znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/07-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Ing.   Mgr.   K.   M.,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15 CoE 145/03 z 27. februára 2004 v časti výroku o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2004 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“) sp.   zn. 15 CoE 145/03 z 27. februára 2004 v časti výroku o trovách konania.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol: „Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 20 C 1108/00 zo dňa 20. 8. 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 16 Co 536/01 zo dňa 6. 11. 2002, súd uložil okrem iného žalovanému – M. povinnosť, aby zaplatil žalobcovi – D. čiastku 63.964.204,50 Sk s úrokmi z omeškania.

Na   základe   návrhu   na   začatie   exekúcie   oprávnenej...   a poverenia   k vykonaniu exekúcie... upovedomil poverený súdny exekútor JUDr. J. F. účastníkov konania o začatí exekúcie upovedomením...

Podaním... vzniesol povinný v zákonom stanovenej lehote námietky proti exekúcii a proti trovám exekúcie.

Okresný súd Košice II uznesením sp. zn. 34 Er 175/2003 zo dňa 17. 4. 2003 námietky povinného   proti   exekúcii   zamietol,   námietky   povinného   proti   trovám   exekúcie   zamietol a návrh povinného na čiastočné zastavenie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dňa 30. 4. 2003 odvolanie, ktoré doplnil podaním zo 8. 8. 2003.

Dňa   27.   4.   2004   bolo   doručené   sťažovateľovi   uznesenie   odporcu   sp.   zn. 15 CoE 145/03 zo dňa 27. 2. 2004, ktorým odporca rozhodol tak, že odmietol odvolanie a oprávnenej prisúdil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 70.270,- Sk a túto sumu uložil zaplatiť JUDr. P. K., advokátovi...

Okresný   súd   Košice   II   rozhodoval   v exekučnom   konaní,   ktoré   nebolo   vedené sťažovateľom,   ale   exekútorom   J.   F.   Sťažovateľ   teda   nebol   účastníkom   exekučného konania... (Pre posúdenie tejto sťažnosti nie je rozhodujúce, napriek tomu však sťažovateľ poznamenáva, že v rozhodnutí o námietkach Okresný súd Košice II vyslovil nezákonnosť a protiprávnosť postupu sťažovateľa v inom exekučnom konaní vedeného u sťažovateľa; poznámka   ústavného   súdu). Sťažovateľ...   podal   v predmetnej   veci   podanie,   v ktorom namietal správnosť postupu súdu I. stupňa, keď napriek tomu, že on sám nebol účastníkom konania, v ktorom súd rozhodoval, nemal možnosť sa v tomto konaní vyjadriť, I. stupňový súd   posudzoval   zákonnosť   jeho   úkonov   v jeho   exekučnom   konaní,   odlišnom   od   toho v ktorom súd rozhodoval...

Odporca... rozhodoval o podaní sťažovateľa ako o odvolaní povinného. Sťažovateľ však v tomto konaní nemal postavenie povinného, pretože povinným v tomto konaní bolo Mesto Košice...

V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia odporca, odvolávajúc sa na ustanovenie § 142   ods.   1   O.   s.   p.,   odôvodnil   priznanie   náhrady   trov   konania   oprávnenej   voči sťažovateľovi...

odporca uložil svojím rozhodnutím... povinnosť sťažovateľovi nahradiť trovy konania účastníkovi,   aj   keď   sťažovateľ   nebol   účastníkom   tohto   konania...   Sťažovateľ   nebol účastníkom konania, a preto odporca nemohol vzťahovať pri svojom rozhodovaní o trovách konania na takéto rozhodnutie ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. Žiadne iné ustanovenie, v časti O. s. p. týkajúcej sa trov konania... neumožňuje uložiť súdu povinnosť nahradiť trovy konania inej osobe ako inému účastníkovi, resp. svedkom, znalcom alebo tím, ktorí pri dokazovaní mali nejakú povinnosť...

odporca   priznal   náhradu   trov   účastníkovi...   za   jeden   úkon   právnej   služby   a to vyjadrenie k odvolaniu, na podanie ktorého bol účastník vyzvaný súdom I. stupňa. O. s. p. však vo svojom ustanovení § 210 ods. 1 ustanovuje, že súd doručí odvolanie, ktoré smeruje proti   rozsudku,   ostatným   účastníkom.   Citované   ustanovenie   O.   s  .p.   nedáva   možnosť považovať vyjadrenie účastníka k odvolaniu za úkon, na ktoré boli účelne vynaložené trovy. Je nepodstatné, či účastník bol na takýto úkon súdom vyzvaný...

