znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Š.   L.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Komárno   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 T 73/2010   a   jeho   uznesením   z   29.   apríla   2011,   uzneseniami   Krajského   súdu v Nitre sp. zn. 1 Nto 6/2011 zo 16. augusta 2011 a sp. zn. 3 Tos 27/2011 z 26. októbra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndt 12/2011 z 26. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. februára 2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   Š.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 11 T 73/2010 a jeho uznesením z 29. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného   súdu“),   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 1 Nto 6/2011 zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu zo 16. augusta 2011“) a sp. zn. 3 Tos 27/2011 z 26. októbra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu z 26. októbra 2011“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Ndt 12/2011 a jeho uznesením z 26. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 14. februára 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný z prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 2 a ods. 3 písm. a) Trestného   zákona.   Trestná   vec   sťažovateľa   je   vedená   okresným   súdom   pod sp. zn. 11 T 73/2010 a zákonnou sudkyňou je JUDr. E. J.

Sťažovateľ namietol v priebehu konania pred okresným súdom tak zaujatosť sudkyne JUDr. E. J., ako aj zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu, ako aj všetkých sudcov krajského súdu a domáhal sa prikázania veci na prerokovanie inému okresnému a krajskému súdu.

Okresný súd uznesením sp. zn. 11 T 73/2010 z 29. apríla 2011 nevylúčil sudkyňu JUDr. E. J. z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Následne bolo opravným uznesením okresného súdu sp. zn. 11 T 73/2010 z 3. mája 2011 opravené poučenie o práve podať opravný prostriedok, ktoré bolo v uznesení z 29. apríla 2011 uvedené nesprávne. Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť.   Krajský   súd uznesením   sp.   zn.   3   Tos   27/2011   z   26.   októbra   2011   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie okresného súdu zrušil. Z odôvodnenia vyplýva, že keďže sťažovateľ nevzniesol námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni bezodkladne, nemal okresný súd o jeho námietkach ani konať. Ešte pred vydaním uznesenia z 26. októbra 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 1 Nto 6/2011 zo 16. augusta 2011 rozhodol na základe oznámenia sudcu krajského súdu JUDr. S. L.   o svojej   zaujatosti   v predmetnej   veci,   že   tento   sudca   krajského   súdu   je   vylúčený   z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa.

O námietke zaujatosti sťažovateľa smerujúcej proti všetkým sudcom okresného súdu a krajského súdu a jeho návrhu na prikázanie veci inému okresnému súdu a krajskému súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Ndt 12/2011 z 26. júla 2011 tak, že trestnú vec sťažovateľa okresnému súdu a krajskému súdu neodňal.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   jeho   trestná   vec   nebola   pridelená   JUDr.   E.   J.   náhodným výberom, ale ide o „dopredu najatú sudkyňu“, a teda v jeho trestnej veci nerozhoduje zákonný   sudca.   Sťažovateľ   tak   usudzuje   z   toho,   že   obžaloba   podaná   proti   nemu   bola pôvodne Okresnou prokuratúrou Komárno (ďalej len „okresná prokuratúra“) na základe pokynu   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vzatá   späť,   pričom   okresná prokuratúra   dostala   pokyny   na   doplnenie   dokazovania,   ktoré   nesplnila,   a   napriek   tomu obžalobu opätovne podala. Sudkyňa JUDr. E. J. na jej základe vydala trestný rozkaz, hoci podľa názoru sťažovateľa mala konanie zastaviť. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza, že „Vtedy som pochopil (po vydaní trestného rozkazu, pozn.), že sudkyňa nie je nestranná, ale je posluhovačka prokuratúry.“.

JUDr. E. J. považuje sťažovateľ za nezákonnú sudkyňu aj preto, že sa s ňou stretával na súdnych pojednávaniach ako s protistranou, keď vykonával advokátsku prax. Taktiež „som vystupoval aj vo veciach s jej manželom, ako vyšetrovateľom, teda blízkym rodinným príslušníkom“.

