znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/2010-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť JUDr. D. Ď. H., a M. T., B., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 142/99), a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. D. Ď., a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 p o r u š e n é   b o l i.

1. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 39/01 konal bez zbytočných prieťahov.

2. JUDr. D. Ď.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. T. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. D. Ď. a M. T. trovy konania v sume 470,18 € (slovom štyristosedemdesiat eur a osemnásť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   D.   H.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   a M.   T.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. H. B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 142/99).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   žalobným   návrhom   doručeným okresnému súdu zo 17. decembra 1999 domáhajú vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom v 1. rade Ž., s. r. o., ako predávajúcim, v zastúpení Správcom konkurznej podstaty JUDr. J. J. (ďalej len „SKP“), a odporcom v 2. rade E., s. r. o., ako kupujúcim, ako aj neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom v 2. rade E., s. r. o., ako predávajúcim,   a odporcami v 3. rade   A. L. a   vo 4. rade N. L. ako kupujúcimi a o vypratanie sporných nehnuteľností.

Okresný súd vec (pôvodne vedenú pod sp. zn. 12 C 142/99) postúpil 14. februára 2000   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   konanie   vo   veci. Sťažovatelia   s postúpením   veci   nesúhlasili,   čo   oznámili   okresnému   súdu.   Krajský   súd v nadväznosti na to pridelil veci spisovú značku 30 Cb 24/00 a odstúpil ju na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 1063/2000 z 19. decembra 2000 rozhodol, že príslušným súdom na konanie vo veci je okresný súd. Po vrátení veci z najvyššieho súdu bola spisu pridelená nová spisová značka 12 C 39/01. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 26. júna 2001, ďalšie sa uskutočnilo 25. septembra 2001, 29. novembra 2001, 21. februára 2002 a 11. marca 2002. Na pojednávaní 11. marca 2002 okresný súd rozhodol uznesením č. k. 12 C 329/01-130 tak, že konanie v časti o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom v 2. rade ako predávajúcim a odporcami v 3. a 4. rade ako kupujúcimi vylúčil na samostatné konanie. Podľa sťažovateľov „tento nesprávny procesný postup súdu mal za následok bezdôvodný prieťah   v súdnom   konaní   viac   ako   6   rokov,   lebo   odporcov   v 3.   a 4.   rade   pripustil   do konania uznesením až dňa 12. 5. 2006 spolu aj s odporcom v 5. rade Euro 2000 spol. s. r.o.“.

Okresný súd 30. apríla 2002 vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľov zamietol. Tento rozsudok bol sťažovateľom doručený po uplynutí lehoty ustanovenej v § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a preto 2. júla 2002 podali sťažovatelia sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, ktorý v prípise zo 14. októbra 2002 uznal sťažnosť   ako dôvodnú.   Sťažovatelia   sa   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolali 27. septembra 2002. Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 575/2002-274 z 22. septembra 2005 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil 1. decembra 2005 na ďalšie konanie.

Keďže   počas   prebiehajúceho   sporu   došlo   opakovane   k zmene   vlastníkov nehnuteľnosti, sťažovatelia podaním z 3. apríla 2006 žiadali pribrať do konania odporcu v 5. rade. Okresný súd pripustil vstup do konania odporcov v 3., 4. a 5. rade uznesením č. k. 12 C 39/01-317 z 12. mája 2006. Ďalšie pojednávanie nariadené na 12. január 2007 bolo   odročené   na   neurčito.   Sťažovatelia   podali   10.   januára   2007   sťažnosť   predsedovi okresného súdu na „bezdôvodné prieťahy v súdnom konaní a nesprávny úradný postup“. Predseda   okresného   súdu   sťažovateľom   v odpovedi   zo   16.   februára   2007   uviedol,   že „Prieťahy v konaní predchádzajúceho obdobia boli spôsobené najmä z dôvodu zaťaženosti súdnych oddelení predchádzajúcich zákonných sudcov“. S touto odpoveďou sťažovatelia nesúhlasili. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 14. marca 2007, 22. júna 2007, 12. decembra 2007 a 23. januára 2008 (tri pojednávania nariadené okresným súdom sa neuskutočnili).

