znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B., družstvo, B., zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   čl.   14   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a   politických   právach   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 115/2010 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., družstvo, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. augusta 2011 doručená sťažnosť B., družstvo, B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. K. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 115/2010 z 31. mája 2011.

Právny zástupca sťažovateľa doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 29. februára 2012 o odborné stanovisko prof. JUDr. P. Š., DrSc., k nesprávnemu úradnému postupu   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“)

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) 14. mája 2001 domáhal proti Slovenskej republike – Ú., B. (ďalej len „žalovaná“), náhrady škody v sume 474 033 181 Sk (15   735   018,95   €)   spolu   so   17,6   %   úrokom   z   omeškania   od   17.   augusta   2000 až do zaplatenia.

Podľa   sťažovateľa „škoda   mu   bola   spôsobená   nesprávnym   úradným   postupom pracovníka bývalého K. B. – S. Slovenskej republiky B. v konaní o návrhu na povolenie vkladu na základe kúpnej zmluvy z 31. 5. 1995 uzavretej medzi predávajúcim B., obchodno- výskumné   družstvo,   B.,   zastúpeným   I.   K.,   a   kupujúcim   D.,   a.   s.   B.   týkajúcej   sa   jeho nehnuteľností v kat. území B. – N., zapísaných na liste vlastníctva č.... ako pozemok parc. č.... vo výmere 1 707 m2, parc. č.... vo výmere 144 m2 a parc. č.... vo výmere 22 814 m2. Uviedol, že pre nedostatky, ku ktorým došlo v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy, nemal byť vklad povolený. Aj napriek tomu pracovník katastra rozhodnutím zo 17. 1. 1996 č.... vklad   predsa   vlastníckeho   práva   povolil.   Uplatnený   nárok   právne   odôvodňoval ustanovením § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom...   Tvrdil,   že   v   dôsledku nesprávneho   postupu   pracovníka   katastra   bola   zmarená   realizácia   obsahu   nájomnej zmluvy, ktorú ako prenajímateľ uzavrel dňa 10. 5. 1995 s nájomcom R., s. r. o., so sídlom v B., spočívajúca v platení nájomného.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 36/2002 zo 17. júna 2003 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľovi sumu   395 411   283   Sk (13 125 250,05   €)   so   17,6   % úrokom z omeškania od 17. augusta 2000 až do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 5 091 276 Sk (168 999,40 €). Vo zvyšku žalobu zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že prvostupňový súd uplatnený nárok vo výške prisúdenej sumy považoval   za   dôvodný   s poukazom   na   výsledky   vykonaného   dokazovania,   z   ktorého vyvodil   záver,   že   bývalý   K.   B.   –   S.   B.   (ďalej   len   „katastrálny   úrad“)   v   dôsledku nesprávneho úradného postupu svojho pracovníka spočívajúceho v nedôslednom skúmaní náležitostí   kúpnej   zmluvy   a   oprávnenia   predávajúceho   previesť   vlastnícke   právo   a   v neodstránení dôvodov prerušenia katastrálneho konania povolil vklad vlastníctva, hoci tento povolený nemal byť, čím sťažovateľovi za čas od rozhodnutia o vklade 18. januára 1996 do uzavretia dohody s kupujúcou D., a. s., o odstúpení od kúpnej zmluvy 13. júla 1999 ušiel zisk z prenájmu nehnuteľností obchodnej spoločnosti R., s. r. o.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 6 Co 332/2003 z 22. júna 2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 7 296 396 Sk (242 195,97 €). Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, že „uplatnený nárok nemožno priznať, pretože pokiaľ výsledkom prípadného nesprávneho úradného postupu bolo vydanie rozhodnutia, mohla by prichádzať do úvahy len zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu podľa § 3 a § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorej podmienkou je zrušenie nezákonného rozhodnutia, k čomu však nedošlo. Nárok považoval tiež za premlčaný.“.

Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 9/2007 z 28. apríla 2008 tak, že zrušil odvolaním   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Rozhodol   tak   z   dôvodu,   že   odvolací   súd   vykonal   13.   októbra   2005   výsluch   svedkyne Ing. M. H. bez toho, aby o vykonaní tohto dôkazu upovedomil účastníkov. V dôsledku tohto postupu odvolací súd podľa právneho záveru najvyššieho súdu odňal účastníkom, a teda aj sťažovateľovi, „ktorý túto okolnosť výslovne v dovolaní namietal“, možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Následne   krajský   súd   v   poradí   druhým   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   148/2008 z 27. januára 2010 opätovne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa zo 17. júna 2003 tak, že žalobu zamietol. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil napadnuté rozhodnutie tak,   že sťažovateľovi uložil   povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu   trov   konania v   sume 228 175,21 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 106 174,84 €. Podľa právneho záveru odvolacieho súdu „súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. namiesto § 3 a § 4 ods. 1 tohto zákona“.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   opäť   podal   dovolanie,   ktoré   založil na dovolacom dôvode podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci, pozn.).   Sťažovateľ   odôvodňoval   svoje   dovolanie   tým,   že „ku   škode   došlo   v   dôsledku nesprávneho úradného postupu pracovníka katastra, ktorý spočíval v tom, že bolo vydané rozhodnutie   o   povolení   vkladu   vlastníckeho   práva,   hoci   neboli   odstránené   nedostatky návrhu a boli porušené predpisy o doručovaní. Nepovažuje za dôvodný záver odvolacieho súdu,   že danú vec bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení § 3 a § 4 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. Žalobca podal dovolaciemu súdu stanovisko, v ktorom vyjadril právny názor, kde   vysvetlil   použitie   príslušných   ustanovení   zák.   č.   58/69   Zb.   a   najmä   prečo   na   vec nemožno aplikovať ustanovenia § 3 a § 4 ods. 1 citovaného zákona.“.

Najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 115/2010 z 31. mája 2011 v poradí druhé dovolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné. Sťažovateľ považuje závery dovolacieho súdu za arbitrárne z týchto dôvodov:

„Zákon č. 58/69 Zb. má názov - o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom.   Môže   byť   uplatnený   podľa citovaného zákona len jeden alebo druhý nárok. Každý z týchto nárokov treba posudzovať podľa iných častí zákona, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu podľa I časti a I. hlavy zákona, zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa II. Časti /§ 18 a 19/. Je v rozpore s duchom a účelom tohoto zákona spájať posudzovanie podľa II. časti zákona s podmienkami uvedenými v I. časti zákona, ako to urobil dovolací súd. Sťažovateľ už v žalobe zdôraznil, že si uplatňuje nárok na náhradu škody podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a spoločenských organizácií nesprávnym úradným postupom   tých,   ktorí   tieto   úlohy   plnia.   Dôvodom   nároku   je   skutočnosť,   že   pracovník žalovaného   D.   D.,   poverený   výkonom   tejto   agendy   porušil   pri   vkladovom   konaní ustanovenia § 31 zák. č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam... ďalej ustanovenie § 143 ods. 3 Obchodného zákonníka a § 31 ods. 6 a § 47 katastrálneho zákona. Tieto porušenia zistil aj prvostupňový súd a vyhodnotil ich   tak,   že   keby   k   nim   nedošlo,   nebolo   by   došlo   k   prevodu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam patriacim žalobcovi.   Dovolací   súd v napadnutom   rozsudku   prakticky vôbec   neodpovedal   na   dovolacie   námietky   a   vôbec   sa   nezaoberal   ani   dôvodmi,   ktoré žalobca uviedol vo svojom stanovisku. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku treba v tomto prípade považovať tak za porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“

