znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. L. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 62/2008 (predtým v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 4 C 5/2000), za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. L. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 62/2008 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. JUDr.   L.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4 000   €   (slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. L. S. trovy konania v sume 489,06   €   (slovom   štyristoosemdesiatdeväť   eur   a   šesť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. Š. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2012   faxom   doručená   sťažnosť   JUDr.   L.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 62/2008 (predtým v konaní vedenom Okresným súdom Trnava pod sp. zn. PN 4 C 5/2000).

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:«Sťažovateľ je fyzickou osobou, ktorá je účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 4 C 62/2008 (predtým vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. PN 4 C 5/00). Konanie vedené na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. PN 4 C 5/00 sa začalo podaním žaloby dňa 7. 9. 1999. Sťažovateľ je žalovaným účastníkom konania, a to v IV. rade.

Porušovateľ je všeobecným súdom Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje o právnej veci vedenej pod sp. zn. 4 C 62/2008 (predtým vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. PN 4 C 5/00)...

Ústavný súd rozhodol dňa 28. februára 2008 nálezom č. k. II. ÚS 286/07-23, ktorým skonštatoval   porušenie   namietaných   práv   sťažovateľa,   priznal   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie   20   000   Sk,   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   a   prikázal Okresnému súdu Piešťany konať vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C/62/2008 bez zbytočných prieťahov. Nález z roku 2008 nevytvára prekážku rozhodnutej veci pre túto sťažnosť. Ani po takmer   piatich   rokoch   od   nálezu   ústavného   súdu č.   k.   II.   ÚS   286/07-23 nie je   vec   na Okresnom súde Piešťany meritórne rozhodnutá...

Sťažovateľ podal sťažnosť predsedníčke Okresného súdu Piešťany, na ktorú mu bolo odpovedané formou Upovedomenia o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 03. 08. 2012 (ďalej aj len „Upovedomenie“). Z Upovedomenia je zrejmé, že sťažnosť je porušovateľom považovaná za neopodstatnenú...

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   z   dôvodu,   že   konanie,   ktorého   je účastníkom, začalo v roku 1999, t. j. pred približne 13 rokmi.

Po 8 rokoch od začatia konania konštatoval ústavný súd porušenie práva ako podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, tak aj práv zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj napriek príkazu, ktorý formuloval ústavný súd pre všeobecný súd v náleze z roku 2008, nie je vec ukončená. Sťažovateľ zastáva názor,   že uvedená dĺžka konania v tomto prípade nie je závislá od zložitosti   právneho   sporu   vedeného   v   konaní   pred   prvostupňovým   súdom   a   nie   je   ani vyvolaná správaním sťažovateľa...

Porušenie   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/62/2008 je zrejmé z toho, že konanie trvá 13 rokov a nie je stále meritórne ukončené. Nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch,   žiada   sťažovateľ   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.... »

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné právo JUDr.   L.   S.   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného súdu Piešťany v   konaní   vedenom pod   sp.   zn.   4 C/62/2008 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Piešťany   prikazuje   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Piešťany   pod   sp.   zn.   4   C/62/2008   konal   bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. L. S. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12 000 EUR (slovom dvanásťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť JUDr. L. S. náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Š. K..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   k nej   vyjadrila.   Predsedníčka   okresného   súdu   sa   k sťažnosti vyjadrila   v prípise   sp.   zn.   Spr.   832/12   z 31.   decembra 2012,   z ktorého okrem   prehľadu doterajších procesných úkonov súdu v namietanom konaní vyplýva, že po doručení nálezu ústavného súdu   č.   k.   II.   ÚS   286/07-23 z 28.   februára 2008 bola so   zákonným sudcom spísaná   zápisnica,   v ktorej   uviedol,   že   nariadi   termín   pojednávania   na   najbližší   možný termín.   Následne   predsedníčka   okresného   súdu   opätovne   vyzvala   zákonného   sudcu (č. l. 280), „aby nariadil termín pojednávania vzhľadom na právoplatný nález Ústavného súdu   SR   a vykonávaný   dohľad   v súvislosti   s jej   konštatovaním   zo   dňa   28.   10.   2009 a opodstatnenej sťažnosti na prieťahy v konaní“. Následne „... Z dôvodu zmeny obsadenia Okresného súdu Piešťany bol daná právna vec dodatkom č. 2 k rozvrhu práce na rok 2010 pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni... ktorá aj napriek prideleniu asi 450 vecí do senátu, vo veci bezprostredne začala konať...“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 171/2013-17 z 27. marca 2013 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 62/2008 v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   ústavný   súd   podpredsedníčku okresného súdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadne doplnila vyjadrenie predsedníčky okresného súdu k sťažnosti z 31. decembra 2012.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr.   832/2012   doručenom ústavnému súdu 27. mája 2013 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom zároveň oznámila, že nepovažuje za potrebné doplniť predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti z 31. decembra 2012.

