znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   D.,   zastúpeného advokátom JUDr. Borisom Draškabom, Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 170/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 170/2011 p o r u š i l základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   18 C 170/2011 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť M. D. trovy konania v sume 511,34 € (slovom päťstojedenásť eur a tridsaťštyri centov) na účet jeho advokáta JUDr. Borisa Draškabu, Advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 171/2014-14   z 20.   marca   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava I   (ďalej   len „okresný   súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 18 C 170/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Sťažnosť v tejto veci, v ktorej bol pôvodne sudcom spravodajcom sudca Ján Luby, prijal   na   ďalšie   konanie   IV.   senát   ústavného   súdu.   V   zmysle   relevantných   ustanovení dodatku č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   a   ktoré   neboli   do   4.   júla   2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona   o   ústavnom   súde, s účinnosťou   od   14.   júla   2014   pridelené   ostatným   sudcom   ústavného   súdu.   Predmetná sťažnosť bola pridelená sudcovi ústavného súdu Lajosovi Mészárosovi, ktorý je v súlade s rozvrhom práce členom II. senátu, a z toho dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol najmä, že:«Dňa 31. 03. 2011   som   s obchodnou spoločnosťou   O.,   a. s.(...)   uzavrel   pracovný pomer na výkon prác spojených s funkciou programátor – analytik s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 01. 04. 2010. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31. 03. 2011.

Podľa čl. II Pracovnej zmluvy, základná mesačná mzda bola stanovená vo výške 2.000,- EUR brutto. Mzdu mi odporca vyplácal bezhotovostne prostredníctvom bankového prevodu na môj účet v banke. V pracovnej zmluve sme si dohodli výplatný termín, ktorý pripadal na ôsmy kalendárny deň v mesiaci. Pre prípad, že by tento deň pripadol na sobotu, nedeľu, alebo sviatok, mzda sa mala vyplácať nasledujúci pracovný deň.

Počas trvania Pracovnej zmluvy, t. j. od 01. 04. 2010 do 31. 03. 2011, mi nebola vyplatená   moja   základná   mesačná   mzda   za   mesiace   december   2010,   január,   február a marec 2011. Aj napriek viacerým mimosúdnym výzvam z mojej strany na zaplatenie dlžnej sumy z titulu nezaplatenia mzdy mi odporca plnenie neposkytol a z tohto dôvodu som dňa 29. 11. 2011 osobne na Okresnom súde Bratislava I podal návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy vo výške 5.928,57 EUR s príslušenstvom. Dňa 04. 04. 2012 som na   poštovú   prepravu   podal   návrh   na   doplnenie   dokazovania   v   predmetnej   veci,   ktorý pozostával   z   nových   listinných   dôkazov   (potvrdenie   o   zdaniteľnej   mzde   za   rok   2011) potvrdzujúcich moje tvrdenia uvedené v návrhu na vydanie platobného rozkazu a to, že mi za mesiace december 2010, január, február a marec 2011 nebola moja základná mzda vyplatená, a ktorý bol Okresnému súdu Bratislava I doručený dňa 10. 04. 2012.»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že okresný súd ho vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a na spresnenie podaného návrhu. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „Súdny poplatok som vo vyrubenej výške riadne zaplatil a dňa 23. 01. 2014 som na výzvu   súdu   o zmene   vyčíslenia   uplatňovanej   mzdy   podal   návrh   na   zmenu   návrhu na začatie konania podľa § 95 a nasl. OSP.“.

Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti na   prieťahy   z 18.   októbra   2013   adresovanej   predsedníčke   okresného   súdu,   sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v tomto konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a úhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3197/2014 z 22. mája 2014 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu z 18. júna 2014.

4.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

«(...) V úvode môjho vyjadrenia ku konaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18C 170/2011 si Vám dovoľujem oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Podľa ust. § 29 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov,   si   Vám   oznamujem   nasledovné   ku   jednotlivým otázkam súvisiacich s konaním vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 18C170/2011. Skutková a právna zložitosť sporu: Meritom sporu je zaplatenie istiny vo výške 5.928,57 eura s príslušenstvom z titulu nezaplatenia mzdy. Ide o pracovnoprávny spor, ktorý je podľa môjho názoru priemerne skutkovo ani právne veľmi zložitý.

(...) Prekážky postupu súdu podľa ust. § 107 a nasl. O. s. p.: Z   obsahu   súdneho   spisu   vyplýva,   že   v   priebehu   konania   sa   doposiaľ   nevyskytli prekážky postupu súdu podľa ust. § 107 a nasl. O. s. p.

