znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/2010-68

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Lubyho o sťažnosti mal. R. K., a mal. R. K., zastúpených ich zákonnou zástupkyňou Ing. J. K., a M. K., všetci bytom K., Ing. Z. K., K., a Ing. J. K., K., všetkých právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   27   Er 1013/2004-297 zo 16. novembra 2009, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo mal. R. K., mal. R. K., M. K., Ing. Z. K. a Ing. J. K. na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného súdu   Košice   I   č.   k.   27   Er   1013/2004-297   zo 16. novembra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 27 Er 1013/2004-297 zo 16. novembra 2009 a uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 27 Er 1013/2004-375 z 2. marca 2011 z r u š u j e   a veci mu v r a c i a   na nové konanie a rozhodnutie.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť mal. R. K., mal. R. K., M. K., Ing. Z. K. a Ing. J. K. trovy konania v sume 976,32 € (slovom deväťstosedemdesiatšesť eur a tridsaťdva   centov) do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich   právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 25. januára 2010 doručená sťažnosť mal. M. K., (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), mal. R. K., (ďalej aj „sťažovateľ   v 2.   rade“),   mal.   R.   K.,   (ďalej   aj   „sťažovateľ   v 3.   rade“),   zastúpených   ich zákonnou zástupkyňou Ing. J. K., K. (ďalej aj „sťažovateľ vo 4. rade“), Ing. Z. K., K. (ďalej aj „sťažovateľ v 5. rade“), a Ing. J. K., K. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), všetkých právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 27 Er 1013/2004-297 zo 16. novembra 2009 o schválení príklepu vydržateľovi v exekučnom konaní.

Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodňujú tým, že okresný súd konal v exekučnom konaní sp. zn. 27 Er 1013/2004 na základe nezákonného právneho stavu, pričom sa v konaní dopustil viacerých procesných pochybení. Exekučný súd totiž podľa sťažovateľov konal podľa „nezákonného katastrálneho zápisu“. Na základe rozsudku Okresného súdu Košice II sp.   zn.   30   C   472/02   z   10.   septembra   2004   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 336/04 z 15. februára 2005 bolo určené, že   darovacia   zmluva,   ktorou   previedli   sťažovatelia   vo   4.   a 5.   rade   vlastnícke   práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 1994, k. ú. B., na svoje maloleté deti (vrátane t. č. už plnoletého syna M.), je voči žalobcom, odporujúcim tento právny úkon, neúčinná. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Po úspešnom odporovaní právnemu úkonu vlastnícke právo zotrváva   naďalej   a   to   voči   všetkým   subjektom,   nie   len   voči   oprávneným   v konkrétnom exekučnom konaní… Oprávnení si iba môžu z takého majetku uspokojiť svoje práva, bez toho, aby došlo k zmene vlastníckeho práva vlastníka z neúčinného úkonu voči nim. … Máme za to, že vlastnícke právo buď je, alebo nie je a nemôže platiť iba voči niekomu.“ Sťažovatelia sa o podľa nich nezákonnom zápise do katastra nehnuteľností dozvedeli až po doručení exekučného príkazu, upovedomenia o začatí exekúcie predajom nehnuteľností a upovedomenia o čase a mieste oceňovania nehnuteľností 30. júna 2005.

