znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. O., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   15 Co/524/2008-95   z 8.   júla   2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. O. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2009 doručená sťažnosť P. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 15 Co/524/2008-95 z 8. júla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou Okresnému súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal   proti   žalovanej   –   S.   (ďalej   len „žalovaná“) nároku na náhradu „za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia vrátane jeho zvýšenia podľa § 5 zák. č. 437/2004 Z. z. Škoda na zdraví, ktorá sťažovateľovi vznikla v dôsledku dopravnej nehody dňa 10. 6. 2005, predstavuje 848 170.- Sk s príslušenstvom.“.

Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom č. k. 18 C/19/2007-81 z 30. júna 2008 zamietol ako nedôvodnú, „pretože odporca bol nesprávne žalovaný a nebol teda pasívne legitimovaný v predmetnom spore“.

O odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd bez nariadenia   pojednávania   rozsudkom   č. k.   15 Co/524/2008-95   z 8.   júla   2009,   ktorým napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podľa sťažovateľa boli namietaným rozsudkom porušené jeho v sťažnosti uvedené práva, čo opiera o tieto skutočnosti:

„Dokazovaním pred Okresným súdom Bratislava II bolo preukázané, že sťažovateľ utrpel   pri   dopravnej   nehode   dňa   10. 6. 2005   na   ceste   č. 1/18...   pri   strete   motorových vozidiel   ťažký   úraz.   Podľa   výsledkov   vyšetrovania   dopravnú   nehodu   zavinil   vodič nákladného motorového vozidla zn. V... K dopravnej nehode došlo z dôvodu nevenovania sa plne   vedeniu   vozidla   a   situácii   v   cestnej   premávke   týmto   vodičom   a   tiež   z dôvodu nedodržania bezpečnej vzdialenosti od pred ním idúceho nákladného motorového vozidla, ktoré viedol sťažovateľ. Následkom toho bol sťažovateľ so svojím nákladným motorovým vozidlom odhodený do pred ním stojaceho nákladného motorového vozidla zn. D... Zodpovednosť vodiča a prevádzateľa mot. vozidla, ktorým bola spôsobená škoda sťažovateľovi, je v zmysle Občianskeho zákonníka daná ustanoveniami § 420 a §427 a nasl. Ustanovenia   § 427   a   nasl.   predstavujú   špeciálnu   právnu   úpravu   na   posudzovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

Pasívna legitimácia žalovanej - Slovenskej kancelárie poisťovateľov vyplýva z ust. § 24   ods. 2   písm. d)   a   e)   zák.   č. 381/2001   Z. z.   o   povinnom   zmluvnom   poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poistné krytie je dané podľa ust.   § 4 a priamy nárok proti žalovanej vyplýva z ust.   § 24 ods. 3,   5 a § 15 cit. zákona.“

Sťažovateľ   ďalej   podrobne   opisuje   následky   poškodenia   zdravia,   ktoré   utrpel   pri dopravnej nehode, s tým, že podľa lekárskych posudkov predstavoval u neho celkový počet bodového   ohodnotenia   za   bolesť   1180   bodov,   čomu   zodpovedá   náhrada   413 000 Sk, a pokiaľ   ide   o sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   predstavovalo   bodové   ohodnotenie 1000 bodov, čomu zodpovedá náhrada 350 000 Sk.

Takto vyčíslené nároky uplatnil sťažovateľ 23. októbra 2006 u žalovanej v zmysle zákona   č. 437/2004   Z. z.   o   náhrade   za   bolesť   a   o   náhrade   za   sťaženie   spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   v znení   zákona   č. 461/2008   Z. z. Neskôr sťažovateľ znížil pôvodne uplatenú sumu o 89 830 Sk, ktorá mu bola uhradená ako náhrada za bolesť Sociálnou poisťovňou. K dohode o vyrovnaní však medzi sťažovateľom a žalovaným   nedošlo,   v   dôsledku   čoho   bol   sťažovateľ   oprávnený   uplatniť   nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na súde.

Ako už bolo uvedené, okresný súd po vykonanom dokazovaní žalobu sťažovateľa zamietol, pričom sťažovateľ tvrdí, že tak rozhodol potom, keď «na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Určil, že nakoľko   nároky   sťažovateľa   vznikli   v súvislosti   s jeho   pracovným   úrazom,   je   potrebné aplikovať   prísl.   ustanovenia   Zákonníka   práce,   ktorý   je   k Občianskemu   zákonníku v postavení „lex specialis derogat lex generali“, pričom v špeciálnom zákone je právny nárok sťažovateľa riešený v ust. § 195 a nasl.».

