posudku.

- Dňa 23. 11. 2009 bolo uznesením rozhodnuté o odmene za vypracovaný znalecký posudok.

-   Dňa   17.   12.   2009   sa   vedľajší   účastník   písomne   vyjadril   k   vypracovanému znaleckému posudku.

- Dňa 12. 2. 2010 sa vyjadril právny zástupca odporcu k vypracovanému znaleckému posudku.

- Dňa 9. 2. 2010 bol stanovený termín pojednávania na deň 31. 3. 2010.

- Dňa 17. 2. 2010 súd rozhodol o oprave vo výrokovej časti uznesenia o odmene za vypracovaný znalecký posudok.

- Dňa 19. 3. 2010 sa vyjadril k znaleckému posudku odporca.

- Dňa 31. 3. 2010 na pojednávaní bol oboznámený priebeh doterajších pojednávaní, ako aj výsledky znaleckého dokazovania. Toho pojednávania sa nezúčastnil navrhovateľ, ani odporca.

- Pojednávanie bolo odročené na 21. 4. 2010 s tým, že bude na pojednávanie volaný aj znalec k výsluchu.

-   Dňa   21.   4.   2010   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu práceneschopnosti prejednávajúcej sudkyne.

- Dňa 26. 4. 2010 vypracovala prejednávajúca sudkyňa úradný záznam, v ktorom uviedla, že bola preložená na základe rozhodnutia súdnej rady na stáž na Krajský súd v Košiciach od 1. 5. 2010.

-   Dňa   11.   5.   2010   bola   vec   pridelená   na   základe   zmeny   rozvrhu   práce   ďalšej prejednávajúcej sudkyni.

- Po oboznámení sa s obsahom spisu vo veci vytýči termín pojednávania v mesiaci september.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že vo veci sa koná, prieťahy zo strany súdu nie sú.“.

Ústavný súd 22. júla 2010 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby zaujala stanovisko aj k vyjadreniu okresného súdu.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu okresného súdu (Spr. V 295/2010), z 2. augusta 2010 (doručenom ústavnému súdu 4. augusta 2010) uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci. Okrem iného v ňom ďalej uviedla:

«...   Priložené   stanovisko   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   obsahuje   chronológiu vedeného konania a nijakým spôsobom nespochybňuje tú skutočnosť, že konanie vo veci od roku 2003, v roku 2010 nie je právoplatne skončené. Konanie trvá 7 rokov a 7 mesiacov, počas ktorého úkony Okresného súdu Košice – okolie nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, ktorá sa každým rokom zvyšovala.

Pokiaľ Okresný súd Košice – okolie vo svojom vyjadrení konštatuje, že „vec napadla na tunajší súd dňa 03. 01. 2003. Zo strany súdu boli vykonané procesné úkony týkajúce sa doručovania návrhu jednotlivým účastníkom, ich písomné vyjadrenia, opätovné žiadosti na predloženie podkladov týkajúce sa ustálenia výšky škody, predloženie pracovnej zmluvy, záznamu o úraze, záverečnej správy o vyšetrení úrazu, protokol o vyšetrení príčin ťažkého pracovného úrazu, stanovisko vedľajšieho účastníka, oznámenie výšky odškodného, ktoré zo strany vedľajšieho účastníka bolo plnené navrhovateľom.“, sťažovateľ si opätovne dovoľuje poukázať na tieto skutočnosti:

-   výzva   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   zo   dňa   10.   01.   2003,   ktorá   vlastne predstavuje   prvý   úkon   súdu   voči   sťažovateľovi   vo   veci   samej   a   ktorou   súd   žiadal sťažovateľa   o   zaslanie   originálu   lekárskeho   posudku   a   stanovenie   bolestného,   bola doručená právnej zástupkyni sťažovateľa až dňa 06. 05. 2003, teda po viac ako 5 mesiacoch od podania návrhu na začatie konania,

- ďalej až dňa 09. 07. 2003 bola právnej zástupkyni sťažovateľa doručená výzva Okresného súdu Košice – okolie zo dňa 04. 07. 2003, ktorou súd žiadal sťažovateľa o predloženie jeho pracovnej zmluvy a písomného záznamu o pracovnom úraze,

-   až   dňa   20.   08.   2004   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   vyjadrenie odporcu zo dňa 06. 08. 2004 k vyjadreniam vedľajšieho účastníka zo dňa 06. 04. 2004 a 14. 07. 2004 a vyjadrenie odporcu zo dňa 06. 08. 2004 k návrhu na začatie konania o náhradu škody spôsobenej pri pracovnom úraze, pričom vyjadrenia vedľajšieho účastníka zo dňa 17. 07.   2003   a   zo   dňa   06.   04.   2004   k   návrhu   na   začatie   konania   boli   doručené   právnej zástupkyni sťažovateľa ešte dňa 20. 05. 2004.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   žiadala okresný súd o nariadenie termínu pojednávania, a to žiadosťami zo dňa 12. 11. 2003, 07. 01. 200 a 07. 04. 2004. Okresný súd Košice – okolie nariadil termín pojednávania až na deň 28. 06. 2004, teda po viac ako 1 roku a 6. mesiacoch od podania návrhu na začatie konania.