V   dôsledku   týchto   skutočností   podal   11.   júla   2005   Ing.   Z.   K.   návrh   na odklad exekúcie   a   na   zastavenie   exekúcie,   ktorým   okresný   súd   uzneseniami   sp.   zn. 27 Er 1013/2004   z   28.   septembra   2005   a   29.   septembra   2005   nevyhovel.   Naopak, uznesením sp. zn. 27 Er 1013/2004 z 24. októbra 2005 okresný súd schválil príklep udelený vydražiteľovi   R.   V.   na   dražbe   konanej   26.   augusta   2005   vo   vzťahu   k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 1994.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 27 Er 1013/2004   z 24.   októbra   2005   o schválení   príklepu   vydražiteľovi   v exekučnom konaní bolo predmetom konania pred ústavným súdom vedeného pod sp. zn. II. ÚS 83/06 z hľadiska namietaného porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 83/06-47 zo 7. júla 2006 o namietanom porušení práv sťažovateľov a zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Neprípustnosť exekúcie zakladala podľa sťažovateľov skutočnosť, „že exekvovaná nehnuteľnosť   nebola   vo   vlastníctve   povinného   a   súčasne   konanie   trpelo   viacerými procesnými   vadami“. Zároveň   sťažovatelia   podali   11.   júla   2005   návrh   na opravu   chýb v katastrálnom operáte, na základe ktorého začalo správne konanie o opravu zápisu pod č. X 128/05,   ktoré   do   podania   sťažnosti   nebolo   napriek   viacerým   podaniam   urgujúcim postup v konaní právoplatne skončené.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že «Súčasne   bežalo   konanie   o   opravu   chyby v katastrálnom   operáte,   kde   správa   katastra   K.   opravila   zápis,   ktorým   nezákonne, na základe   rozsudku   o   neúčinnosť   právneho   úkonu   darovania   nehnuteľnosti   (s rozostavanou stavbou), za vlastníkov zapísala darcov - sťažovateľov v 4. a 5. rade (Ing. Z. K. a Ing. J. K.) a opravu vykonala tak, že správne (znovu) zapísala sťažovateľov v 1. - 3. rade (ich maloleté deti). Nesprávne však na tomto liste vlastníctva, znejúcom na meno maloletých vlastníkov, ponechala zápisy, prináležiace ináč len pre zápis na nehnuteľnosť povinného (ale nie tretej osoby) a aj to na podklade neaktuálnych exekučných listín, ktoré boli   neskôr   exekútorom   nanovo   vydané.   Takto   v   časti   informatívnej   poznámky   sú   u maloletých sťažovateľov zapísané Upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti Ex 130/2004-72, znejúce na meno povinného a v časti C: Ťarchy: Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľnosti Ex 130/2004-73, Exekučný príkaz na zriadenie exekučného záložného práva Ex 130/2004-74, obe znejúce na mená povinného, ktoré listiny boli vydané v exekučnom konaní pred vydaním citovaného nálezu ústavného súdu, kedy nehnuteľnosť bola nesprávne zapísaná na mená sťažovateľov v 4. a 5. rade, o ktorej veci sa vykonáva samostatné konanie na Krajskom súde v Košiciach, pod sp. zn. 1S/25/06. Udávame to v súvislosti, že exekútor počas celej exekúcie využíva tento nezákonný zápis,   ktorým   zaťažuje   nehnuteľnosť,   ktorá   nebola   predmetom   darovacej   zmluvy a navodzuje stav oprávnenia jej dražby - kde sa aj deklarovaním tejto dielčej skutočnosti budí dojem nadobudnutia tejto nehnuteľnosti predmetnou neúčinnou darovacou zmluvou. Takto sa účelovo stiera rozdiel medzi tým, čo bolo predmetom neúčinnej darovacej zmluvy, a čo nie, čo sa získalo samostatným úkonom - dostavbou a kolaudáciou sťažovateľmi v 1. - 3.   rade,   ako   zákonnými   stavebníkmi,   v   zmysle   ich   takéhoto   procesného   postavenia v stavebnom konaní, podľa Rozhodnutia Mestskej časti K., zo dňa 14. 3. 2003, sp. zn. Výst. 191/03-Pá, 2051 sekr., o ktorom majetku už ale nemožno hovoriť, že ušiel z majetku dlžníka v zmysel §42 b Občianskeho zákonníka.