Rozhodnutie,   ktoré   zasiahlo   do   práv   sťažovateľa   je,   ako   to   vyplýva   z vyššie uvedených skutkových a právnych súvislostí, zjavne arbitrárne.“

Sťažovateľ   sa   vo   svojej   sťažnosti   domáhal,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   jeho označené   práva   boli   výrokom   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   15   CoE   145/03 z 27. februára 2004 o trovách konania (týmto výrokom bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť náhradu   trov   konania   oprávnenému)   porušené,   a zároveň   požiadal,   aby   ústavný   súd napadnuté uznesenie v časti tohto výroku zrušil.

Krajský   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   z 13.   septembra   2004   vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 11228/04 doručeným ústavnému súdu 18. októbra 2004, v ktorom okrem iného uvádza: „…Sťažovateľ v podstate namieta správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo jeho odvolanie odmietnuté a bola mu uložená náhrada trov odvolacieho konania, pretože nebol účastníkom exekučného konania.

Sťažovateľ podaním odvolania sa stal účastníkom odvolacieho konania, týkajúceho sa ním podaného odvolania.

Pokiaľ namieta, že odvolanie proti uzneseniu sa nedoručuje ostatným účastníkom, treba uviesť, že zákon (§ 210 ods. 1 O. s. p.) nevylučuje možnosť, aby aj takéto odvolanie bolo doručené ostatným účastníkom...

Sťažovateľ   mohol   využiť   na   vyjadrenie   svojej   nespokojnosti   s postupom   súdu v exekučnom   konaní   iné   právne   prostriedky,   s ktorými   by   nebolo   spojené   riziko,   že mu vznikne povinnosť nahradiť trovy konania...“

Ústavnému súdu bolo bez výzvy doručené 13. októbra 2004 oznámenie samotného oprávneného   k sťažnosti   sťažovateľa,   ku   ktorému   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu z 27. októbra 2004 vyjadril sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení uviedol, že proti uzneseniu krajského súdu   podal   dovolanie,   a poukázal na opravné uznesenie krajského súdu   č.   k. 15 CoE 145/03-142 z 28. septembra 2004.

Následne ústavný súd viacerými výzvami adresovanými sťažovateľovi, resp. jeho právnej zástupkyni, ako aj Okresnému súdu Košice II opakovane zisťoval stav dovolacieho konania v tejto veci. Okresný súd Košice II listom doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2007 oznámil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3 Cdo 111/2006-158 z 19. marca 2007 odmietol dovolanie sťažovateľa „...podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 psím. c) O. s. p...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,   IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné   považovať   takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Okresný   súd   Košice   II   v rámci   exekučného   konania   svojím   uznesením   č.   k. 34 Er 175/03-83 zo 17. apríla 2003 námietky povinného proti exekúcii i trovám exekúcie zamietol   a súčasne   v ňom   zamietol   taktiež   návrh   povinného   na   čiastočné   zastavenie exekúcie. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 145/03-133 z 27. februára 2004 tak, že ho odmietol a súčasne sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiť   oprávnenému   v exekučnom   konaní   trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 70 270 Sk za jeden úkon právnej pomoci (vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa).

Sťažovateľ   v sťažnosti   vecnú   správnosť   výroku   krajského   súdu   v napadnutom uznesení o odmietnutí jeho odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Košice II nenamietal, tvrdil   však, že krajský súd mu napriek tomu, že nebol účastníkom konania v postavení povinného, uložil povinnosť zaplatiť trovy odvolacieho konania v prospech oprávneného v exekučnom   konaní,   a to   napriek   tomu,   že   postavenie   povinného   v tomto   exekučnom konaní nemal.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   ako   dôvod   odmietnutia odvolania sťažovateľa § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   (neprípustnosť   odvolania   proti   napadnutému   uzneseniu).   V rámci   odôvodnenia neuviedol,   že sťažovateľa   považuje za   osobu,   ktorá   nie   je účastníkom   konania vo   veci samej,   a preto   neoprávnenou   osobou   na   podanie   odvolania,   a tiež   nepoukázal   na   ďalší možný dôvod odmietnutia odvolania sťažovateľa vymedzený v § 218 ods. 1 písm. b) OSP (podanie odvolania neoprávnenou osobou).

