znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 171/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2003 o sťažnosti P. K., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v L., zastúpeného advokátom JUDr. R. H., T., ktorou namietol porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 2 Tp 9/03 z 29. mája 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tpo 26/03 zo 17. júna 2003, za účasti Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a Krajského súdu v Trenčíne, po predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Sťažnosť

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2003 doručená   sťažnosť   P.   K.,   t.   č.   vo   väzbe   v Ústave   na   výkon   väzby   v L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietol porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 9/03 z 29. mája 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 26/03 zo 17. júna 2003.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol tak, že: „Okresný súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   uznesením zo   dňa   29.   5.   2003,   sp.   zn. 2 Tp 9/03 a Krajský súd Trenčín uznesením zo dňa 17. 6. 2003, sp. zn. 1 Tpo 26/03, pri ktorých nebola dôsledne skúmaná zákonnosť väzby sťažovateľa P. K., porušili jeho práva a slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. c), článku 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 29. 5. 2003, sp. zn. 2 Tp 9/03 v spojení s uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 17. 6. 2003, sp. zn. 1 Tpo 26/03, v časti týkajúcej sa sťažovateľa P. K., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia o väzbe P. K. obsahovo nadväzujúce na zrušené uznesenia.

Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   a Krajský   súd   Trenčín   sú   povinní   zaplatiť sťažovateľovi spoločne a nerozdielne podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemateriálnu škodu vo výške 768,- Sk za každý deň porušovania základných práv a slobôd P. K. nezákonnou väzbou na základe zrušených rozhodnutí o jeho väzbe v dobe od 26. 5. 2003 do jeho prepustenia z väzby.“

K skutkovému stavu v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že je trestne stíhaný na základe uznesenia Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Nové Mesto nad Váhom   (ďalej   len   „OÚJP“)   z   26.   mája   2003   sp.   zn.   ČVS:   OÚJP-144/NM-2003   pre pokračujúci trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 a ods.   2   písm.   a) Trestného   zákona   (ďalej   len „Tr.   zák.“).   V nadväznosti   na   vznesenie obvinenia   bol   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   2   Tp   9/03   z 29.   mája 2003   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 26/03 zo 17. júna 2003 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“). Jeho väzba začala

26. mája 2003. Uvedený dôvod väzby sa v napadnutých uzneseniach súdov oboch stupňov opieral podľa sťažovateľa iba o to, „že vzhľadom na doteraz zdokumentované skutočnosti a charakter skutkov tu existuje reálna obava, že ak by bol sťažovateľ ponechaný na slobode, bude   pôsobiť   na   poškodených,   ktorých   je   potrebné   dopočuť,   ako   aj   ďalších   svedkov, vykonať   iné   potrebné   dôkazy,   ako   sú   konfrontácie   medzi   poškodenými   a obvinenými a napokon aj skutočnosť, že väčšina poškodených má zo sťažovateľa strach, pocit vnútornej neistoty a konanie sťažovateľa považuje za hrubé vydieranie“.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa, sťažovateľ upriamuje pozornosť na tú skutočnosť, že sa v ňom kladie o. i. dôraz na charakter spáchanej trestnej činnosti, spôsob jej vykonania, ako i dĺžku, po ktorú mala byť páchaná, čo má byť podľa názoru krajského súdu presvedčivé odôvodnenie pre závery, že sú u neho dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Namietané porušenie práva na osobnú   slobodu   a bezpečnosť podľa   čl.   5 ods.   1 písm. c) dohovoru sťažovateľ odôvodnil tým, že jeho «...väzba bola a doposiaľ stále je v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky. Pozbaviť niekoho osobnej slobody podľa článku 5 odsek 1 písm. c) Dohovoru, teda aj zatknúť alebo inak pozbaviť slobody   osobu,   ktorá   je   dôvodne   podozrivá   zo   spáchania   trestného   činu   možno   len „v súlade s postupom ustanoveným zákonom“ (úvodná veta článku 5 odsek 1 Dohovoru). Navyše   sa   v písmene   c)   citovaného   článku   sa   znovu   opakuje,   že   zatknutie   alebo   iné pozbavenie   slobody   musí   byť   „zákonné“.   Dohovor   tu   odkazuje   na   vnútroštátne   právo a podčiarkuje tak, že v právnom štáte každý zásah do osobnej slobody občana musí mať zákonný podklad, aby bol predvídateľný. Ak teda Dohovor odkazuje na vnútroštátne právo, ako je to v článku 5 Dohovoru, rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných   štátov,   takže   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   Súd)   v prípade prejednávania   jemu   podanej   sťažnosti   je   oprávnený   v prípade   potreby   zisťovať   súlad pozbavenia osobnej slobody s vnútroštátnym právom.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne analyzuje inštitút väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. a v súvislosti s tým poukazuje najmä na to, že konštrukcia dôvodu väzby podľa tohto zákonného ustanovenia „vyžaduje už pri počiatočnom pozbavení osobnej slobody kumuláciu dôvodného podozrenia s niektorým z dôvodov väzby uvedených v § 67 odsek 1 Trestného poriadku“.