Krajský súd ako súd odvolací sa s právnym názorom prvostupňového súdu v plnej miere   stotožnil   a namietaným   rozsudkom   ho   potvrdil.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že krajský   súd sa v odôvodnení   namietaného   rozsudku «obmedzil   len   na   skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil, že v danom prípade možno postupovať podľa prísl. ustanovení zák. č. 381/2001 Z. z., ale len za predpokladu, že škodová udalosť vznikla nie pri plnení pracovných úloh a, že nejde o uplatnenie si nárokov v dôsledku pracovného úrazu.

Odvolací   súd   najmä   zdôraznil,   že   „nakoľko   vodič   mot.   vozidla   zn.   V.   zavinil dopravnú nehodu tým, že sa nevenoval plne vedeniu motorového vozidla, ide o iný druh zodpovednosti, ako predpokladal sťažovateľ vo svojom odvolaní“. Odvolací súd vyslovil právny názor, že „zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov sa posudzuje podľa § 427 Obč. zákonníka iba vtedy, keď je táto škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky dopr. prostriedkov. a nie vtedy, keď bola porušením právnej povinnosti v súvislosti s prevádzkou dopravného prostriedku spôsobená škoda, nevyvolaná povahou tejto prevádzky.“».

Sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na to, že v odôvodnení prvostupňového rozsudku nebol uvedený výpočet náhrady trov právneho zastúpenia priznaných žalovanej a napriek tomu, že na túto skutočnosť poukázal, „odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu bez odôvodnenia k odvolacej námietke sťažovateľa týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa“.

Podľa sťažovateľa aj napriek preukázanej skutočnosti, že škoda na zdraví mu bola „spôsobená v čase plnenia pracovných úloh v prospech jeho zamestnávateľa,   je právne opodstatnené   tvrdenie   sťažovateľa,   že   označené   subjekty   za   vzniknutú   škodu   žalobcovi zodpovedajú alternatívne... Ústavné právo zvoliť si príslušný právny predpis týkajúci sa zodpovednosti za škodu bolo na strane sťažovateľa, t. j. žalobcu, ako poškodeného.“.

Neakceptovateľná je preto podľa sťažovateľa obrana žalovanej, ktorú súdy oboch stupňov v svojich rozhodnutiach prijali, založená na názore, «že nárok na náhradu škody na zdraví   môže   sťažovateľ   uplatniť   „predovšetkým“   voči   zamestnávateľovi   a následne v spojení zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení voči Sociálnej poisťovni».

Na základe uvedeného sťažovateľ tvrdí, že „mal legálnu možnosť si vybrať, či pri uplatňovaní   nárokov   na   náhradu   škody   bude   postupovať   podľa   prísl.   ustanovení Obč. zákonníka alebo Zákonníka práce, resp. zák. o Sociálnom poistení. Vybral si možnosť, ktorá bola z právneho hľadiska pre neho najmä jednoduchšia, rýchlejšia a istejšia, než aby musel podstúpiť komplikovaný spôsob uplatňovania nároku na náhradu škody vzniknutej z pracovného úrazu u Sociálnej poisťovni tak, ako je upravené v zák. č. 461/2003 Z. z.“.

Právny   názor,   že   nárok   na   náhradu   škody   môže   sťažovateľ   uplatniť   vzhľadom na zásadu lex specialis derogat lex generali len voči svojmu zamestnávateľovi, resp. podľa zákona   č. 461/2003   Z. z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   č. 461/2003   Z. z.“)   voči   Sociálnej   poisťovni,   je   podľa   názoru   sťažovateľa neudržateľný preto, „lebo   v konaní   bolo bezpečne preukázané,   že k poškodeniu   zdravia sťažovateľa   došlo   zavineným konaním   vodiča...,   ktorý plnil úlohy prevádzkovateľa   mot. vozidla,   a preto   jeho   zodpovednosť   je   daná   v zmysle   ust.   § 420   a § 427   Občianskeho zákonníka.   Táto   zodpovednosť   (osobitne   upravená,   ako   špeciálny   typ   zodpovednosti založená na objektívnom princípe) je daná bez ohľadu na zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz sťažovateľa v zmysle Zákonníka práce.“.

