znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/04-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská   Bystrica - Kráľová,   ktorou   namieta   porušenie   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 18 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. E. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. mája 2004 doručená sťažnosť RNDr. E. K. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone trestu odňatia slobody   v Ústave na výkon   trestu   odňatia   slobody   Banská Bystrica - Kráľová (ďalej len „ústav na výkon trestu odňatia slobody“), ktorou namietal porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2   a čl. 18   ods.   2   ústavy   a porušenie   práva   podľa   čl.   4   ods.   2   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Zboru   väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „zbor“).

Sťažovateľ uviedol, že: «I. V NVÚ Dubnica n/Váhom začiatkom júna 2000 som bol zaradený   na   pracovisku   RŠO   EURO   OBUV   na   ručné   šitie   topánok   značky   „rieker“ pre súkromnú firmu. V dňoch 5. 6. a 6. 6. 2000 som odmietol prinútenú prácu, na ktorú ma zaradili proti mojej vôle a súhlasom. Za odmietnutie práce ma potrestali s umiestnením do uzavretého oddelenia celodenne na dobu 10 dní. Podľa rozhodnutia č. j. ÚR č. 11/2000 v NVÚ Dubnici n/Váhom zo dňa 29. 6. 2000 viazali ma nahradiť aj náklady výkonu trestu vo   výške   800   Sk   a s rozhodnutím   č.   j.:   KNA   č.   9/2000   zo   dňa   6. 6. 2000   aj   160 Sk za neospravedlnenú absenciu.

II.   Začiatkom   februára   2004,   v ÚVTOS   Banská   Bystrica - Kráľová   zaradili   ma opätovne na ručné šitie topánok značky „rieker“ pre súkromnú firmu. Ani na túto prácu som sa neponúkol dobrovoľne a keď som odmietol vykonať pridelenú prácu potrestali ma s celodenným umiestnením do uzavretého oddelenia na dobu 15 dní. S rozhodnutím č. j. 19 - 9118/20-04   v ÚVTOS   Banská   Bystrica - Kráľová   zo   dňa   1. 3. 2004,   viazali   mňa nahradiť aj náklady výkonu trestu vo výške 1 575 Sk. Proti disciplinárnemu trestu som sa odvolal, no zatiaľ sa nikto s tým nezaoberal a nikto mi nič neoznámil. Na moju žiadosť zatiaľ nereagoval ani dozorujúci prokurátor.»

V nadväznosti na uvedené poukázal sťažovateľ na to, že „Disciplinárne tresty počas výkonu trestu odňatia slobody zaznamenávajú do osobnej karty odsúdeného. Odmietnutie (nútenej práci) pridelenej práci považuje ZVJS za závažný disciplinárny priestupok, ktorý negatívne ovplyvní tak samotný výkon trestu, ako aj možnosť podmienečného prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. To znamená, že porušenie článku a zákaze nútenej práce v tomto prípade neznamená iba jednorázové porušenie tohto zákazu lebo jeho následky pretrvávajú aj v súčasnosti. Odvolanie proti disciplinárnym trestom nemá žiadny praktický význam (o tom som sa presvedčil mnohokrát) a má iba formálny charakter“.

Sťažovateľ   poznamenáva,   že   má   vedomosť   o tom,   že   podľa   poslednej   vety § 25 zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody) je „Každý odsúdený zaradený do práce povinný pracovať“. V súvislosti s tým mu však nie je jasné a nikto mu „... ani nevysvetlil, prečo   ZVJS   vyžaduje   prekvalifikáciu   človeka   s vysokoškolským   vzdelaním   na   obuvníka podľa   spomínaného   zákona“, a ďalej   dodáva,   že „Ústava   a medzinárodné   zmluvy   majú väčšiu právnu silu ako zákon o výkone trestu odňatia slobody“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje názor, „... že ZVJS nedodržal ani ústavu ani medzinárodné   zmluvy.   Opravné   prostriedky   vo   výkone   trestu   sú   natoľko   neúčinné a formálne,   že   nemá   žiadny   prakticky   význam   od   nich   očakávať   spravodlivé   a zákonné riešenie v reálnom čase“.

