znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/2014-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti   Železničná spoločnosť Cargo   Slovakia, a. s., Drieňová 24, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VALAŠIK & PARTNERS, s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Milana Valašika, vo veci namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl. 38   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžhpu 1/2011 z 31. januára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Cargo   Slovakia, a. s., nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžhpu 1/2011 z 31. januára 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Sžhpu 1/2011 z 31. januára 2012   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s.,   p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 411,62 € (slovom štyristojedenásť eur a šesťdesiatdva centov), ktoré jej   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný   u h r a d i ť   na účet jej právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie VALAŠIK & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti v o zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Železničná   spoločnosť   Cargo   Slovakia,   a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl. 38   ods. 1   Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžhpu 1/2011 z 31. januára 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľke   bol   rozhodnutím   Rady Protimonopolného   úradu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „protimonopolný   úrad“) č. 2006/DZ/R2/144 z 22. decembra 2006 zamietnutý rozklad a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie   protimonopolného   úradu,   ktorým   jej   bola   uložená   pokuta   vo   výške 75 miliónov Sk.   Proti   rozhodnutiu   protimonopolného   úradu   podala   sťažovateľka   žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti v rámci správneho súdnictva.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom sp. zn. 1 S 27/2007 zo 6.   decembra   2007   zmenil   rozhodnutie   protimonopolného   úradu   tak,   že   sťažovateľke uložil pokutu vo výške 9 miliónov Sk (namiesto 75 miliónov Sk). Protimonopolný úrad ako žalovaný podal vo veci odvolanie na najvyššom súde.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom odvolaniu protimonopolného úradu vyhovel a rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   žalobu   sťažovateľky   v   celom   rozsahu zamietol.

Sťažovateľka   s   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   postupom,   ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   nesúhlasí.   Podľa   sťažovateľky   bola   jej   vec   (odvolanie proti rozsudku   krajského   súdu)   na   najvyššom   súde   «vo   februári   2008   pridelená prostredníctvom elektronickej podateľne senátu označenému v rozvrhu práce ako „1 S“ v zložení I. B., E. B. a Z. R.. Títo traja sudcovia sa tak stali zákonnými sudcami sťažovateľky v jej veci.

Predseda   Najvyššieho   súdu   prijal   dňa   24.   septembra   2009   s   účinnosťou od 1. októbra 2009 Opatrenie predsedu súdu č. Spr. 162/2009-20, ktorým zo senátu preradil Z. R. do senátu „8S“ a naopak do senátu „1 S“ preradil sudcu M. G. zo senátu „5 S“. Opatrenie nebolo sťažovateľke doručované. Opatrením bol vytvorený nový senát, ktorý sa mal špecializovať na azylové právo.

V   tomto   novom   zložení   senát   rozhodoval   dňa   31.   januára   2012   vo   veci   samej (napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu, pozn.). Najvyšší   súd   vyhovel   odvolaniu žalovaného Protimonopolného úradu a rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Uvedeným   postupom   a   rozhodnutím   sp. zn.   1 Sžhpu 1/2011   z   31.   januára   2012 Najvyšší   súd   porušil   právo   sťažovateľky   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a tým aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ešte pred rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka podala dňa 28. novembra 2011 námietku zaujatosti, v ktorej o. i. uviedla, že sudcovia senátu nie sú jej zákonnými sudcami. O námietke rozhodol Najvyšší súd uznesením sp. zn. 10 Ndz/7/2011 z 5. decembra 2011 tak, že sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V rozhodnutí o námietke zaujatosti Najvyšší súd uviedol, že napriek tomu, že sa javí prelínanie otázky zákonného sudcu   a   možnosť   jej   vyriešenia   námietkou   zaujatosti,   nie   je   možné   námietke   vyhovieť a poukázal   na   nález   Ústavného   súdu   SR   sp. zn.   III. ÚS 212/2011,   podľa   ktorého „až po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1   ústavy   a   čl. 38   ods. 1   Listiny,   pretože   až   vtedy   sa   stáva   nespochybniteľným a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania“.».

Podľa   sťažovateľky   je „každý   jeden   z troch   členov   senátu   je   zákonným   sudcom sťažovateľky a preto žiaden z týchto nemôže byť svojvoľne zamenený za iného. Už zámena čo   i len   jedného   člena   senátu   nezákonným   spôsobom   tak   predstavuje   porušenie   práva na zákonného sudcu.“.