V   uznesení č.   k.   15   CoE   145/03-133 z 27.   februára   2004   krajský   súd   skutočne nesprávne označoval procesné postavenie sťažovateľa ako „povinný“ hoci je jednoznačné, že sťažovateľ   nebol účastníkom   exekučného konania ani ako   súdny   exekútor   a ani ako povinný či oprávnený. Krajský súd však túto zrejmú nesprávnosť po jej zistení opravným uznesením č. k. 15 CoE 145/03-142 z 28. septembra 2004 opravil v súlade s § 164 OSP tak, že sťažovateľovo označenie „povinný“ v odôvodnení uznesenia z 27. februára 2004 zmenil na označenie „odvolateľ“.

K argumentácii   týkajúcej   sa   neuvedenia   existencie   aj   ďalšieho   dôvodu   na odmietnutie   odvolania   sťažovateľa   podľa   §   218   ods.   1   písm.   b)   OSP   v odôvodnení uznesenia   krajského   súdu   je   potrebné   uviesť,   že   krajský   súd   postupoval   v súlade s ustanovením § 218 OSP, podľa ktorého môže byť odvolanie odmietnuté pri naplnení čo i len   jedného   z v   ňom   vymenovaných   dôvodov.   Krajskému   súdu   teda   povinnosť deklaratórne vymenovať existenciu i ďalších dôvodov odmietnutia z citovaného ustanovenia nevyplýva. V tejto súvislosti je podstatné, že v prípade odvolania sťažovateľa boli naplnené dôvody na jeho odmietnutie, ktoré je možné považovať, resp. hodnotiť ako rovnocenné z hľadiska rozhodovania o trovách odvolacieho konania.

Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd v tomto prípade nesprávne aplikoval § 142 ods.   1   OSP   pri   rozhodovaní   o trovách   konania,   pretože   on   sám   nebol   účastníkom exekučného konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému podal odvolanie. Keďže   odvolanie   podal   ako neoprávnená osoba   (nie   ako účastník   konania) nebol   daný zákonný dôvod pre uloženie povinnosti sťažovateľovi k úhrade trov odvolacieho konania nielen podľa citovaného ustanovenia, ale ani podľa žiadneho iného ustanovenia OSP.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 146 ods. 1 OSP žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie a) mohlo sa začať i bez návrhu, b) skončilo sa zmierom, pokiaľ v ňom nebolo o náhrade trov dojednané inak, c) bolo zastavené. Podľa ods. 2 prvej vety   citovaného   ustanovenia   ak   niektorý   z účastníkov   zavinil,   že konanie   sa   muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Sťažovateľ zastáva názor, že v rámci uvedeného prebiehajúceho exekučného konania sa   v záujme   ochrany   svojich   práv   správal   ako   nositeľ   procesného   práva   na   podanie odvolania, t. j. ako účastník predmetného konania. Podanie takéhoto procesného návrhu iniciuje postup odvolacieho súdu, v ktorom je odvolací súd najprv povinný skúmať splnenie procesných   podmienok   odvolacieho   konania   podľa   §   218   OSP   a v prípade,   ak   sú   tieto podmienky splnené, nasleduje postup odvolacieho súdu, v ktorom preskúmava predmetnú vec meritórne.

Odvolací súd má povinnosť zaoberať sa každým doručeným procesným návrhom a rozhodnúť o ňom. Je však vecou osoby, ktorá sa v rámci prebiehajúceho konania rozhodne uplatniť procesné práva účastníka konania s cieľom ochrany svojich práv, aby si uvedomila, že realizácia tohto práva prináša so sebou aj procesnú zodpovednosť. V prípade, ak pri uplatnení   svojich   práv   nebude   táto   osoba   úspešná   a niektorému   z   účastníkov   konania v dôsledku jej procesného úkonu vzniknú trovy, ktorých úhradu budú požadovať, môže byť s ohľadom na jej procesnú zodpovednosť súdom zaviazaná k ich úhrade.

Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   sťažovateľ   sa   podaním   odvolania   v tejto   veci   stal účastníkom   konania,   a to   pre   ten   jeho   úsek,   v ktorom   krajský   súd   rozhodoval   o ním podanom odvolaní. Rozhodnutie krajského súdu, ktorým zaviazal sťažovateľa na úhradu trov   ním   iniciovaného   odvolacieho   konania,   ktoré   v rámci   neho   vznikli   druhému účastníkovi, nemožno preto považovať za arbitrárne.

