znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Er 1202/06   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   podaní z 19. januára   2009   a základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Er 1202/06 v súvislosti s rozhodovaním o jeho podaní z 9. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. augusta 2010 doručené dve podania J. J. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Žaloba č. 1... vec 5 Er/1202/2006... ustanovenie právneho zástupcu“ a „Žaloba č. 2... vec 5 Er/1202/2006... dovolanie“ proti Okresnému súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“), pričom v oboch podaniach označil za porušovateľa svojich práv okresný súd. Ústavný súd podľa obsahu podaní usúdil, že zámerom sťažovateľa bolo podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1202/06   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   podaní   z 19. januára   2009   (sťažovateľ nesprávne označil toto podanie ako podanie z 19. januára 2010, pozn.) označenom ako „Žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov dľa O. s. p.“, ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v tom istom konaní v súvislosti s rozhodovaním o jeho podaní z 9. marca 2009 označenom ako „Dovolanie“.

Aj keď podania sťažovateľa boli do značnej miery nezrozumiteľné, nekonzistentné a zmätočné,   z ich   obsahu   v spojení   s obsahom   ústavným súdom   vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu bolo možné vyvodiť, že podľa sťažovateľa (v procesnom postavení   povinného   v exekučnej   veci   oprávneného   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa o vymoženie sumy 47,63 €) dochádza postupom okresného súdu v uvedenej exekučnej veci k porušovaniu jeho v sťažnosti označených základných práv. Podľa   sťažovateľa sú jeho základné práva porušované tým, že okresný súd sa nezaoberal jeho podaním z 19. januára 2009, ktorým žiadal o ustanovenie právneho zástupcu, a to v dôsledku toho, že na toto jeho podanie   nereagoval.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   okresný   súd   taktiež «nerešpektoval... podanie zo dňa 09. 03. 2009 označené ako „Dovolanie“», ktoré, ako vyplýva z pripojenej fotokópie   časti   tohto   podania,   smerovalo   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. 5 Er 1202/2006 z 10. februára 2009.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo   na právnu   pomoc podľa   čl. 47   ods. 2 ústavy   postupom   okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o jeho podaní z 19. januára 2009, ako aj základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v tom istom konaní v súvislosti s rozhodovaním o jeho podaní z 9. marca 2009 boli porušené. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 300 € a žiadal tiež o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 132 775,67   €,   a to   samostatne   vo   vzťahu   ku   každému   podaniu   (z 19. januára   2009 a 9. marca 2009).

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu   z radov   advokátov na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom z dôvodu jeho nepriaznivej sociálnej situácie, v ktorej sa toho času nachádza.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jeho základného   práva   na právnu   pomoc   podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy,   pretože   mu   bola „znemožnená   realizácia   procesných   práv   odňatá   možnosť   obhajoby   v danej   veci“,   ako aj jeho základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže „do dnešného dňa... neobdržal na... žiadosť (podanie z 19. januára 2009, pozn.) žiadnu odpoveď čo uplynulo už 19 mesiacov!!!“, ako aj „17 mesiacov (podanie z 9. marca 2009, pozn.) a žiadna odpoveď“.

Predmetom sťažnosti je teda tvrdenie sťažovateľa, že nečinnosťou okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z 19. januára 2009, ako aj s rozhodovaním o jeho „dovolaní“ z 9. marca 2009 dochádza k porušovaniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

II.A   K   namietanému   porušeniu   základných   práva   podľa   čl. 47   ods. 2 ústavy postupom okresného súdu pri rozhodovaní o podaní sťažovateľa z 19. januára 2009

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že tak ako sa to tvrdí v sťažnosti, okresnému súdu bola 19. januára 2009 doručená žiadosť sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, na ktorú okresný súd nijako nereagoval. Okresný súd až na základe sťažnosti sťažovateľa z 27. mája 2010 podanej podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sťažovateľovi upovedomením z 19. júla 2010 (doručeným sťažovateľovi 22. júla 2010) okrem iného oznámil, že „vec ešte nie je právoplatne skončená a zastupovanie Vás JUDr. V. Z. naďalej trvá“.