Odvolávajúc sa na čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Základné práva a slobody sú neodňateľné, nepremlčateľné a nescudziteľné“, sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol takto:

„1) Uznal namietané porušenie

2) Zrušil všetky rozhodnutia ZVJS v danej veci

3) Priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000 Sk (päť miliónov Sk)   za fyzické   a   psychické   utrpenie   a   nezvýhodnenie   mojej   osoby   počas   výkonu   trestu následkom nútenej práci“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že v jeho prípade bol postupom zboru porušený:

- čl.   2   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Štátne orgány   môžu   konať iba   na   základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“,

- čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“,

- čl. 18 ods. 2 písm. a) ústavy, podľa ktorého „Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na práce ukladané osobám vo výkone trestu odňatia slobody alebo osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odňatia slobody“,

- čl.   4   ods.   2   dohovoru,   podľa   ktorého   „Od   nikoho   sa   nebude   vyžadovať,   aby vykonával nútené alebo povinné práce“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   15   ods.   1   zákona o výkone   trestu   odňatia   slobody „Odsúdený   smie na uplatnenie svojich práv a oprávnených záujmov podávať sťažnosti a žiadosti príslušným orgánom; sťažnosť, prípadne žiadosť sa musí bez meškania odoslať orgánu, ktorému je adresovaná.   V zariadeniach   zboru,   v ktorých   sa   vykonáva   trest,   sa   vytvárajú   také podmienky na podávanie sťažností a žiadostí odsúdených, aby bolo vylúčené ich zneužitie. Riaditeľ ústavu určí okruh osôb poverených preberaním a odosielaním sťažností a žiadostí a ich evidenciou“.

Druhý   odsek   citovaného   zákonného   ustanovenia   umožňuje   odsúdenému,   ktorý o to žiada, rozhovor s riaditeľom nápravnovýchovného ústavu, prokurátorom, sudcom alebo orgánom, ktorý vykonáva kontrolu nápravnovýchovného ústavu. V zmysle tretieho odseku tohto zákonného ustanovenia má odsúdený právo na poskytovanie právnej pomoci právnym zástupcom,   ktorý   má   oprávnenie   v   medziach   svojho   splnomocnenia   korešpondovať a hovoriť s ním bez obmedzenia. Správa ústavu je povinná vytvoriť podmienky, aby osoba poverená   zborom   mohla   rozhovory   medzi   odsúdeným   a   právnym   zástupcom   vidieť, nie však počuť. Napokon štvrtý odsek tohto zákonného ustanovenia ukladá príslušníkom zboru povinnosť dbať o zachovávanie práv, ktoré majú odsúdení vo výkone trestu.

V nadväznosti na to je potrebné poukázať aj na zákonný mechanizmus, ktorý má sťažovateľ   k dispozícii,   v   zmysle   §   24   ods.   3   zákona   č. 586/2003   Z.   z.   o   advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Ide o právo na poskytnutie právnej pomoci advokátom (§ 20 ods.   3   citovaného   zákona),   eventuálne   o možnosť   požiadať   o poskytnutie   právnej pomoci bezplatne alebo za zníženú odmenu (§ 24 ods. 3 citovaného zákona).

Podľa § 44 ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody „Dozor nad zachovávaním zákonnosti   v   miestach,   kde   sa   vykonáva   trest,   vykonáva   prokurátor   podľa   ustanovení zákona   o prokuratúre“.   V súvislosti   s tým   sú   podľa   druhého   odseku   toho   zákonného ustanovenia orgány zboru povinné umožniť prokurátorovi vstup do všetkých miest, kde sa trest vykonáva, a hovoriť s odsúdenými bez prítomnosti tretej osoby, odoslať prokurátorovi do 24 hodín jemu určenú sťažnosť alebo žiadosť odsúdeného, oznamovať prokurátorovi bez meškania udalosti a skutočnosti, ktoré by mohli byť na ujmu úspešnému zaobchádzaniu s odsúdenými,   a   vykonávať   príkazy   prokurátora   týkajúce   sa   zachovávania   predpisov o výkone trestu a na jeho žiadosť mu podávať potrebné vysvetlenia a predkladať mu spisy a iné písomnosti týkajúce sa výkonu trestu.

V zmysle   §   18   ods.   1 zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre v znení   zákona č. 458/2003   Z.   z. (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“) prokurátor   dozerá   na   to,   aby   sa v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody (...), dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Na   základe   §   18   ods.   2   písm.   c)   zákona   o prokuratúre   prokurátor   je   povinný písomným   príkazom   zrušiť   alebo   pozastaviť   vykonávanie   rozhodnutia,   príkazu   alebo opatrenia   orgánov   vykonávajúcich   správu   miest   uvedených   v   odseku   1   alebo   ich nadriadeného   orgánu,   ak   sú   v   rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným právnym predpisom.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov (...) aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   „Podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre)“.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetu povinný prešetriť   všetky okolnosti   rozhodné na posúdenie,   či   došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo (§ 35 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Ak   prokurátor   zistí,   že   podnet   je   dôvodný,   vykoná   opatrenia   na   odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov (§ 35 ods. 3 zákona o prokuratúre).