Zaujatosť sudcov krajského súdu, ako aj všetkých súdov v obvode krajského súdu sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia namietal z dôvodu, že krajský súd ho v roku 2002 v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   15/99   podľa   jeho   názoru   nespravodlivo   odsúdil. Sťažovateľ žaluje v civilnom konaní krajský súd o vydanie veci, ako aj v ďalších konaniach, ktoré súvisia s jeho odsúdením v roku 2002.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné právo JUDr.   L.   Š.,   na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. j. 4 Ndt 12/2011, Uznesením Krajského súdu v Nitre pod č. j. 1 Nto/6/2011 a 3 Tos/27/2011 ako aj spôsobom pridelenia vec sudcovi na Okresnom súde v Komárne pod č. j. 11 T/73/2010 a Uznesením č. 11 T/73/2010-947 porušené bolo.

2.   Najvyšší   súd   SR,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Okresný   súd   v   Komárne   sú   povinní spoločne a nerozdielne uhradiť JUDr. L. Š., nemajetkovú ujmu v sume 100 000 € (slovom jednostotisíc eur) na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

1.   K   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   11 T 73/2010 z 29. apríla 2011 v spojení s opravným uznesením z 3. mája 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietaným   uzneseniam   krajského   súdu   sp.   zn.   3 Tos 27/2011 z 26. októbra 2011 a sp. zn. 1 Nto 6/2011 zo 16. augusta 2011

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že   JUDr.   E.   J.   považuje   za „dopredu   najatú sudkyňu“, keďže vydala trestný rozkaz napriek tomu, že v prípravnom konaní nebolo podľa jeho tvrdenia doplnené dokazovanie v zmysle pokynu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, pričom na základe tohto stavu mala sudkyňa konanie podľa názoru sťažovateľa zastaviť. Zaujatosť sudkyne JUDr. E. J. odvodzuje sťažovateľ aj zo skutočnosti, že sa s ňou stretával na súdnych pojednávaniach ako s protistranou, keď vykonával advokátsku prax, a manžel   JUDr.   E.   J.   vystupoval   ako   vyšetrovateľ   v trestnej   veci   vedenej   proti sťažovateľovi, o čom predložil ústavnému súdu ako dôkaz uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 2 Trestného zákona z 23. júla 1999.

Z namietaného uznesenia krajského súdu 26. októbra 2011 vyplýva, že trestný rozkaz vydaný v trestnej veci sťažovateľa mu bol doručený 27. januára 2011. Námietku zaujatosti sudkyne JUDr. E. J., ako aj návrh na vylúčenie všetkých sudcov súdov v územnom obvode krajského súdu podal sťažovateľ 26. apríla 2011.

Krajský súd v namietanom uznesení z 26. októbra 2011 okrem iného uviedol, že „Keďže obžalovaný podal námietky zaujatosti až tri mesiace po tom ako sa dozvedel, ktorý súd, a ktorá sudkyňa prejednáva jeho trestnú vec, námietky neboli vznesené bezodkladne, a teda o týchto námietkach okresný súd nemal ani konať.“.

Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z dosiaľ uvedeného je zrejmé, že o všetkých skutočnostiach, z ktorých sťažovateľ odvodzuje zaujatosť sudkyne JUDr. E.   J.,   sa   dozvedel   najneskôr po doručení trestného rozkazu, teda v januári 2011.

Za   týchto   okolností   ústavný   súd   považuje   namietané   uznesenie   krajského   súdu z 26. októbra   2011,   ktorým   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil s poukazom   na   ustanovenie   §   32   ods.   6   Trestného   poriadku   z dôvodu,   že   sťažovateľ nevzniesol námietku zaujatosti proti JUDr. E. J. bezodkladne potom, ako sa o dôvodoch vylúčenia   dozvedel,   za   opodstatnené   a z ústavného   hľadiska   za akceptovateľné   a udržateľné.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Nto 6/2011 zo 16. augusta 2011, týmto bolo rozhodnuté o vylúčení sudcu krajského súdu JUDr. S. L. z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Stalo sa tak po predložení spisu krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 11 T 73/2010 z 29. apríla 2011 v spojení s uznesením z 3. mája 2011 na základe toho, že JUDr. S. L., predseda senátu krajského súdu, oznámil dôvody zakladajúce jeho vylúčenie z rozhodovania sťažovateľovej veci.   Krajský   súd   o tejto   veci   rozhodol   potom,   ako   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Ndt 12/2011 z 26. júla 2011 rozhodol okrem iného o tom, že trestnú vec sťažovateľa neodníma   krajskému   súdu.   Najvyšší   súd   vo veci   rozhodoval   z   dôvodu,   že   sťažovateľ namietal zaujatosť všetkých sudcov okresného a aj krajského súdu.