Ako vyplýva z výroku uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Er 1202/2006 z 18. júna 2007,   sťažovateľovi   bol   v označenej   exekučnej   veci   ustanovený   advokát   JUDr.   V.   Z... „za právneho   zástupcu   povinného   J.   J...   v   exekučnom   konaní   vedenom   pred   Okresným súdom vo Veľkom Krtíši pod sp. zn. 5 Er/1202/2006“. Toto uznesenie nebolo okresným súdom   zrušené,   preto   aj   podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   zastúpenie   sťažovateľa ustanoveným advokátom naďalej trvá, t. j. v namietanom konaní mu je poskytovaná právna pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy.

Za   týchto   okolností   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   takú   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy   okresným   súdom a skutkovým stavom popísaným sťažovateľom, ktorá by mohla po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie   reálne   zakladať   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   uvedeného   základného   práva. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.B   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy postupom okresného súdu pri rozhodovaní o podaní sťažovateľa z 9. marca 2009

Sťažovateľ   považuje   za   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   to,   že okresný súd „nerešpektoval... podanie zo dňa 09. 03. 2009 vec Dovolanie. Do dnešného dňa... neobdržal v tejto danej veci žiadne vyrozumenie a ani žiadnu odpoveď, čiže NIČ, čo už uplynulo až 17 mesiacov...“.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 9.   marca   2009   podanie   označené   ako „Dovolanie“,   ktoré   smerovalo   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Er/1202/2006 z 10. februára 2009. Týmto uznesením okresný súd zamietol námietky sťažovateľa ako povinného proti upovedomeniu o začatí exekúcie. Spis bol postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, avšak tento ho vrátil okresnému súdu   ako   predčasne   predložený   spolu   s poučením,   ako   má   ďalej   vo   veci   postupovať. Okresný súd preto predvolal sťažovateľa na informatívny výsluch na 27. máj 2009 z dôvodu odstránenia nedostatkov jeho podania z 9. marca 2009, na ktorom sťažovateľ po poučení okresným súdom uviedol, že jeho podanie z uvedeného dátumu „je potrebné považovať za návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 Exekučného poriadku“, pričom návrh doplní a opraví v lehote 15 dní (čo aj urobil, keď 29. mája 2009 doručil okresnému súdu avizované doplnenie podania). Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er/1202/2006 z 26. augusta 2009   návrh   sťažovateľa   na zastavenie   exekúcie   zamietol.   Predmetné   uznesenie   bolo sťažovateľovi doručené 22. septembra 2009. Sťažovateľ proti nemu podal 28. septembra 2009 odvolanie. Dňa 7. októbra 2009 bolo odvolanie sťažovateľa zaslané na vyjadrenie oprávnenému, ktorý sa k nemu v určenej lehote nevyjadril, preto bol spis 14. apríla 2010 postúpený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie. Krajský súd ho však vrátil okresnému súdu 2. júla 2010 bez meritórneho rozhodnutia ako predčasne predložený.

Z uvedeného postupu okresného súdu možno vyvodiť, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie   sťažovateľa,   že   okresný   súd „nerešpektoval“ jeho   podanie   z 9.   marca   2009 označené   ako „dovolanie“.   O predmetnom   podaní   sťažovateľa,   ktoré   podľa   zápisnice z informatívneho výsluchu bolo potrebné považovať za návrh na zastavenie exekúcie, a nie za „Dovolanie“, okresný   súd rozhodol   a rozhodnutie aj sťažovateľovi doručil.   Spis bol spolu   s opravným   prostriedkom,   ktorý   podal   sťažovateľ,   postúpený   krajskému   súdu a následne   bol   krajským   súdom   vrátený   bez   meritórneho   rozhodnutia   ako   predčasne predložený. Opätovne bol krajskému súdu predložený až 22. februára 2011, keď medzitým bolo rozhodnuté o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania v tejto právnej veci sťažovateľa a vec bola prikázaná na rozhodnutie Okresnému súdu Žiar nad Hronom, ktorý v nej t. č. koná.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je tiež posúdiť, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu alebo jeho rozhodnutím a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na viazanosť petitom sťažnosti sa preto mohol zaoberať sťažnosťou v tejto časti iba v tom rozsahu, ako ho sťažovateľ vymedzil v petite sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany, teda len v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom pri rozhodovaní o podaní sťažovateľa z 9. marca 2009.

Ústavný súd nezistil, že by namietaný postup okresného súdu signalizoval akúkoľvek možnosť   vysloviť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (napr.   jeho   žiadosťou   o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011