Prieťahy   spôsobené   súdom   a   záver,   či   zistené   prieťahy   považujete   za   zbytočné prieťahy:

Dňa 21. 10. 2013 bola tunajšiemu súdu doručená sťažnosť navrhovateľa na zbytočné prieťahy v konaní, ktorú som listom zo dňa 31. 10. 2013 vyhodnotila ako dôvodnú, keď som vychádzala z toho, že od dňa 06. 12. 2011 až do podania samotnej sťažnosti navrhovateľa t. j. dňa 21. 10. 2013, bol súd vo veci nečinný. Od času, keď som zákonnú sudkyňu vyzvala, aby vo veci postupovala bez ďalších prieťahov listom zo dňa 31. 10. 2013, súd vo veci priebežne koná.

Iné okolnosti, ktoré majú vplyv na prieťahy v konaní: Celkovú dĺžku konania ovplyvnilo aj správanie navrhovateľa, ktorý nezaplatil súdny poplatok za návrh na začatie konania súčasne s návrhom, doručil súdu neúplný návrh doplnený až na základe výzvy súdu,   povinnosť súdu rozhodnúť o zmene petitu, žiadosť navrhovateľa   o   predĺženie   lehoty   na   odstránenie   vád   návrhu   na   začatie   konania a v neposlednom rade aj nadmerná zaťaženosť zákonného sudcu, ktorý má v súčasnosti pridelených nevybavených vecí 649, nerozhodnutých 422 (podobne ako aj ostatní sudcovia občianskoprávneho úseku tunajšieho súdu).

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V   súlade   s   uvedeným   záverom   som   toho   názoru,   že   prostriedky   ochrany,   ktoré sťažovateľ použil, viedli k odstráneniu nečinnosti súdu.

Od vybavenia sťažnosti podľa ust. § 64 ods. 1 neuplynul dostatočný čas na to, aby súd vo veci, s prihliadnutím na procesné úkony navrhovateľa, mohol rozhodnúť.

S poukazom na vyššie uvedený prehľad procesných úkonov vo veci, mám za to, že v súčasnosti súd vo   veci priebežné   koná a   prijal   opatrenia   na odstránenie   vzniknutého stavu.

Sťažovateľ   si   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   v   dôsledku   pretrvávajúcich   prieťahov v predmetnej veci na okresnom súde finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- eur. Takto vyčíslenú   sumu   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   výškou svojho právneho nároku, ktorý si v predmetnom konaní sp. zn. 18C 170/2011 uplatňuje a tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza mu spôsobuje materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, a to nielen jeho osobe, ale aj jeho rodine. Nemateriálna ujma spočíva v tom, že tunajší súd svojim neúčelným postupom a úkonmi vo veci zanechal v sťažovateľovi pocit márnosti, neustále pretrvávajúcej právnej neistoty a straty viery v spravodlivosť. V prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že bolo porušené právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   navrhujem,   aby sťažovateľovi   nepriznal   finančné   zadosťučinenie,   resp.   mu   toto   finančné   zadosťučinenie nepriznal v plnej výške, a to z nasledujúcich dôvodov:

-   sám   sťažovateľ   ako   účastník   konania   svojim   správaním   prispel   ku   predĺženiu konania;

-   uplatnené   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľ   podľa   môjho   názoru   riadne neodôvodnil - finančné zadosťučinenie za prieťahy v konaní pred súdom (resp. výška tohto zadosťučinenia)   závisí   od   rozsahu   v   akom   sa   zasiahlo   do   práv   účastníkov   konania. Sťažovateľ neuviedol v akom konkrétnom rozsahu by mu mala byť vynahradená materiálna ujma   a   v   akom   nemateriálna   ujma   a   aká   konkrétna   materiálna   a   nemateriálna   ujma a z akého dôvodu mu mala vzniknúť.(...)»

4.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   k vyjadreniu   predsedníčky okresného súdu uviedol najmä, že:

„(...) Týmto ÚS SR oznamujeme, že netrváme na verejnom prejednaní sťažnosti, t. j. súhlasíme s prejednaním veci bez našej osobnej účasti. (...)

Nesúhlasíme s vyjadrením predsedníčky OS BA I sp. zn.: Spr. 3197/2014 zo dňa 22. 05. 2014,   podľa   názoru   ktorej   prieťahy   v   konaní   si   mal   sťažovateľ   spôsobiť   sám. Zo spisovej dokumentácie a zo stanoviska predsedníčky súdu jednoznačne vyplýva, že súd začal vo veci konať až po doručení žiadosti sťažovateľa o odstránenie prieťahov v súdnom konaní sp. zn.: 18C/170/2011 zo dňa 18. 10. 2013, súdu doručená dňa 21. 10. 2013, t. j. po 23   mesiacoch   odo   dňa   doručenia   žalobného   návrhu   súdu   (osobné   podanie   žalobného návrhu dňa 29. 11. 2011).