V spojení   s uvedeným   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „...ani   dôvodné   podozrenie neoprávňuje orgány činné v trestnom konaní, teda ani súdy rozhodujúce o väzbe, v zmysle čl.   6   ods.   2   Dohovoru,   čl.   50   ods.   2   Ústavy   a   §   2   odsek   2   Trestného   poriadku   pred právoplatným   odsúdením   zaujímať   skutkové   a právne   závery   o jednoznačnej   vine obvineného   a z týchto   záverov   o vine   obvineného   vychádzať   pri   rozhodovaní   o väzbe. Z uvedeného je nepochybné, že samotné dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu ešte nemôže byť dôvodom na vzatie obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 67 odsek 1   písmená   a) až c)   Trestného poriadku,   ale   k tomuto   dôvodnému   podozreniu   sa musia pridružiť ešte ďalšie konkrétne skutočnosti, odôvodňujúce obavy uvedené pod písmenami a) až c) §-u 67 ods. 1 Trestného poriadku“.

V nadväznosti na to sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že súdy oboch stupňov v sťažnosťou napadnutých uzneseniach „...odôvodňovali dôvod väzby sťažovateľa podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. jedine charakterom spáchanej trestnej činnosti“.

S takýmto   zdôvodnením   väzby   sťažovateľ   nesúhlasí,   pretože   podľa   neho   sa   tým popiera   zásada   prezumpcie   neviny   a   nahradzuje   sa   prezumpciou   viny.   Pri   dôslednom rešpektovaní zásady prezumpcie neviny a pri nedostatku iných konkrétnych skutočností by okresný súd a krajský súd u neho nemali ako odôvodniť dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm.   b)   Tr.   por.,   ktorý   podľa   jeho   presvedčenia   nikdy   neexistoval   a ani   v súčasnosti neexistuje.

K právnej podstate porušenia svojho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru   sťažovateľ   uviedol,   že   ho   vidí   najmä   v tom,   že   súdy   oboch   stupňov   podľa napadnutých   uznesení «...považovali   za   konkrétnu   skutočnosť   kumulatívne   pristupujúcu k existencii obvinenia a „odôvodňujúcu“ dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. jedine a výlučne svoje vlastné presvedčenie o spáchaní trestného činu sťažovateľom, ktoré presvedčenie je porušením aj čl. 50 ods. 2 Ústavy a základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy v spojení s ustanovením § 2 ods. 2 Tr. por.».

Čo sa týka namietaného porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, sťažovateľ tvrdí, že „...boli porušené nerešpektovaním zákona, na ktorý sa tieto články odvolávajú, najmä nezákonnosťou väzobného trestného stíhania...“

II.

Obsah rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   rozhodol   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby po   zistení,   že   voči   nemu   bolo   uznesením   OÚJP   sp.   zn.   ČVS:   OÚJP-144/NM-2003 z   26.   mája   2003   vznesené   obvinenie   pre   pokračujúci   trestný   čin   vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 235 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Tr. zák., pokračujúci trestný čin poškodzovania cudzej veci spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 257 ods. 1 Tr. zák., trestný čin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 221 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 202 ods. 1 a 2 Tr. zák. na skutkovom základe opísanom vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia.

Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   v Novom   Meste   nad   Váhom   podala   návrh na vzatie sťažovateľa, ako aj ďalšieho spoluobvineného PharmDr. E. K. do väzby podľa § 68 Tr. por. z dôvodu § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. Sťažovateľ využil pri rozhodovaní o väzbe svoje právo (§ 3 ods. 1 Tr. por.) a k veci nevypovedal.