Dňa   02.   11.   2004   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   uznesením odročené na neurčito s tým, že Okresný súd predvolaním, ktoré bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 27. 04. 2005, nariadil pojednávanie až na deň 27. 05. 2005, teda   toto   pojednávanie   sa   uskutočnilo   po   viac   ako   6   mesiacoch   od   posledného pojednávania. Takisto pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 27. 05. 2005 bolo uznesením odročené až na deň 07. 09. 2005 s tým, že toto bolo súdom odročené až na deň 07. 10. 2005. Ak okresný súd vo svojom vyjadrení zo dňa 11. 06. 2010 uvádza, že „vo veci sa koná, prieťahy   zo   strany   súdu   nie   sú“,   sťažovateľ   si   opätovne   dovoľuje   upozorniť   na   tú skutočnosť, že jeho právna zástupkyňa podaním vo veci sp. zn. 8 C 1/2003 zo dňa 06.03. 2006 žiadala okresný súd o vydanie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania, pretože súd pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 08. 02. 2006 odročil na neurčito práve za účelom vykonania znaleckého dokazovania. V súlade s ustanovením § 170 ods. 2 O. s. p. súd nie je viazaný uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania a jedným z takýchto rozhodnutí je aj uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania. Aj napriek tejto skutočnosti podľa ustanovenia § 100 ods. 1 O. s. p. – len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá a podľa ustanovenia § 6 O. s. p. v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. Aj keď okresný súd odročil pojednávanie zo dňa 08. 02. 2006 na neurčito práve za účelom vykonania znaleckého dokazovania, súd na pojednávaní dňa 15. 11. 2006 nepripustil vykonanie znaleckého dokazovania a vyhlásil dokazovanie za skončené a na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh navrhovateľa zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 1 Co 17/2007 – 334 zo dňa 10. 04. 2008 zrušil rozsudok Okresného súdu Košice – okolie vo veci sp. zn. 8 C 1/2003zo dňa 15. 11. 2006 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach   v   odôvodnení   spomínaného   uznesenia   uvádza,   že   „z   dôvodu   hospodárnosti konania   je   však   ešte   predtým,   ako   bude   vykonané   dokazovanie   ohľadne   všetkých   hore uvedených skutočností, potrebné doplniť dokazovanie ohľadne skutočností rozhodných pre posúdenie vznesenej námietky premlčania.“ Teda už prvostupňový súd mal v pôvodnom konaní nariadiť vykonanie znaleckého dokazovania za účelom posúdenia toho, ako ďalej uvádza   krajský   súd   v   odôvodnení   predmetného   uznesenia,   „či   námietka   premlčania   je dôvodná   alebo   či   nárok,   uplatnený   návrhom   podaným   dňa   03.   01.   2003   na   základe lekárskeho posudku zo dňa 29. 06. 2001 bol uplatnený včas, alebo či posudok už mohol a mal byť vydaný skôr.“

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ považuje aj obdobie, odkedy súd pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 08. 02. 2006, uznesením odročil na neurčito práve za   účelom   vykonania   znaleckého   dokazovania   a   na   pojednávaní   dňa   15.   11.   2006 nepripustil vykonanie znaleckého dokazovania a vyhlásil dokazovanie za skončené až do času, keď okresný súd v novom pojednávaní rozhodol uznesením vo veci sp. zn. 8 C 1/2003 zo dňa 27. 03. 2009 o ustanovení súdneho znalca z odboru zdravotníctva a farmácie, za prieťahové a neprimerane dlhé.

Uznesením   zo   dňa   27.   03.   2009   bolo   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie ustanovením súdneho znalca MUDr. M. V., pričom znalecký posudok bol okresnému súdu doručený až dňa 11. 09. 2009 a v dôsledku jeho nejasnosti bol dňa 03. 11. 2009 okresnému súdu   doručený   jeho   doplnok.   Aj   napriek   tomu,   že   ustanovený   znalec   požiadal   súd   o predĺženie   lehoty   na   predloženie   znaleckého   posudku   zo   zdravotných   dôvodov, vypracovanie znaleckého posudku v trvaní skoro 6 mesiacov a potom skoro 2 mesiacov na vypracovanie   doplnku   k   znaleckému   posudku   sa   javí   sťažovateľovi   ako   neprimerané   a prieťahové.