S odkazom   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   (IV. ÚS 116/2011   a III. ÚS 212/2011) sťažovateľka tvrdí, že každý člen senátu musí byť vybratý náhodným výberom pomocou technických   prostriedkov.   Podľa   sťažovateľky „Vytvorením   nového   senátu   v   zložení predseda   senátu   I. B.,   predseda   senátu   M. G.   a   členka   senátu   E. B.   s   účinnosťou   k 1. septembru   2009   bolo   právo   na zákonného   sudcu   porušené.   Ak   by   sme   aj   odhliadli od vytvorenia nového senátu ako takého, M. G. nebol predtým členom senátu vôbec. JUDr. Gavalec nie je zákonným sudcom sťažovateľky a nemal rozhodovať o veci sťažovateľky. Sťažovateľka   má   právo   na   rovnaký   rozsah   ústavnej   ochrany   ako   sťažovatelia v uvedených dvoch prípadoch prejednávaných Ústavným súdom.

Navyše, osobitnou okolnosťou a ďalším dôkazom pre argumentáciu sťažovateľky je, že   na   rozdiel   od   vyššie   citovaných   prípadov   prejednávaných   Ústavným   súdom   v   tomto prípade priamo dotknutí členovia senátu deklarovali a to verejne, že zmenu rozvrhu práce považujú za účelovú a nedôvodnú. Svedčia o tom početné v tlačových médiách zverejnené texty z obdobia nasledujúceho po účinnosti zmeny.“.

Okrem toho sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné právo nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   a čl. 38   ods. 1   listiny   aj tým,   že potom, ako ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 170/2011 zo 14. júna 2011 zrušil pôvodné rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z 26.   októbra   2010,   mala   byť   vec „pridelená   náhodným výberom cez elektronickú podateľnu“, a to s poukazom na čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. Podľa sťažovateľky „Podmienky pre pridelenie veci náhodným výberom po vrátení veci Ústavným súdom boli splnené. Senát v pôvodnom zložení... už neexistoval. Vec preto mala   byť   pridelená   po vrátení   veci...   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov. Uvedené ustanovenie (čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu, pozn.) je   úplne   jednoznačné,   napriek   tomu   nebolo   dodržané.   Vec   sa   iba   vrátila   opäť do senátu v zložení JUDr. B., JUDr. G., JUDr. B.“.

Uvedeným postupom a napadnutým rozsudkom malo byť porušené aj základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka podala proti   napadnutému rozsudku   sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že jej základné právo   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   ústavy   a čl. 38   ods. 1   listiny   bolo   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   porušené,   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a zaviazal porušovateľa na úhradu trov konania.

Listom   z 26.   februára   2014   sťažovateľka   oznámila,   že   považuje   za   potrebné zvýrazniť,   že   ústavný   súd   už   v inom   konaní   (III. ÚS 212/2011)   posudzoval „ústavnosť tohto   konkrétneho   opatrenia   č. Spr   162/2009-20...   V   tejto   inej   veci   ústavný   súd   vydal záväzný právny názor o uvedenom opatrení, závery Ústavného súdu citujeme v sťažnosti.“.

Ústavný súd prijal sťažnosť uznesením č. k. IV. ÚS 170/2014-23 z 20. marca 2014 na ďalšie konanie.

II.

Podľa   § 29   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zaslal ústavný súd sťažnosť po jej prijatí na ďalšie konanie 31. marca 2014 na vyjadrenie najvyššiemu súdu.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 (ďalej len „vyjadrenie   najvyššieho   súdu   z   28.   apríla   2014“)   navrhla   sťažnosti   nevyhovieť a k vyjadreniu   priložila   vyjadrenie   I. B.,   sudcu   najvyššieho   súdu   a   predsedu   senátu   1S. Podľa jeho vyjadrenia: «V čase napadnutia veci na najvyšší súd (podľa predkladacej správy dňa 19. 3. 2008) senát 1S pracoval podľa Rozvrhu práce NS SR na rok 2008 v zložení I. B. predseda senátu, Z. R. – členka senátu, E. B. - členka senátu (s poznámkou vo veciach pridelených do 31. 12. 2007 a vo veciach Sža) s tým,   že na zastupovanie tretieho člena senátu bola určená (na NS SR dočasne pridelená sudkyňa) V. M. (v zmysle Opatrenia č. Spr 718/07-1 zo 7. 1. 2008 a v zmysle Opatrenia č. Spr 718/07-2 zo 7. 1. 2008 aj T. H.). Podľa Rozvrhu práce na rok 2009 bola A. P. tretím členom senátu. Tento stav trval do vydania opatrenia   č. Spr.   162/2009-20   z   24. 9. 2009,   ktorým   súčinnosťou   od   1. 10. 2009   sa zákonnými sudcami senátu 1S okrem pôvodného I. B. stali M. G. a E. B., s tým, že podľa bodu 9 takto určený senát bude rozhodovať v agende, ktorá senátu došla do účinnosti tohto opatrenia. Rovnaké poznámky odkazujúce na vybavenie v predchádzajúcom období došlých vecí   obsahovali   aj   rozvrhy   práce   na   rok   2010   a   2011.   Platnosť   týchto   aktov   riadenia predsedu súdu zrušená nebola, sudcovia ich preto boli povinní rešpektovať.

