znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/08-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 predbežne prerokoval   sťažnosť   RNDr.   R.   M., Česká   republika, zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 42/2007 z 19. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. R. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2008 doručená sťažnosť RNDr. R. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 1 Tdo 42/2007 z 19. septembra 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“),   ktorým   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti   právoplatnému rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   3 To 89/06 z 12. decembra 2006.

Z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu   Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 78/99 zo 6. júla 2006 uznaný za vinného z trestného činu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b) a iné Trestného zákona. Okresný súd sťažovateľovi uložil podľa § 241 ods. 2 Trestného zákona účinného v relevantnom čase s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia   slobody   vo   výmere   sedem   rokov   so   zaradením   do   prvej   nápravnovýchovnej skupiny. Na základe odvolania okresného prokurátora a sťažovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 To 89/06   z 12.   decembra   2006   podľa   § 258   ods. 1   písm. e)   a ods. 2   Trestného poriadku   účinného   do 31. decembra   2005   zrušil   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu vo výroku   o uloženom   treste   a na   základe   § 259   ods. 3   Trestného   poriadku   sťažovateľa odsúdil podľa § 241 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť a pol roka so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Sťažovateľ podal 11. júna 2007 proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 42/2007 z 19. septembra 2007 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol z dôvodu, že neboli splnené dôvody dovolania predpokladané v § 371 Trestného poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutým uznesením dovolacieho súdu boli porušené ním označené práva. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že „Konaním, ktoré viedol Najvyšší súd Slovenskej republiky (...) malo byť zistené, že nie je naplnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.“, a podľa jeho názoru v tomto prípade „ide o nesprávne aplikovanie zákona v spôsobe i dôvodoch zákonom určeným pre právne posúdenie danej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal za to, že sťažovateľ spochybňoval správnosť a úplnosť zisteného skutku čo dovolací súd nemôže skúmať a meniť“. Podľa sťažovateľa však on v dovolaní jednoznačne uviedol, že sa dovoláva zrušenia rozhodnutia na základe toho, že toto je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, a poukazuje na odôvodnenie dovolania, v ktorom okrem iného uviedol: „Po preštudovaní si spisového materiálu   a   to   najmä   predmetného   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   3 To 89/06 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV 1 T 78/99 je zrejmé, že zo strany súdu došlo   k   nesprávnemu   posúdeniu   zisteného   skutku.   Mám   za   to,   že   skutky   opísané vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia v bode 2 až 7 takto prevzaté i do rozsudku Krajského súdu v Bratislave (opísané v časti odôvodnenie), nie sú trestným činom, pretože skutočnosť, že sa takéto opísané skutky stali sa nikdy nepodarilo preukázať jednak súdu prvého stupňa a ani súdu druhého stupňa.   Toto moje tvrdenie je založené a potvrdené najmä zo samotného odôvodnenia súdu prvého stupňa, ktorý jednoznačne odôvodňuje svoj výrok   potvrdený   odvolacím   súdom   tak,   že   skutky,   ktoré   sa   mali   stať   a za ktoré   bol RNDr. R. M.   uznaný   vinným   a   odsúdený   v   bode   2   až   7   rozsudku,   nevie   odôvodniť a nestotožňuje sa so svojim samotným výrokom.“

Sťažovateľ zastáva názor, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho dovolaním „v tej miere a spôsobom   ako   mu   ukladá   zákon.   Nesprávne   si   vyložil   dôvod   a dôvodnosť   dovolania napriek   jeho   jednoznačnej   povahe   čo   do   formy   i obsahu.   Toto   nesprávne   posúdenie dovolacieho dôvodu, ktoré nemá riadnu oporu v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je príčinou nezákonného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   zo   dňa   19.   septembra   2007   sp. zn.   1 Tdo 42/2007.   Týmto   právoplatným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   ktoré   spočíva v nemožnosti   niekoho   stíhať   alebo   pozbaviť   osobnej   slobody   inak   ako   z   dôvodov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon tak ako o tom hovorí čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   tým,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa 19. septembra 2007 sp. zn. 1 Tdo 42/2007 odmietol dovolanie podľa § 382 písm. c/ Tr. por. sťažovateľa RNDr. R. M. bez toho, aby riadnym spôsobom na základe zákona vyhodnotil dôvody pre podanie dovolania určené § 371 ods. 1 písm i/ Tr. por.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   19.   septembra   2007 sp. zn. 1 Tdo 42/2007 sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 56 ods. 2   a ods. 3   písm. b/   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov zrušuje a vracia sa na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ   zároveň   žiadal   o   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu, čo odôvodnil poukazom na dôležitý verejný záujem spočívajúci v tom, že postup   štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky   pri   rozhodovaní   o základných   právach a slobodách musí byť zbavený akýchkoľvek pochybností o tom, či je v súlade s ústavou.