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   12   C   39/2001-417   z 28.   januára   2008   bola pripustená   zmena   návrhu   sťažovateľov   (zo   17.   decembra   1999)   na   základe   ich   návrhu z 3. apríla 2006 doplneného 4. mája 2006 (ďalej aj „rozšírený návrh“). V nadväznosti na to bolo sťažovateľom 11. februára 2008 a 1. marca 2008 doručené uznesenie č. k. 12 C 39/01-410 a 421 z 31. januára 2008, ktorým im okresný súd vyrubil súdny poplatok za rozšírený návrh, proti ktorému sa 20. februára 2008 odvolali. Odvolací súd toto uznesenie zrušil. Okresný súd opakovane rozhodol o súdnom poplatku za rozšírený návrh uznesením č. k. 12 C 39/2009-480 z 10. februára 2009, ktoré krajský súd uznesením č. k. 14 Co 109/2009-489 z 18. decembra 2009 potvrdil. Vzhľadom na to, že sťažovatelia s týmto rozhodnutím krajského súdu nesúhlasili, podali 19. februára 2010 dovolanie.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný   súd   Bratislava   III.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12C   39/01   porušil (predtým sp. zn. 12C 142/99) právo sťažovateľa v 1. rade:

JUDr. Ing. D. Ď. H., IČO.... a právo sťažovateľky v 2. rade: M. T., B.,, aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   a právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 12C 39/01 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ako nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. JUDr. Ing. D. Ď. a M. T.j priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému sťažovateľovi vo výške 50 000.-Eur. a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 470,18 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava III. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. H., na č. ú.:... vedený v SLSP, a. s., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR“.

Ústavný   súd   22.   apríla   2010   sťažnosť   sťažovateľov,   ktorou   namietajú   porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   39/01,   prijal   na ďalšie konanie uznesením č. k. IV. ÚS 171/2010-18 z 22. apríla 2010.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr. 3369/2010 zo 14. júna 2010 doručenom ústavnému súdu 21. júna 2010, ku ktorému pripojila aj vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá k veci uviedla:,,Vo veci vyššie uvedenej sťažnosti si Vám ako zákonný sudca dovoľujem oznámiť, že od môjho vyjadrenia k veci v spise sa nachádzajúcej zo dňa 07. 02. 2007 som vykonala vo veci nasledovné úkony:

Termíny pojednávania boli vytýčené: dňa 14. 03. 2007, 22. 06. 2007, 10. 10. 2007, 12. 12. 2007, 23. 01. 2008. Dňa 20. 02. 2008 podal vo veci právny zástupca navrhovateľov odvolanie, nakoľko pôvodný návrh rozšíril a nesúhlasil s vyrubeným súdnym poplatkom, preto sa spis od 19. 03. 2008 do 18. 11. 2008 nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Následne sa navrhovateľ znovu odvolal na vyrubený súdny poplatok a spis sa od 27. 03. 2009 do 21. 01. 2010 nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Dňa 02. 03. 2010 vzala navrhovateľka v 1. rade svoj návrh späť. 31. 03. 2010 bol ďalší termín pojednávania. Na pojednávaní konanom dňa 09. 06. 2010 bolo uznesením konanie o návrhu navrhovateľky v 2. rade zastavené a uznesením bola pripustená ďalšia zmena petitu. Keďže na pojednávaní neboli prítomní všetci účastníci konania, súd zmenu návrhu musí vypracovať písomne a doručiť účastníkom konania. Nový termín pojednávania je stanovený na 17.09.2010.“

Na záver vyjadrenia podpredsedníčka okresného súdu konštatovala, že vo veci koná plynulo a bez prieťahov.

Právny   zástupca   sťažovateľov   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 12. júla 2010, v ktorom uviedol:

,,S vyjadrením zákonnej sudkyne v podaní zo dňa 10.6.2010, že vo veci koná plynule a bez prieťahov nemôžeme súhlasiť a nesúhlasíme.

Spor trvá viac ako 10 rokov pričom poukazujeme na to, že žalobným návrhom zo dňa 17.12.1999 sme   žiadali   vypratať nehnuteľnosť   na   parcele   č.   1511 5 /16   v   kat.   území Bratislava III. Nové Mesto. Pôvodný petit do dnešného dňa zmenený nebol a preto nebol dôvod   na   dovyrúbenie   súdneho   poplatku   za   návrh   ktorý   rozšírený   nebol,   čo   má   ten dôsledok, že na dovyrúbenie súdneho poplatku súd nemal nárok, lebo došlo k preklúzii vymáhania súdnych poplatkov podľa § 13 ods. 1 zák. 71/92 Zb.

Poukazujeme na   to,   že   žalovaných   v   3.   a   4.   rade   označených   v   žalobe   zo   dňa 17.12.1999, súd pripustil do konania až dňa 12.5.2006 a to uznesením sp.zn. 12C 39/01- 317, pričom túto chybu a spôsobený prieťah nezavinili sťažovatelia.