Súčasne   poukazujeme   na   ďalšiu   nezákonnosť,   ktorou   sa   rovnako   dielčo   striera rozdiel medzi majetkom získaným neúčinnou darovacou zmluvou a majetkom získaným už samostatným   konaním   sťažovateľov   v   1.   -3.   rade,   kde   na   označenom   liste   vlastníctva (použitom ako podklad do dražby podľa §42b Občianskeho zákonníka), je v časti titulu nadobudnutia   exekvovanej   nehnuteľnosti   označená   predmetná   darovacia   zmluva a Uznesenie OS Košice I, 27Er 1013/04, Ex 130/04 - aj keď nie je bližšie špecifikované - ide o   Uznesenie   Okresného   súdu   Košice   1,   zo   dňa   10.   11.   2006,   sp.   zn.   27Er   1013/04, Ex 130/04,   ktorým   súd   neschválil   príklep   po   zrušení   a   vrátení   vecí   citovaným   nálezom ústavného súdu. Teda ako titul nadobudnutia vlastníckeho práva je uvedené rozhodnutie o neschválení príklepu (ktorý takýto vznik vlastníckeho práva zákon nepozná), ale svedčí to o   absolútnej   neznalosti   veci   a   práva,   pretože   maloletí   sťažovatelia   túto   nehnuteľnosť nielenže nemohli získať titulom uznesenia o zrušení príklepu, pre absurdnosť takéhoto titulu nadobudnutia vlastníctva, ale ju získali na základe rozhodnutia o pridelení súpisného čísla, ako stavebníci, ako to je uvedené v predmetnom liste vlastníctva, zo dňa 2. 3. 2001, v zmysle citovaného rozhodnutia stavebného úradu, ktorý zápis sa „vytratil“ a namiesto neho sa zapísalo citované uznesenie exekučného súdu, ktoré sa zapísalo po tom, čo kataster opravil svoj nezákonný zápis, ktorým nehnuteľnosť prepísal na ich rodičov a aj takto dielčo sa navodzuje   a   mätie   stav,   že   predmetnú   nehnuteľnosť   „získali“   maloletí   sťažovatelia neúčinnou darovacou zmluvou, ktorá je ako iba jediný relevantný titul zapísaná na liste vlastníctva. A takto zmätočne a nezákonne sa vedie celá predmetná exekúcia....

Predmetné listiny   opakovane   neobsahujú označenie   maloletých sťažovateľov,   ako účastníkov tohto konania. Procesné postavenie účastníka konania musí byť z úradnej listiny bez pochýb zrejmé, zreteľné a určité, aby ho vedel priradiť k príslušným procesným právam a povinnostiam a naviac, pokiaľ sa jedná o maloleté deti....

Návrhom zo dňa 29. 5. 2007, požiadal sťažovateľ v 4. rade o čiastočné zastavenie predmetnej   exekúcie   -   v   časti   jej   výkonu   predajom   predmetnej   nehnuteľnosti,   aj   z   tu udávaných dôvodov a z tohto, návrhom zo dňa 29. 5. 2007 aj o odklad exekúcie. Obdobne tak učinili sťažovatelia v 1. - 3. a 5. rade, podnetom o čiastočné zastavenie exekúcie, zo dňa 30.   5.   2007,   v   ktorej   súčasne   požiadali   o   vymedzenie   a   definovanie   ich   procesného postavenia, ktoré im nebolo bez pochýb zrejmé. O tomto návrhu a podnete na čiastočné zastavenie exekúcie,   nebolo doposiaľ   rozhodnuté (rozhodnuté bolo   o zamietnutí   návrhu na zastavenie exekúcie, podaného sťažovateľom v 4. a 5. rade, nie však sťažovateľmi v 1. - 3. rade a nie o čiastočnom zastavení, čo udávam nižšie)....

Uznesením Okresného súdu Košice I, zo dňa 3. 8. 2007, sp. zn. 27Er/1013/2004-184, Ex 130/2004, bol zamietnutý návrh povinného, zo dňa 29. 5. 2007 a návrh J. K., zo dňa 30. 5. 2007 na zastavenie exekúcie. Rovnako bol zamietnutý aj návrh povinného na odklad exekúcie zo dňa 29. 5. 2007.

