znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/05-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok   nápravy postupom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. Tp 1610/05 a jeho uznesením z 9. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2005 doručená   sťažnosť   Mgr.   O. F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného práva na osobnú slobodu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok   nápravy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 1610/05 a jeho uznesením z 9. februára 2005.

Sťažovateľ   v   úvode   sťažnosti   uviedol,   že   žiada „... o   ex   officiou   zástupcu   SR   - Ministerstvo spravodlivosti SR, B.“.

V   odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas   so   zisteniami,   ku   ktorým dospel sudca okresného súdu v jeho trestnej veci, a nesúhlasí s tým, že by bol v jeho prípade daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“). Ďalej tvrdí, že v uznesení okresného súdu sp. zn. Tp 1610/05 z 9. februára 2005, ktorým bolo rozhodnuté   o   jeho   vzatí   do   väzby,   sudca   okresného   súdu uviedol „... nepravdivé a irelevantné   skutočnosti,   ktorý   vedome   a   účelovo   inkriminoval   obvineného   z   trestnej činnosti bez toho, aby skutky obvineného kvalifikoval ako trestné“. Na základe toho žiada, aby   bol   zákonnému   sudcovi   uložený   disciplinárny   trest.   Namieta   aj   skutkové   zistenia a právnu kvalifikáciu skutku, z ktorého je obvinený. V nadväznosti na to vyslovuje názor, že okresný súd je v jeho trestnej veci zaujatý, žiada o zrušenie väzby „... a odstúpenie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu“.

Pokiaľ   ide   o   návrh   rozhodnutia,   ktorého   vydania   sa   domáha,   sťažovateľ predovšetkým žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 1610/05 z 9. februára 2005,   pretože   podľa   neho   neexistujú   dôvody   na   jeho   väzobné   stíhanie. V súvislosti   so   sťažnosťou,   ktorú   podal   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu, sťažovateľ tvrdí, že o tejto nebolo ku dňu podania jeho sťažnosti rozhodnuté.

Sťažovateľ napokon žiada aj o priznanie „nemajetkovej ujmy“ vo výške 1 milióna slovenských korún.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv „na osobnú slobodu, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na účinný prostriedok   nápravy“ uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   Tp 1610/05   z   9. februára 2005 a jemu predchádzajúcim postupom okresného súdu v označenom konaní, vychádzal ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   z   princípu   subsidiarity   jeho   právomoci ustanoveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého ústavný súd rozhoduje o ochrane základných práv a slobôd sťažovateľa, len pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje všeobecný súd.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa mohol ochrany svojich práv domáhať vo vzťahu ku konaniu vedenému na okresnom súde a jeho uzneseniu sp. zn. Tp 1610/05 z 9. februára 2005   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   –   sťažnosti   (§ 41   a   nasl. Tr. por.).   Sťažovateľ   napokon   takýto   prostriedok   aj   využil,   a   ako   sám   uviedol,   podal 9. februára 2005 sťažnosť proti tomuto uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd považuje sťažnosť ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok   ochrany   označených   práv   sťažovateľa.   Na   základe   podanej   sťažnosti   môže nadriadený   súd   v zmysle   § 147   ods. 1   Tr. por.   preskúmať   správnosť   a   odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, i správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   napadnutému   uzneseniu,   a   v   prípade splnenia zákonom ustanovených predpokladov zrušiť napadnuté prvostupňové uznesenie.

Právomoc nadriadeného súdu preskúmať v danom prípade napadnuté uznesenie, ako aj   jemu   predchádzajúci   postup   okresného   súdu   z   hľadiska   sťažovateľom   namietaného porušenia jeho práv vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu v tejto veci   bez   ohľadu   na   spôsob,   akým   bolo   o   podanej   sťažnosti   rozhodnuté.   Vzhľadom na právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   by   do   úvahy   prichádzalo   len preskúmanie postupu Krajského súdu v Bratislave [(v danom prípade ako sťažnostného súdu)   ďalej   len   „krajský   súd“],   nie   však   preskúmavanie   postupu,   resp.   rozhodnutia okresného súdu, ako sa domáhal sťažovateľ.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   1 Tpo 39/05 zo 16. marca   2005,   ktoré   si   vyžiadal,   vyplýva,   že   týmto   uznesením   krajský   súd   podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 1610/05 z 9. februára 2005 zamietol a zároveň rozhodol, že neprijíma jeho písomný sľub z 23. februára 2005 podľa § 73 ods. 1 písm. b).

K návrhu   sťažovateľa,   aby   bol   zákonnému   sudcovi   v jeho   trestnej   veci   uložený disciplinárny trest, ústavný súd uvádza, že podľa § 120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon o sudcoch“)   sú   návrh   na   začatie   disciplinárneho   konania   oprávnení   podať   minister spravodlivosti Slovenskej republiky, verejný ochranca práv, súdna rada, predseda krajského súdu   aj   proti   sudcovi   okresného   súdu   v jeho   obvode,   predseda   súdu   proti   sudcovi príslušného súdu, sudcovská rada proti predsedovi súdu alebo sudcovi príslušného súdu.Ústavný súd vykonáva disciplinárne konanie iba vo veci predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V ostatných prípadoch disciplinárnu zodpovednosť zisťuje   a disciplinárne   opatrenia   ukladá   disciplinárny   súd,   ktorým   je   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (§ 119 ods. 1 a 2 zákona o sudcoch).

K sťažovateľovej požiadavke na „odstúpenie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu“ z dôvodu   zaujatosti   okresného   súdu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   § 31   ods. 1 Trestného poriadku rozhoduje o vylúčení sudcov nadriadený súd v senáte.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy v spojení   s   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa niektoré náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 ods. 1, ako aj v § 50 zákona o ústavnom súde.

Predovšetkým z jej obsahu nie je možné uzavrieť otázku rozsahu ochrany, ktorú sťažovateľ požaduje, keďže neobsahuje návrh rozhodnutia (petit) vymedzený presne, určito a   zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom   pre   rozhodnutie ústavného   súdu   v uvedenej   veci.   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáha   priznania   primeraného finančného   zadosťučinenia („nemajetkovej   ujmy“), ani   túto   časť   návrhu   nemožno považovať   za odôvodnenú,   tak   ako   to   vyžaduje   § 50   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde. Rozhodovanie   o návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   pritom podmienené vyslovením porušenia označených základných práv orgánom verejnej moci, proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   teda   vyhovením   sťažnosti   zo   strany   ústavného   súdu v merite veci (III. ÚS 91/05).

Z uvedeného dôvodu prichádza do úvahy odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   predovšetkým   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, ktorú nie je možné odstrániť, ústavný súd už nepovažoval   za   potrebné   rozhodovať   o   ustanovení   právneho   zástupcu   sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom, ktoré vo svojej sťažnosti taktiež požadoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2005