znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/08-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   nezávislý   a nestranný   súd   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Sd/234/2005 z 9. októbra 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 So/131/2006 z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2008 doručená   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   nezávislý   a nestranný   súd   podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky rozsudkom (ďalej   len   „ústava“) a základného práva   na rovnosť   účastníkov v konaní   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp. zn.   6 Sd/234/2005   z 9.   októbra   2006   (ďalej   aj   „rozsudok   krajského súdu“)   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 4 So/131/2006 z 28. novembra 2007 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti ako porušovateľov svojich práv označil krajský súd a najvyšší súd   a   uviedol,   že   sa   týka   porušovania   jeho   základných   práv   v spore   so Sociálnou poisťovňou – ústredím, Bratislava, o invalidný dôchodok.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „Som len prostý občan... (Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia)

- 28. 12. 2007 - mi bol doručený rozsudok Najvyššieho súdu.

- 11. 1. 2008 - som podal dovolanie na Najvyšší súd SR.

- 18. 4. 2008 - mi bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR. Neviem ako Ústavný súd posúdi realitu,   preto vyjadrujem. Dovolanie som podal s vedomím,   že   platí   deklarovaná   nezávislosť   súdov.   Po   99   dňoch   mi   bolo   doručené uznesenie Najvyššieho súdu, ktorým je konštatovaná jeho impotencia konať v tomto prípade (§ 250.... dovolanie proti rozhodnutiu vydanému v konaní podľa 3. hlavy V. časti OSP nie je   prípustné).   Vyprodukovať   takého   rozhodnutie   bolo   možné   v lehote   15   či   30   dní.   Ak Ústavný súd rozhodne, že neplním dvojmesačnú lehotu podania, potom tvrdím, že Najvyšší súd   konal   úmyselne,   aby   zmaril   možnosť   domôcť   sa   práva,   lebo   poukazujem   na   jeho pochybenie.   Podávam   sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR,   ktorou   sa   domáham   Ústavou garantovaných práv“.

Skutkový stav, ktorý viedol sťažovateľa k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, popisuje takto: „Sociálna   poisťovňa   mi   nepriznala   invalidný   dôchodok.   Voči   rozhodnutiu   som vzniesol   námietku.   Poisťovňa   postúpila   spor   súdu.   V spore   vystupovala   ako   žalovaný, žalobcom   som   bol   ja,   napriek   tomu,   že   som   žalobu   nepodal.   Túto   skutočnosť   som   sa dozvedel z predvolania. Súdu som predložil a postupne predkladal nálezy a správy, vždy ako sa patrí jednu kópiu aj odporcovi. Naivne som čakal, že aj odporca svoju písomnú produkciu   doručí   nielen   súdu,   ale   aj   mne.   Nestalo   sa.   Na   pojednávaní   som   vyjadril k tvrdeniam   zástupcu   Sociálnej   poisťovne,   že   obsahujú   klamstvá.   Súd   toto   nebral na vedomie.   Na   treťom,   či   štvrtom   pojednávaní   súd   vyniesol   rozsudok   vo   veci 6 Sd/234/2005. Vyjadrenia, posudku, ktoré som nevidel a nemal som možnosť oboznámiť sa s nimi, súd v rozsudku definuje ako dôkazy. Podal som odvolanie. Najvyšší súd rozhodnutím 4 So/131/2006   potvrdil   rozhodnutie   Krajského   súdu.   Súdy   konajú   na   pokyn   Sociálnej poisťovne   a vykonávajú   jej   vôľu.   Týmto   konaním   súdu   mi   bola   spôsobená   ujma   a boli porušené ústavou garantované práva na nezávislý a nestranný súd. Súd nesmie považovať vyjadrenie,   názor   za   dôkaz,   ak   druhá   strana   namieta,   vyjadruje   pochybnosť   o jeho pravdivosti. Za dôkaz nesmie byť považované nepodložené tvrdenie. Dbať o toto právo musí o to   viac,   ak   posudky   vypracoval   zamestnanec   účastníka   sporu.   Tvrdím   na   základe popísaného, že súd nebol nestranný, proces bol manipulovaný. Názory, ich podstatná časť (20 %), definované ako dôkazy sú sporné, nepreukázateľné, výmysel – klamstvo. Súd mi neumožnil oboznámiť sa s tzv. dôkazmi, a moje vyjadrenia, že obsahujú klamstvá nebral na vedomie, čím porušil článok 46/1 a 47/3 Ústavy SR.“

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyhlásil „konanie   súdov   za   zmätočné a rozsudky 6 Sd/234/2005 a 4 So/131/2006 za neplatné“.