Záverom však súhlasíme, aby ÚS SR po prijatí sťažnosti vo veci IV. ÚS 171/2010 konal bez nariadenia ústneho pojednávania.“

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 39/01 ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:

Dňa 17. decembra 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľov na začatie konania   vo   veci vyslovenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   odporcom v 1. rade Ž.,s. r. o. ako predávajúcim v zastúpení SKP a odporcom v 2. rade E., spol. s r. o., ako kupujúcim, ako aj neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi odporcom v 2. rade E., spol. s r. o., ako predávajúcim na jednej strane a odporcami v 3. rade A. L. a vo 4. rade N. L. ako kupujúcimi na druhej strane a o vypratanie sporných nehnuteľností.

Dňa 28.   januára   2000   okresný   súd   vyzval   odporcov,   aby   sa   vyjadrili   k   návrhu sťažovateľov.

Dňa 10. februára 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 2. rade.Dňa 14. februára 2000 okresný súd rozhodol o postúpení veci (pôvodne vedenej pod sp. zn. 12 C 142/99) krajskému súdu z dôvodu jeho vecnej príslušnosti (spis bol doručený krajskému súdu 28. marca 2000).

Dňa 29. februára 2000 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 1. rade.Dňa 3. marca 2000 bolo   okresnému   súdu   doručené   stanovisko   sťažovateľov k postúpeniu veci krajskému súdu, v ktorom vyjadrili svoj nesúhlas s postúpením veci.Dňa 20. novembra 2000 krajský súd pridelil veci spisovú značku 30 Cb 24/00 a predložil spis najvyššiemu súdu z dôvodu jeho nesúhlasu s postúpením.

Dňa 19. decembra 2000 najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 1063/2000 rozhodol, že vecne príslušným na prerokovanie veci je okresný súd (okresnému súdu bol spis doručený 5. marca 2001, po vrátení spisu mu bola pridelená nová sp. zn. 12 C 39/01).

Dňa 30. mája 2001 okresný súd nariadil pojednávanie na 26. jún 2001.Dňa 26. júna 2001 okresný súd uskutočnil prvé pojednávanie, ktoré bolo odročené na 25. september 2001.

Dňa 15. augusta   2001 zaslali sťažovatelia   okresnému súdu   vyjadrenie k podaniu odporcu v 1. rade.

Dňa   25.   septembra   2001   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie;   z dôvodu neprítomnosti sťažovateľov, ktorí svoju neúčasť neospravedlnili, a neúčasti odporcov v 1., 2. a 3. rade okresný súd pojednávanie odročil na 29. november 2001.

Dňa 29. novembra 2001 okresný súd uskutočnil pojednávanie, sťažovatelia navrhli nevyhovieť návrhu odporcov v 1. a 2. rade;   pojednávanie bolo odročené na 21. február 2002.Dňa   21.   februára   2002   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   11.   marec   2002, pojednávanie sa neuskutočnilo z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu, sťažovatelia boli prítomní.

Dňa 27. februára 2002 sťažovatelia doručili okresnému súdu žiadosť o nariadenie termínu pojednávania v čo najkratšom čase, v prípade, že sa tak nestane, žiadali oznámiť dôvody, pre ktoré sa vo veci nekoná.

Dňa 11. marca 2002 okresný súd uskutočnil pojednávanie, na ktorom uznesením č. k. 12 C 329/01-130 návrh sťažovateľov v časti o neplatnosť kúpnej zmluvy medzi odporcom v 2. rade a odporcami v 3. a 4. rade a o vypratanie nehnuteľnosti odporcami v 3. a 4. rade vylúčil na samostatné konanie „z dôvodu vhodnosti“ (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. apríla 2002), pojednávanie bolo odročené na 30. apríl 2002.

Dňa 13. marca 2002 okresný súd požiadal Okresný úrad Bratislava III (ďalej len,,okresný   úrad“)   o zaslanie   výpisu   z katastra   nehnuteľností   na   parcelu.   č.   15115/16, LV 3288, k. ú. Bratislava Nové Mesto.

Dňa 27. marca 2002 bolo okresnému súdu okresným úradom doručený požadovaný výpis z katastra nehnuteľností.

Dňa 30. apríla 2002   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   vo   veci   bol   vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľov.

Dňa 2. júla 2002 sťažovatelia doručili okresnému súdu žiadosť, aby im okresný súd neodkladne doručil rozsudok.