Podľa názoru okresného súdu „...dôvodnosť podozrenia, že obaja obvinení spáchali trestné činy, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie, sa doteraz vo veci vykonanými dôkazmi nevylúčila, naďalej je daná“. Poukázal pritom „...na povahu, dĺžku, spôsob akým mali byť spáchané trestné činy...“. Vo vzťahu k osobe sťažovateľa okresný súd „... zistil, že tento je bývalým pracovníkom SBS Kondor Slovakia, spol. s r. o., N. m. n. V., kde pracoval do 30. 8. 2002.   V prípadoch,   keď   tento   obvinený   konal   s doposiaľ   neznámym   páchateľom   je operatívnou cestou zistené, že ďalšími spolupáchateľmi sú členovia SBS Kondor Slovakia, spol. s r. o., N. m. n. V. Obvinený má záznam v registri trestov, keď bol odsúdený Okresným súdom Trenčín, k trestu odňatia slobody podmienečne na dva mesiace so skúšobnou dobou do 30. 7. 1984, pričom išlo o trest súhrnný“.

Okresný   súd   po preskúmaní návrhu na vzatie do   väzby a pripojeného spisového materiálu dospel k nasledujúcim záverom: „Podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že   bude   pôsobiť   na   svedkov,   alebo   spoluobvinených   alebo   ináč   mariť   objasňovanie skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Vzhľadom   na   doteraz   zadokumentované skutočnosti a charakter skutkov tu existuje reálna obava, že ak by boli obvinení ponechaní na slobode, budú pôsobiť na poškodených, ktorých je potrebné dopočuť, ako aj ďalších svedkov   a vykonať   iné   potrebné   dôkazy,   ako   sú   konfrontácie   medzi   poškodenými a obvinenými,   a napokon   aj   skutočnosť,   že   by   mohli   pôsobiť   navzájom   na   seba,   ako spolupáchatelia. Zo spisu vyplynulo, že väčšina poškodených má z obvinených strach, má pocit vnútornej neistoty a toto ich konanie považuje za hrubé vydieranie.“

Tieto skutočnosti považoval procesný sudca za základ pre záver, že návrh na vzatie obvinených do väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. je dôvodný.

Po   vyhlásení   uznesenia   sp.   zn.   2   Tp   9/03   z   29.   mája   2003   podal   proti   nemu sťažovateľ   sťažnosť,   ktorej   dôvody   doplnil   v podaní   z 5.   júna   2003.   Uviedol   v   ňom, že pokiaľ okresný súd poukazoval na „doposiaľ zadokumentované skutočnosti“, je tento jeho poukaz nepreskúmateľný, a to preto, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je zrejmé,   ktoré   konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   zo   spisu   mal   okresný   súd   na   zreteli pri   posudzovaní dôvodu   väzby. To,   že okresný súd v napadnutom uznesení skutočnosti odôvodňujúce väzbu nedostatočne konkretizoval, považuje sťažovateľ za vážne pochybenie, ktoré   mu sťažilo   možnosť   správne zamerať sťažnosť   proti   uzneseniu   o vzatí   do   väzby. Ďalšia   časť   argumentácie   sťažovateľa   v jeho   sťažnosti   proti   napadnutému   rozhodnutiu okresného súdu zameraná na podrobný rozbor možnosti použitia inštitútu ustanovenia § 68 a   §   67   Tr.   por.   je   do   značnej   miery   identická   s tým,   čo   uviedol   vo   svojej   sťažnosti ústavnému súdu.

Krajský   súd   po   tom,   ako   na   základe   sťažností   podaných   sťažovateľom (a spoluobvineným   PharmDr.   E.   K.   podľa   §   147   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré tomuto predchádzalo, dospel k záveru,   že   sťažnosti   obvinených   nie   sú   dôvodné,   a   uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   26/03 zo 17. júna 2003 ich zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol:

„Obvinený   P.   K.   v dôvodoch   sťažnosti   namietol,   že   iba   dôvodnosť   podozrenia zo spáchania trestného činu nemôže viesť k zaujatiu právneho záveru o jednoznačnej vine obvineného   a z týchto   záverov   vychádzať   pri   rozhodovaní   o väzbe.   Samotné   obvinenie vo vzťahu k jeho osobe nemá reálny základ. Vzhľadom k tomu, že zo spisového materiálu nevyplýva žiadna konkrétna skutočnosť, z ktorej by bolo možné vyvodiť konkrétnu obavu v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. je zrejmé, že neexistuje vo vzťahu k jeho osobe ani dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por., a preto navrhuje zrušiť napadnuté uznesenie s tým, aby bol prepustený z väzby na slobodu.“

