znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 95/07, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2009 doručená sťažnosť A. S., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 95/07.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza   podrobný   popis   priebehu   konania   vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 509/04, v ktorom sa ako žalobkyňa domáha náhrady škody proti Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaní“). Škoda jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom označených orgánov verejnej moci.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn.   10 C   509/2004   z   25.   novembra   2005   tak,   že   žalobu   sťažovateľky   zamietol a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka 13. januára 2006 odvolanie. Odvolacie konanie prebiehalo na krajskom súde   pod   sp.   zn.   4   Co   95/2007.   Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   v   sťažnosti   uviedla,   že „Nakoľko však odvolací KS KE ani po viac ako dva a pol roka od podania odvolania žalobkyne A. S. nenariadil pojednávanie vo veci ani o nej nerozhodol, z toho dôvodu toto menovaná iniciovala dňa 24. 7. 2008 u neho svojou žiadosťou, kedy súčasne poukázala aj na zbytočné prieťahy v konaní predmetnej veci podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR... Keďže žiaľ k náprave tohto nežiaduceho stavu nedošlo od podanej žiadosti ani po viac ako dva a pol mesiaca aj keď išlo o bežnú ničím zvlášť nenáročnú súdnu vec, preto žalobkyňa po strete trpezlivosti a na znak protestu pre nepružnú činnosť KS KE zobrala dňa 14. 10. 2008 svoje odvolanie späť.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka   podaním   zo   16.   februára   2009 „anulovala   svoje   podanie   o späť   vzatí   cit.   odvolania“ a zároveň   podala   predsedovi krajského   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Prípisom   z   2.   marca   2009   predseda krajského súdu splnomocnenému zástupcovi sťažovateľky oznámil, že odvolacie konanie bolo   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   95/2007   z 27.   februára   2009   zastavené v dôsledku späťvzatia odvolania sťažovateľkou. Keďže uznesenie o zastavení odvolacieho konania nebolo sťažovateľke doručené ani do 30. marca 2009, sťažovateľka urgovala na okresnom súde doručenie uznesenia krajského súdu a o situácii informovala aj predsedu krajského súdu listom z 30. marca 2009. Spis spolu s uznesením o zastavení odvolacieho konania   bol   okresnému   súdu   vrátený   3.   apríla   2009   a splnomocnenému   zástupcovi sťažovateľky bolo uznesenie krajského súdu z 27. februára 2009 o zastavení odvolacieho konania   doručené   21. apríla   2009.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   predmetné uznesenie bolo žalovanému 1 doručené 16. apríla 2009 a žalovanému 2 20. apríla 2009, a je teda právoplatné.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a priznal   jej   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   498   €,   ako aj úhradu   trov   konania na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. J. K.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Co 95/2007-93 z 27. februára 2009 vyplýva, že krajský súd v dôsledku späťvzatia odvolania sťažovateľkou podaním zo 14. októbra 2008 odvolacie   konanie   zastavil   a rozhodol   o vrátení   súdneho   poplatku   z odvolania   v sume 2 800 Sk   sťažovateľke.   V odôvodnení   označeného   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného uviedol, že «Odvolací súd vzhľadom na obsah podania žalobkyne zo dňa 16. 2. 2009, skôr než pristúpil k procesnému postupu vyplývajúcemu zo späťvzatia odvolania, zaoberal sa prípustnosťou   procesného   úkonu   žalobkyne   o „anulovaní“   späťvzatia   odvolania,   t.   j. otázkou, či účastník môže vziať späť späťvzatie odvolania.

Podľa ustanovenia § 207 ods. 2 O. s. p. dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví (ods. 3 cit. ustanovenia)...

Vzhľadom na uvedený záver, odvolací súd na základe procesného úkonu žalobkyne o späťvzatí odvolania odvolacie konanie podľa ust. § 207 ods. 3 O. s. p. zastavil.».

V nadväznosti na uvedený skutkový stav ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že   súčasťou   jeho   rozhodovacej   činnosti   je   aj   právny   názor   (napr.   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom ochrana len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (M.   M.   proti   Slovenskej   republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Jednou zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Preto,   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka namietala nečinnosť krajského súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 27. apríla 2009, teda v čase, keď bola sťažovateľkina právna vec už právoplatne skončená. Konanie bolo v predmetnej veci právoplatne zastavené v dôsledku späťvzatia   odvolania   samotnou   sťažovateľkou.   Navyše,   dotknutý   súdny   spis   sa   už   od 3. apríla   2009   nachádzal   na   okresnom   súde,   ktorý   zabezpečoval   doručenie   uznesenia krajského súdu č. k. 4 Co 95/2007-93 z 27. februára 2009 účastníkom konania, a teda v čase podania sťažnosti vec už nebola v dispozícii krajského súdu, ktorého sťažovateľka označila za porušovateľa svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tento skutkový stav bol s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009