Sťažovateľ považuje za celkom bezvýznamnú výzvu okresného súdu zo dňa 23. 02. 2010,   ktorou   okresný   súd   sťažovateľa   žiadal   o   doručenie   vyšpecifikovanej   číselnosti uplatneného nároku v nadväznosti na lekársky posudok zo dňa 29. 06. 2001 a na plnenie poisťovňou už poskytnuté, pretože tieto skutočnosti sťažovateľ už okresnému súdu oznámil podaním zo dňa 16. 12. 2009, o čom informoval okresný súd vyjadrením vo veci sp. zn. 8 C 1/2003 zo dňa 11. 03. 2010.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   aj   z   chronológie   konania   uvádzanej   v   sťažnosti   teda nesporne vyplývajú obdobia nečinnosti Okresného súdu Košice – okolie.

Vzhľadom   na   charakter   sporu   nevie   sťažovateľ   o   skutočnosti,   ktorá   by   mohla ospravedlniť čas 7 rokov a 7 mesiacov, v priebehu ktorého Okresný súd Košice – okolie právoplatne   nerozhodol,   a preto sťažovateľ   trvajúc na   podanej   sťažnosti   navrhuje,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako v nej uvádza. Sťažovateľ sa obrátil na okresný súd s návrhom na začatie konania o náhradu škody spôsobenej pri pracovnom úraze proti odporcovi A.K., K., za účasti vedľajšieho účastníka. Pri uvedenom pracovnom úraze sťažovateľ utrpel vážne zranenia rúk, ktoré zanechali na jeho zdraví a psychike trvalé následky,   pričom v dôsledku týchto zranení sa výrazným spôsobom zmenil spôsob jeho života, podstúpil mnoho operácií a je odkázaný na pomoc jeho príbuzných a priateľov. Sťažovateľ je toho názoru, že konanie o náhradu škody spôsobenej pri pracovnom úraze je konaním s osobitným významom, v ktorom sa vyžaduje aj osobitná rýchlosť, a to predovšetkým   z   toho   dôvodu,   že   účelom   odškodnenia   je   finančná   náhrada,   ktorá   by umožnila sťažovateľovi aspoň čiastočné zmiernenie jeho utrpenia, ku ktorému došlo ešte v jeho mladom veku a ktoré prinieslo do jeho života drastické zmeny.»

Sťažovateľ vyčíslil aj trovy právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom za tri úkony právnej služby v celkovej sume 454,96 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04)) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej pri pracovnom úraze. Po právnej stránke ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti vec. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd pripustil, že vec vykazuje znaky faktickej zložitosti (potreba   zhromaždenia   viacerých   listinných   dôkazov,   potreba   vykonania   znaleckého dokazovania). Faktická zložitosť veci však nemôže v žiadnom ospravedlniť skutočnosť, že vec ani po uplynutí viac ako 7 a pol roka od podania návrhu nie je dosiaľ právoplatne skončená. Pritom rozhodnutie má pre sťažovateľa mimoriadny význam.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť (účasť na pojednávaniach a žiadosti o odročovanie pojednávaní), ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore žalobcom, v súvislosti s prieťahmi v napadnutom konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorej len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 1/2003, zo sťažnosti a z vyjadrení sťažovateľa a predsedu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 3. januára 2003 návrh okresnému súdu na náhradu škody spôsobenej pri pracovnom úraze. Okresný súd uskutočnil v roku 2004 vo veci tri pojednávania (20. septembra 2004, 18. októbra 2004 a 2. novembra 2004), na ktorých vykonal výsluchy svedkov.

V   roku   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie   iba   27.   mája 2005   a   na pojednávaní uskutočnenom 15. novembra 2006 okresný súd vyhlásil rozsudok.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd konal vo veci v priebehu roku 2007 a uznesením   č.   k.   1   Co/17/2007-334   z 10.   apríla   2008   zrušil   rozsudok   okresného súdu a vrátil mu predmetnú vec na ďalšie konanie. Krajský súd doručil 18. júna 2008 uvedené uznesenie okresnému súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Prvostupňový   súd   síce   vykonal   pomerne   obsiahle   dokazovanie,   ale   vykonané dôkazy   dôsledne   nevyhodnotil   z   hľadiska   všetkých   časových   a   obsahových   náležitostí rozhodných pre posúdenie hore uvedených rozhodujúcich skutočností a ani z odôvodnenia rozsudku   nie   je   zrejmé,   z   ktorých   konkrétnych   dôkazov   vlastne   mal   preukázané,   že navrhovateľ bol poučený o predpisoch na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na konkrétnej deliacej linke.