Podľa   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu „Sudkyňa   okresného súdu správne dospela k záveru, keď oboch obvinených podľa § 68 Tr. por. z dôvodov § 67 ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   vzala   do   väzby,   nakoľko   existuje   reálna   obava,   že   v prípade ponechania na slobode budú pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených, alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Krajský súd si v plnom rozsahu osvojuje závery okresného   súdu   uvádzané   v napadnutom   uznesení   a na   tieto   zároveň   i poukazuje.   Tieto závery   považuje   za   správne,   nakoľko   doposiaľ   produkované   dôkazy   nerozptyľujú podozrenie obvinených zo spáchania skutkov, pre ktoré sú trestne stíhaní. Naopak charakter spáchanej trestnej činnosti, spôsob jej vykonania, ako i dĺžka obdobia, pre ktorú mala byť páchaná presvedčivo, odôvodňujú závery, že u oboch obvinených sú dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. a to i vo vzťahu k štádiu a rozpracovanosti dokazovania trestného stíhania.

Rovnako za zákonný a správny považuje krajský súd i výrok okresného súdu o začatí väzby u oboch obvinených, ktorý čas je totožný s časom obmedzenia ich osobnej slobody“.

III.

Východiská na rozhodovanie o porušení čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy

a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach sťažovateľov predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy takého pozbavenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, II. ÚS 183/02, IV. ÚS 83/03). Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

V zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy k obmedzeniu osobnej slobody nemôže dôjsť inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Jedným z dôvodov ustanovených zákonom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím prostriedkom slúžiacim na zaistenie osoby obvineného   na   účely   trestného   stíhania.   Jeho   účelom   je   zaistiť,   aby   neprítomnosť obvineného nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Tr. por.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o väzbe   obvinených osôb.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry vychádza z názoru, podľa ktorého čl. 17 ods. 2 ústavy obsahuje vymedzenie základného práva, ktorého podstatou je, že väzba obvineného   môže   viesť   k   obmedzeniu   osobnej   slobody   len   vtedy,   ak   sú   rešpektované a naplno realizované tieto ústavnoprocesné princípy:

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- o väzbe rozhodol súd,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. alebo okolnosti uvedené v ods. 2 alebo 3 tohto ustanovenia,

-   osoba   bola   vzatá   a držaná   vo   väzbe   len   na   čas   dovolený   zákonom,   resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Ústavný súd je v zmysle uvedeného oprávnený skúmať, či všeobecný súd rešpektoval zákonné   predpoklady   na   uvalenie   väzby   ustanovené   Trestným   poriadkom   a či   jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto zákonné postupy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať do jeho právomoci iba kvôli preskúmaniu   jeho   myšlienkových   úvah   a hodnotení   o existencii   alebo   neexistencii skutkových   okolností   odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej   slobody   vzatím   do   väzby. Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré   upravujú   také   obmedzenie   osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v trestnom   konaní. Vstupovanie ústavného súdu do procesu vzatia obvineného do väzby z iných dôvodov ako pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do väzby a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom   zabezpečené zákonným   oprávnením   obvineného   žiadať   o prepustenie   z väzby   kedykoľvek,   najmenej každých   štrnásť   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o takej   žiadosti. Naviac, povinnosťou súdov je skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a tento prístup sa podľa zákona uplatňuje v celom trestnom konaní. (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 124/03).

Výsledky analýzy čl. 17 ods. 2 ústavy preto platia v celom rozsahu aj na interpretáciu a aplikáciu citovaného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký   ústavný   princíp,   hoci   v určitom   užšom   rozsahu,   pretože   trestné   zákonodarstvo Slovenskej   republiky   obsahuje   širší   katalóg   dôvodov,   ktoré   ospravedlňujú   väzbu   ako zabezpečovací prostriedok v trestnom konaní.

Všeobecné   súdy   sú   garantom   dodržiavania   týchto   ústavných   princípov. Rešpektovanie týchto princípov   musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných veciach boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať existenciu dôvodov väzby v súlade s ich   zákonným vymedzením, či sú   tieto dôvody   opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby, v posudzovanom prípade pod § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Z toho vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   alebo podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   len   vtedy,   ak   ho   nechráni   iný   súd v rozsahu   svojej   ústavnej   kompetencie   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy.   Ďalej   musí   ísť o porušenie   základného   práva,   ktoré   súvisí   s tým,   že   osoba   bola   vzatá   do   väzby   bez zákonom   uznaného   a v odôvodnení   všeobecného   väzobného   súdu   uvedeného   dôvodu opretého o konkrétne skutočnosti.