Dňa 13.   septembra   2002   bol   sťažovateľom   doručený   rozsudok   (daný   na   odpis 9. septembra   2002,   s tým   že   predsedom   súdu   predĺžená   lehota   na   jeho   vypracovanie uplynula 30. júla 2002).

Dňa   27.   septembra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľov proti rozsudku.

Dňa 14. októbra 2002 podpredseda okresného súdu odpovedal na žiadosť a sťažnosť sťažovateľov na prieťahy z 2. júla 2002 a konštatoval vo veci prieťah.

Dňa 15. novembra 2002 okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za podaný opravný prostriedok.

Dňa 23. decembra 2002 okresný súd predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu spolu s opravným prostriedkom sťažovateľov.

Dňa 22. septembra 2005 krajský súd uznesením č. k. 13 Co 575/2002-274 rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu a vec mu (1. decembra 2005) vrátil na ďalšie konanie.Dňa 28. septembra 2005 bola zmenou rozvrhu práce okresného súdu vec pridelená novému zákonnému sudcovi.

Dňa 3.   apríla   2006   sťažovatelia   doručili   okresnému   návrh   označený   ako   úprava žalobného návrhu (v podstate išlo o zmenu návrhu v zmysle § 95 OSP); sťažovatelia taktiež žiadali, aby súd pribral do konania na strane odporcov v 3., 4. a 5. rade.

Dňa 4. mája 2006 sťažovatelia okresnému súdu doručili žiadosť o opravu pisárskej chyby v návrhu doručenom 3. apríla 2006, rovnako mu bol doručený návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 OSP.

Dňa 12. mája 2006 okresný   súd   uznesením č. k. 12 C 39/01-317 pripustil,   aby do konania na strane odporcov pristúpili odporca v 3., 4. a 5. rade.

Dňa 18. mája 2006 okresný   súd   požiadal   sťažovateľov,   aby   oznámili   cenu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu, a určenie ceny doložili hodnoverným dokladom.

Dňa 1. júna 2006 sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že nedisponujú dokladmi týkajúcimi sa nehnuteľnosti, a teda nevedia určiť cenu predmetu sporu, a požiadali okresný súd, aby konal bez zaplatenia súdneho poplatku.

Dňa 22. júna 2006 okresný   súd   opakovane   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie súdneho poplatku (za návrh, ktorým sa domáhali nariadenia predbežného opatrenia).Dňa 24. júla 2006 okresný   súd   uznesením   konanie   o návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia (pre nezaplatenie súdneho poplatku) zastavil.

Dňa 26. októbra 2006 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 12. január 2007.Dňa 12.   januára   2007   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   14.   marec   2007; sťažovatelia svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnili.

Dňa 16. februára 2007 predseda okresného súdu zaslal sťažovateľom odpoveď na ich sťažnosť na prieťahy v konaní   podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Dňa   14.   marca   2007   právny   zástupca   sťažovateľov   faxom   ospravedlnil   svoju neúčasť   na   pojednávaní,   a to   z dôvodu   kolízie   pojednávaní;   okresný   súd   uskutočnil pojednávanie, sťažovatelia boli na pojednávaní prítomní, pojednávanie bolo odročené na 22. jún 2007.

Dňa 19. marca 2007 bol spis okresného súdu zaslaný ústavnému súdu a 30. apríla 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 22. júna 2007 okresný súd uskutočnil pojednávanie, sťažovatelia boli prítomní, pojednávanie bolo odročené na 10. október 2007.

Dňa 9. októbra 2007 právny zástupca sťažovateľov ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní   z dôvodu   kolízie   pojednávaní   a z dôvodu,   že   jeden   zo   sťažovateľov   je hospitalizovaný a žiadal pojednávanie odročiť.

Dňa 10. októbra 2007 okresný súd odročil pojednávanie na 12. december 2007.Dňa 12. decembra 2007 okresný súd uskutočnil pojednávanie, sťažovatelia boli na pojednávaní prítomní; pojednávanie bolo odročené na 23. január 2008.

Dňa 23.   januára 2008 okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie, sťažovatelia   boli   na pojednávaní prítomní, pojednávanie bolo odročené na 14. marec 2008.

Dňa 28. januára 2008 okresný súd uznesením č. k. 12 C 39/2001-417 pripustil zmenu návrhu   sťažovateľov   na   začatie   konania   (zo   17.   decembra   1999)   na   základe   návrhu z 3. apríla   2006   a jeho   doplnenia   zo   4.   mája   2006   s tým,   že   takto   rozšírený   návrh sťažovateľov   smeroval   k určeniu   vlastníctva   spornej   nehnuteľnosti   a   k jej   vyprataniu a vydaniu.