Poukazujem zároveň na usmernenie vedenia správneho kolégia, ktoré po zverejnení nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   IV. ÚS 116/2011-34 z 9.   júna   2011 na dopyt   člena   senátu   M. G.,   zaujalo   stanovisko,   že   v   prípade   zmeny   Rozvrhu   práce Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2009   opatrením   č. Spr. 162/2009-20   z 24.septembra 2009 sa nejednalo o zmenu v obsadení súdu sudcami, s tým, že predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa vzťahuje iba na konkrétne prejednávanú vec pričom súčasne existuje opačný nález sp. zn. III. ÚS 390/2010-83 z 13. apríla 2011. Senát preto v zmysle platnej úpravy vychádzajúcej z rozvrhu práce ako aj povinnosti „konať vo veciach podľa platného rozvrhu práce“ konal aj v tejto veci.»

Najvyšší súd zároveň uviedol, že „vzhľadom na to, že vo veci napadnutej sťažnosti nemožno od verejného pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci navrhujeme od jeho uskutočnenia upustiť“.

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   z   28.   apríla   2014   sťažovateľke na zaujatie stanoviska. Vo svojom vyjadrení z 29. mája 2014 doručenom ústavnému súdu 2. júna   2014   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   uviedla,   že vyjadrenie najvyššieho súdu iba popisuje zmeny v senáte, ku ktorým došlo bez toho, aby tieto odôvodňovalo.   Vo   vzťahu   k nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011 uvádza, že toto sa na vec nevzťahuje, keďže sťažnosť v uvedenej veci bola podaná pred ukončením konania vo veci samej na najvyššom súde. Na podanej sťažnosti preto trvá.

Najvyšší súd aj sťažovateľka ústavnému súdu vo svojich vyjadreniach oznámili, že v súlade   s   § 30   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   súhlasia   s   upustením   od   ústneho pojednávania pri meritórnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   to   podľa   § 30   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde so súhlasom   účastníkov   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na zákonného sudcu postupom   najvyššieho   súdu,   prostredníctvom   ktorej   sťažovateľka   vyvoláva   pochybnosti o zložení   senátu   rozhodujúcom   vo   veci   samej.   Podľa   sťažovateľky   došlo   v dôsledku opatrenia predsedu súdu (Spr. 116/2009-20) k zmene v zložení senátu (Z. R. bola nahradená členom senátu M. G.), čím malo byť porušené jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to   povolaní   podľa   vopred   známych   pravidiel,   ktoré   sú   obsahom   rozvrhov   práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada   pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne   dôvody a rozličné   účely) výber   súdov   a sudcov   „ad hoc“ (m.   m.   I. ÚS 239/04,   IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie   veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol   obsadený   spôsobom,   ktorý   by sa   dal   označiť za svojvoľný alebo za účelový.   Toto základné   právo   je   konkretizované   v   procesných   kódexoch   a   pre   posudzovaný   prípad v Občianskom   súdnom   poriadku   a   v   predpisoch   upravujúcich   organizáciu   súdnictva a postavenie sudcov.

Z   týchto   zákonných   úprav   vyplýva,   že   pojem   zákonného   sudcu   je   definovaný viacerými   na   seba   nadväzujúcimi   kritériami,   ktoré   súčasne   tvoria   navzájom   prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej právomoci,   ako   aj   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   súdu.   Okrem   toho   je   potrebné   vziať do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho prípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

Za   zákonného   sudcu   treba   považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).