Závery   väzobných   súdov   musia   byť   preskúmateľné   (to   platí   predovšetkým   pre prvostupňové   rozhodnutia,   ktoré   musí   preskúmať   najprv   sťažnostný   väzobný   súd). Základným   predpokladom   takejto   preskúmateľnosti   je   dostatok   dôvodov,   ich   jasná formulácia a priradenie týchto dôvodov ku konkrétnym okolnostiam posudzovanej väzobnej veci.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o väzobné   súdy   rozhodujúce   v trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

IV.

Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru

Ústavný   súd   zistil   z rozhodnutí   predložených   sťažovateľom,   že   všeobecné   súdy (okresný   súd   a krajský   súd)   postupovali   pri   uvaľovaní   väzby   na   sťažovateľa   v súlade s vymedzenými   ústavnoprocesnými   princípmi   a ustálenou   súdnou   praxou   všeobecných súdov   a ich   rozhodnutia   nie sú   v žiadnej   reálnej spojitosti   s tvrdeným porušením čl. 17 ods.1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Sťažovateľ   bol   vzatý   do   väzby   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 2 Tp 9/03 z 29. mája 2003 z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. b) Tr.   por. Toto uznesenie napadol sťažnosťou z 5. júna 2003, ktorá bola uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 26/03 z 17. júna 2003 zamietnutá.

Ústavný   súd   preskúmal   obsah   oboch   rozhodnutí   väzobných   súdov   z hľadiska ústavných   kritérií   a dospel   k názoru,   že   okresný   súd   rozhodoval   o   väzbe   sťažovateľa na základe existencie skutkových zistení a konkrétnych skutočností postačujúcich pre záver, že je daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. Tieto skutkové zistenia v spojení s konkrétnymi skutočnosťami, ako aj zákonný dôvod väzby uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia   spôsobom,   ktorý   sa   nedá   označiť   ako   vnútorne   rozporný   alebo   odporujúci požiadavkám Trestného poriadku na odôvodnenie uznesení.

Podobne postupoval aj sťažnostný súd (krajský súd), ktorý si v celom rozsahu osvojil závery uvádzané v napadnutom uznesení okresného súdu, čo možno považovať v tomto štádiu trestného stíhania za postačujúce.

V tejto   spojitosti   treba   poznamenať,   že   ak   ústavný   súd   rozhoduje   o ústavnosti väzobných rozhodnutí (uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti tomuto   uzneseniu),   nie   je   oprávnený   ani   povinný   zaoberať   sa   otázkou   prípadnej   viny sťažovateľa,   pretože   by   to   odporovalo   povahe   tohto   zabezpečovacieho   prostriedku v trestnom konaní.