Z dosiaľ   uvedeného,   ako   aj   zo   samotnej   sťažnosti   sťažovateľa   adresovanej ústavnému súdu zjavne vyplýva, že sťažovateľ tvrdí, že sudcovia krajského súdu sú v jeho trestnej   veci   zaujatí,   a   z   tohto   dôvodu   by   vo   veci   nemali   rozhodovať.   Namietaným uznesením krajského súdu bol vylúčený sudca krajského súdu JUDr. S. L. z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa, a teda bolo rozhodnuté (aj keď z dôvodov uvedených samotným sudcom krajského súdu JUDr. S. L.) vo vzťahu ku konkrétnemu sudcovi (nie teda   vo   vzťahu   ku všetkým   sudcom   krajského   súdu)   tak,   ako   sa   toho   domáhal   sám sťažovateľ.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 Ndt 12/2011 a jeho uzneseniu z 26. júla 2011

Namietaným uznesením rozhodol najvyšší súd o tom, že trestnú vec sťažovateľa neodníma okresnému ani krajskému súdu.

V namietanom uznesení sa okrem iného uvádza:

„Podľa existujúcej súdnej praxe námietka zaujatosti vznesená procesnou stranou proti všetkým sudcom konkrétneho súdu, v danom prípade proti sudcom tak okresného, ako aj krajského súdu, sa považuje za návrh na delegáciu v zmysle ustanovenia § 23 ods. 1 Tr. por.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z   dôležitých   dôvodov   môže   byť   vec   príslušnému   súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Dôležitými dôvodmi v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por., ktoré zákon bližšie nedefinuje, sú predovšetkým   okolnosti,   ktoré   zabezpečujú   zistenie   skutkového   stavu   veci,   výchovné pôsobenie   trestného   konania   na   páchateľa   a   ostatných   občanov   a   čo   najrýchlejšie prejednanie veci. Medzi dôvody svedčiace pre odňatie veci príslušnému súdu, patrí tiež požiadavka   zabezpečenia   nezaujatého   spravodlivého   rozhodnutia   v   prípadoch,   kedy   sú vylúčení všetci sudcovia príslušného súdu. Takéto prípady sú však výnimočné a netýkajú sa posudzovanej veci...

Najvyšší súd Slovenskej republiky zo spisového materiálu zistil, že k potenciálnej zaujatosti v prejednávanej veci sa písomne vyjadrili tak sudcovia dotknutého okresného súdu (13 sudcov), ako aj sudcovia Krajského súd v Nitre (36 sudcov).

Štyria sudcovia Okresného súdu Komárno (A. C., JUDr. D. A., JUDr. A. N., JUDr. J. H.)   uviedli,   že   s   obžalovaným   ako   aj   jeho   manželkou   sa   osobne   poznajú,   udržiavajú priateľské vzťahy a preto by mohli vzniknúť odôvodnené pochybnosti o ich nezaujatosti. Zvyšných   deväť   sudcov   dotknutého   okresného   súdu   sa   vyjadrilo   v   tom   zmysle,   že   v predmetnej trestnej veci sa necítia byť zaujatí, nemajú žiadny vzťah k prejednávanej veci a obžalovaného buď vôbec nepoznajú alebo ho poznajú len ako účastníka konania vo veciach, ktoré prebiehali v ich senáte.