Podľa názoru sťažovateľa „prvá časť zák. č. 58/1969 Zb. upravuje zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, ale podľa druhej časti (§ 18) sa upravuje zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Ide o dve výrazne rozdielne situácie. Pri prvom sa skúma výsledok postupu   rozhodnutie,   ale pri druhom sa skúma len postup,   ale celý,   vrátane vydaného rozhodnutia. Ak by sa toto rozhodnutie malo posudzovať osobitne, teda podľa § 3 a 4 prvej časti zákona, potom by § 18 bol úplne zbytočný, lebo orgán hodnotiaci zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia musí hodnotiť aj postup /jeho správnosť/, ktorý viedol k vydaniu skúmaného   rozhodnutia...   Nie   je   preto   potrebné,   aby   rozhodnutie,   ktoré   je   výsledkom nesprávneho úradného postupu, bolo pred uplatnením nároku zrušené.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „právna argumentácia dovolacieho súdu, že chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia vkladu do katastra nepredstavuje nesprávny   postup,   ale   nesprávnosť   samotného   rozhodnutia   je   špekuláciou   a   prejavom arogancie súdnej moci, pretože takéto závery nemajú podklad v ustanoveniach zákona a sú v rozpore s dôvodmi pre ktoré bol zákon 58/69 Zb. prijatý“.

Sťažovateľ   namieta,   že „odvolací   súd   a   rovnako   ani   dovolací   súd   sa   vôbec nezaoberali otázkou, aký mal byť správny postup žalovaného. Zápis práv k nehnuteľnostiam je upravený v druhom oddiely, štvrtej časti Katastrálneho zákona v § 28-47. Návrh na vklad podala   D.,   a.   s.   dňa   6.   12.   1995   na   základe   kúpnej   zmluvy   z   31.   5.   1995,   pričom predávajúcim bol B., obchodno-výrobné družstvo, B., týkajúcej sa prevodu nehnuteľností parc. č....,...,... zapísaných na LV č.... k. ú. B. Rozhodnutím z 3. 1. 1996 katastrálny úrad prerušil konanie na vklad vlastníckeho práva s odôvodnením, že po preskúmaní obsahu podania   zistil   nedostatky,   lebo   v   kúpnej   zmluve   neboli   uvedené   súpisné   čísla,   chýbali aktuálne výpisy z obchodného registra, bolo potrebné aktualizovať znalecké posudky a pri podpisoch v zmluve neboli uvedené mená konateľov. Na odstránenie týchto nedostatkov určil katastrálny úrad lehotu 30 dní od doručenia uvedeného rozhodnutia, ktoré podpísal riaditeľ správy katastra Ing. H. s tým, že podklad uvedeného rozhodnutia vyhotovil Dr. D. D.. Predmetné rozhodnutie bolo D., a. s. doručené 8. 1. 1996 a žalobcovi bolo doručované na adresu... v dobe od 8. 1. do 24. 1. 1996, pričom tento si zásielku neprevzal. Žalobca v tejto dobe už mal sídlo na..., čo bolo katastrálnemu úradu známe z výpisu z Obchodného registra zo dňa 10. 1. 1996.“.

Podľa názoru sťažovateľa „postup žalovaného do 3. 1. 1996 bol správnym úradným postupom, lebo sa uskutočnil tak, ako to predpisoval katastrálny zákon. Tento zákon v § 31 ods. 2 stanovil, že ak sú podmienky na vklad splnené, katastrálny úrad vklad povolí, inak návrh   zamietne.   Na   origináli   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   31.   5.   1995   bol   povolený   vklad vlastníckeho   práva   pod.   č.  ...   dňa   17.   1.   1996,   pričom   vklad   povolil   D.   D.,   pracovník žalovaného   pri   plnení   pracovných   úloh   žalovaného,   ktorými   bol   poverený,   ako   sám vypovedal pred prvostupňovým súdom. Nerešpektoval ustanovenia § 31 ods. 1 a ods. 2 Katastrálneho   zákona,   lebo   bez   doplnenia   potrebných   údajov   resp.   bez   odstránenia vytýkaných nedostatkov, mal návrh na vklad zamietnuť, ale on miesto toho návrhu na vklad vyhovel.   Nerešpektoval   ani   dodržanie   30-dňovej   lehoty   na   predloženie   dokladov vymenovaných   v   rozhodnutí   o   prerušení   konania.   Tento   svoj   nesprávny   postup   pred prvostupňovým   súdom   nevedel   vysvetliť.   Jeho   postup   po   prerušení   konania   až do právoplatnosti vkladu (17. 1. 1996) treba považovať za nesprávny úradný postup. Teda aj vydanie rozhodnutia o povolení vkladu je nesprávny úradný postup a ako také si preto podľa § 18 zák. č. 58/69 Zb. v tomto konaní nevyžaduje zrušenie. Toto je podmienkou len pri postupe podľa 1. časti zákona, kde by sa inak nedala vyvodiť zodpovednosť za škodu bez zrušenia takéhoto rozhodnutia.

