znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2005 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 29. septembra 2004 na okresnom súde žalobu o náhradu škody a zaplatenie nemajetkovej ujmy. Konanie v tejto právnej veci sťažovateľa je vedené na okresnom súde pod uvedenou spisovou značkou.

Okresný   súd   nariadil   termín   prvého   pojednávania   na   21.   marec   2005.   Podľa sťažovateľa „Zákonný   sudca   (...)   odmietol   pojednávať   s tým,   že   sa   dozvedel o navrhovateľovi, že je v konaní o spôsobilosti samostatného konania a spôsobilosti ako takej.   Pritom   však   sudca   nepredložil   žiadne   súdne   rozhodnutie   o   odňatí   spôsobilosti navrhovateľovi“.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   podnet   na   začatie   konania   na   obmedzenie,   resp. pozbavenie   jeho   spôsobilosti   na   právne   úkony   podala   sudkyňa   okresného   súdu,   ktorá v súvislosti s tým „... bezdôvodne odmieta konať...“ v inej jeho veci vedenej na tomto súde.

Sťažovateľ sa zmieňuje aj o sťažnosti na nekonanie zákonného sudcu, ktorú podal predsedovi   okresného   súdu   22.   marca   2005   a   v   ktorej   vyjadril   názor,   že   mal   vopred informovať   účastníkov   konania   o   tom,   že   sa   pojednávanie   nariadené   na   21.   jún   2005 neuskutoční.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„I. Okresný súd Žilina, Moyzesova 20, 010 59 Žilina v konaní 23 C 306/04 porušil MUDr. D. B., bytom B., jeho ústavné právo, ktoré zaručuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky – právo na súdnu ochranu, čl. 48 ods. 2 – prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

II. Priznáva MUDr. D. B., bytom B., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.“

Osobitným podaním doručeným ústavnému súdu   súčasne so   sťažnosťou   požiadal sťažovateľ   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   o   jeho   sťažnosti   pred   ústavným súdom poukazujúc na to, že je invalidným dôchodcom a jeho jediným zdrojom príjmu je invalidný dôchodok.

V   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   si   ústavný   súd   vyžiadal   súvisiaci   spis okresného súdu, ktorý mu bol doručený 8. júna 2005.

Z preskúmavaného spisu vyplýva, že po doručení žaloby sťažovateľa (29. septembra 2004) zaslal okresný súd 9. novembra 2004 jej odpis žalovanému s tým, aby sa k nej vyjadril   v   lehote   15 dní.   Požadované   vyjadrenie   doručil   žalovaný   okresnému   súdu 25. novembra 2004. Ďalším úkonom okresného súdu v predmetnej veci bolo nariadenie termínu pojednávania 1. decembra 2004 na 21. marec 2005. Podaním z 11. decembra 2004 doručeným okresnému súdu 15. decembra 2004 zmenil sťažovateľ návrh na rozhodnutie vo veci   samej   a   10.   januára 2005   mu   predložil   dôkaz   o   doručení   zásielky   žalovanému (uplatnenie reklamácie). Dňa 23. februára 2005 doručil sťažovateľ okresnému súdu návrh na dokazovanie.

Zo zápisnice z pojednávania na okresnom súde konaného 21. marca 2005 okrem iného   vyplýva,   že „Prítomní   boli   oboznámení   so   zisteniami   súdu   v prejednávanej   veci na tunajšom súde pod sp. zn. 17 C 100/03. Z obsahu tohto spisu bolo zistené, že v tejto veci bol podaný podnet na začatie konania o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony dňa 10. 5. 2004 na základe uznesenia vyšetrovateľa OO PZ M. zo dňa 8. 10. 2002. Z obsahu tohto uznesenia vyplýva, že konajúca sudkyňa mala pochybnosti o procesnej spôsobilosti účastníka konania. Okresný súd v Bratislave oznámil Okresnému súdu v Žiline, že obsah uznesenia,   ktorý   je   prílohou   listu   a informácie   v ňom   obsiahnuté   vyhodnotil   ako nedostatočné na to, aby začal konanie spôsobilosti na právne úkony. Žiadal Okresný súd v Žiline o zaslanie znaleckého posudku, na ktorý sa mal odvolávať. Znalecký posudok však v spise   nie   je   a nikdy   k tomuto   ani   nebol   pripojený,   keďže   sa   jedná   o civilnú   vec. Na znalecký   posudok   sa   odvoláva   len   uznesenie   vyšetrovateľa,   ktorým   bolo   zastavené trestné stíhanie navrhovateľa pre trestný čin útoku na verejného činiteľa. Listom zo dňa 28. 1. 2005 sa predseda Okresného súdu v Žiline obrátil na predsedníčku Okresného súdu Bratislava 2 o podanie stanoviska, keďže vo veci bol podaný podnet, avšak doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie o výsledku konania.“

K uvedeným zisteniam sa sťažovateľ vyjadril v tom zmysle, že podnet na začatie konania   na   obmedzenie,   resp.   pozbavenie   jeho   spôsobilosti   na   právne   úkony podaný okresným súdom považuje za nedôvodný, keďže „... rozhodnutie vyšetrovateľa OO PZ M. bolo   zrušené,   nahradené   iným   rozhodnutím.   Trestné   stíhanie   už   bolo   navždy,   naveky zastavené“. Z toho dôvodu sa sťažovateľ necíti byť procesne nespôsobilý na to, aby sám v konaní pred okresným súdom mohol vystupovať ako účastník. Zároveň na otázku súdu sťažovateľ   uviedol,   že „Rozhodnutie,   ktorým   malo   byť   rozhodnutie   vyšetrovateľa nahradené, som ochotný zaslať súdu do 10 dní“.