Ústavný súd sa opakovane mal možnosť vyjadriť k podmienkam, za ktorých zmeny v zložení senátov (obsadení súdu) na základe rozvrhu práce určovaného opatrením predsedu súdu vedú k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a to aj vo vzťahu k rovnakému opatreniu predsedu súdu (Spr. 116/2009-20), ako v tomto prípade (III. ÚS 212/2011, IV. ÚS 116/2011).

Ústavný   súd   už   taktiež   vyslovil   právny   názor,   v zmysle   ktorého   základné   právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného sudcu v právnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon (IV. ÚS 202/2011).

Podľa názoru ústavného súdu je porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému   sudcovi   spravidla   relevantné   vo   vzťahu   k   posudzovaniu   ústavnej akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia (III. ÚS 390/2010).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Uvedená rozhodovacia činnosť ústavného súdu a ESĽP je významná aj pre okolnosti danej veci.

Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 757/2004 Z. z.“) ak tento zákon neustanovuje   inak,   veci   určené   podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom   a   súdnym   úradníkom   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa   § 51   ods. 2   zákona   č. 757/2004   Z. z.   podmienka   náhodného   výberu   podľa odseku   1   je   splnená   vtedy,   ak   sa   má   vec   prideliť   jednému   z   aspoň   dvoch   senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa § 51 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2011 náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov schválených   ministerstvom   sa   podľa   rozvrhu   práce   alebo   jeho   zmeny   prerozdeľujú   už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

Novelizáciou zákona č. 757/2004 Z. z. zákonom č. 467/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo s účinnosťou od 1. januára 2012 k zmene § 51 ods. 4 písm. b) predmetného zákona. Podľa zmeneného   znenia   sa   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami; zmena v obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci je dôvodom na prerozdelenie veci, len ak sa   v   dôsledku   tejto   zmeny   zmení   nadpolovičná   väčšina   členov   senátu.   Predmetná novelizácia neobsahuje prechodné ustanovenie.

Podľa § 51a ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť   personálne   obsadenie   senátu   vo   veciach   už   pridelených   na   prejednanie a rozhodnutie; to   neplatí,   ak   bol   člen   senátu vymenovaný   do   funkcie   predsedu súdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie   a   rozhodovanie   v senáte (napr. IV. ÚS 116/2011).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z   obsahu   opatrenia   predsedu   najvyššieho   súdu č. Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 (ďalej aj „opatrenie Spr. 162/2009“) účinného od 1. októbra 2009, zistil, že v senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie, bola   členka   senátu   Z. R.   nahradená   členom   senátu   M. G.   Týmto   opatrením   tak v okolnostiach danej veci došlo k zmene v zložení senátu (výmene sudcu), a teda v obsadení súdu.

Podľa názoru ústavného súdu dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie zákona č. 757/2004 Z. z., z rozvrhu práce nevyplývali a neboli uvedené ani vo vyjadrení najvyššieho súdu z 28. apríla 2014.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.Hoci   pravidlo   o   zákaze   zmeny   personálneho   obsadenia   senátu   vo   veciach   už pridelených   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   bolo   v   zákone   č. 757/2004   Z.   z.   zavedené v § 51a   ods. 3   až   s   účinnosťou   od   1.   mája   2011,   toto   pravidlo   vyplývalo   zo   zásady vyjadrenej   v   § 3   ods. 3   zákona   č. 757/2004   Z. z.,   z   podmienok   vykonávania   zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťou zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prisediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Zmenu v zložení rozhodujúceho senátu o veci treba podľa názoru ústavného súdu považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. za zmenu v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa muselo vykonať náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) (m. m. IV. ÚS 116/2011).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade zo zásady   prideľovania   vecí   jednotlivým   sudcom   alebo   senátom   v   súlade   s   pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej veci vytvorením senátu rozhodujúceho o veci,   hoci za účasti dvoch sudcov,   ktorým   bola   vec   sťažovateľky   pôvodne   pridelená   v   súlade   s   rozvrhom   práce a spôsobom upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z., došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte je aj jeden nový sudca.

Z toho vyplýva, že vo veci po výmene sudcu už nerozhodujú všetci pôvodní sudcovia senátu, ktorí sa pridelením veci stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci. Vo veci sťažovateľky   konal   a   rozhodoval   nový   senát,   ktorého   zloženie   však   nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Skutočnosť, že došlo   k výmene   iba   jedného   sudcu   v trojčlennom senáte,   nepovažuje   ústavný   súd v okolnostiach danej veci za relevantnú.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2011 z 11. januára 2012 bol síce prijatý až po účinnosti novelizácie zákona č. 757/2004 Z. z., podľa ktorej je zmena v obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci dôvodom na prerozdelenie veci, len ak sa v dôsledku   tejto   zmeny   zmení   nadpolovičná   väčšina   členov   senátu,   ale   podmienky pridelenia veci zákonným sudcom sa podľa názoru ústavného súdu majú posudzovať podľa právnej   úpravy   účinnej   v čase,   kedy   sa   vec   pridelila,   a následne   aj   v čase,   kedy   došlo k skutočnosti, ktorá mala za následok zmenu v zložení senátu.