Sťažovateľ síce v petite sťažnosti, ako ani v jej odôvodnení neuviedol čl. 46 ods. 1 ústavy číselným označením, iba slovne ako právo na spravodlivé súdne konanie, čomu zodpovedá   uvedený   článok   ústavy,   preto   ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   odôvodnenie sťažnosti rozhodoval o namietanom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   si   ešte   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   návrhu   vyžiadal vyjadrenie najvyššieho súdu k veci. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení sp. zn. KP 8/08-21 zo 6. februára 2008 uviedol:

„Senát rozhodujúci v predmetnej veci o dovolaní obvineného postupoval v súlade s legálnym   i   súdnym   výkladom   ustanovenia   § 382   písm. c)   Tr. por.,   ako   aj   v   súlade s výkladom naplnenia dôvodov dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Tr. por.

Z týchto dôvodov odkazujeme na podrobné odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR z 19. septembra 2007, sp. zn. 1 Tdo 42/2007.

K   úplným   dôvodom   citovaného   uznesenia   dodávame,   že   z   obsahu   dovolania obvineného   jednoznačne   vyplýva,   že   namietal   skutkové   zistenia   súdov,   najmä   v   zmysle vyhodnotenia vykonaných dôkazov súdom I. stupňa.

Dovolateľ síce v súlade s ustanovením § 374 ods. 2 Tr. por. uviedol dôvod dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. tvrdiac, že dôvodom dovolania je skutočnosť, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. decembra 2006, sp. zn. 3 To 89/06, je   založený   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku,   ale   tento   dôvod   nebol naplnený. Skutočným obsahom dovolania obvineného sú námietky vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdov oboch stupňov a - ako už bolo vyššie uvedené - k hodnoteniu vykonaných dôkazov z pohľadu ustanovenia § 2 ods. 5, ods. 6 Tr. por. účinného do 1. januára 2006, čo malo mať za následok pochybnosti o jeho vine.

V   tejto   súvislosti   pripomíname,   v   súlade   s   dôvodmi   napadnutého   uznesenia Najvyššieho súdu SR, že v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. dovolanie možno podať (aj vtedy), ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo   na   nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Z   tohto   ustanovenia   vyplýva,   že   dovolací   súd   nemôže   preskúmavať   úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, pričom sťažovateľ vo svojom dovolaní práve tieto spochybňoval, hoci, ako už bolo konštatované, ako dovolací dôvod použil tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.), čo nezodpovedá skutočnosti. Najvyšší   súd   SR   preto   správne   po   konštatovaní,   že   nebol   naplnený   uplatnený dovolací dôvod, dovolanie obvineného RNDr. R. M. na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol a to bez preskúmania veci.

Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby sťažnosť obvineného nebola prijatá na ďalšie konanie.“

Predmetné vyjadrenie najvyššieho súdu bolo 12. februára 2008 zaslané na zaujatie stanoviska aj právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý však nevyužil možnosť vyjadriť sa k nemu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (mutatis   mutandis   I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05, I. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ podané dovolanie odôvodnil tým, že „zo strany súdu došlo k nesprávnemu posúdeniu zisteného skutku, je teda daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. t/ Tr. por. Skutky opísané vo výrokovej   časti   prvostupňového   rozhodnutia   v   bodoch   2/   až   7/,   takto   prevzaté aj do rozsudku Krajského súdu v Bratislave, nie sú trestným činom, pretože skutočnosť, že sa takto opísané skutky stali sa nikdy nepodarilo preukázať jednak súdu prvého stupňa a ani súdu druhého stupňa. Obvinený je presvedčený, že rozhodnutie súdu prvého stupňa má zjavné zákonné pochybenia, ktoré odvolací súd nenapravil, naopak tieto zlegalizoval. Je teda zrejmé, že vytýkané a zjavné pochybenia konania súdu prvého stupňa neboli napravené v konaní o riadnom opravnom prostriedku“.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   namietané   porušenie   označených   práv   vyvodzuje sťažovateľ z toho, že najvyšší (dovolací) súd „sa nezaoberal dovolaním sťažovateľa v tej miere   a spôsobom,   ako   mu   to   ukladá   zákon.   Nesprávne   si   vyložil   dôvod   a dôvodnosť dovolania napriek jeho jednoznačnej povahe čo do formy i obsahu“.