Sťažovateľ   namieta,   že   sa   všeobecné   súdy   nevysporiadali   v danej   veci   s jeho názorom, že pre tento právny vzťah je špeciálnym predpisom § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka.   V nadväznosti   na   to «zdôrazňuje,   že   svoj   právny   nárok   na   náhradu   škody z ublíženia   na   zdraví   nezakladá   na   príslušných   ustanoveniach   Občianskeho   zákonníka z titulu, že došlo k pracovnému úrazu, ale z titulu, že ako účastníkovi dopravnej nehody mu vznikla   škoda   na   zdraví,   za   ktorú   zodpovedá   prevádzkovateľ   nákladného   motorového vozidla zn. V...

Prvostupňový súd predovšetkým nesprávne definoval a aplikoval všeobecnú zásadu „lex   specialis   derogat   lex   generali“,   ktorá   je   definovaná   právnou   teóriou   ako   právna zásada,   podľa   ktorej   zákon   vydaný   pre   zvláštny   prípad   má,   pokiaľ   mu   odporuje,   pri aplikácii prednosť pred zákonom vydaným pre všetky prípady.

Vzájomné   právne   postavenie   Občianskeho   zákonníka   a   Zákonníka   práce   nie   je v príslušných ustanoveniach (§§ 420, 427 a nasl. OZ c/a 195 a nasl. ZP) pre prejednávaný prípad   sťažovateľa   odporujúce,   čo   je   základnou   podmienkou   pre   aplikáciu   zásady „lex specialis derogat lex generali“.

Právna úprava zodpovednosti za škodu v rámci kódexov Občianskeho zákonníka a Zákonníka   práce,   resp.   zák.   o   Sociálnom   poistení,   poskytuje   sťažovateľovi,   vzhľadom na ich rovnocenné postavenie v právnom poriadku SR, neodporovateľnosť a osobitosti ich aplikácie   na   jednotlivé   prípady,   právo   výberu,   z   akého   titulu   si   nároky,   vzniknuté z poškodenia   zdravia,   uplatní.   Toto   právo   mu   bolo   rozhodnutiami   označených   súdov odopreté.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že namietaným   rozsudkom   boli   porušené   jeho   v sťažnosti   označené   práva,   zároveň   tento rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Taktiež   požaduje,   aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd je povinný uhradiť mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť podľa § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   a   skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Ak sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorým všeobecný   súd   dospel,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Ústavný   súd   nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav   a aké   procesné   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, IV. ÚS 205/07).

Postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri riešení konkrétnych prípadov záležitosťou všeobecných súdov. Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že je predovšetkým   vecou   všeobecného   súdu,   ktorú   právnu   normu   z   právneho   poriadku Slovenskej   republiky   v konkrétnom   prípade   aplikuje   a   ako   ju   interpretuje   (m. m. IV. ÚS 112/05). Navyše treba dodať, že všeobecný súd je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a slobôd   (čl. 144   ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co/524/2008-95 z 8. júla 2009 potvrdil v odvolacom konaní ako vecne správny rozsudok okresného súdu č. k. 18 C/19/2007-81 z 30. júna 2008, ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa   o náhradu   škody   z ublíženia   na   zdraví a o zvýšenie   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   z dôvodu, „že   odporca   bol   nesprávne žalovaný a nebol teda pasívne legitimovaný v predmetnom spore“.

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   vyplýva,   že za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje to, že prvostupňový súd a následne   aj   odvolací   súd,   stotožniac   sa   s právnym   názorom   prvostupňového   súdu, nesprávne definovali a aplikovali všeobecnú zásadu „lex specialis derogat lex generali“. V súvislosti s tým akcentuje, že svoj právny nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví „nezakladá   na   príslušných   ustanoveniach   Občianskeho   zákonníka   z titulu,   že   došlo k pracovnému úrazu, ale z titulu, že ako účastníkovi dopravnej nehody mu vznikla škoda na zdraví, za ktorú zodpovedá prevádzkovateľ nákladného motorového vozidla zn. V... Napokon sťažovateľ argumentuje tým, že „právna úprava zodpovednosti za škodu v rámci   kódexov   Občianskeho   zákonníka   a   Zákonníka   práce,   resp.   zák.   o Sociálnom poistení,   poskytuje   sťažovateľovi   vzhľadom   na   ich   rovnocenné   postavenie   v právnom poriadku SR,   neodporovateľnosť a osobitosti ich aplikácie na jednotlivé prípady,   právo výberu,   z akého   titulu   si   nároky,   vzniknuté   z poškodenia   zdravia,   uplatní“. Sťažovateľ zastáva názor, že toto právo mu bolo v namietaným rozsudkom odopreté.