Proti citovanému rozhodnutiu podali sťažovatelia v 1. - 5. rade odvolanie, zo dňa 13. 9.   2007,   v   ktorom   vytkli   hmotnoprávne   a   procesnoprávne   pochybenia,   ako   aj skutočnosť, že súd rozhodoval na základe neaktuálnych podkladov. Súd opakovane nevzal do úvahy našu námietku, že predmetom dražby nemôže byť majetok nad rámec §42b ods. 4 Občianskeho zákonníka, teda nad rámec toho, čo ušlo z majetku dlžníka.

Exekučný súd o. i. v tomto rozhodnutí udáva, že je irelevantné, že v čase darovania a určenia   neúčinnosti   právneho   úkonu   bol   dom   zapísaný   ako   rozostavaná   stavba bez súpisného   čísla,   a   teda   to   nebráni   tomu,   aby   sa   dražil   rodinný   dom.   Tento   zápis považuje akoby za nejakú chybu, kde iba nedopatrením sa existujúci rodinný dom zapísal ako rozostavaná stavba a neberie ohľad na to, že v čase darovania tento dom neexistoval, nebol predmetom darovacej zmluvy, čo je práveže najpodstatnejšia právna okolnosť v tejto veci   a nie   irelevantná   skutočnosť.   Čo   sa   týka   rozporu   výmier   parciel,   uvedených   v darovacej zmluve a dražených, tieto rovnako neboli pre súd podstatné....

Uznesením Okresného súdu Košice I, zo dňa 19. 7. 2007, sp. zn. 27Er/1013/2004- 180, Ex 130/2004, nepripustil advokátku JUDr. A. K. ako právnu zástupkyňu mal. M. K., mal. R. K. a mal. R. K....

Proti tomuto uzneseniu podali sťažovatelia v 1.-5. rade odvolanie, zo dňa 17. 10. 2007. Podstatou   zrušenia   právneho   zastupovania   advokátkou   bola   skutočnosť,   že   táto skutočne hájila práva maloletých detí, ktoré hájenie ustanovením kolízneho opatrovníka fakticky zaniklo. Ustanovený orgán nemá žiadne odborné predpoklady na bránenie ich práv v tak náročnom konaní, ako je predmetné a nie je oprávnený ani zvoliť pre maloletých kvalifikované   zastupovanie.   Skutočný   účel   ochrany   práv   maloletých   účastníkov   konania zanikol (avšak máme za to, že práve toto bol účel zrušenia právnej zástupkyne).

Primárnym nedostatkom však bola skutočnosť, že sťažovatelia v 3. a 4. rade nemali žiadnu vedomosť o ustanovení kolízneho opatrovníka ich maloletým deťom, v ktorom konaní by sa mohli   relevantne   brániť a túto   okolnosť   sa   prvýkrát   dozvedeli   zo zmienky   o   nej v citovanom uznesení o nepripustení advokátky.

Na základe tejto skutočnosti právna zástupkyňa sťažovateľov v 1.-5. rade zistila, že exekučný súd aj skutočne vydal Uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa 6. 2. 2007, sp. zn.   27Er/1013/2004,   o   ustanovení   kolízneho   opatrovníka   mal.   K.,   ktoré   nedoručil sťažovateľom v 4. a 5. rade, ako ich rodičom, čím bez ich vedomia „právoplatne“ rozhodol o právach ich detí....

Bez   preverenia   skutočnosti,   či   kolízny   opatrovník   bol   ustanovený   v   súlade so zákonom konštatuje (na str. 5 uznesenia), že uznesenie o jeho ustanovení - Uznesenie 27 Er 1013/2004-152, zo dňa 6. 2. 2007 nadobudlo právoplatnosť. Z objektívnych okolností však bolo zrejmé, že nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, pretože nebolo doručené rodičom. Takto sa v právoplatnom rozhodnutí, proti ktorému niet opravného prostriedku, deklaruje zrejmá nezákonná skutočnosť.