Odvolací aj dovolací súd sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s dôležitou okolnosťou a to, že rozhodnutie o povolení vkladu nie je takým typom rozhodnutia, aké predpokladá uplatnenie nároku podľa § 3 a § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Chýba mu jedna základná podmienka, o ktorej sa zmieňuje § 3 zákona č. 58/1969 Zb., že nárok možno priznať,   ak   účastník   využil   možnosť   podať   proti   nezákonnému   rozhodnutiu   odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Podľa § 31 ods. 5 katastrálneho zákona   proti rozhodnutiu   o   povolení   vkladu   nemožno   podať   odvolanie.   V   súčasnosti   je   takéto rozhodnutie   /o   povolení   vkladu/   síce   možno   preskúmať   resp.   zrušiť   v   rámci   konania   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   správnych   orgánov,   ale   takúto   podmienku   zákon   č. 58/1969 Zb. v § 3 a § 4 ods. 1 neustanovuje, pretože vtedajšia preskúmavanie rozhodnutí správnych orgánov nepoznala. Keďže odvolanie proti rozhodnutiu o povolení vkladu nie je podľa § 31 ods. 5 katastrálneho zákona prípustné, tak podsúvanie takéhoto rozhodnutia na postup podľa § 4 zák. č. 58/1969 Zb. je v rozpore s textom tohto zákona...

Požiadavku   zrušenia   rozhodnutia,   ktorým   bola   škoda   spôsobená,   má   len   §   4 citovaného zákona, pri uplatnení nároku podľa § 1. Žalobca však uplatňuje nárok podľa § 18 citovaného zákona, kde sa takáto podmienka nevyžaduje.“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   zastáva   názor,   že „súd   nedbal   na   právnu čistotu, vyplývajúcu z požiadavky rešpektovania právnych predpisov a tak proces, ktorý viedol voči sťažovateľovi nemohol byť spravodlivý. Súd v konaní, nerešpektoval ustanovenia zák. č. 58/69 Zb. ako aj OSP ako komplexu jednoduchých noriem obsahovo nadväzujúcich na základné právo na spravodlivý proces, konal teda svojvoľne, čím porušil toto základné právo sťažovateľa garantované čl. 46 a nasl. Ústavy SR, ako aj čl. 14 ods. 1 Paktu a čl. 6 Dohovoru.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. základné právo sťažovateľa B., družstvo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 14 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 115/2010 zo dňa 31. 5. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 115/2010 zo dňa 31. 5. 2011 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia a to do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98,   IV.   ÚS   16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a aj   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. predovšetkým to, či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných   súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen že neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a   práva   podľa   čl.   14   paktu   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   115/2010 z 31. mája 2011.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý zamietol jeho dovolanie, pretože otázku jeho nároku na náhradu škody v predmetnej veci posúdil podľa ustanovení o zodpovednosti štátu za   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu   podľa   §   1   −   §   17   zákona č. 58/1969   Zb.,   a   nie   podľa   ustanovení   o   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spojenú s nesprávnym úradným postupom (§ 18 − § 19 zákona č. 58/1969 Zb.).

Rozhodovanie   o   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym   úradným   postupom   patrí   v   zmysle   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu v zásade   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr.   II.   ÚS   71/04).   Spôsob   výkonu   tejto právomoci   všeobecných   súdov   upravoval   do   31.   júna   2004   zákon   č.   58/1969   Zb. a s účinnosťou   od   1.   júla   2004   ho   upravuje   zákon   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti za škodu   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov.