Na záver pojednávania súd prítomným účastníkom vysvetlil, že „... za daného stavu neboli ešte odstránené pochybnosti o tom, či navrhovateľ môže procesne vystupovať, či sú tu dôvody na začatie opatrovníckeho konania“.

Na základe toho okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že sťažovateľ v stanovenej   lehote   zašle   súdu   uvedené   rozhodnutie.   Po   oboznámením   sa   s   ním a vyhodnotení   situácie bude v   prípade   odstránenia pochybností   o procesnej   spôsobilosti konať so sťažovateľom ako účastníkom konania a nariadi termín pojednávania.

Dňa 30. marca 2005 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Žiadosť   o   zákonné   konanie   a   dodržiavanie   zákona   Občiansky   súdny   poriadok s poslednou novelou účinnou od 01. 10. 2004“.

Dňa 6. apríla 2005 okresný súd požiadal Okresný úrad justičnej polície Policajného zboru M. o zaslanie spisového materiálu sp. zn. ČVS: OUJP-67/2002 Ua, resp. ak by tento spis nebolo možné poskytnúť, o zaslanie znaleckého posudku vypracovaného 28. septembra 2002 znalcom z odvetvia psychiatrie ohľadne sťažovateľa. Požadovaný znalecký posudok bol okresnému súdu   doručený   21. apríla 2005.   S prihliadnutím   na závery predmetného posudku podal okresný súd 11. mája 2005 Okresnému súdu Bratislava II podnet na začatie konania o spôsobilosti na právne úkony sťažovateľa.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl. 46   ods. 1 ústavy)

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Sťažovateľ vidí porušenie označeného základného práva v tom, že aj keď boli podľa neho   v   jeho   právnej   veci   splnené   všetky   podmienky   konania,   okresný   súd   odmietol 21. marca 2005 pokračovať v nariadenom pojednávaní, keďže sa o ňom dozvedel, „... že je v konaní o spôsobilosti samostatného konania a spôsobilosti ako takej. Pritom však sudca nepredložil žiadne súdne rozhodnutie o odňatí spôsobilosti navrhovateľovi“.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nepreukázal, že by postup okresného súdu, ktorý   po   prijatí   návrhu   na   začatie   konania   v   predmetnom   konaní   postupoval   smerom k prerokovaniu a rozhodnutiu veci, mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu. Toto základné právo nemôže byť porušené vtedy, ak všeobecný súd vo veci sťažovateľa koná (hoci nie podľa jeho predstáv), tak ako je to tomu aj v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04.

Samotné odročenie pojednávania na neurčito vzhľadom na existenciu odôvodnených pochybností   o procesnej   spôsobilosti   sťažovateľa   (§ 20 Občianskeho   súdneho   poriadku) neznamená, že okresný   súd nemieni v prípade   odstránenia týchto pochybností sa s jeho vecou zaoberať, so sťažovateľom ako s účastníkom konania v procesnom postavení žalobcu ďalej konať a napokon meritórne rozhodnúť. V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ aj napriek tomu, že sám prejavil ochotu predložiť okresnému súdu dôkaz, ktorým   mal   vyvrátiť   pochybnosti   týkajúce   sa   jeho   procesnej   spôsobilosti,   v   stanovenej lehote nepredložil.

Ústavný   súd   považuje   doterajší   postup   okresného   súdu   v   okolnostiach   prípadu za taký, ktorým sa naďalej realizuje a reálne uplatňuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo vylučuje reálnosť záveru o porušení tohto základného práva už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy považoval za zjavne neopodstatnenú a postupujúc podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ju z uvedeného dôvodu odmietol.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy)

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   namietal   porušenie   jeho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 306/04.

Podľa citovaného článku ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch.

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48   ods. 2   ústavy,   nevysloví   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   tomto   článku ústavy   (II. ÚS   57/01,   III. ÚS   30/03)   alebo   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Vzhľadom   na   krátkosť   doby   trvania   namietaného   konania   na   okresnom   súde (iba osem   mesiacov),   ako   aj   procesné   úkony   priebežne   vykonávané   okresným   súdom v predmetnej   veci   (prvotné   úkony   súvisiace   s   prípravou   pojednávania,   nariadenie pojednávania),   ktoré   smerovali   k   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   veci,   nemožno   postup okresného súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že výrok, ktorým sa sťažovateľ domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazaný   na   vyhovenie sťažnosti vo veci samej, teda na výrok ústavného súdu o porušení základných práv, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť   smeruje.   Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   po   jej predbežnom prerokovaní, označeným návrhom sa už nezaoberal a z toho istého dôvodu považoval už za bezpredmetné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2005