znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/2013-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. O. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. O. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   O.   F. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000   €   (slovom päťtisíc   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. O. F. trovy konania v sume 410,73 € (slovom štyristodesať eur a sedemdesiattri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. B., K. (právny zástupca bol sťažovateľovi ustanovený rozhodnutím Centra právnej pomoci sp.   zn.   5 N   3672/2012   z 27.   novembra   2012,   pozn.),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   8 C 7/2003.   Právny zástupca   sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 18. januára 2013.

V sťažnosti a jej doplnení sa najmä uvádza:«Sťažovateľ   podal   návrh   na   začatie   konania   „...   o   určenie   neplatnosti   zmluvy a o vydanie   neoprávneného majetkového   obohatenia...   okresnému súdu   dňa   22.   októbra 2003 pričom... vec nie je ku dňu doručenia doplnenia sťažnosti (ďalej len „doplnenie“) právoplatne   skončená,   a   teda   už   samotná   dĺžka   konania   takmer   10   rokov   od   podania návrhu   nesvedčí   o   plynulom   priebehu   namietaného   civilného   konania   pred   okresným súdom, ktorého zmyslom má byť rýchla a účinná ochrana práv jeho účastníkov... okresný súd nariadil v namietanom konaní vo veci prvé pojednávanie takmer po troch rokoch od doručenia   návrhu   dňa   5.   januára   2006,   a   to   na   10.   marca   2006.   Pojednávanie   bolo následne odročené na termín 20. jún 2006, s tým, že okresný súd si mal zabezpečiť do namietaného konania trestný spis...»

Sťažovateľ tvrdí, že „... bol v konaní procesne aktívny, opakovane rozširoval svoj návrh o nových účastníkov, ako aj sa opakovane domáhal návrhmi vydania predbežných opatrení... ako vyplýva zo súdneho spisu s jeho návrhmi sa však okresný súd nie vždy efektívne   alebo   vôbec   nevysporiadal   a   nepostupoval   teda   plynulo   a   bez   zbytočných prieťahov.

V   období   od   podania   návrhu   sa   sťažovateľ   v   namietanom   konaní   opakovane, z dôvodu   jeho   nemajetnosti,   domáhal   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov...   odo   dňa 21. augusta 2007 do 7. júla 2009 keď okresný súd zastavil uznesením konanie o jednom z návrhov sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia bol okresný súd úplne nečinný takmer   24   mesiacov,   pričom   dňa   2.   apríla   2009   došlo   v   namietanom   konaní   k   zmene zákonného sudcu.

Dňa   24.   februára   2010   okresný   súd   po   17   mesiacoch   rozhodol   o   oslobodení sťažovateľa   od   platenia   súdneho   poplatku   za   podaný   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia doručeného okresnému súdu 30. júla 2009.

O   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   svedčí   tá   skutočnosť,   že   okresný   súd   sa dlhodobo v namietanom konaní buď vôbec alebo len čiastočne vysporiadal s jednotlivými procesnými úkonmi sťažovateľa najmä s jeho návrhmi na vydanie predbežných opatrení; ako aj fakt, že v otázke čiastočného oslobodenia od platenia súdnych poplatkov rozhodol na odvolanie sťažovateľa až krajský súd dňa 29. septembra 2011...“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Do pozornosti ústavného súdu považujem za potrebné uviesť, že okresný súd od podania   návrhu   dňa   22.   októbra   2003   uskutočnil   len   2   pojednávania,   pričom   druhé pojednávanie uskutočnené dňa 7. decembra 2012 bolo odročené na termín 26. február 2013 ako už bolo uvedené za účelom doplnenia dokazovania.

V tejto súvislosti tiež uvádzam, že z obsahu spisu vyplýva skutočnosť, že sťažovateľ doručil okresnému súd sťažnosť zo dňa 6. júna 2008 už v mesiaci jún 2008 podanú v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“), pričom zo strany predsedníčky okresného súdu bolo v jej „Odpovedi na sťažnosť Spr. 2132/2012 zo dňa 10. 7. 2008..., konštatované, že „... sťažnosť v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003 o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia doručeného súdu   dňa   09.   05.   2006   je   v   časti   prieťahov   v   konaní,   dôvodná...“   pričom   zo   strany okresného súdu došlo aj k ospravedlneniu sa za uvedený prieťah.