Zároveň požiadal, aby mu ústavný súd v prípade nutnosti vzhľadom na jeho sociálne pomery ustanovil v konaní o jeho sťažnosti právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom   súde vrátane okolností,   ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení označených základných práv zaručených ústavou rozsudkom   krajského súdu   sp. zn. 6 Sd/234/2005   z 9.   októbra 2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 So/131/2006 z 28. novembra 2007.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov uvedených v tomto zákone.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Sd/234/2005 z 9. októbra 2006

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich označených základných práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Sd/234/2005 z 9. októbra 2006, ústavný   súd   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ okrem iného namieta, že označeným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   napadol   tak   rozsudok   krajského   súdu sp. zn.   6 Sd/234/2005   z 9.   októbra   2006,   ako   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 So/131/2006   z 28.   novembra   2007   ako   súdu   odvolacieho,   ústavný   súd   vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu,   pretože   jeho   rozhodnutie   preskúmal najvyšší   súd   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Sd/234/2005 z 9. októbra 2006) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 So/131/2006 z 28. novembra 2007

Zo sťažnosti a z písomností k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal proti označenému   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne - ústredia   č. 640 329 6570   z 10. decembra 2004   o zamietnutí   jeho   žiadosti o priznanie   invalidného   dôchodku   30. októbra 2006,   odvolanie.   O odvolaní   sťažovateľa rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   4 So/131/2006   z 28.   novembra   2007,   ktorým napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Uvedený   rozsudok   bol   sťažovateľovi doručený 28. decembra 2007. Týmto dňom sa stal uvedený rozsudok   najvyššieho súdu právoplatným   a bolo   ním   právoplatne   skončené   konanie   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne - ústredia podľa tretej hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Predmetná sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 29. apríla 2008.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS 124/04). Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Sťažovateľ v sťažnosti jednoznačne vymedzil okruh zodpovedných subjektov (proti ktorým sťažnosť smeruje) a taktiež výslovne označil právoplatné rozhodnutia, ktorými boli podľa   neho   porušené   jeho   základné   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   ústavy. Z uvedeného   vymedzenia   ústavný   súd   vychádzal   pri   posudzovaní   splnenia   procesnej podmienky ustanovenej ustanovením § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade vo vzťahu k najvyššiemu súdu 28. decembra   2007.   Predmetná   sťažnosť   bola,   ako   už   bolo   uvedené,   ústavnému   súdu doručená   29.   apríla   2008,   teda   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, ktorá uplynula 28. februára 2008.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   konanie   o dovolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 So/131/2006 z 28. novembra 2007, ktoré podal 11. januára 2008, bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 12/2008 z 11. marca 2008 z 11. marca 2008 podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP zastavené po tom, ako najvyšší súd dospel k záveru, že proti rozhodnutiu v konaní podľa tretej hlavy V. časti OSP nie je prípustné.

Keďže   sťažovateľ   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   o zastavení   konania   o dovolaní sťažnosťou   nenapadol   (pozri   sťažovateľom   vymedzený   okruh   zodpovedných   subjektov a namietaných rozhodnutí vyplývajúci zo sťažnosti), neoznačil uznesenie najvyššieho súdu ako právoplatné rozhodnutie, ktorým sa mali porušiť jeho základné práva, a ani neuviedol žiadne   dôvody   na   vyslovenie   porušenia   svojich   základných   práv   a slobôd   týmto rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   pri   posudzovaní   dôvodnosti   sťažnosti na predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu neprihliadal. Ústavný súd však v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o zastavení konania o dovolaní sťažovateľa (ktoré bolo sťažovateľovi doručené 18. apríla 2008) v danej veci nemohlo založiť plynutie lehoty vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože podanie neprípustného dovolania   nemožno   z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať   za   účinný   prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nemožno   dovolanie   považovať za procesný   prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytuje. V takých   prípadoch   lehota   na   podanie   sťažnosti   plynie   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o zastavení dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva   podať   dovolanie   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (napr. I. ÚS 31/05, I. ÚS 253/06).

V súvislosti   s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.   4 So/131/2006   z 28.   novembra   2007 (obdobne   napr.   m. m.   III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05). Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   neprípustné dovolanie nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   možné   prihliadať   (m. m.   I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Vzhľadom na právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy by do úvahy prichádzalo   len   preskúmanie   uvedeného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o zastavení dovolacieho konania. Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľa, ktorou je ústavný súd viazaný, nemôže ústavný súd preskúmavať rozhodnutie, ktoré sťažnosťou napadnuté nebolo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na pridelenie právneho zástupcu v konaní   pred   ústavným   súdom)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008