Vec bola pôvodne pridelená prostredníctvom elektronickej podateľne senátu „1S“ vo februári 2008 a k skutočnosti, ktorá mala za následok zmenu v zložení senátu, došlo 1. októbra   2009,   keď   nadobudlo   účinnosť   opatrenie   predsedu   najvyššieho   súdu č. Spr. 162/2009, ktorým bol do senátu „1S“ (rozhodujúceho v právnej veci sťažovateľky) preradený sudca M. G., PhD., ktorý nahradil jeho dovtedajšiu členku Z. R..

K obom skutočnostiam teda bez akýchkoľvek pochybností došlo pred účinnosťou novelizácie zákona č. 757/2004 Z. z., t. j. pred 1. januárom 2012.

Zákon č. 757/2004 Z. z. v relevantnom znení však v žiadnom prípade neumožňoval prerozdelenie   už   pridelených   vecí,   t.   j.   vecí   pridelených   členom   senátu   ako   zákonným sudcom, v podstate novému senátu, ktorého členom je sudca, ktorému vec nebola pôvodne pridelená,   iným   spôsobom   než   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.

Rovnaké požiadavky na zákonného sudcu vo vzťahu k zloženiu senátu mali byť dodržané   v prípade   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie   ústavným   súdom   nálezom sp. zn. III. ÚS 170/2011 zo 14. júna 2011.

Podľa čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu ak bude na najvyššom súde vec,   ktorá   bola vrátená na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie   vo   veci,   bude   pridelená   tomu senátu, ktorému bola pôvodne pridelená. Ak taký senát v pôvodnom zložení už neexistuje, pridelí   sa   vec   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.

Z predložených   dokumentov   nevyplýva,   a   najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   ani netvrdil,   že   by   po   zrušení   pôvodného   rozhodnutia   ústavným   súdom   došlo   k   prideleniu náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov,   resp.   neodôvodnil   ani   zmeny v rozvrhu práce, ktoré viedli k zmene v zložení senátu.

Postup   prerozdelenia   už pridelených   vecí   opísaný   vo   vyjadrení   najvyššieho   súdu z 28. apríla 2014 tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu   nezodpovedal,   a   preto   ho   možno,   najmä   z   hľadiska   záruk   základného   práva na zákonného sudcu, hodnotiť ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004 Z. z. ani v inom zákone,   a   teda   arbitrárny   a   ako   taký,   porušujúci   čl. 48   ods. 1   ústavy.   Keďže   postup nezákonného senátu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp.   čl. 38   ods. 1   listiny.   Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s vyjadrením najvyššieho súdu z 28. apríla 2014, z ktorého vyplýva, že námietky smerujúce proti označeným opatreniam považuje   najvyšší   súd   za   uzavreté   nálezom   ústavného   súdu   č. k. III. ÚS 390/2010-83 z 13. apríla 2011, ktorý   má podporovať názor, že opatrením predsedu   najvyššieho súdu základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 MObdoV/22/2008 porušené neboli.

Ústavný   súd   v   náleze   č. k.   III. ÚS 390/2010-83   z   13.   apríla   2011   v   odôvodnení predmetného   rozhodnutia   uviedol,   že   porušenie   práva   na   zákonného   sudcu   je spravidla relevantné až vo vzťahu k meritórne rozhodnutej veci, keďže „nemožno vylúčiť prípady, keď sťažovateľ bude tvrdiť porušovanie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky alebo aspoň niektoré popísané právne relevantné činnosti smerujúce k rozhodnutiu sudcu, ktorý v prerokúvanej kauze nespĺňa požiadavky zákonného sudcu.... Ak... potom ústavný súd konkretizovaný zásah   zruší,   musí   tým   privodiť   pre   sťažovateľa   nápravu   bez   požiadavky   na   splnenie akýchkoľvek ďalších ústavným súdom neovplyvniteľných podmienok. Inými slovami, ak by ústavný súd konštatoval porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   a   čl. 38   ods. 1   listiny,   zásah   do   tohto   práva   by   zrušil,   avšak   účinnosť   takého rozhodnutia   ústavného   súdu   by   bola   podmienená   akýmikoľvek   neistými   budúcimi skutkovými   alebo   právnymi   okolnosťami,   znamenalo   by   to,   že   ústavný   súd   nesprávne identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Preto takýto zásah sám osebe nemôže porušovať základné právo účastníka konania nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom.