Napriek   konštatovaniu   dôvodnosti   sťažností   už   v   roku   2008,   ako   aj   písomnému prísľubu   a   ospravedlneniu   sa   zo   strany   predsedníčky   okresného   súdu,   k   odstráneniu bezdôvodných   prieťahov   v   namietanom   konaní   ku   dňu   podania   doplnenia   sťažnosti zo strany   porušovateľa   nedošlo...   sťažovateľ   sa   v   namietanom   konaní   od   roku   2008 opakovane domáhal odstránenia bezdôvodných prieťahov na základe sťažností podávaných v zmysle § 62 ods. 1 zákona, pričom naposledy sťažnosťou doručenou okresnému súdu dňa 14.   marca   2012,   avšak   v   ďalšom   konaní   nebola   v   reakciách   na   ním   podané   sťažnosti zo strany okresného súdu, a ani krajského súdu konštatovaná dôvodnosť týchto sťažnosti vo vzťahu k sťažovateľom namietanému konaniu.»

Sťažovateľ preto žiada o „priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10.000 EUR z dôvodov uvedených v sťažnosti, nakoľko okresný súd svojou nečinnosťou a neefektívnou   činnosťou   spôsobil   a   neustále   spôsobuje   sťažovateľovi   majetkovú   ujmu ďaleko prevyšujúcu sumu požadovaného finančného zadosťučinenia“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. O. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Mgr. O. F. finančné zadosťučinenie v sume   10.000,-   EUR,   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu k sťažnosti   vyjadrila   predsedníčka   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   Spr   3143/2013 zo 4. marca 2013, v ktorom okrem iného uviedla:

„Mám   za to,   že dĺžka   konania je spôsobená   najmä   skutočnosťou,   že   v priebehu celého   konania   bolo   podaných   šesť   návrhov   na   nariadenie   predbežného   opatrenia a následne nutnosťou viacnásobne vyzývať navrhovateľa na odstránenie vád ním podaných návrhov na nariadenie predbežného opatrenia, rozhodnúť o týchto návrhoch a opravných prostriedkoch proti nim. Súd viacnásobne rozhodol o žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, rovnako bolo nevyhnutné zisťovať adresy ním uvedených odporcov, dokonca aj navrhovateľa, aby mu rozhodnutia súdu boli riadne doručované.

Z uvedených dôvodov súd nemohol vo veci dosiaľ rozhodnúť, pričom mám za to, že od prevzatia veci zákonnou sudkyňou... (od dňa 02. 04. 2009) súd koná priebežne a ak došlo ku   sklzu   pri   jeho   vybavovaní,   stalo   sa   tak   v   dôsledku   toho,   že   opakovaná   potreba naštudovania spisu po vykonaných úkonoch si vyžaduje vzhľadom na množstvo procesných rozhodnutí   a   vyjadrení   k   nim   väčšie   množstvo   času,   pričom   v   uvedenom   období   boli zákonnou sudkyňou vybavované aj ďalšie náročné reštančné a sťažnostné veci.“

Súčasťou   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   bol   aj   prehľad   doterajších procesných úkonov v namietanom konaní.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 170/2013-43 z 27. marca 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   prípadne   doplnila   svoje   vyjadrenie k sťažnosti zo 4. marca 2013 a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3395/2013 doručenom ústavnému súdu 24. mája 2013 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a súhlasí   s   upustením   od   neho,   pričom   nevyužila   možnosť   doplniť   svoje   vyjadrenie k sťažnosti.

Dňa   27.   mája   2013   vyzval   ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   sa vyjadril,   či   trvá   na   konaní   ústneho   pojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal   vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   3143/2013   zo   4.   marca   2013   a   sp.   zn. Spr. 3395/2013   zo   16.   mája   2013   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právny zástupca   sťažovateľa   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   4.   júna   2013   vyčíslil   trovy právneho zastúpenia a zároveň oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom nevyužil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného   súdneho   spisu,   zo   sťažnosti,   ako   aj   z   vyjadrenia   predsedníčky okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

Dňa 22. októbra 2003 sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy a vydania neoprávneného majetkového obohatenia.Dňa 28. októbra 2003 okresný súd uznesením č. k. 8 C 7/2003-22 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov žaloby (sťažovateľ doplnil žalobu 21. novembra 2003).Dňa   25.   novembra   2003   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku (súdny poplatok bol zaplatený 11. decembra 2003) a 16. decembra 2003 doručoval žalobu odporcom na vyjadrenie.