Dňa 31. januára 2008 okresný súd uznesením č. k. 12 C 39/01-410 a 421 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku v sume 75 222 Sk za rozšírený návrh.Dňa   20.   februára   2008   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu odvolanie   proti   uzneseniam č.   k.   12   C   39/01-410   a 421,   ktorými   ich   súd   vyzval na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 19. marca 2008 bol spis okresného súdu spolu s opravným prostriedkom proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku predložený krajskému súdu na rozhodnutie.Dňa 31. októbra   2008 krajský súd uznesením zrušil   rozhodnutie okresného súdu o vyrubení súdneho poplatku z dôvodu nepreskúmateľosti rozhodnutia a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   9.   februára   2009   okresný   súd   uznesením   zrušil   svoje   uznesenie   o vyrubení súdneho poplatku.

Dňa 10. februára 2009 okresný súd uznesením č. k. 12 C 39/2009-480 opakovane vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku v sume   99,50 € za rozšírený návrh.Dňa 19. februára 2009 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírený návrh.

Dňa   23.   marca   2009   bol   spis   okresného   súdu   spolu   s opravným   prostriedkom sťažovateľov predložený krajskému súdu na rozhodnutie.

Dňa 18. decembra 2009 krajský súd uznesením č. k. 14 Co 109/2009-489 potvrdil rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   tento   vyrubil   sťažovateľom   súdny   poplatok   za rozšírený návrh.

Dňa 19. februára 2010 bolo okresnému súdu sťažovateľmi doručené dovolanie proti uzneseniu krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

Dňa 4. marca 2010 sťažovateľka vzala návrh v celom rozsahu späť.Dňa 31. marca 2010 právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní nariadenom   na 31. marec 2010 z dôvodu   kolízie pojednávaní, okresný súd pojednávanie uskutočnil; pojednávanie bolo následne odročené na 9. jún 2010.

Dňa 7. apríla 2010 okresný súd požiadal obchodný register o zaslanie registrového spisu zložky Ž. s. r. o.   Dňa 13. apríla 2010 okresný   súd   vyzval   odporcov,   aby   sa   vyjadrili   a oznámili dôvody, či súhlasia so späťvzatím návrhu sťažovateľky.

Dňa   15.   apríla   2010   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu   petitu návrhu.

Dňa   8.   júna   2010   právny   zástupca   sťažovateľa   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na pojednávaní z dôvodu kolízie pojednávaní.

Dňa   9.   júna   2010   okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie,   sťažovateľ   bol   na pojednávaní   prítomný,   voči   sťažovateľke   okresný   súd   uznesením   zastavil   konanie   a oboznámil   účastníkov   so   zmenou   petitu   podaného   sťažovateľom;   pojednávanie   bolo odročené na 17. september 2010.

Dňa   8.   júla   2010   okresný   súd   zaslal   Okresnému   súdu   Bratislava   I   –   obchodný register urgenciu na zaslanie spisu zložky Ž., s. r. o., a najvyššiemu súdu zaslal žiadosť o zapožičanie spisu   sp. zn. 38 K 111/95 do termínu konania pojednávania 17. septembra 2010.

Dňa 20. júla 2010 pracovníčka obchodného registra   okresnému súdu telefonicky oznámila, že spis zložky Ž., s. r. o., je „v konaní“, a preto ho nemožno okresnému súdu zapožičať.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   namietajú   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   sp.   zn.   12   C   39/01   (po   vzatí   návrhu sťažovateľkou 4. marca 2010 späť) je   návrh na určenie vlastníctva sťažovateľa k spornej nehnuteľnosti, jej vypratanie a vydanie.

Podľa názoru ústavného súdu posudzovaná vec tvorí súčasť bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov a nemožno ju označiť ako právne zložitú. Pri posudzovaní skutkovej zložitosti predmetného konania ústavný súd zohľadnil skutočnosť, že s vecou súvisia aj iné konania (pred inými všeobecnými súdmi), s výsledkami a aktuálnym stavom ktorých sa musel okresný súd oboznámiť a pre ten účel preskúmať príslušné súdne spisy. Rovnako   musel   okresný   súd   ustáliť   okruh   účastníkov   konania   a   predmet   sporu,   a   to v súvislosti so zmenami návrhu zo strany sťažovateľov (počas prebiehajúceho sporu došlo k zmene   vlastníkov   nehnuteľnosti).   Ústavný   súd   preto   konanie   hodnotí   ako   skutkovo zložité.

2. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu napadnutého   konania,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania.   V správaní sťažovateľa, ktorý v konaní pred okresným súdom vystupuje ako navrhovateľ v 1. rade, ústavný súd zistil niekoľko skutočností, na ktoré bolo potrebné prihliadať z hľadiska tohto kritéria.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia boli v konaní v zásade aktívni, opakovane sa dožadovali pokračovania v konaní a opakovane podali sťažnosť na prieťahy v konaní.

Ústavný súd však ďalej konštatuje, že procesné úkony, ktoré v doterajšom priebehu napadnutého   konania   urobili   obidvaja   sťažovatelia do   10.   marca   2010,   keď   vzala sťažovateľka   svoj   návrh   späť,   boli   spoločnými   úkonmi   obidvoch   sťažovateľov.   Išlo predovšetkým o odvolanie podané 27. septembra 2002 proti rozsudku z 30. apríla 2002, ktorým   súd   zamietol   návrh   sťažovateľov,   návrh   na   zmenu   žalobného   petitu   podaný 15. apríla   2006   a doplnený   4.   mája   2006,   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zo 4. mája   2006,   odvolanie   podané   20.   februára   2008   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 31. januára 2008 o uložení povinnosti sťažovateľom zaplatiť súdny poplatok za rozšírený návrh,   ďalšie   odvolanie   podané   19.   februára   2009   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 10. februára   2009   o uložení   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok,   dovolanie   podané 19. februára 2010 proti uzneseniu krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie okresného súdu   o vyrubení   súdneho   poplatku   sťažovateľom   za   rozšírený   návrh,   ktoré   objektívne vplývali na priebeh a dĺžku namietaného konania, keďže vo veci konajúci okresný súd sa s týmito návrhmi musel vyrovnať. Ústavný súd konštatuje, že išlo o procesné úkony, ktoré síce ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania, ale išlo o procesné úkony, na ktorých uplatnenie majú   sťažovatelia   právo   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku,   a   preto   predĺženie   konania   spôsobené   týmito   procesnými   úkonmi   nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľov, ale ani na ťarchu okresného súdu.

Na   ťarchu   sťažovateľov   ale   ústavný   súd   pripísal   skutočnosť,   že   k   predĺženiu doterajšej dĺžky namietaného konania došlo z dôvodu ich neospravedlnenej neprítomnosti (resp. ich právneho zástupcu) na nariadených pojednávaniach vo veci (celkom 2-krát, a to 25. septembra 2001 a 12. januára 2007) a z dôvodu ich opakovaných žiadostí (resp. ich právneho   zástupcu)   o   odročenie   nariadených   pojednávaní   vo   veci   (celkom   4   žiadosti, a to 14. marca 2007, 9. októbra 2007, 31. marca 2010 a 8. júna 2010), či už z dôvodu kolízie pojednávaní ich právneho zástupcu alebo hospitalizácie a liečenia sťažovateľa. Ústavný súd tieto skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu v namietanom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. tiež nesprávnou činnosťou   všeobecného   súdu   (II.   ÚS   33/99,   II.   ÚS   67/01),   teda   takým   konaním,   ktoré nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08).

Za obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v dôsledku neefektívnej, resp. nesprávnej činnosti okresného súdu, ústavný súd vyhodnotil obdobie od 14. februára 2000 do 30. mája 2001, a to z dôvodu chybného rozhodnutia okresného súdu o postúpení veci krajskému súdu z dôvodu svojej vecnej nepríslušnosti. Toto pochybenie okresného súdu napravil   najvyšší   súd,   ktorý   konajúc   o   nesúhlase   krajského   súdu   s   postúpením   veci uznesením z 19. decembra 2000 rozhodol, že na konanie vo veci sťažovateľov je príslušný okresný súd. V dôsledku uvedeného pochybenia okresný súd začal vo veci opätovne konať až po uplynutí 15 mesiacov.