...V ďalšom konaní je preto potrebné komplexne vykonať a vyhodnotiť dokazovanie z hľadiska všetkých časových a obsahových náležitostí liberačných dôvodov vyplývajúcich z ust. § 191 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce, ktoré sú podstatné pre zbavenie zodpovednosti zamestnávateľa. Aj pre prípad, že by bolo preukázané, že odporca splnil všetko, čo toto ustanovenie od neho vyžaduje, je potrebné vysporiadať sa s tým, či preukázané zavinené porušenie bezpečnostných   predpisov   na   strane navrhovateľa je jedinou   príčinou vzniku škody....   Z   dôvodu   hospodárnosti   konania   je   však   ešte   predtým,   ako   bude   vykonané dokazovanie   ohľadne...   uvedených   skutočností,   potrebné   doplniť   dokazovanie   ohľadne skutočností rozhodných pre posúdenie vznesenej námietky premlčania (začiatok plynutia premlčacej lehoty).

... Ak by návrh nebol uplatnený včas a námietka premlčania by bola zohľadnená, dokazovanie o opodstatnenosti nároku by bolo nadbytočné.“

Po zrušení rozsudku okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie a rozhodnutie okresný súd uskutočnil pojednávanie 21. januára 2009, ktoré   bolo odročené na neurčito. Po vypracovaní   znaleckého   posudku   a získaní   vyjadrení   k nemu   bolo   nariadené pojednávanie na 31. marec 2010. Po oboznámení sa s priebehom konania a s výsledkami dokazovania bolo odročené na 21. apríl 2010 a následne na neurčito.

Po   zmene   zákonnej   sudkyne,   ktorá   bola   rozhodnutím   Súdnej   rady   Slovenskej republiky zo 7. apríla 2010 preložená na Krajský súd v Košiciach, bola vec pridelená inému sudcovi, pričom vo veci je nariadené pojednávanie na september 2010. V predmetnej veci koná toho času tretí zákonný sudca.

Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný súd konštatuje, že v konaní okresného súdu sa opakujú   krátkodobé   obdobia   nečinnosti,   resp.   nariaďovanie   pojednávaní   so   značným časovým   odstupom   bez   ústavne   akceptovateľných   dôvodov.   Takými   bolo   nariadenie prvého pojednávania až na 28. jún 2004, jeho preročenie na 13. júl 2004, keď predtým okresný   súd   potreboval   na   nenáročné   administratívne   procesné   úkony   vždy   niekoľko mesiacov   (napr.   doručenie výzvy   okresného   súdu   na predloženie   relevantných   dokladov sťažovateľa až z 9. júla 2003, t. j. po viac ako šiestich mesiacoch od doručenia návrhu na začatie konania). Za prejav neefektívnej činnosti v konaní okresného súdu považuje ústavný súd   spôsob   zabezpečenia   dôkazov   vykonaním   znaleckého   dokazovania,   v súvislosti s ktorým   okresný   súd   8.   februára 2006   odročil   pojednávanie na neurčito   na účely   jeho vykonania,   ktoré   však   nenariadil.   Naopak,   25.   novembra   2006   okresný   súd   vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Okresný súd nariadil znalecké dokazovanie až po piatich mesiacoch od zrušenia jeho rozsudku uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co/17/2007   z 10.   apríla   2008.   Okresný   súd   nariadil   vypracovanie   znaleckého   posudku 27. marca 2009 a tento bol v definitívnom znení predložený až 3. novembra 2009.

So   zreteľom   na   doterajší   priebeh   napadnutého   konania,   ktoré   dosiaľ   nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 7 a pol roku od jeho začatia a s prihliadnutím na predmet   konania   ústavný   súd   uzavrel,   že   v   označenom   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 7 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti: „Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1/2003 (bezmála 7 rokov a 3 mesiace), ako aj na stav právnej neistoty, keďže sťažovateľ sa nevie domôcť práva, ktoré si uplatnil v súlade   so   zákonom   ako   ani   samotného   odškodnenia,   ktoré   mu   za   škody   na   zdraví   a spôsobené   trvalé   následky   patrí,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   význam uplatňovaného nároku na náhradu škody sťažovateľa spôsobenej mu pracovným úrazom z roku 1998, ktorý mu spôsobil vážne a trvalé zdravotné následky, psychické problémy ako aj výrazné sťaženie spoločenského uplatnenia... sťažovateľ považuje za primerané, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 7. 000 eur.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 8 C 1/2003 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sumu 3 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R.. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721, 40 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 360,69 € (za dva úkony právnej služby) a 3 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 19 % DPH v sume 72,64 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 454,96 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010