Krajský súd dospel k rovnakému názoru ako pred ním okresný súd, že „v danom prípade, keďže sa jedná o pracovný úraz, bolo potrebné uplatniť si predmetný nárok voči zamestnávateľovi navrhovateľa s poukazom na ust. § 195 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého   pracovný   úraz   je   poškodenie   zdravia,   ktoré   bolo   zamestnancovi   spôsobené   pri plnení   pracovných   úloh,   alebo   v priamej   súvislosti   s ním,   nezávisle   od   jeho   vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov... Za pracovný úraz treba považovať   aj   úraz,   ku   ktorému   došlo   pre   plnenie   pracovných   povinností   zamestnanca. V danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, jej predpokladom nie je zavinenie, ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa však vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Ďalším predpokladom tejto zodpovednosti je, že musí ísť o zamestnanca v pracovnom pomere, alebo inom právnom pomere   podľa   § 214   a § 215   Zákonníka   práce   a k pracovnému   úraz,   alebo   chorobe z povolania došlo pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s týmto plnením.“.

Krajský   súd   prisvedčil   aj   právnemu   záveru   súdu   prvého   stupňa,   že   § 420 Občianskeho   zákonníka   je   všeobecným   ustanovením „pojednávajúcim   k otázke zodpovednosti za škodu,   avšak Zákonník práce,   ako špeciálny právny predpis upravuje otázku zodpovednosti za škodu,   ktorá vznikla pracovníkovi pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s nimi a pri odškodnení za pracovný úraz je potrebné vychádzať zo   zák.   č. 461/2003   Z. z.   o sociálnom   poistení   a zo   zák.   č. 437/2004   Z. z.,   ktorý   má postavenie osobitného zákona k Zákonníku práce“.

Krajský súd považoval za nesporné, «že zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla   a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zriadenie Slovenskej asociácie poisťovateľov (ďalej len „kancelária“). Je taktiež nesporné, že z ust. § 24 ods. 2 písm. d) a e) cit. zák. vyplýva, že kancelária poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú   prevádzkou   cudzozemského   motorového   vozidla,   za   ktorú   zodpovedá   osoba, ktorej zodpovednosť za túto škodu je poistená podľa § 16 ods. 1 a spolu taktiež zodpovedá za túto škodu aj poistená osoba podľa   § 16 ods. 1 a spolu taktiež zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou cudzozemského motorového vozidla vodičom, ktorému nevzniká pri prevádzke tohto motorového vozidla na území SR povinnosť uzavrieť hraničné poistenie, s výnimkou   cudzozemského   motorového   vozidla,   ktoré   sa   spravidla   nachádza   na   území iného členského štátu. Je taktiež nesporné, že podľa ust. § 24 ods. 3 cit. zákona poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu škody podľa ods. 2 proti „kancelárii“ za rovnakých podmienok, za akých mohol uplatniť nárok na náhradu škody proti poisťovateľovi podľa tohto zákona.».

Krajský   súd   však   zastáva   názor, „že   v danom   prípade   možno   postupovať   podľa citovaných ustanovení zák. č. 381/2001 Z. z. za predpokladu, že škodová udalosť vznikla nie pri   plnení   pracovných   úloh   a že   zrejme   nejde   o uplatnenie   si   nárokov   v dôsledku pracovného úrazu“.