Formulované   závery   zodpovedajú   ústavným   súdom   preferovanej   koncepcii materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti (PL. ÚS 17/08) a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy tými   subjektmi,   ktorým   boli   priznané   (I. ÚS 10/98)....   Pri   posudzovaní   spôsobilosti predmetných   opatrení   zasiahnuť   do   označených   práv   sťažovateľky   nemá   význam,   či k spomínaným   budúcim   neistým   okolnostiam   aj   skutočne   došlo,   lebo   tento   fakt   má relevanciu   iba   vo   vzťahu   k   ústavnej   akceptovateľnosti   meritórneho   rozhodnutia v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38   ods. 1   listiny,   pretože   až   vtedy   sa   stáva   nespochybniteľným   a   definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako členov senátu) ustanoveného   pre   rozhodnutie   prípadným   nezákonným   opatrením   predsedu   najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu,   a v akej miere sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.

Vtedy však už nemôže privodiť účinnú ochranu sťažovateľke konštatovanie porušenia základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi opatreniami predsedu najvyššieho súdu s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijako nedotklo právoplatného, a teda pre strany sporu záväzného a vynútiteľného rozhodnutia vo veci. Účinnú ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny môže v takom prípade ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcej   voči   meritórnemu   rozhodnutiu.   V   konaní   ústavného   súdu   by   potom   bolo, prirodzene,   rozhodujúcim   posúdenie,   či   zákonné   podmienky   pre   vydanie   namietaných opatrení   predsedu   najvyššieho   súdu   boli   splnené,   či   obsah   týchto   opatrení   zodpovedá požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a či postup nezákonného sudcu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci.“.

S prihliadnutím na opísané okolnosti prípadu ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom tohto konania nie je rozhodovanie, či opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr   162/2009   došlo   k   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny, ale preskúmanie otázky, či toto označené základné právo najvyšší   súd   porušil   vydaním   napadnutého   rozsudku.   V   danom   prípade   teda posudzuje ústavný súd konečné meritórne rozhodnutie. V tomto konaní preto ústavný súd nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz rozhodol, a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 212/2011). Navyše aj samotný senát III. ÚS už v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011 (teda po vydaní nálezu č. k. III. ÚS 390/2010-83   z   13.   apríla   2011)   vyslovil   porušenie   základného   práva   iného sťažovateľa   na   zákonného   sudcu   meritórnym   rozsudkom   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho, a to okrem iného aj v spojitosti s vydaním opatrenia č. Spr 162/2009. Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Na   podporu   tvrdenia   odkazuje   na   svoje   námietky   voči nezákonnému spôsobu prideľovania vecí na rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už na základe záveru o porušení základného práva na   zákonného   sudcu   vyplývajúceho   z   čl. 48   ods. 1   ústavy   musel   obligatórne   zrušiť napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   (čl. 127   ods. 2   prvá   veta   ústavy),   bolo   už bez osobitného   významu   skúmať,   či   týmto   rozhodnutím   mohlo   dôjsť   k   porušeniu základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   v   rozsahu   namietanom sťažovateľkou. Preto, ale tiež so zreteľom na zásadu minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania (napr. I. ÚS 186/08), o tomto namietanom porušení uvedeného základného práva ústavný súd už nerozhodoval a v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžhpu 1/2011 z 31. januára 2012, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a preto musí vo veci sťažovateľky   opätovne rozhodnúť v senáte zloženom   zo zákonných   sudcov,   rešpektujúc obsah a zmysel základného práva na zákonného sudcu, ktorého porušenie bolo ústavným súdom v tomto konaní zistené.   Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   doručením   tohto   nálezu   (§ 56   ods. 7   zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka napokon navrhuje, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania, ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania nevyčíslila.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, a pri treťom úkone z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby [prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie a podanie sťažnosti a písomné podanie (vyjadrenie) vo veci samej z 29. mája 2014] v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,63 € a 1 x 8,04 €) sumu 411,62 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014