K samotnému meritu ohľadne možnosti dražiť majetok povinného nad rámec §42b ods. 4 Občianskeho zákonníka odvolací súd rozhodol, že u rozostavanej stavby a rodinného domu sa jedná o totožnú vec - teda nie je rozhodujúce, že v čase uzavretia odporovanej (neúčinnej) darovacej zmluvy stavba nebola dokončená a nemala vlastné súpisné číslo, a preto námietka,   že dražená nehnuteľnosť   nie je totožná s nehnuteľnosťou,   ktorá bola neúčinne   darovaná,   je   irelevantná.   Napriek   tomu,   že   ústavný   súd   v   citovanom   náleze poukazoval aj na tento nedostatok.

Máme   za   to,   že   úvaha   o   individualizácii   stavby   je   správna,   no   nie   vo   vzťahu k predmetnej exekučnej veci ohľadne rozsahu dražby, pretože rozsah - masa majetku, ktorú je možné dražiť, je osobitne upravená v §42b ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Doposiaľ súd nerozhodol o návrhu sťažovateľa v 5. rade a podnete sťažovateľov v 1. - 3. a 5. rade o čiastočné zastavenie exekúcie, pretože vychádzajúc výroku citovaných rozhodnutí je zrejmé,   že rozhodoval o zastavení (celej) exekúcie, ktorý návrh a podnet sťažovateľov znel na jej čiastočné zastavenie.

Dňa   26.   1.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   v   1.   -   5.   rade   doručené Uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa zo dňa 14. 1. 2009, sp. zn. 27Er 1013/2004- 263, ktorým neschválil príklep udelený vydražiteľovi R. V., na dražbe konanej dňa 17. 9. 2007 na exekvovanej nehnuteľnosti (vycitovanej podľa Dražobnej vyhlášky, zo dňa 16. 8. 2007). Dôvodom bola skutočnosť, že Uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa 6. 2. 2004, sp. zn. 27Er 1013/2004-152, nebolo doručené príslušným osobám (zrejme mal súd na mysli rodičov,   aj   keď   to   zreteľne   nedefinoval,   pretože   iným   osobám,   okrem   Úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny, K., ktorému doručil dňa 6. 3. 2007, nebolo treba doručovať). Súd mal   správne   za   to,   že   v   tomto   štádiu   konania   nemožno   s   ustanoveným   kolíznym opatrovníkom konať, až pokiaľ uznesenie nebude riadne doručené.

Tento správny názor mal paradoxne napriek tomu, že sám rozhodol o neschválení príklepu za situácie, kedy ani v tomto štádiu konania nebol maloletým ustanovený kolízny opatrovník,   a   keďže   neboli   zastúpení   ani   rodičmi,   ani   deťmi,   neboli   zastúpení   nikým, napriek   čomu   konal   a   vydal   toto   uznesenie   o   neschválení   príklepu   (aj   tu   sa   odráža zmätočnosť, ktorá vyplýva z toho, že vo veci sa konalo o rôznych skutočnostiach tpv. živelne bez toho, aby sa najprv právoplatne rozhodlo o ustanovení opatrovníka, pretože pokiaľ ho deti mali mať tak, ako bolo vydané uznesenie o jeho ustanovení, museli ho mať v každom okamihu konania a teda aj pri rozhodovaní o schválení tohto príklepu). Ďalšia zmätočnosť je   v   tom,   že   súd   v   rozhodnutí   o   neschválení   príklepu   argumentuje   nedoručením   tohto uznesenia o ustanovení opatrovníka, zo dňa 6. 2. 2007, príslušným osobám, pričom podľa právoplatného   uznesenia   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   24.   6.   2008,   sp.   zn. 11CoE/47/2007-248, 11CoE 49/2007, je toto uznesenie právoplatné.

Aj keď okresný súd tu správne konštatuje, že toto uznesenie nemôže byť právoplatné, pretože nebolo doručené, je však v rozpore s uznesením Krajského súdu, ktorý ho deklaruje za   právoplatné.   Dve   právoplatné   rozhodnutia   súdu   sú   v   absolútnom   protiklade   o   tak podstatnej okolnosti, ako sú práva maloletých detí. Opakovane jedna zmätočnosť prekrýva druhú.   Bolo   by   zaujímavé   zistiť,   ako   tu   práva   maloletých   sťažovateľov   hájil   kolízny opatrovník - ktorý má túto povinnosť zo zákona, pokiaľ súd mal za najpodstatnejšie odňať im právnu zástupkyňu, ktorá evidentne, ako jediná v tomto konaní, aj skutočne ich práva chránila. Pravdou je to, že kolízny opatrovník (aj keď v ďalšom konaní jeho ustanovenie budilo dojem právoplatnosti), nevykonal pre ochranu práv maloletých sťažovateľov vôbec nič, ani len formálne nereagoval na žiaden úkon.