S názorom sťažovateľa, podľa ktorého je v tomto prípade daná zodpovednosť vodiča motorového   vozidla,   ktorým   bola   zavinená   dopravná   nehoda   podľa   § 427   a nasl. Občianskeho zákonníka, sa krajský súd nestotožnil poukazujúc na to, že „Zodpovednosť za škodu   spôsobenú   prevádzkou   dopravných   prostriedkov   upravená   v   § 427   OZ   je osobitným druhom občiansko-právnej zodpovednosti za škodu, ktorá spočíva na princípe objektívnej zodpovednosti. Zodpovednosť za škodu podľa § 427 OZ spočíva v tom, že ide o zodpovednosť za škodu vyvolanú osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku. Medzi   osobitnou   povahou   prevádzky   a medzi   spôsobenou   škodou   musí   byť   príčinná súvislosť. Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného   nebezpečenstva   v súvislosti   s činnosťou   a pohybom   dopravného   prostriedku. K zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní dopravných prostriedkov v stave spôsobilom na riadne užívanie, ani riadnym spôsobom ich užívania v súlade s príslušnými pravidlami premávky. Zdroje zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzkovateľ, ani   vodič   nemôžu   mať   vplyv.   Môže   ísť   o majetkové   vady,   únavu   materiálu,   zlyhanie ovládacieho mechanizmu a pod. Preto je tu daná objektívna zodpovednosť.“.

Na základe uvedeného krajský   súd uzavrel, „že v danom prípade ide o iný druh zodpovednosti,   ako   predpokladal   navrhovateľ   v podanom   odvolaní.   Keďže   vodič motorového vozidla zn. V. zavinil dopravnú nehodu tým, že sa nevenoval plne vedeniu vozidla a nedodržal bezpečnú vzdialenosť za a pred ním idúcim vozidlom, v dôsledku čoho narazil   prednou   časťou   vozidla   do   zadnej   časti   pred   ním   jazdiaceho   nákladného motorového vozidla, ktoré riadil navrhovateľ.“.

Zhrňujúc uvedené krajský súd vyslovil zásadný názor na danú vec, ktorý ho viedol k záveru o potrebe potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, uvádzajúc, že zodpovednosť za škodu pôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov sa posudzuje podľa § 427 Občianskeho zákonníka iba vtedy, keď je táto škoda spôsobená osobitnou povahou prevádzky   dopravného prostriedku,   a nie vtedy,   keď bola porušením   právnej   povinnosti v súvislosti   s prevádzkou   dopravného   prostriedku   spôsobená   škoda   nevyvolaná povahou tejto prevádzky. Preto ide v danom prípade o nároky sťažovateľa podľa Zákonníka práce a zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré je oprávnený uplatňovať si voči svojmu zamestnávateľovi.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   č. k. 15 Co/524/2008-95 z 8. júla 2009 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa č. k. 18 C/19/2007-81 z 30. júna 2008, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (ktorú normu   z   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   v   danom   prípade   aplikuje   a   ako   ju interpretuje)   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu, podľa ktorého v danej veci nemožno   postupovať   v zmysle   § 427   Občianskeho   zákonníka,   bol   v namietanom potvrdzujúcom   rozsudku   náležite   a zrozumiteľne   zdôvodnený   a   argumenty   sťažovateľa neboli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov krajského súdu. Krajský súd oboznámil skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, uviedol, akými úvahami sa spravoval, citoval aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový   stav   posúdil,   vyjadril   sa   tiež   ku všetkým   zásadným   námietkam   sťažovateľa (uvedeným   v jeho   odvolaní),   a   preto   ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   jeho potvrdzujúceho rozsudku za ústavne udržateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že krajský súd sťažovateľovi neodoprel spravodlivosť, ibaže potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba o náhradu škody z ublíženia na zdraví a zvýšenie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ krajský súd pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal z § 195 a nasl. Zákonníka práce s tým, že   u sťažovateľa   išlo   jednoznačne   o pracovný   úraz,   a   preto   bolo   potrebné   uplatniť   si predmetný nárok voči jeho zamestnávateľovi a až následne bolo možné uplatniť regresný nárok podľa § 219 ods. 1 Zákonníka práce voči tretej osobe, ktorá za škodu zodpovedá podľa   Občianskeho   zákonníka,   je   takýto   výklad   z pohľadu   ústavného   súdu   ústavne aprobovateľný.

Je potrebné poznamenať, že ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46   ods. 1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom   účastníka konania (napr.   I. ÚS 8/96).   Rovnako do   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Právo na spravodlivé   súdne   konanie   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem   rozhodnú   za predpokladu,   že   skutkové   a právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   (IV. ÚS 252/04,   I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05).