Dňa 30. apríla 2002 okresný súd v namietanom konaní rozsudkom č. k. 12 C 39/01 - 147 meritórne rozhodol tak, že návrh sťažovateľov zamietol, avšak písomné vyhotovenie rozsudku   im   doručil   až   po   viac   ako   4   mesiacoch.   Sťažovatelia   podali   proti   rozsudku okresného   súdu   odvolanie.   Krajský   súd   napadnutý   rozsudok   zrušil   uznesením   č.   k. 13 Co 575/2002-274 z 22.   septembra   2005 a vec   mu vrátil   na ďalšie konanie.   Obdobie, počas ktorého bol spis na krajskom súde (od 23. decembra 2002 do 1. decembra 2005), v trvaní   35   mesiacov   ústavný   súd   nepričíta   na   vrub   okresnému   súdu.   Dôvody   zrušenia rozsudku okresného súdu krajským súdom však svedčia o neefektívnom postupe okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k postupu okresného súdu uviedol:„Navrhovatelia   sa   domáhajú   predmetným   návrhom   určenia   neplatnosti   kúpnej zmluvy   uzavretej   medzi   odporcom   v 1)   rade   a odporkyňou   v 2)   rade   a vypratania predmetnej nehnuteľnosti od odporcov v 1) a 2) rade.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom v 1) rade a odporkyňou v 2) rade. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa však nebolo preukázané, že by sa skúmaním naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. zaoberal a aké dôkazy vykonal na zistenie tohto naliehavého právneho záujmu. Nie je zrejmé na základe akých skutočností dospel k záveru, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno   v zmysle   §   80   písm.   c)   O.   s.   p.,   keď   v ďalšom   texte   odôvodnenia   uvádza,   že navrhovatelia   v konaní   naliehavý   právny   záujem   nepreukazovali.   Napriek   tomu,   že navrhovatelia sa domáhali aj vypratania nehnuteľnosti voči odporcom v 1) a 2) rade, súd prvého   stupňa   považoval   návrh   navrhovateľov   ako   predčasne   podaný.   Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za rozporné. Z dôvodov uvedených vyššie rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný.

Z návrhu navrhovateľov je zrejmé, že určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi odporcom v 1) rade a odporkyňou v 2) rade z dôvodu, že odporca v 1) rade nebol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti (vklad vlastníckeho práva v prospech odporcu v 1) rade, ako bolo konštatované rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 27 S 17/98, bol v rozpore s právom), preto nemohol previesť viac práv ako mal. Nie je preto z rozhodnutia súdu prvého stupňa zrejmé, na základe akých skutočností dospel k názoru, že právny úkon,

-ktorý   je   predmetom   konania,   bol   uzavretý   slobodne,   vážne,   zrozumiteľne   a   určite, Z dôvodov   uvedených   vyššie   odporca   v 1)   rade   nemohol   spĺňať   všetky   náležitosti   pre uzavretie predmetného právneho úkonu, lebo práve vklad vlastníckeho práva v prospech spoločnosti ŽLSTAV A – Z bol predmetom preskúmania súdom. Navrhovatelia nenamietal prípadnú nespôsobilosť odporcov k právnym úkonom.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené vyššie podľa § 221 ods. 1 O. s. p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvého stupňa bude skúmať naliehavý právny záujem navrhovateľov na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli odporcovia v 1) a 2) rade, ako aj zaoberať sa druhým nárokom navrhovateľov a to vyprataním nehnuteľnosti.

Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   dáva   do   pozornosti   súdu   prvého   stupňa   jeho rozhodnutie zo dňa 11.3.2002, ktorým vylúčil ďalší nárok navrhovateľov na samostatné konanie voči pôvodne označeným odporcom v 3) a 4) rade, ako nesprávny procesný postup. Z obsahu návrhu a predložených dôkazov je nesporné, že všetky nároky, ktoré si uplatnili navrhovatelia v pôvodnom návrhu spolu súvisia. Ide o predaj tej istej nehnuteľnosti, ktorú odpredal odporca v 1) rade odporkyni v 2) rade   a odporkyňa v 2) rade A. L. a N. L.; pôvodne označenými ako odporcami v 3) a 4) rade. Z obsahu uznesenia nevyplýva voči ktorým pôvodným odporcom túto časť návrhu vylúčil, či iba voči A. L. a N. L., alebo aj voči odporkyni   v   2)   rade.   Navrhovatelia   v   pôvodnom   návrhu   označili   všetkých   účastníkov právnych úkonov, ktorých neplatnosti sa dovolávali, čo je procesnou podmienkou konania prípadnej   úspešnosti   pri   určení   neplatnosti   právneho   úkonu.   Z   uznesenia   súdu   prvého stupňa však nie je zrejmý okruh účastníkov vylúčeného návrhu. Nie je zrejmý ani okruh účastníkov ani pokiaľ ide o vypratanie nehnuteľnosti vo vylúčenom nároku. Súd. prvého stupňa by mal zvážiť ďalší procesný postup v predmetnom konaní a vo vylúčených nárokoch uznesením zo dňa 11.3.2002, aby nepoškodil práva navrhovateľov a aj odporcov.

