znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť I. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 184/2008 z 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2009 doručená sťažnosť I. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 184/2008 z 20. novembra 2008.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyšší   súd   potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 35/2007-57 z 27. mája 2008,   ktorým   krajský   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v N. (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp.   zn.   KRP-83/DI-Sk-2007   z   24.   augusta   2007.   Uvedeným   rozhodnutím   krajské riaditeľstvo   zamietlo   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru,   Okresného   dopravného   inšpektorátu   v N.   sp.   zn.   ORP-325/DI-Pr-07 z 23. mája 2007, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil so skutkovými závermi krajského súdu, podľa ktorého bolo dokazovanie v správnom konaní vykonané v dostatočnom rozsahu a v správnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa dopustil uvedeného priestupku konaním, ktoré je popísané v rozhodnutiach správnych orgánov.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s   interpretáciou   vykonaných   dôkazov,   ktoré   si   osvojil   aj najvyšší   súd,   a   namieta,   že   vo   výpovediach   účastníkov   konania,   a   to   vo   výpovedi sťažovateľa z 5. marca 2007, výpovedi druhého účastníka dopravnej nehody I. P. z 9. marca 2007 a výpovedi svedka M. Č. z 3. mája 2007, sú rozpory, ktoré v správnom konaní neboli odstránené.   Správne   orgány   sa   nezaoberali   obranou   sťažovateľa   a   na   účel   odstránenia rozporov vo výpovediach nevykonali ním navrhnuté znalecké dokazovanie. Druhostupňový správny   orgán   zabezpečil   len   vysvetlenie   znalca   z   12.   júla   2007,   z   ktorého   podľa sťažovateľa vyplýva len hypotetický záver o priebehu nehody a podľa názoru sťažovateľa ešte viac vyvstáva potreba pribrať do konania znalca.

Správne   orgány,   ako   aj   všeobecné   súdy   podľa   sťažovateľa   nevykonali   dôkazy nevyhnutné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe takto vykonaného neúplného dokazovania dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd porušil jeho základné práva nerešpektovaním ustanovenia § 1, § 132, § 153 ods. 1, § 157 ods. 2 a § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   závere   sťažnosti   uviedol: „Podľa   názoru   sťažovateľa   je porušenie   jeho   základného   práva   o   to   závažnejšie,   že   ich   porušovateľ   –   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní a rozhodovaní, neriešil žiadne komplikované právne otázky, ale bol povinný iba rešpektovať tie zákonné ustanovenia, ktoré stanovujú povinnosť   spoľahlivo   zistiť   skutkový   stav,   teda   jeden   zo   základných   predpokladov   pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie. Z tohto aspektu dospel k arbitrárnemu rozhodnutiu. (V tejto súvislosti sťažovateľ len poznamenáva, že totožnými pochybeniami je postihnuté aj prvostupňové konanie Krajského súdu v Nitre a analogickými pochybeniami i konania na správnych orgánoch.).“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý podľa sťažovateľa vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach   a   základných   slobodách.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (podobne   I.   ÚS   20/03,   IV.   ÚS   252/04).   Ak   nie   sú   splnené   tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu,   ktorý   správne   poukázal   na   to,   že   v   priestupkovom   konaní   bolo   jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 8 ods. 5 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, na tom skutkovom základe ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí.

Z administratívneho spisu je zjavné, že prvostupňový správny orgán vykonal vo veci náležité dokazovanie procesné legálnymi dôkazmi, a to správou o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 12. 03. 2007, záznamom o podaní vysvetlenia I. P. zo dňa 05. 03. 2007, I. P. zo dňa 09. 03. 2007, P. P. zo dňa 09. 03. 2007, protokolom o nehode, záznamom z obhliadky miesta dopravnej nehody, náčrtom a plánikom, fotodokumentáciou, zápisom z dychovej skúšky, evidenčnou kartou I. P. č... zo dňa 10. 04. 2007, zápisnicou z ústneho pojednávania OR PZ, Okresného dopravného inšpektorátu N. zo dňa 11. 04. 2007 žalobcu, záznamom o podaní vysvetlenia M. Č. zo dňa 03. 05. 2007, záznamom o podaní vysvetlenia Ing. K. L. – B. zo dňa 12. 07. 2007.

Je teda zrejmé, z akých dôkazných prostriedkov pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán riadne vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého vychádzal pri svojom rozhodovaní o priestupku žalobcu.

Podľa odvolacieho súdu krajský súd sa dôvodne stotožnil so závermi žalovaného, ktorý považoval odvolacie námietky žalobcu proti rozhodnutiu o priestupku za nespôsobilé spochybniť skutkové zistenia prvostupňového správneho orgánu, a to že dňa 05. 03. 2007 v čase o 18.40 hod. v meste N., na... ulici spôsobil žalobca dopravnú nehodu, ku ktorej došlo tak, že žalobca jazdiaci na motorovom vozidle s EČ... smerom do centra v pravom jazdnom pruhu, pri prechádzaní do ľavého jazdného pruhu sa nepresvedčil, či tak môže bezpečne urobiť, bočne narazil do motorového vozidla s EČ... jazdiaceho v ľavom jazdnom pruhu po ulici... v smere do centra.