Uvedené skutočnosti neumožňujú ústavnému súdu prijať záver, že by právny výklad podaný krajským súdom v danej veci vykazoval takéto nedostatky. Vzhľadom na uvedené neexistuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   taká   súvislosť   medzi   obsahom   napadnutého rozsudku   krajského   súdu   a základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právom na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   označených   článkov   ústavy   a dohovoru,   ktorá   by umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Pokiaľ sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na to, že v odôvodnení prvostupňového rozsudku nebol uvedený výpočet náhrady trov právneho zastúpenia priznaných žalovanej, a napriek   tomu,   že   na   túto   skutočnosť   poukázal, „odvolací   súd   potvrdil   rozsudok prvostupňového   súdu   bez   odôvodnenia   k odvolacej   námietke   sťažovateľa   týkajúce   sa nepreskúmateľnosti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa“, ústavný   súd   prisvedčuje,   že   toto tvrdenie   sťažovateľa   je   opodstatnené.   Krajský   súd   sa   totiž námietkam   týkajúcim   sa nedostatočného odôvodnenia náhrady trov konania priznaných žalovanej prvostupňovým rozsudkom nevenoval, resp. sa o nich vôbec nezmienil.

Z rozsudku   okresného   súdu   č. k.   18 C/19/2007-81   z 30.   júna   2008   vyplýva,   že o trovách   konania   rozhodol   podľa   § 142   ods. 1   a   § 149   ods. 1   Občianskeho   súdneho poriadku   s prihliadnutím   na   plný   úspech   žalovanej   v spore,   ktorej   priznal   náhradu   trov konania 95 235 Sk. Zároveň okresný súd konštatoval, že „náhrada za poskytnuté právne služby bola zo strany advokáta odporcu vyúčtovaná čiastočne nesprávne a to, len v časti 36,- Sk, keď bol účtovaný režijný paušál pri úkonoch v r. 2007 vo výške 190,- Sk a správne malo byť 178,- Sk. Pri rozhodovaní o náhrade súd vychádzal z vyhl. č. 665/04 Z. z. v znení neskorších predpisov (§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a, c, d, § 14 ods. 3 veta druhá)“.

Ústavný súd poukazuje na to, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého procesu a vo svojich dôsledkoch sa týkajú rozhodovania o trovách konania,   čo   sa   v okolnostiach   daného   prípadu   nepochybne   mohlo   negatívne   dotknúť sťažovateľa,   ale   na   druhej   strane   považuje   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o trovách konania, pokiaľ ide o výpočet ich výšky, za vecne správne.

Z hľadiska   kritérií   spravodlivého   procesu   však   výhrady   sťažovateľa   týkajúce   sa opomenutia   krajského   súdu   vysporiadať   sa   jeho   odvolacou   námietkou   vo   vzťahu nepreskúmateľnosti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   smerujúce   k priznanej   náhrade   trov konania podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú   relevanciu   ako   námietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemu   k rozhodnutiu vo veci   samej.   Preto,   aj   keď   je   napadnutý   rozsudok   v tejto   časti   z hľadiska   kritérií zákonnosti,   ale   aj   ústavnosti   spochybniteľný,   viedlo   by   prípadné   vyslovenie   porušenia práva,   resp.   zrušenie   tohto   rozsudku   len   vo   vzťahu   k   časti   týkajúcej   sa   trov   konania v konečnom dôsledku k uloženiu povinnosti krajskému súdu vysporiadať sa s námietkami sťažovateľa.

Vyhovenie   sťažnosti   v tejto   časti   a prípadné   nadväzné   zrušenie   namietaného rozsudku vo vzťahu k priznanej náhrade trov konania by však bolo podľa názoru ústavného súdu prejavom formalistického prístupu a na rozhodnutí o trovách konania by vzhľadom na jeho vecnú správnosť nemohlo nič zmeniť. V spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaného pochybenia krajského súdu   v kontexte   s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m. m.   IV. ÚS 62/08).   Nejde   teda o pochybenie,   ktoré   by   malo   zásadný   vplyv   na   ústavnú   regulárnosť   celého   procesu, a navyše,   ústavný   súd   v tomto   smere   vychádzal   aj   z   princípu   minimalizácie   zásahov do právoplatných   rozhodnutí   iných   orgánov   verejnej   moci   (napr.   IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodovanie o zrušení napadnutého rozsudku   krajského   súdu   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal a taktiež nerozhodoval ani o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011