Dňa 28.   mája   2013   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia okresného súdu z 31. decembra 2012 a z 21. mája 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 10. júna 2013 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zároveň v ňom okrem iného uviedol: „Sťažovateľ je v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 4 C/62/2008 zastúpený   advokátom   JUDr.   M.   T.,   čo   vyplýva   aj   zo   samotného   vyjadrenia   (bod   41. vyjadrenia). Aj v čase, keď sťažovateľ nebol zastúpený advokátom, nežiadal o odročovanie pojednávaní, čo takisto koniec koncov vyplýva aj z podaného vyjadrenia (napr. bod 5. vyjadrenia - sťažovateľ len oznámil, že nebude na území Slovenskej republiky). Sťažovateľ má za to, že je len vecou súdu, ak neustanovil niektorým účastníkom konania opatrovníkov, napriek tomu, že bol na to dôvod. To, že sa sťažovateľ už dlhšiu dobu nezdržuje na adrese... P., pretože je dlhodobo v zahraničí neznamená, že by sa v tejto veci malo konať s prieťahmi. Poukázať možno aj na to, že k prieťahom dochádzalo aj skôr, teda ešte v čase, keď sa sťažovateľ   na   území   Slovenskej   republiky   nachádzal.   Sťažovateľ   ako   účastník   konania neprispel k prieťahom v predmetnom konaní. Sťažovateľ a jeho manželka žijú v zahraničí a majú záujem na tom, aby sa predmetná vec právoplatne skončila čo najskôr, a nie je ich záujmom žiť v stave neistoty. Účastník konania, ktorý nežiada pre svoju neprítomnosť na území Slovenskej republiky odročiť pojednávanie, dokonca sa nechá zastúpiť advokátom, a to bez ohľadu, že plná moc bola založená do registra Spr., predsa nespôsobuje svojím správaním prieťah v konaní. Vyjadrenie vypracované JUDr. T. bolo doručené súdu 11. 05. 2010 (ako vyplýva z bodu 41. vyjadrenia), nie je ale zrejmé, prečo ak má súd doručené plnomocenstvo k registru Spr, toto bezodkladne nepremietne aj do jednotlivých konaní, ku ktorým   sa   splnomocnenie   viaže.   Záverom   sa   žiada   dodať,   že   príkaz   ústavného   súdu vyjadrený v náleze č. k. II. ÚS 286/07-23 zo dňa 28. februára 2008 nebol rešpektovaný, nakoľko dnes, t. j. ani po viac ako 5 rokoch od rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 286/07-23   nie   je   vec   právoplatne   rozhodnutá.“ Právny   zástupca   pripojil   k svojmu vyjadreniu vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   podpredsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   záveru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 286/07 už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008, v ktorom okrem iného vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 62/2008 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom zároveň   prikázal   okresnému   súdu   v namietanom   konaní   konať vo   veci   bez   zbytočných prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk. Označený nález nadobudol právoplatnosť 21. apríla 2008, keď bol (podľa doručenky založenej v spise sp. zn. II. ÚS 286/07) doručený okresnému súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu v namietanom konaní len v období po 21. apríli 2008.

Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 62/2008 a z písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že v období po 21. apríli 2008 bol priebeh namietaného konania takýto:

1. Dňa 31. júla 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 8. október 2008 a v nasledujúcom období doručoval účastníkom konania predvolania na pojednávanie.

2. Pojednávanie nariadené na 8. október 2008 bolo odročené na 1. december 2008 z dôvodu,   že   niektorým   účastníkom   konania   sa   nepodarilo   doručiť   predvolanie   na pojednávanie.   Následne okresný   súd   11.   a 12.   novembra   2008   a tiež 1.   decembra   2008 vykonával úkony smerujúce k zisťovaniu pobytu účastníkov konania, ktorým sa nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie.

3. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 62/2008-235 z 23. apríla 2009 pripustil zmenu návrhu na začatie konania.

4.   Dňa   1.   apríla   2010   okresný   súd   uznesením   ustanovil   opatrovníka   odporcom v 2., 4. a 5. rade a dal pokyn na doručovanie písomností účastníkom konania, u ktorých sa vyskytla prekážka v doručovaní.

5. Dňa 18. augusta 2010 bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   na   rozhodnutie   o odvolaní   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Trnava č. k. PN-4 C 5/2000-110 z 10. mája 2007; krajský súd uznesením č. k. 24 Co 331/2010-300 z 27. apríla 2011 odvolanie odmietol a spis vrátil okresnému súdu 22. júna 2011.

6. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 62/2008-308 z 21. júla 2011 zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka odporcovi vo 4. rade, pričom zároveň vykonával úkony smerujúce k   zisťovaniu   pobytu   odporcov   v 2.   a 3.   rade   a doručoval   rozhodnutie   odvolacieho   súdu účastníkom konania.

7.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   62/2008-326   z 23.   januára   2012   ustanovil odporcovi   v 2.   rade   opatrovníka   a uznesením   č.   k.   4   C   29/2008-328   z toho   istého   dňa rozhodol o zmene osoby opatrovníka odporcovi v 5. rade.