Sťažovateľ   si   svoje   základné   právo   garantované   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   uplatnil na všeobecnom   súde   žalobou   podanou   14.   mája   2001,   o   ktorej   rozhodol   okresný   súd rozsudkom sp. zn. 18 C 36/2002 zo 17. júna 2003, pričom krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 6 Co 148/2008 z 27. januára 2010 označený (vyhovujúci) rozsudok súdu prvého   stupňa   zmenil   a   žalobu   zamietol.   Dovolací   súd   namietaným   rozsudkom sp. zn. 6 Cdo 115/2010 z 31. mája 2011 dovolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol. Zamietnutie žaloby všeobecnými súdmi (krajským súdom a najvyšším súdom) v konaní podľa v tom čase účinného zákona č. 58/1969 Zb. (vzhľadom na čas vzniku sťažovateľom tvrdenej   škody)   samo osebe   nezakladá dôvod   na vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 paktu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zameral na posúdenie, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Na ten účel preskúmal namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   z hľadiska   jeho   ústavnej   akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku,   ktorým   zamietol   dovolanie sťažovateľa, v prvom rade konštatoval, že „žalobca vady konania v zmysle § 237 O. s. p. nenamietal a v dovolacom konaní žiadna z týchto vád ani nevyšla najavo (odvolací súd napokon výsluch svedkyne Ing. M. H. nerealizoval, keďže žalobca netrval na jej výsluchu). Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v   §   237   O.   s.   p.,   nezakladá   zmätočnosť   rozhodnutia.   Jej   základom   je   porušenie   iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. nevyšli v dovolacom konaní najavo.“.

V rámci skúmania vecnej   správnosti   dovolaním   napadnutého rozsudku   krajského súdu z 27. januára 2010 dovolací súd venoval pozornosť predovšetkým aplikácii relevantnej právnej   normy   na   danú   vec   a v tejto   súvislosti   uviedol,   že „vzhľadom   na   čas   vzniku žalobcom   tvrdenej   škody,   bolo   potrebné   danú   vec   v   zmysle   ustanovenia   §   27   ods.   2 (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov,   posúdiť   podľa   zákona   č.   58/1959   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom,   tak   ako   to   súdy nižších stupňov správne aj urobili.“.

Najvyšší súd v ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku uviedol svoj právny názor na základnú právnu otázku nastolenú v dovolaní sťažovateľa, či ním uplatňovaný nárok na náhradu škody v danej veci treba posúdiť podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb., alebo podľa § 3 a § 4 ods. 1 tohto zákona:

„Podľa   §   1   ods.   1,   prvá   veta   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie... Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Podľa § 18 ods. 1 zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa § 18 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Zákon č. 58/1959 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi.   Nevyhnutnou   podmienkou   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   nezákonným rozhodnutím   podľa   §   1-17   zákona   (špecifickou   súčasťou   je   zodpovednosť   za   škodu nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou   podmienkou   zodpovednosti   štátu,   aby   bolo   právoplatné   alebo   bez   ohľadu na právoplatnosť   vykonateľné   rozhodnutie   ako   nezákonné   zrušené   či   zmenené.   Vznik zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č. 59/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo   inak   by   sa   súčasnou   existenciou   nezákonného   rozhodnutia   a   rozhodnutia priznávajúceho   zodpovednostný   nárok   na   základe   jeho   nezákonnosti   vytvoril nekonsolidovaný   právny   stav.   Rozhodnutie   vydané   vo   veci   nezákonnosti   rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O. s. p.). Druhá   forma   objektívnej   zodpovednosti   štátu   (§   18-19   zákona)   je   spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami   pre   postup   štátneho   orgánu   pri   jeho   činnosti.   Ide   spravidla   o   postup,   ktorý s rozhodovacou   činnosťou   nesúvisí.   I   keď   podľa   uvedených   ustanovení   nie   je   vylúčená zodpovednosť   štátu   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne   sa   v   jeho   obsahu   neodrazí.   Z   tohto   hľadiska   je   nesprávnym   úradným postupom súvisiacim   s rozhodovacou   činnosťou   napr.   nevydanie   či   oneskorené vydanie rozhodnutia,   prípadne   iná   nečinnosť   štátneho   orgánu   či   iné   vady   v   spôsobe   vedenia konania.   Štát podľa uvedených   ustanovení   zodpovedá   za predpokladu,   že poškodenému vznikla   škoda,   ktorá   je   v   príčinnej   súvislosti   s   takým   chybným   postupom,   teda   ak   je neprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Pokiaľ ale orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za tým účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje   a   pod.,   ide   o   činnosť   priamo   smerujúcu   k   vydaniu   rozhodnutia;   prípadné nesprávnosti   či   vady   pri   zisťovaní   podkladov   a   pri   ich   posudzovaní   sa   potom   prejaví práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu byť hodnotené len podľa § 1-17 zákona č. 58/1959 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností.

Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii   rozhodovať,   či   sú   splnené   podmienky   na   povolenie   zápisu   práv k nehnuteľnostiam   do   katastra   na   základe   vkladu   práv   k   nehnuteľnostiam.   Vkladové konanie   ako   návrhové   správne   konanie   sa   začína   na   návrh   účastníka   konania,   pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladne prílohy návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného typu, a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladne uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise   vlastníckych   a   iných   práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   a   predmetnú   zmluvu   posudzuje   aj   v   intenciách ustanovenia   §   42   ods.   1   a   2   uvedeného   zákona.   To   znamená,   že   vkladové   konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov podľa § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona a § 42 ods. 1 a 2 posudzuje všetky skutočnosti (podmienky vkladu podľa § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho   zákona   a   §   36b   ods.   2   vyhlášky   č.   79/1996   Z.   z.   účinnej   a   platnej do 30. novembra 2009), ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí   návrhu   na   vklad   (pozri   napr.   rozsudky   Najvyššieho   súdu   SR, sp. zn. 8 Sžo 17/20071, sp. zn. Sžo 204/2008).

V posudzovanej veci žalobcom vytýkaný postup správy katastra naostatok vyústil do prijatia rozhodnutia o povolení vkladu. Chybné posúdenie predpokladov a podmienok povolenia vkladu teda nepredstavuje nesprávny úradný postup, ale nesprávnosť samotného rozhodnutia.

V   posudzovanej   veci   však   žaloba   k   uplatneniu   tejto   formy   zodpovednosti   štátu za škodu nesmeruje, žalobca nárok predbežne neprejednal v zmysle § 9 zákona a naostatok nebolo ani zistené (žalobca to ani netvrdil), že by rozhodnutie správy katastra o povolaní vkladu bolo zrušené.“

Dovolací   súd   nepovažoval   za   dôvodné   tvrdenie   sťažovateľa,   že «dohodou o odstúpení od kúpnej zmluvy „stratila otázka zákonnosti alebo nezákonnosti rozhodnutia o vklade akýkoľvek význam,   pretože pôvodná zmluva   sa od   počiatku   zrušila“   a   tým   sa „anulovala právna účinnosť rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva na základe pôvodnej zmluvy“, čo malo ten praktický dopad, že žalobca už nemohol podať žalobu na náhradu škody   podľa   prvej   hlavy   prvej   časti   zákona   č.   58/1969   Zb.,   ale   len   podľa   §   18   tohto zákona.».

K zodpovednosti štátu podľa prvej hlavy prvej časti zákona č. 58/1969 Zb. dovolací súd uviedol, že jej vznik „predpokladá zistenie, že rozhodnutie, z ktorého vznikla škoda, príslušný orgán zrušil pre nezákonnosť, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia   a   rozhodnutia   priznávajúceho   zodpovednostný   nárok   na   základe   jeho nezákonnosti, vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Konaniu o zodpovednostnom nároku musí teda predchádzať konanie sledujúce zistenie nezákonnosti a zrušenie nezákonného rozhodnutia...