JUDr. S. L., sudca Krajského súdu v Nitre písomne oznámil svoju zaujatosť v trestnej veci obžalovaného JUDr. Š. L. dňa 21. júna 2011, pričom uviedol, že obžalovaného osobne pozná takmer 30 rokov z jeho pôsobenia v meste Komárno, kde žije a hoci nie je jeho osobným priateľom, nebol by schopný v predmetnej veci rozhodovať nezaujato a nestranne. Ďalší dvaja sudcovia Krajského súdu v Nitre (JUDr. Z. M., JUDr. V. T.) uviedli, že vo veci sa   cítia   byť   zaujatými,   nakoľko   obžalovaného   osobne   poznajú.   Zvyšných   33   sudcov dotknutého   krajského   súdu   sa vyjadrilo   v   tom   zmysle,   že   v   predmetnej   trestnej   veci   sa necítia   byť   zaujatí,   nemajú   žiadny   vzťah   k   prejednávanej   veci   a   pokiaľ   obžalovaného poznajú, tak len zo súdnych konaní ako účastníka konania, resp. právneho zástupcu. V súvislosti s návrhom obžalovaného JUDr. Š. L. na odňatie veci dotknutým súdom, treba poukázať na skutočnosť, že obžalovaný vo vznesenej námietke zaujatosti neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vzbudiť podozrenie z nestranného, neobjektívneho, alebo nezákonného postupu pri rozhodovaní súdov v prejednávanej veci. Rovnako z obsahu predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 23 ods. 1 Tr. por.

Medzi dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. patrí aj vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu z rozhodovania. Na také rozhodnutie ale nepostačuje, ak sú dané dôvody uvedené v § 31 Tr. por. na vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania len niektorých sudcov príslušného súdu z konania. Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci nedošlo k vylúčeniu všetkých sudcov dotknutého okresného, resp. krajského   súdu,   neprichádzalo   do   úvahy   ani   odňatie   veci   z   uvedeného   dôvodu   a   jej prikázanie inému okresnému, či krajskému súdu.

Dôležitým dôvodom odňatia a prikázania veci nemôže byť skutočnosť, že obžalovaný sa nestotožní s vecným rozhodnutím krajského súdu v inej jeho trestnej veci, resp. pokladá právoplatné   odsudzujúce   rozhodnutie   za   nezákonné.   Na   nápravu   prípadných   pochybení v rozhodovacej činnosti súdov slúžia výlučne riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktorými   sa obžalovaný môže   domáhať   preskúmania jednotlivých rozhodnutí   v inej   jeho trestnej veci.

Rovnako nemôže byť dôvodom na prelomenie ústavného práva na zákonného sudcu ani   skutočnosť,   že   obžalovaný   vedie   s   Krajským   súdom   v   Nitre   občianskoprávny   spor, nakoľko odporcom v tomto spore je súd ako právnická osoba a nie jednotliví sudcovia tohto súdu ako fyzické osoby.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd svoje uznesenie sp. zn. 4 Ndt 12/2011 z 26. júla 2011 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno   považovať   za   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľné a neudržateľné.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného uznesenia ústavný súd zastáva názor, že ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   ani   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Namietané   uznesenie   je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať ani za arbitrárne. Najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade neprichádza do úvahy odňatie veci   okresnému,   resp.   krajskému   súdu.   Takýto   postup   by   prichádzal   do   úvahy   len za situácie, keď by boli vylúčení z rozhodovania v trestnej veci sťažovateľa všetci sudcovia týchto súdov, k čomu v danom prípade nedošlo. Zároveň treba poukázať aj na skutočnosť, že   sťažovateľ   neuviedol   nijaké   konkrétne   skutočnosti   vo   vzťahu   k   sudcom   okresného a krajského súdu (s výnimkou sudkyne JUDr. E. J.), z ktorých by mal vyplývať nedostatok ich nestrannosti a nezaujatosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie   namietaného uznesenia   najvyššieho   súdu   nevykazuje nedostatky;   je jasné,   zrozumiteľné.   Aj   preto   ústavný   súd   argumentáciu   najvyššieho   súdu   obsiahnutú v odôvodnení   jeho   rozhodnutia   považuje   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ   síce   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   už bez právneho   dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012