Vzhľadom na vyššie uvedené námietku sťažovateľa, že v prípade podania odvolania neoprávnenou   osobou   nie   je   možné   podľa   žiadneho   ustanovenia   OSP   zaviazať   túto „neoprávnenú“ osobu k náhrade trov ňou iniciovaného konania, nemožno akceptovať. Pri rozhodovaní o trovách v súlade s ustanovením § 224 ods. 1 OSP je potom namieste priama aplikácia ustanovení o trovách konania v prvostupňovom konaní.

V prípade odmietnutia odvolania z dôvodov vymenovaných v § 218 ods. 1 OSP je možné   konštatovať,   že   ide   o dôvody   nesplnenia   procesných   podmienok   odvolacieho konania. Skúmanie podmienok konania má aj v odvolacom konaní obdobný charakter, ako v konaní pred súdom prvého stupňa. Ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorý sa prejaví druhovo rovnakou sankciou, aj keď odlišne pomenovanou. V tomto smere je   potrebné   postaviť   na   roveň   pojem   „odmietnutie   odvolania“   s pojmom   „zastavenie konania“.   Obdobne   ako   v prvostupňovom   konaní   pri   rozhodovaní   o trovách   konania, v prípade   odmietnutia   odvolania   pre   nesplnenie   procesných   podmienok   odvolacieho konania,   resp.   pre   meritórne   konanie   o podanom   odvolaní,   je   potrebné   skúmať   otázku zavinenia   tohto   odmietnutia,   resp.   skončenia   konania   vždy   s ohľadom   k   procesnému hľadisku.   Krajský   súd   pochybil,   keď   pri   rozhodovaní   o trovách   odvolacieho   konania postupoval podľa § 142 ods. 1 OSP, pretože v uvedenom konaní nerozhodoval o veci samej, pri ktorej hodnotí unesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena účastníkmi konania, t. j. úspech alebo neúspech účastníka konania v zmysle § 142 OSP.

Nedostatok procesných podmienok vymenovaných v § 218 ods. 1 OSP pri podaní odvolania vzhľadom na ich charakter zaťažuje osobu, ktorá takéto odvolanie podala a ktorá tým   znáša   aj   procesné   zavinenie   na   odmietnutí   takého   odvolania.   Preto   samotné odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   v napadnutej   časti   výroku   o trovách   konania ustanovením § 142 ods. 1 OSP je síce možné hodnotiť ako nesprávne, ale nie ako arbitrárne a zasahujúce do namietaných základných práv sťažovateľa, pretože v danom prípade bolo možné zaviazať sťažovateľa na úhradu trov konania z iného zákonného dôvodu.

Podľa   sťažovateľa   ustanovenie   §   210   ods.   1   v   tom   čase   účinného   znenia   OSP “...nedáva   možnosť   považovať   vyjadrenie   účastníka   k odvolaniu   za   úkon,   na   ktoré   boli účelne vynaložené trovy. Je nepodstatné, či účastník bol na takýto úkon súdom vyzvaný...“.

Ústavný   súd   k tejto   námietke   sťažovateľa   uvádza,   že   aj   keď   §   210   ods.   1   OSP neurčoval   súdu   povinnosť   doručovať   účastníkom   konania   odvolanie   smerujúce   proti uzneseniu,   v prípade   ak   oprávnený   na   základe   výzvy   Okresného   súdu   Košice   II   podal vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľa,   účelnosť   tohto   úkonu   oprávneného   všeobecný   súd posudzuje   vždy   s   ohľadom   na   jeho   obsahovú   stránku, spôsobilosť   prispieť   k zisteniu skutočností   rozhodných   pre   posúdenie   odvolania   sťažovateľa   a k urýchleniu   konania. Uvedené platí aj pre prípad, ak by oprávnený takéto vyjadrenie podal bez výzvy súdu. Posúdenie účelnosti trov konania síce upravuje len § 142 ods. 1 OSP, avšak ide o vyjadrenie všeobecného   princípu,   že   právo   na   náhradu   trov   je   úzko   späté   s účelnosťou   ich vynakladania pri uplatňovaní práva na súdnu ochranu. Zo znenia ustanovenia § 210 ods. 1 OSP   (účinného   v relevantnom   čase)   nemožno   vyvodiť   príčinnú   súvislosti   vo   vzťahu k účelnosti úkonu účastníka konania. Sťažovateľ nenamietal účelnosť úkonu oprávneného z uvedených hľadísk, preto neprináleží ústavnému súdu predbežne posudzovať správnosť postupu krajského súdu z uvedeného hľadiska.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007