Dokonca dňa 31. 10. 2013 predsedníčka súdu OS BA I vo svojej odpovedi na našu sťažnosť na prieťahy v konaní (sp. zn.: Spr. 2283/2013) uviedla, že prvý úkon vo veci bol vykonaný   zákonnou   sudkyňou   až   dňa   25.   10.   2013,   kedy   sudkyňa   dala   písomný   pokyn spisovej kancelárii na ďalší procesný postup vo veci, a to výzva na zaplatenia súdneho poplatku za návrh a doručenie návrhu na začatie konania spolu s prílohami na vyjadrenie odporcovi. Zákonná sudkyňa a vyšší súdny úradník boli vyzvaní, aby neodkladne prijali opatrenia   na   odstránenie   vzniknutého   stavu,   a   bola   im   ich   nečinnosť   vo   veci   dôrazne vytknutá. Záverom vo svojej odpovedi predsedníčka OS BA I konštatuje, že naša sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn.: 18C/170/2011 je dôvodná.

O nečinnosti súdu svedčí aj fakt, že k vyrubeniu súdneho poplatku došlo až dňa 04. 12. 2013, t. j. po 25 mesiacoch odo dňa doručenia žalobného návrhu súdu.

V čase podania žalobného návrhu bol odporca označený riadne a správne, k zmene obchodného mena a registrového sídla odporcu došlo takmer 2 roky po podaní žalobného návrhu - až dňa 07. 06. 2013. (...)

Okrem iného súd dňa 14. 04. 2014 vo svojom uznesení sp. zn.: 18C/170/2011-60 bez zavinenia či podnetu sťažovateľa uviedol nesprávne registrové sídlo odporcu, dokonca ide o kombináciu poštovej adresy odporcu pred zmenou a po zmene zo dňa 07. 06. 2013. Dňa 15. 04. 2014 bola sťažovateľovi doručená výzva súdu sp. zn.: 18C/170/2011-65, v ktorej súd správne uvádza zmenené obchodné meno odporcu. Máme preto za preukázané, že súd mal jednoznačne vedomosť o zmene obchodného mena a registrového sídla odporcu, ale svojím napriek   tomu   ďalej   spôsobil   prieťahy   zmarením   termínu   pojednávania   ako   uvádzame vyššie. Ako vyplýva z hore uvedených skutočností v časti požadovanej nemajetkovej ujmy vo výške   8.000,-   EUR   je   nepochybné,   že   sťažovateľ,   ktorého   jediný   príjem   pochádzal zo závislej zárobkovej činnosti, sa nemôže domôcť riadnej súdnej ochrany a to zaplatil nemalý súdny poplatok vo výške 480,- EUR. Sťažovateľ oprávnene očakáva, že súd začne konať v jeho veci v primeranej dobe, obzvlášť ak nejde o skutkovo a ani právne veľmi zložitý prípad, ako aj uvádza sama predsedníčka OS BA I vo svojom vyjadrení.

V   právnej   veci   ide   o   nezaplatenie   mzdy   za   4   odpracované   mesiace,   pričom zo skutkového hľadiska nejde o komplikovanú vec, nakoľko existencia pracovného pomeru sťažovateľa   u   odporcu   je   odložená   písomnou   pracovnou   zmluvou   zo   dňa   31. 03. 2010 a odporca   ako   zamestnávateľ   nikdy   akýmkoľvek   spôsobom   nespochybnil   plnenie pracovných úloh sťažovateľom   ako   zamestnancom.   Ako   dôkaz slúžia výplatné   pásky za rozhodné obdobie, ktoré odporca doručil sťažovateľovi za odpracované dni a ktoré sú už súčasťou dôkazného materiálu v spisovej dokumentácii sp. zn.: 18C/170/2011. (...)“

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 170/2011:

Dňa 29. novembra 2011 podal sťažovateľ na okresnom súde proti O., a. s., o. c. p. (ďalej len „odporca“), návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 5 928,57 € s príslušenstvom. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 9 Ro 100/2011.

Dňa 6. decembra 2011 bola vec «prevedená do registra „C“ z dôvodu nepresne uvedeného obchodného mena odporcu a z dôvodu vhodnosti vyžiadania vyjadrenia odporcu k návrhu». Od uvedeného dňa bola vec vedená pod sp. zn. 18 C 170/2011.