Podľa § 226 O. s. p. je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. O trovách konania podľa § 224 ods. 3 O. s. p. rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.“

Rovnako   za   neefektívny   postup   okresného   súdu   možno   hodnotiť   postup   pri vyrubovaní súdneho poplatku za rozšírený návrh, keď krajský súd uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 39/01-420 z 31. januára 2008 svojím uznesením sp. zn. 14 Co/161/2008 z 31. októbra 2008 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Uvedený postup okresného súdu v označenom konaní hodnotí ústavný súd ako taký, ktorému chýbala efektívnosť a účelnosť úkonov a ktorý v konečnom dôsledku nesmeroval k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľov   a prispel   k doterajšej   dĺžke   namietaného konania. Napriek tomu, že okresný súd vykonával procesné úkony spojené s prípravou pojednávaní, vykonával pojednávania, zabezpečoval dôkazy,   doručoval písomnosti, a hoci   o časti   návrhu   sťažovateľov   vo   veci   rozhodol,   konanie   nie   je   právoplatne skončené,   čím   sa   mu   nepodarilo   odstrániť   stav   právnej   neistoty   sťažovateľov, v ktorom sa nachádzali (resp. v ktorom sa sťažovateľ nachádza).

Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že aj samotný okresný súd priznal prieťahy v namietanom konaní.

Ústavný súd po posúdení všetkých skutočností dospel k názoru, že okresný súd svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12   C   39/01 s prihliadnutím   na doterajšiu dĺžku konania (takmer 11 rokov), ako aj svojou neefektívnou činnosťou spôsobil   zbytočné   prieťahy   v konaní,   čím   došlo   u sťažovateľov   k   porušeniu   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo ešte namietané konanie právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 39/01 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl. 127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že k   porušeniu   práva   alebo slobody   došlo   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia pre každého z nich v sume 50 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia sťažovatelia   odôvodnili ,,...   pocitom   pochybností   v spravodlivý   a právny   štát   a pocitom neistoty a obáv, kedy už bude vo veci samej rozhodnuté a im bude aspoň čiastočne zahojená krivda   minulosti.   Tento   stav   neovplyvňuje   len   sociálne   podmienky   ich   rodiny,   ale   aj negatívne pôsobí na zdravotný stav sťažovateľov.“.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti prípadu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľka   v namietanom   konaní   4. marca 2010 zobrala svoj návrh v celom rozsahu späť, sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 1. marca 2010, pričom 9. júna 2010 bolo uznesením okresného súdu voči nej predmetné konanie zastavené. Tieto skutočnosti sťažovateľka a ani právny zástupca sťažovateľov ústavnému súdu včas neoznámili. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka tým, že svoj návrh vzala v celom rozsahu späť, dala najavo, že ďalej netrvá na vedení súdneho sporu, a jej právna neistota   sa   vzhľadom   na   túto   skutočnosť   už   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   stala bezpredmetnou.

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti danej veci a riadiac sa úvahou, že účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je   zmiernenie   ujmy   pociťovanej   v dôsledku   zbytočných   prieťahov,   dospel   k záveru,   že sťažovateľka   tým,   že   vzala   svoj   návrh   späť,   prezentovala,   že   už   nemá   záujem   na pokračovaní napadnutého konania a že rezignuje na odstránenie svojej právnej neistoty. Vzhľadom   na dátum   doručenia   sťažnosti   ústavného súdu   a na dátum späťvzatia návrhu sťažovateľkou   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   jej   požiadavka   o   priznanie   finančného zadosťučinenia bola účelová, a preto jej ho nepriznal, pretože by to bolo v rozpore s účelom konania o sťažnostiach.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku namietaného konania, ktoré nie je ani po uplynutí takmer   11   rokov   právoplatne   skončené,   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného prípadu,   najmä   charakter   a dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní,   ale   tiež   správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ako aj obdobie, počas ktorého vec nebola v dispozičnej sfére okresného súdu, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur) sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. H. v konaní pred ústavným súdom. Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Sťažovatelia žiadali, aby im bola priznaná úhrada trov konania v sume 470,18 € (vrátane   DPH),   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym   zastupovaním   advokátom JUDr. J. H. v konaní pred ústavným súdom. Keďže trovy konania požadované sťažovateľmi neprekročili   sumu   vyčíslenú   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume nimi požadovanej.

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2010