Vo   vzťahu   k dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej   podmienky   uvalenia   väzby ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   pri   porušení   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá   existenciu   faktov   alebo   informácií,   ktoré   by   objektívnemu   pozorovateľovi umožnili   úsudok   o tom,   že   konkrétna   osoba   mohla   spáchať   trestný   čin,   pričom   jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Dôvodné podozrenie však nie je potrebné dokladať aj dôkazmi, pretože by „bolo nelogické,   aby   na   účely   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   bol   trestný   čin   jednoznačne definovaný   a aj   preukázaný.   Toto   je   cieľom   vyšetrovania   a súdneho   konania,   ktorého zákonný   a zákonnému   účelu   zodpovedajúci   priebeh   zabezpečuje   vyšetrovacia   väzba obvineného“   (rozhodnutie   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „Komisia“) vo   veci   sťažnosti   č. 8087/77   z   3.   mája 1978).   V dôsledku   toho   má vyšetrovacia   väzba zabezpečiť   „nerušený   priebeh   oficiálneho   vyšetrovania   a následného   súdneho   konania“ (rozhodnutia   Komisie   v prípadoch   sťažnosti   č.   822478   z   5.   decembra   1978,   sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Trestný   poriadok   (ako   zákon,   na   ktorý   poukazuje   ústava   vo   svojom   čl.   17) nevyžaduje,   aby   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   bola podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Pri   rozhodovaní   o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopak potrebné zdôrazniť,   že   až   po   vznesení   obvinenia   sa   v rozhodujúcej   miere   otvára   priestor   pre dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody väzby podľa § 67 Tr. por. písm. b) rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania, ktoré by nemalo byť ovplyvňované obvineným, čo by bolo možné, ak   by   sa   nachádzal   na   slobode   pôsobením   na   svedkov,   spoluobvinených,   resp.   iným marením   skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   V závislosti   od   vykonaného dokazovania, resp. od jeho výsledkov počas prípravného konania môže dôjsť k zastaveniu trestného stíhania vyšetrovateľom podľa § 172 ods. 1 písm. c) Tr. por. (ak nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený), prípadne zastaveniu trestného stíhania súdom podľa § 188 ods. 1 písm. c) Tr. por. [v rámci predbežného prerokovania obžaloby] (II. ÚS 112/02).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že oba väzobné súdy sa podrobne oboznámili   s   celým   spisovým   materiálom   vzťahujúcim   sa   na   vznesené   obvinenie a vychádzali   z toho,   že   vyšetrovanie   veci   vo   vzťahu   k obvineniu   sťažovateľa   je   iba v počiatočnom štádiu a doposiaľ produkované dôkazy nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise   v   čase   rozhodovania   okresného   aj   krajského   súdu   nerozptyľujú   vo   vzťahu k sťažovateľovi ani ďalšiemu spoluobvinenému podozrenie za spáchania skutkov, za ktoré sú trestne stíhaní. Tým je daná aj dôvodnosť väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Ústavný   súd   na   základe   obsahu   sťažnosti,   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí a   vymedzených   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   čl.   17   ods.   1,   2 a 5   ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru dospel k záveru, že sťažnosť je v časti smerujúcej proti označenému článku ústavy a dohovoru zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť   neobsahuje   také   tvrdené   porušenie   ústavnoprocesných   princípov obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou,   ktorých   reálnosť   porušenia   by   bolo   možné posudzovať   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   Všeobecné   súdy   sa   v dostatočnej   miere vysporiadali so skutočnosťami, ktoré sťažovateľ v konaní pred nimi uplatnil, a sťažovateľ dostal na svoje námietky primeranú, zákonu (Trestnému poriadku) a ústave zodpovedajúcu odpoveď v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu nie je potrebné,   aby   odôvodnenia   väzobných   súdov   dávali   odpoveď   na   každú   námietku obsiahnutú v sťažnostiach obvinených, postačuje, ak tieto odôvodnenia obsahujú odpoveď na   zásadné   otázky,   ktoré   majú   vplyv   na   rozhodnutie   o vzatí   do   väzby   v súlade s vymedzenými ústavnými princípmi.

Ústavný   súd   pripomína,   že   na   záver   o príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutými uzneseniami   a porušením   čl.   17   ods.1,   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru v žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie o tom, že všeobecné súdy vo väzobnom konaní nechránili toto základné právo v súlade s predstavou sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený   požadovať,   aby   ústavný   súd   opakoval   alebo   nahradzoval   činnosť prvostupňového súdu alebo opravného súdu o rozhodovaní o väzbe.

V.

Porušenie práv podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namietal porušenie čl. 6 ods. 2 dohovoru, ústavný súd taktiež skúmal dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde najmä so zameraním sa na to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“.

Okresný súd a krajský súd nemohli porušiť toto právo sťažovateľa, pretože v konaní o tom, či bude vzatý do väzby alebo prepustený na slobodu, sa vôbec nerozhoduje o tom, či sťažovateľ je alebo nie je vinný. Väzbu nie je možné ponímať ako sankciu anticipujúcu trest. Cieľom takého konania je iba skúmanie zákonných predpokladov zabezpečenia osoby obvineného na účely trestného konania. Z tohto článku nevyplýva žiaden zákaz pre orgány činné v trestnom konaní považovať osobu, ktorá má byť vzatá do väzby, za obvinenú, lebo obvinenie je zákonným predpokladom uplatnenia takého obmedzenia osobnej slobody. Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   postupmi   a rozhodnutiami okresného   súdu   a krajského   súdu   a označeným   článkom,   ktorého   porušenie   sťažovateľ namieta. Z tohto dôvodu je jeho sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd   už   nerozhodoval   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ako aj „všetkých ďalších rozhodnutí o väzbe sťažovateľa, obsahovo nadväzujúcich na zrušené uznesenia“, rovnako tak ani o návrhu na priznanie „náhrady nemateriálnej škody“.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2003