Podľa   sťažovateľa „toto   nesprávne   posúdenie   dovolacieho dôvodu“ nemá riadnu oporu   ani   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   a   je   príčinou   nezákonného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa po predbežnom preskúmaní predložených spisov odmietol   podľa   § 382   písm. c)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   dovolací   súd na neverejnom   zasadnutí   uznesením   bez   preskúmania   veci   odmietne   dovolanie,   ak   je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. V odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 Tdo 42/2007 z 19. septembra 2007 k dovolacím námietkam sťažovateľa uviedol:

„Podľa § 385 ods. 1 Tr. por. dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Rozsah preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu je teda obmedzený na právne posúdenie ustálených skutkových zistení. Dovolací súd nie je legitimovaný posudzovať ani úplnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorých správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže hodnotiť) bol podradený pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/Tr. por.

Dovolacie   námietky   obvineného   RNDr.   R.   M.   sa   vôbec   nedotýkajú   právneho posúdenia zistených skutkov, ale naopak, priamo a konkrétne spochybňujú skutkové závery súdov   prvého   a   druhého   stupňa.   Skutky   vymedzené   v   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava IV,   zo   dňa   6.   júla   2006,   sp. zn.   1 T 78/99,   ktoré   neboli   žiadnym   spôsobom modifikovane   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   12.   decembra   2006,   boli v súlade s Trestným zákonom, účinným do 1. januára 2006, právne posúdené ako trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 217 písm. b/, trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1, 2 písm. b/ a trestný čin pohlavného zneužívania podľa § 242 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., účinného do 1. januára 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uznesením na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného RNDr. R. M. odmietol, nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 Tr. por.“

Ústavný   súd   v   zhode   s   názorom   najvyššieho   súdu   uvádza,   že   dovolanie   (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave procesných a hmotnoprávnych vád predpokladaných zákonom, pričom v zásade platí, že tento opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie je preto len skutočne výnimočným zásahom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom   prvého   stupňa   a   jeho   skutkové   závery   môže   dopĺňať,   prípadne   korigovať   len odvolací   súd.   Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou na preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdov   druhého   stupňa   a   samotnú   správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez   ďalšieho   prehodnocovať   vykonané   dôkazy   bez   toho,   aby   ich   mohol   podľa   zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať; na objasnenie okolností potrebných   na   rozhodnutie   o dovolaní   môže   vykonať   dovolací   súd   len   potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu (§ 379 ods. 2 Trestného poriadku).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,   že   uvedené   obdobne   platí,   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo   dotknuté   v samej   svojej   podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti a jej   riešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o porušení   označených   práv   sťažovateľa   (mutatis mutandis   IV. ÚS 35/02,   I. ÚS 105/07).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   nezistenia zákonných   dôvodov   dovolania   v danej   veci,   pričom   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   s odôvodnením,   že   neboli   splnené   dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   vyslovené   najvyšším   súdom   v danej   veci nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne. V   citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľa odmietnuť, a preto ich   ústavný   súd   považuje   i z hľadiska   ústavných   aspektov   za dostačujúce   a   ústavne konformné.   Právne   závery   najvyššieho   súdu   v jeho   sťažnosťou   napadnutom   uznesení nemožno považovať za vybočujúce z rámca platnej zákonnej úpravy.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi,   mohol   by v zmysle   citovanej   judikatúry   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06, I. ÚS 105/07), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   má   také   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto nemal dôvod do výkladu najvyššieho súdu, ktorý inak konal plne v medziach svojich ústavných právomocí, zasahovať.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   porušením   označených   práv   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 17 ods. 2 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008