8. V nasledujúcom období až do rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti vykonával okresný súd len úkony smerujúce k zisťovaniu pobytu účastníkov konania a doručovaniu súdnych zásielok.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Keďže ústavný súd už nálezom č. k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008 rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 62/2008 porušil sťažovateľom označené práva,   v   tomto   konaní   mohol   vzhľadom   na   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   len v období po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 21. apríli 2008.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže   odročiť   len   z   dôležitých   dôvodov.   Ak   súd   zistí,   že   existuje   dôležitý   dôvod   na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   navrhovateľa, ktorým   sa   domáha   vydania   nehnuteľnosti   proti   viacerým   odporcom   (sťažovateľ   je v procesnom   postavení   odporcu   vo 4.   rade,   pozn.).   Tento   typ   konania   je   štandardnou súčasťou sporovej agendy všeobecných súdov, a preto ho ústavný súd nepovažuje za právne zložité. Pretože okresný súd o merite veci v zásade nekonal, nemohla doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania ovplyvniť ani jej prípadná skutková zložitosť.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vychádzajúc z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 29/2008, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi možno čiastočne pripísať negatívny podiel na doterajšej dĺžke namietaného   konania   najmä   v súvislosti   so   zisťovaním   jeho   pobytu   a   doručovaním písomností, keďže sa dlhodobo zdržiava v cudzine, pričom okresnému súdu neoznámil adresu,   na   ktorú   mu   majú   byť   doručované   písomnosti   v cudzine,   hoci   mu   doručoval písomné podania a osobne sa viackrát dostavil do informačnej kancelárie okresného súdu. Na   tomto   konštatovaní   nič   nemení   ani skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   od   určitého   štádia namietaného konania zastúpený advokátom. Uvedené správanie sťažovateľa ako účastníka konania síce nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania, ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   C   62/2008   v   období   po   právoplatnosti   nálezu   č.   k.   II.   ÚS   286/07-23 z 28. februára   2008,   t.   j.   po   21.   apríli   2008.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 4 C 62/2008 vyplýva, že okresný súd od právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008 vykonával vo veci len procesné   úkony   a meritom   veci   sa   dosiaľ   nezaoberal.   Doterajší   priebeh   namietaného konania je ako celok poznamenaný najmä neefektívnou a nedôslednou činnosťou okresného súdu, ktorý často duplicitne a nesústredene doručoval súdne zásielky účastníkom konania na adresy,   na   ktorých   bol   ich   pobyt   neznámy,   resp.   opakovane zisťoval   pobyt   účastníkov konania. Z uvedeného vyplýva, že aj keď okresný súd nebol v posudzovanom období úplne nečinný,   jeho   činnosť   možno   vyhodnotiť   ako   neefektívnu   a   postup   nedôsledne zorganizovaný, čoho dôsledkom je dlhodobá neschopnosť okresného súdu odstrániť stav právnej   neistoty   účastníka   konania.   Táto   skutočnosť   je   osobitne   závažná   z   hľadiska doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania   (13   rokov),   ako   aj   skutočnosti,   že   ústavný   súd v náleze č. k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008 okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu č.   k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008 k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   by   ústavný   súd   okresnému   súdu   prikázal   konať v namietanom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k. II. ÚS 286/07-23 z 28. februára 2008 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodňuje najmä takto: „sťažovateľ je v neistom postavení, táto neistota je daná nielen tým,   že   právna   vec,   v   ktorej   je   sťažovateľ   účastníkom   konania   nie   je   dodnes,   ani   po 13 rokoch od začatia konania právoplatne ukončená, ale aj tým, že sekundárne dochádza k neistote   v   jeho   majetkových   právach.   Sťažovateľ,   nakoľko   je   účastníkom   konania,   je v ťaživej právnej neistote... Z uvedených dôvodov — dĺžka konania (približne 13 rokov), už takmer   päť   rokov   existujúci   príkaz   ústavného   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov a absencia meritórneho rozhodnutia, je miera neistoty sťažovateľa vysoká a preto žiada sťažovateľ finančné zadosťučinenie vo výške 12 000 EUR.“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o určení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadňoval predovšetkým charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období (napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov uloženému okresnému súdu nálezom č. k. II. ÚS 286/07-23), stav, v ktorom sa nachádza namietané konanie v čase rozhodovania ústavného súdu, ako aj jeho doterajšiu neprimeranú dĺžku, ktorá je z ústavného hľadiska zjavne neakceptovateľná (13 rokov), ale aj správanie sťažovateľa, ktorým do istej miery prispel k vzniknutým prieťahom v konaní, ako aj skutočnosť, že sťažovateľovi už v roku 2008 priznal finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. Š. K. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 €, pri úkonoch právnej služby vykonaných v roku 2012 a za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, pri úkone právnej služby vykonanom v roku 2013. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie z 10. júna 2013) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon v roku 2012 sumu 127,16 €, za úkon v roku 2013 sumu 130,16 €, čo predstavuje sumu 384,48 € a spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 € a raz po 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) sumu 407,55 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (podľa § 18 ods. 3 vyhlášky), keďže právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 489,06 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013