znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/04-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť SVD, s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. R.   K., B., ktorou namietala porušenie jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 301/02 zo 17. decembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť SVD, s. r. o., Ž., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. marca 2003 doručené podanie SVD, s. r. o., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 301/02 zo 17. decembra 2002.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 15. marca 2002 podala na Krajskom súde   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok dlžníka, spoločnosti TOPOS TOVÁRNIKY, a. s., ktorému bola pridelená sp. zn. 8 K 24/02. Podaním z 22. marca 2002 sťažovateľka doplnila návrh na vyhlásenie konkurzu o označenie ďalších veriteľov dlžníka podľa § 4 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o konkurze a vyrovnaní“).   Sťažovateľka ďalej uviedla „vzhľadom na skutočnosť, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka TOPOS TOVÁRNIKY, a. s. č. k. 8 K 24/02, bol už na KS v Bratislave vedený iný návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok toho istého dlžníka č. k. 7 K 334/01, Krajský   súd   v Bratislave   v súlade   s   §   4a   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze a vyrovnaní bez rozhodnutia pripojil neskoršie podaný návrh na vyhlásenie konkurzu č. k. 8 K 24/02 k skoršie podanému návrhu na vyhlásenie konkurzu č. k. 7 K 334/01“. Z listín priložených k sťažnosti vyplýva, že navrhovateľom predchádzajúceho návrhu na vyhlásenie konkurzu vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 7 K 334/01 bol M. B., V. (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“).

Zo sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 7 K 334/01 zo 14. augusta   2002   vo   veci   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   rozhodol   tak,   že   voči navrhovateľovi   v 1.   rade   konanie   zastavil   a voči   navrhovateľovi   v 2. rade,   teda   voči sťažovateľke návrh zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 27. septembra 2002 podala na krajskom súde odvolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 K 334/01 zo 14. augusta 2002, ktorým bol jej návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý.

Ústavný   súd   zistil,   že   30.   januára   2003   bolo   sťažovateľke   doručené   uznesenie najvyššieho súdu zo 17. decembra 2002, ktorým najvyšší súd rozhodol o jej odvolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 K 334/01 tak, že „uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. 8. 2002 č. k. 7 K 334/01-87 v napadnutej časti zrušil a konanie voči veriteľovi II. zastavil“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že: „Uznesením Najvyššieho súdu zo dňa 17. 12. 2002 č. k. 5 Obo 301/02 bolo porušené právo sťažovateľa podľa Čl. 46 Ústavy SR t. j. právo na súdnu ochranu a zároveň bolo porušené právo sťažovateľa podľa Čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   t.   j.   právo   na spravodlivé súdne konanie (...).“ Sťažovateľka ďalej žiadala, aby ústavný súd „uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 17. 12. 2002 zrušil a vrátil vec, t. j. návrh na vyhlásenie konkurzu č. k. 7 K 334/01 na ďalšie konanie pred Najvyšším súdom“. Ďalej žiadala, „aby Ústavný súd priznal navrhovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 350.000,- Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením základných práv a slobôd“ a „aby Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok   odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   môže   sťažnosť   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto zisťoval, či ochranu tomu základnému právu, porušenie ktorého sťažovateľka namietala (t. j. právu na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právu   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru), neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov im dostupných, ktoré   možno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia označených základných práv.

Podľa § 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní sa na konkurz primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ak tento zákon neustanovuje inak. V konkurznom konaní sa však vždy rozhoduje uznesením.

Podľa § 66f zákona o konkurze a vyrovnaní ustanovenia § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d OSP sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

Uznesením najvyššieho súdu bolo uznesenie krajského súdu o vyhlásení konkurzu v napadnutej časti zrušené a konanie voči sťažovateľke zastavené.

Sťažovateľka bola so zreteľom na dôvody sťažnosti oprávnená a povinná využiť aj mimoriadny opravný prostriedok [porovnaj dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. a) a b) OSP], ktorým je aj v konkurznom konaní, v ktorom bol návrh voči sťažovateľke (veriteľovi II) zamietnutý   a uznesenie   o zamietnutí   návrhu   bolo   odvolacím   súdom   v napadnutej   časti zrušené a konanie voči sťažovateľke zastavené, dovolanie.

Podľa   zmyslu   a   účelu   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   [§   66f   zákona   o konkurze a vyrovnaní vylučuje použitie ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d OSP   na   konkurz   a vyrovnanie]   použitie   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku je vylúčené len v prípade, že konkurz bol vyhlásený, a nie aj v prípade, že konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo podľa § 4 ods. 8 zákona o konkurze a vyrovnaní zastavené.

Vylúčenie dovolania a obnovy konania má totiž zmysel len pri vyhlásení konkurzu, pretože   ich   použitie   by   už   nemohlo   v žiadnom   prípade   odstrániť   dôsledky   vyhlásenia konkurzu   podľa   §   14   zákona   o konkurze   a vyrovnaní.   Napokon   to   nie   je ani potrebné, pretože   zákon   pozná   inštitút   zrušenia   konkurzu   podľa   §   44   ods.   1   písm.   a)   zákona o konkurze   a vyrovnaní,   ktorý   efektívnejšie   než   mimoriadny   opravný   prostriedok   rieši otázky, ktoré by sa inak mohli riešiť v mimoriadnom opravnom konaní.

Ústavný súd už uzavrel, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné pochybenia týchto súdov (predstavujúce súčasne aj porušenie základných   práv   účastníkov   konania   podľa   čl.   46   a nasl.   ústavy)   dôvodom   na   podanie dovolania (podľa § 237 OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia všeobecných, a teda aj konkurzných súdov, a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj podľa dohovoru). Z uvedeného vyplýva, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľke môžu a musia poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania. Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   a povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľka mohla domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi,   najmä   využitím   opravných   prostriedkov   (podobne   napr.   I.   ÚS   85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02), prípadne podaním nového návrhu na vyhlásenie konkurzu. Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho   základného práva   alebo   slobody,   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie konanie.   Prijatiu   takej   sťažnosti   bráni   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Z toho vyplýva, že sťažovateľka má účinný prostriedok ochrany základných práv, ktorých   porušenie namieta,   podľa   § 53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   za   ktorý   treba považovať právnu možnosť podať nový návrh na vyhlásenie konkurzu, ktorý príslušný súd bude musieť prejednať a rozhodnúť podľa aktuálneho stavu veci bez toho, aby mal možnosť konanie zastaviť pre prekážku veci rozsúdenej (§ 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, § 159 ods. 3 a § 167 ods. 1 OSP - napr. IV. ÚS 31/03).

Sťažovateľka požiadala o ochranu základných práv ústavný súd bez toho, aby najskôr využila   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojich   základných   práv   v konaní   pred všeobecnými súdmi, za ktoré treba považovať aj možnosť podať nový návrh na vyhlásenie konkurzu   proti   tomu   istému   dlžníkovi   a možnosť   namietať   vytýkané   pochybenia všeobecných súdov dovolaním. Taký postup sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu prijať jej sťažnosť na ďalšie konanie.

Preto   ústavný   súd   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť,   ktorou   sa sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil   namietané   porušenie   jej základných   práv   v   konaní   vedenom   pred   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Obo   301/02 a v tomto konaní vydaným rozhodnutím, odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Podľa   §   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde „ústavný   súd   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   nezistil,   že   by   v nej   sťažovateľka   uviedla dôvod pre nesplnenie podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý by bol v okolnostiach prípadu dôvodom hodným osobitného zreteľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2004