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre nadriadený prokurátor je oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zbore väzenskej a justičnej stráže“) zbor v rámci svojej pôsobnosti vybavuje sťažnosti podľa osobitného predpisu, ktoré sa vzťahujú na postup orgánov zboru.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľa, (nachádzajúceho sa v súčasnosti vo výkone trestu v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica - Kráľová), ku ktorému malo dôjsť postupom zboru spočívajúcim v tom, že bol napriek výslovnému odmietnutiu nútene zaradený do práce. Za odmietnutie práce mu bol   uložený   disciplinárny   trest.   K uvedenej   situácii   došlo   u neho   počas   výkonu   trestu opakovane, po prvýkrát v roku 2000 (v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom)   a po   druhýkrát   začiatkom   februára   2004,   keď   sa   proti   disciplinárnemu   trestu (uloženému mu rozhodnutím č. k. 19-9118/20-04 z 1. marca 2004) „odvolal“, ale ako tvrdí, do podania sťažnosti ústavnému súdu sa „... s týmto nezaoberal a nikto mi nič neoznámil. Na moju sťažnosť zatiaľ nereagoval ani dozorujúci prokurátor“. V súvislosti s uloženými disciplinárnymi trestami upriamuje sťažovateľ pozornosť na to, že tieto sa zaznamenávajú do osobnej karty odsúdeného, „... ktorý negatívne ovplyvní tak samotný výkon trestu, ako aj možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody“.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   proti   uloženiu   disciplinárneho   trestu   podal   sťažnosť, na ktorú „... zatiaľ nereagoval ani dozorujúci prokurátor“, pričom bez toho, aby vyčkal na rozhodnutie o nej, sa obrátil (odvolávajúc sa na čl. 127 ústavy) na ústavný súd, je okrem iného potrebné konštatovať, že jeho sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne.

Ústavný   súd   ďalej   upriamuje   pozornosť   na   svoju   judikatúru,   ktorá   sa   ustálila na názore (napr. IV. ÚS 80/03), že účinným prostriedkom ochrany namietaného porušenia základných   práv   je   aj   opakovaný   podnet   podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre. Opakovaný podnet zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora zaoberať sa ním, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je totiž podnet definovaný ako písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Využitie všetkých označených právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jednou z nevyhnutných podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo sa v celom rozsahu vzťahuje aj na individuálnu ochranu základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy taktiež vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy, ktorý by bolo možné využiť súčasne s inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ   k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd   sťažovateľa   (m. m.   IV. ÚS 21/02).   Zmyslom   a účelom   tohto   princípu   je   to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti alebo zlyhania všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Sťažovateľ si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý má poskytnúť ochranu pred tvrdeným porušením jeho práv. Ústavnou i zákonnou povinnosťou sťažovateľa bolo vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany jeho označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   tak   ako   to   umožňuje   právny   poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní, za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ bol preto pred tým, než sa obrátil na ústavný súd, povinný využiť tieto dostupné   právne   prostriedky   ochrany   jeho   základných   práv   a vyčkať   na   rozhodnutie príslušného orgánu o nich, resp. na výsledok ich vybavenia. Z toho dôvodu jeho názor, že „Opravné prostriedky sú vo výkone trestu natoľko neúčinné a formálne, že nemá žiadny praktický význam od nich očakávať spravodlivé a zákonné riešenie v reálnom čase“, nie je možné prijať. Keďže sťažovateľ nevyužil všetky možnosti ochrany svojich základných práv podľa citovaných noriem zákona o prokuratúre a zákona o výkone trestu odňatia slobody a zákona   o Zbore   väzenskej   a justičnej   stráže   a ničím   nepreukázal,   že   tak   neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť nie je prípustná.

Vychádzajúc z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd odmietol sťažnosť ako neprípustnú už po predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavom súde).

Nad rámec uvedeného napokon ústavný súd poznamenáva, že zákon o výkone trestu odňatia slobody výslovne stanovuje, že odsúdený, ktorý bol zaradený do práce, je povinný pracovať   (§   25   citovaného   zákona).   V súvislosti   s tým   treba   pripomenúť,   že   ani podľa ústavy [čl. 18 ods. 2 písm. a)], Listiny základných práv a slobôd [čl. 9 ods. 2 písm. a)], dohovoru [čl. 4 ods. 3 písm. a)] a rovnako ani podľa príslušných medzinárodných konvencií sa práce ukladané osobám vo výkone trestu odňatia slobody nepovažujú za nútené práce, ktoré sú podľa nich zakázané.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení sťažovateľom požadovaných   rozhodnutí,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal týmito ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004