Odvolací súd svoje rozhodnutie, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, založil súčasne   na   dvoch   na   sebe   nezávislých   dôvodoch   neopodstatnenosti   uplatneného   práva na náhradu škody; jednak dôvodil, že výsledkom úradného postupu správy katastra bolo vydanie rozhodnutia o povolení vkladu, ktoré právoplatné rozhodnutie nebolo zrušené, teda že nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona, jednak dôvodil aj tým, že aj v prípade, že by išlo o nesprávny úradný postup, nie sú tu ďalšie predpoklady zodpovednosti štátu, a to existencia škody a ani príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu katastra a škodou. Ak je správny jeho záver, že v danej veci nejde o nesprávny úradný postup, ale o nesprávne rozhodnutie (ktoré ale nebolo zrušené), ktorý záver sám osebe postačovalo k zamietnutiu žaloby, je nadbytočné zaoberať sa dovolacími námietkami smerujúcimi proti záveru o neexistencii škody a príčinnej súvislosti, pretože na celkový záver odvolacieho súdu to nemôže mať vplyv.

Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu, rozsudok   odvolacieho   súdu   je   z   hľadiska   ostatného   dovolacieho   dôvodu   (§   241   ods.   2 písm. c/ O. s. p.) správny.“.

V   zmysle   svojej   doterajšej   judikatúry   považuje ústavný   súd   za   arbitrárne,   a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia všeobecných súdov, odôvodnenie ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom   nelogické   so   zreteľom na preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   150/03,   I.   ÚS   301/06, IV. ÚS 158/2010). Právne závery najvyššieho súdu uvedené v namietanom rozsudku však nevyvolávajú pochybnosti z hľadiska ich ústavnej konformity.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   odôvodnení   sťažnosťou   namietaného   rozsudku najvyšší súd podal jasný a zrozumiteľný výklad aplikovaného právneho predpisu (zákona č. 58/1969   Zb.)   a   dostatočne   vyargumentoval   svoj   výrok   o   zamietnutí   dovolania sťažovateľa. Výklad dovolacieho súdu založený v podstate na závere, že v danom prípade chybné   posúdenie   predpokladov   a   podmienok   povolenia   vkladu   vlastníckeho   práva do katastra   nehnuteľností   vyústilo   do   nesprávnosti   samotného   rozhodnutia   katastrálneho úradu, a teda nezakladá dôvod na postup podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. (nesprávny úradný   postup,   pozn.),   je   vnútorne   logický   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   prejav interpretačnej a aplikačnej svojvôle najvyššieho súdu, pričom ponúka náležitým spôsobom aj vysvetľujúcu odpoveď na všetky podstatné otázky posudzovanej veci vrátane toho, prečo bol vo veci prvostupňový rozsudok odvolacím súdom zmenený (tak, že žalobu sťažovateľa zamietol).

Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   v   súvislosti   s preskúmavaním   namietaného rozsudku aj skutočnosť,   že   sťažovateľ   svojou   žalobou   samotné   rozhodnutie   katastrálneho   úradu o povolení vkladu vlastníckeho práva v prospech kupujúcej D., a. s., zo 17. januára 1996 nenamietal a nepodal ani návrh na jeho preskúmanie v správnom súdnictve (podal síce žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy z 31. mája 1995, ale túto zobral späť, pozn.), a na tomto základe dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska neexistuje dôvod na to, aby sa spochybňovali právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku najvyššieho súdu, ktoré   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a nie   sú   arbitrárne.   Namietaný   rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, a preto ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).

V takejto   situácii   ústavný   súd   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právnych   názorov najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   o to   viac,   že   nie   je a   ani   nemôže byť ďalšou opravnou   inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Z už   uvedeného   vyplýva,   že najvyšší   súd   namietaným rozsudkom   sťažovateľovi   neodoprel   spravodlivosť,   ibaže jeho návrhu   na   náhradu   škody   v   sume   15   735   018,95   €,   ktorá   mu   mala   byť   spôsobená nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu, nevyhovel. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozsudku.   V tejto   súvislosti ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   nemožno   právo na súdnu ochranu (resp. na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010, m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými právami podľa ústavy, dohovoru a paktu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala možnosť dospieť k záveru o ich porušení, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012