Dňa 25. októbra 2013 zákonná sudkyňa dala „písomný pokyn spisovej kancelárii na ďalší   procesný   postup   vo   veci   a   to   -   výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh, doručenie návrhu na začatie konania spolu s prílohami na vyjadrenie odporcovi a výzva na vyčíslenie   uplatňovanej   mzdy   v brutto“.   Uvedený   pokyn   sudkyne   bol   realizovaný 4. decembra 2013.

Dňa 17. decembra 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa „o predĺženie   poriadkovej   lehoty(...)   na   vyčíslenie   uplatňovanej   mzdy navrhovateľa brutto do konca januára 2014, nakoľko v súčasnosti nedisponujú potrebnými listinnými dôkazmi a rovnako požiadal o predĺženie lehoty na zaplatenie súdneho poplatku za návrh najneskôr do konca januára 2014“.

Dňa 24. januára 2014 sťažovateľ uhradil na účet súdu súdny poplatok.Dňa 29. januára 2014 bol súdu doručený návrh sťažovateľa na zmenu návrhu na začatie konania.

Dňa   14.   apríla   2014   okresný   súd   uznesením   č.   k.   18   C   170/2011-60   pripustil navrhnutú zmenu petitu. V rovnaký deň bolo vo veci nariadené pojednávanie na 6. jún 2014. Dňa 15. apríla 2014 súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z dôvodu rozšírenia návrhu.

Dňa   6.   júna   2014   bolo   pojednávanie   odročené   na   5.   august   2014,   pretože   sa nedostavil odporca.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 170/2011 dochádzalo k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania je uplatnenie finančných nárokov z pracovného pomeru, t. j. vec,   ktorej   povaha   (spor   o nároky,   ktoré   sú   zdrojom   príjmov   sťažovateľa)   si   vyžaduje osobitnú   starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená   (§   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka posudzovaného konania (ako na to bude poukázané v bode III/3 tohto rozhodnutia) nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, treba poukázať predovšetkým na to, že k predĺženiu napadnutého konania prispel aj samotný sťažovateľ tým, že súdny poplatok za návrh uhradil až po viac ako dvoch rokov po podaní   žalobného   návrhu. Na   uvedené   správanie   sťažovateľa   nemohol   ústavný   súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pokiaľ   predsedníčka   okresného   súdu   tvrdila,   že   sťažovateľ   prispel   k prieťahom v napadnutom konaní aj tým, že doplňoval a spresňoval svoj žalobný návrh, treba uviesť, že to tak síce bolo, avšak z dôvodu, že sa v priebehu napadnutého konania menili pomery, pričom   využitie   možností   daných   navrhovateľom   procesnými   predpismi   (napr.   podľa Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že súd bol v predmetnej veci (aj podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu v bode I/4.1 tohto nálezu) bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov nečinný od 6. decembra 2011 do 25. októbra 2013. Okresný súd teda takmer dva roky vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako žalobca počas napadnutého súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K prieťahom   pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo správania účastníkov, ale k zbytočným prieťahom došlo najmä v dôsledku nečinnosti súdu. Na „nadmern(ú)á zaťaženosť zákonného sudcu“ ani   v okolnostiach   danej   veci   nebolo   možné   prihliadať,   tieto   argumenty   nebolo   možné akceptovať.   Ústavný   súd   už   v podobných   súvislostiach   viackrát   vyslovil   (pozri   napr. I. ÚS 23/03   a   v   ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu),   že   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Okrem   uvedeného   ústavný   súd opakovane   zdôraznil,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení okresného súdu (I. ÚS 6/06).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, pretože „sťažovateľ, ktorého jediný príjem pochádzal zo závislej zárobkovej činnosti, sa nemôže domôcť riadnej súdnej ochrany“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa, ale i na   skutočnosť,   že   sťažnosť   predsedníčke   okresného   súdu   sa   v danom   prípade   stala efektívnym prostriedkom nápravy, považuje za primerané v sume 1 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti zo 7. februára 2014   a písomné stanovisko   k vyjadreniu   okresného súdu   z 18. júna 2014).   Za   tri   úkony vykonané   v roku   2014   patrí   odmena   v sume   trikrát   po   134   €   a režijný   paušál   trikrát po 8,04 €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   sťažovateľa   by   predstavovali   celkove 426,12 €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov, pričom k uvedenej sume bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 85,22 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 511,34 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2014