Dňa 20. septembra 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 7/2003-76 z 13. októbra 2005 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (sťažovateľ na výzvu okresného súdu svoj návrh doplnil 21. októbra 2005).

Dňa 23. novembra 2005 navrhovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorému okresný súd uznesením č. k. 8 C 7/2003-129 z 28. novembra 2005 nevyhovel. Dňa 2. februára 2006 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh, aby do konania vstúpili ďalší účastníci konania, a dva návrhy na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré 3. februára 2006 vzal späť.

Dňa 17. februára 2005 sťažovateľ doručil okresnému súdu návrh na zmenu petitu. Dňa   10.   marca   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 20. jún 2006; na tomto pojednávaní bol uznesením   č.   k.   8 C 7/2003-278 zamietnutý návrh na nariadenie predbežného opatrenia (z 20. septembra 2005), pričom bolo zároveň uznesením č. k. 8 C 7/2003-279 konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia doručenom   okresnému   súdu   2.   februára   2006   zastavené   a   ďalší   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia   doručený   okresnému   súdu   2.   februára   2006   bol   uznesením č. k. 8 C 7/2003-280 zamietnutý.

Dňa 17. marca 2006 sťažovateľ okresnému súdu doručil ďalší návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 2. mája 2006 okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho návrhu zo 17. marca 2006. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu doručil 9. mája 2006 nový návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   a   podaním   z   11.   mája   2006   požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 7/2003-281 z 15. mája 2006 konanie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý mu bol doručený 17. marca 2006, zastavil. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   7/2003-264   z   22.   mája   2006   pripustil   vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu.

Dňa 20. júna 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. november 2006. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 7/2003-276 z 20. júna 2006 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a uznesením č. k. 8 C 7/2003-277 z toho istého dňa ho vyzval   na   odstránenie   nedostatkov   jeho   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia z 9. mája 2006.

Dňa 17. augusta 2006 okresný súd predložil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   spis   na   rozhodnutie   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu č. k. 8 C 7/2003-276, ktorý mu ho 16. apríla 2007 vrátil ako predčasne predložený. Po opätovnom   predložení   spisu   (2.   júla   2007)   odvolaciemu   súdu   krajský   súd   uznesením č. k. 9 Co 323/2007-324 z 31. júla 2007 odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (spis bol vrátený okresnému súdu 21. augusta 2007).

Dňa 14. júna 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 2. apríla 2009 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni. Uznesením zo 7. júla 2009 okresný súd zastavil konanie o nariadenie predbežného opatrenia.

Uznesením z 22. decembra 2009 okresný súd pripustil vstup účastníka do konania na strane   odporcu   a   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   uznesením   z   15.   februára   2010   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia zamietol; proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 15. marca 2010 odvolanie. Dňa 26. apríla 2010 okresný súd uznesením vyrubil sťažovateľovi súdny poplatok za odvolanie;   sťažovateľ   podaním   z   18.   mája   2010   požiadal   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 26. apríla 2010.

Dňa 24. mája 2010 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý uznesením z 31. mája 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu z 26. apríla 2010.

Dňa 27. októbra 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   7/2003-459   zo   4.   apríla   2011   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a uznesením č. k. 8 C 7/2003-461 pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania.

Sťažovateľ   podal   13.   mája   2011   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov zo 4. apríla 2011, ktoré doplnil 19. mája 2011.Okresný súd predložil 16. júna 2011 spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa.

Sťažovateľ 6. júla 2011 vzniesol námietku zaujatosti proti sudcovi krajského súdu a žiadal ho vylúčiť z prerokúvania veci.

Krajský súd uznesením z 29. septembra 2011 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a 26. októbra 2011 spis vrátil okresnému súdu.

Dňa   21.   marca   2012   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   spresnenie   žalobného návrhu.

Dňa 7. decembra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na účely doplnenia dokazovania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8 C   7/2003-560 z 21.   januára 2013 pripustil   vstup ďalšieho účastníka do konania.

Dňa   26.   februára   2013   sa   uskutočnilo   ďalšie   pojednávanie,   ktoré   bolo   opätovne odročené na doplnenie dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. 8 C 7/2003-588 z 27. februára 2013 konanie v časti zastavil a pripustil zmenu žalobného návrhu.

Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 12. apríl 2013. V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   nebolo   namietané   konanie právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide   o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha určenia neplatnosti   kúpnej   zmluvy a vydania   bezdôvodného obohatenia.   Obdobné spory tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   pričom   k   tejto problematike   existuje   v   zásade   ustálená   judikatúra   všeobecných   súdov,   a   preto   vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Vychádzajúc z obsahu spisu,   ústavný   súd   pripúšťa,   že   vec   sťažovateľa   je   skutkovo   zložitejšia,   a   to   najmä vzhľadom   na   to,   že   súvisí   s trestnou   vecou   vedenou   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 6 T 2/2009, kde sťažovateľ vystupuje ako štatutárny orgán poškodeného (v predmetnej veci bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 T 2/2009 z 31. mája 2011 obžalovaný uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu, ktorého sa dopustil falšovaním podpisu sťažovateľa   na   kúpnej   zmluve,   ktorej   vyslovenia   neplatnosti   sa   sťažovateľ   domáha v napadnutom občiansko-právnom konaní, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje,   že   skutková   zložitosť   veci   síce   nemôže   ospravedlniť   doterajšiu   zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania, ale možno ju primerane zohľadniť pri určení sumy finančného   zadosťučinenia   (porovnaj   závery   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. IV. ÚS 116/2012).

2. Pri hodnotení namietaného konania z hľadiska ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria,   teda   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   namietaného   konania,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ v jeho doterajšom priebehu predložil celý rad procesných návrhov (návrhy na nariadenie predbežného opatrenia, návrhy na oslobodenie od súdnych poplatkov, rozšírenie   žaloby,   úpravy   petitu),   ktorých   nedostatky   musel   okresný   súd   v súčinnosti so sťažovateľom   odstraňovať,   čo   nepochybne   spôsobilo   predĺženie   konania.   Avšak vzhľadom na doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania tieto skutočnosti nemôžu   ospravedlniť   stav,   v akom   sa   namietané   konanie   nachádzalo   v čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 7/2003 vyplýva, že v doterajšom priebehu napadnutého konania došlo popri viacerých obdobiach krátkodobej nečinnosti aj k viacerým obdobiam dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu   (napr.   od   16.   decembra   2003 do 13. októbra 2005, od 21. augusta 2007 do 14. júna 2008, od 14. júna 2008 do 7. júla 2009), ako aj k neefektívnej, resp. nesústredenej činnosti okresného súdu (najmä v súvislosti s predčasným predložením spisu odvolaciemu súdu, duplicitným vyzývaním na predloženie listinných dôkazov).

Zohľadňujúc aj doterajšiu   zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania (desať rokov), v ktorom okresný súd dosiaľ vo veci meritórne nerozhodol, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené jednak   neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu,   ako   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou činnosťou. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ   v súvislosti   so   svojím   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   okrem   iného   uviedol,   že   sa „v   namietanom   súdnom   konaní   dlhodobo domáha   poskytnutia   ochrany   svojmu   vlastníckemu   právu   k nehnuteľnosti,   pričom   je nemajetný a poberateľ dávok v hmotnej núdzi... žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   v sume   10.000   EUR...   nakoľko   okresný   súd   svojou   nečinnosťou a neefektívnou   činnosťou   spôsobil   a neustále   spôsobuje   sťažovateľovi   majetkovú   ujmu ďaleko prevyšujúcu sumu požadovaného finančného zadosťučinenia“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc predovšetkým   z   doterajšej   zjavne neprimeranej   dĺžky   namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlo k neodôvodnenej nečinnosti, resp. neefektívnej a nesústrednej   činnosti   okresného   súdu,   zohľadňujúc   tiež   skutočnosť,   že   do   dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti okresný súd ešte nerozhodol v merite veci, a na druhej   strane   tiež   na   faktickú   zložitosť   veci   a správanie   sťažovateľa   ako   účastníka namietaného konania, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   v   zmysle   citovaného   znenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním JUDr. R. B. Ústavný súd priznal úhradu konania podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 (príprava a prevzatie právneho zastúpenia) a dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013   (doplnenie   sťažnosti   z 11. januára   2013   a stanovisko   zo 4.   júna   2013),   pričom vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola 763 € (za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012) a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 € (za úkony právnej služby vykonané v roku 2013). Celková úhrada trov konania za tri úkony právnej služby tak spolu s režijným paušálom predstavuje sumu 410,73 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013