Z obsahu administratívneho spisu podľa odvolacieho súdu vyplynulo, že predmetný skutok bol dostatočným spôsobom zistený a náležité zdokumentovaný. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd krajský, že v správnom konaní bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k správnym právnym záverom.

Tento správny záver vyplýva z protokolu o nehode v cestnej premávke, v ktorom je aj zápis   z   ohliadky miesta   dopravnej   nehody,   popisujúci   dopravnú   situáciu,   postavenie vozidiel.   Miesto   dopravnej   nehody   bolo   fotograficky   zdokumentované   a   bol   vyhotovený náčrt dopravnej situácie. Z protokolu, ktorý podpísali obaja účastníci dopravnej nehody vyplýva, že žalobca jazdiaci v N. po... ulici smerom do centra v pravom jazdnom pruhu pri prechádzaní do ľavého jazdného pruhu bočne narazil do vozidla vodiča P.

Zo záznamu o podanom vysvetlení vodiča I. P. vyplynulo, že vodič (žalobca) jazdil po... ulici smerom do centra v pravom jazdnom pruhu za autobusom, ktorý jazdil pomalšie, preto   sa   rozhodol,   že   ho   predíde   cez   ľavý   jazdný   pruh,   pričom   sa   pozrel   do   ľavého vonkajšieho zrkadla, a keď tam nič nevidel, dva-tri krát blikol ľavou smerovkou a začal vykonávať úkon prechádzania do ľavého jazdného pruhu. Keď už bol väčšou časťou vozidla v tomto pruhu, pocítil náraz do ľavého boku. Po zastavení vozidla zistil, že sa zrazil s vozidlom Favorit, ktoré jazdilo v ľavom jazdnom pruhu a ktoré musel mať v mŕtvom uhle spätného zrkadla, pretože inak by si ho všimol.

Ako vyplynulo z podaného vysvetlenia vodič P. uviedol, že jazdil v ľavom jazdnom pruhu po... ulici v N. smerom do centra, pričom si všimol, že vodič vozidla Fabia žltej farby (žalobca), jazdiaci v tom istom smere, jazdil dosť riskantne a prebiehal cez jazdné pruhy, robil tzv. myšičky. Do ľavého jazdného pruhu začal prechádzať i vodič Fabie, a to dosť razantne.   Snažil   sa   mu   vyhnúť   brzdením   a   zatáčaním   doľava,   ale   tam   už   bol   stredový ostrovček,   preto   sa   vozidlá   zrazili.   Vodič   Fabie   (žalobca)   neurobil   žiaden   manéver   na zabránenie zrážke, pokračoval vjazde do ľavého jazdného pruhu a zrejme ho vôbec nevidel. Žalobca   zhodne   vypovedal   aj   dňa   11.   04.   2007   (ako   vyplynulo   zo   zápisnice   z ústneho pojednávania OR PZ, Okresného dopravného inšpektorátu N). Dodal, že predtým ako začal preraďovať do ľavého jazdného pruhu, vozidlo nevidel a podľa neho prešlo do ľavého jazdného pruhu z odbočovacieho pruhu. Navrhol vypočuť spolujazdca zo svojho auta M. Č. a navrhol vypracovanie znaleckého posudku.

Z vysvetlenia podaného M. Č. (zo dňa 23. 05. 2007) vyplynulo, že tento popísal spôsob jazdy vodiča P. a uviedol, že v čase keď sa preraďoval do ľavého jazdného pruhu pocítil náraz do ľavej strany vozidla. Keď došlo k nárazu, tak asi polovica vozidla alebo tri štvrtina ich vozidla bola v ľavom jazdnom pruhu. I. P. pred tým, ako sa začal s vozidlom preraďovať do ľavého pruhu mu povedal, že nič nejde, môžu ísť, on sa však nepresvedčil, či za nimi niečo ide, pričom vozidlo Favorit si všimol až vtedy, keď došlo k nárazu.

Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 12. 07. 2007 podal v predmetnej veci vyjadrenie znalec z odboru cestnej dopravy Ing. K. L. – B., ktorý po oboznámení sa so spisovým materiálom uviedol, že je veľmi nepravdepodobné, aby sa vozidlá dostali do takej   polohy   ako   je   vidieť   z   plániku   z   miesta   dopravnej   nehody,   kde   vozidlo   je   šikmo natočené vľavo, pričom pravým zadným rohom je cca 1,5m od stredovej deliacej čiary. Ak by malo prechádzať z odbočovacieho jazdného pruhu (ako uvádza žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu), vodič P. by sa musel dostať do ľavého jazdného pruhu pre smer priamy vo vzdialenosti cca 10-15m od hranice križovatky, čo by vyžadovalo výrazne natáčať riadenie vpravo a tým by vozidlo s najväčšou pravdepodobnosťou nemohlo zostať v konečnej polohe, v akej bolo zdokumentované. Podľa vyjadrenia znalca, postavenie vozidiel zodpovedá s najväčšou   pravdepodobnosťou   ich   pohybu   pred   kolíziou   popísanému   v   pôvodných podaných vysvetleniach, ktoré I. P. uviedol dňa 05. 03. 2007 a I. P. dňa 09. 03. 2007. K námietke žalobcu uplatnenej v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, o tom, že krajský súd neodstránil rozpory vo výpovediach účastníkov dopravnej nehody a svedka považuje za dôležité uviesť, že súd pri preskúmavaní rozhodnutia vychádzal zo skutkového stavu   zisteného   správnymi   orgánmi,   pričom   správne   považoval   uvedené   zistenia   za dostatočne preukázané....

Podľa odvolacieho súdu prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s vyššie citovaným   ustanovením   Správneho   poriadku   a   pokiaľ   vo   veci   vykonal   dokazovanie výsluchom žalobcu a obsahom spisového materiálu ako aj listín, za ktoré bolo potrebné považovať podané vysvetlenia druhého účastníka nehody I. P. a svedka dopravnej nehody M. Č. ako aj znalca z odboru cestná doprava Ing. K. L. – B. (na pravdepodobný priebeh dopravnej nehody), z výpovedí ktorých vychádzal pri ustálení skutkového stavu, pričom obsah týchto výpovedí na priebeh a okolnosti predmetnej dopravnej nehody sa zhodujú, nebolo   možné   od   krajského   súdu   dôvodne   očakávať   odstraňovanie   rozporov vo výpovediach.

Odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa poškodenia jeho práv, keď správne orgány nevykonali dokazovanie znaleckým posudkom podľa odvolacieho súdu neobstojí, nakoľko z rozhodnutia správnych orgánov jednoznačne vyplýva, že skutkový stav, z ktorého správne orgány vychádzali, bol náležíte zistený a objasnený na základe vyššie uvedených dôkazných prostriedkov, pričom tieto boli postačujúce pre prijatie záverov o spôsobe vzniku dopravnej nehody   a   zavinení   žalobcu,   ktoré   bolo   vyčerpávajúcim   spôsobom   odôvodnené.   Preto uvedená   námietka   žalobcu   nebola   spôsobilá   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého rozsudku, ktorý žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

K   odvolacej   námietke   žalobcu,   týkajúcej   sa   nevykonania   dôkazu   znaleckým posudkom považuje za dôležité tiež poukázať na to, že v postupe krajského súdu, ktorý správne vyhodnotil uvedenú námietky za nedôvodnú, rovnako ani v postupe žalovaného, ktorý náležité vyargumentoval, prečo uvedený dôkaz nevykonal, pričom v podrobnostiach na túto argumentáciu, ktorá je obsiahnutá v napadnutom rozhodnutí žalovaného odvolací súd odkazuje, nevidel ani odvolací súd žiadne pochybenie.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   nenamieta   zákonnosť   vykonaného   dokazovania,   ale   jeho rozsah   a   hodnotenie   vykonaných   dôkazov.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením označených   práv   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   (vydaným v správnom   súdnictve   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku)   je   podľa   názoru ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci   správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa podrobne zaoberal odvolacími námietkami   sťažovateľa   a   dospel   k   záveru,   že   zistený   skutkový   stav   nie   je   v   rozpore s obsahom   spisov   a   bol   zistený   v   rozsahu   dostatočnom   na   rozhodnutie.   V   kontexte sťažovateľových   námietok   treba   uviesť,   že   najvyšší   súd   rozsudok   rozsiahlo   odôvodnil poukázaním na podstatné časti dôkazov, ktoré boli vykonané v správnom konaní, uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení skutkových záverov krajského súdu, jeho závery sú zrozumiteľné a logické a z hľadiska ústavných záruk súdnej ochrany je toto rozhodnutie aj ústavne akceptovateľné.

Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov z hľadiska správnosti a úplnosti skutkových záverov, ktoré tvoria podklad ich rozhodnutia. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal, či najvyšší súd pri uplatnení svojej právomoci v správnom súdnictve poskytol sťažovateľovi súdnu ochranu v ústavou požadovanom   rozsahu,   a   dospel   k   záveru,   že   z hľadiska   posúdenia   možného   porušenia sťažovateľom označených práv nie sú jeho námietky proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opodstatnené a ústavne relevantné.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009