Výsledkom tejto zmätočnosti je to, že súd rozhodol o príklepe napriek tomu, že sám konštatuje nemožnosť konať v štádiu bez kolízneho opatrovníka. Z úvodu uznesenia v časti označenia účastníkov vyplýva, že maloletí sťažovatelia nie sú nikým zastúpení, pretože nie sú zastúpení ani advokátkou, avšak v skutočnosti ani Úradom, napriek tomu, že tento je vycitovaný   ako   ich   kolízny   opatrovník,   pretože   sám   súd   správne   skonštatoval,   že   jeho ustanovenie nieje právoplatné, keďže nebolo doručené príslušným osobám.

Uvedený nedostatok spôsobuje vadu v konaní, ktorú mal súd zhliadnuť podľa §103 O. s. p., túto mal napraviť, a keďže sa tak nestalo, rozhodnutie je v rozpore so zákonom, pretože maloletí účastníci (aj) v časti konania o schválení príklepu neboli riadne zastúpení. (Takéto rozhodnutie nemohlo byť podkladom pre nasledujúcu tretiu dražbu)....

Po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia o neschválení príklepu, bolo dňa 26. 1. 2009, právnej zástupkyni sťažovateľov v 1. - 5. rade, doručené Uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa zo dňa 6. 2. 2007, sp. zn. 27Er/1013/2004 (bez označenia čísla listu rozhodnutia), o ustanovení kolízneho opatrovníka maloletým sťažovateľom v 1.-3. rade. Rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom, pretože bolo vydané v konaní „Er“, kde pri ustanovení kolízneho opatrovníka podľa §31 ods. 2 Zákona o rodine, ktoré konanie je vecou starostlivosti o maloletých, sa postupuje podľa §88 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Pre súdne   konanie   ustanovuje   opatrovníka   maloletému   dieťaťu   súd   príslušný   na   konanie vo veciach týkajúcich sa starostlivosti o maloletých a nie procesný súd, ktorý je príslušný rozhodovať   o   exekučnej   veci.   V   danom   prípade   nebola   splnená   podmienka   §88   ods.   1 písm. c/ O. s. p. ani v časti obvodu súdu (deti majú bydlisko v obvode súdu K.), a ani v časti súdu príslušného na konanie vo veciach týkajúcich sa starostlivosti o maloletých „P“. Z uvedeného dôvodu, odvolaním sa na procesnú vadu rozhodnutia (ktorú je povinný zhliadnuť súd aj bez návrhu), podali sťažovatelia v 4. a 5. rade odvolanie, zo dňa 3. 2. 2007. Uznesením Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 3. 3. 2009, sp. zn. 3CoE/57/2009- 269,   zrušil   Uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I,   zo   dňa   zo   dňa   6.   2.   2007,   sp.   zn. 27Er/1013/2004....

Uznesením   Okresného   súdu   Košice   I,   zo   dňa   zo   dňa   24.   4.   2009,   sp.   zn. 27Er/1013/2004-274, bol ustanovený kolízny opatrovník maloletým sťažovateľom v 1.-3. rade. Rozhodnutie bolo doručené sťažovateľke v 5. rade a právnej zástupkyni sťažovateľov v 1.-5. rade, aj keď sťažovateľka v 5. rade mala právnu zástupkyňu. Sťažovateľka v 5. rade, keďže   mala   právnu   zástupkyňu,   ktorej   sa   doručujú   rozhodnutia,   nevenovala   tomuto pozornosť   a   neinformovala   o   tom   právnu   zástupkyňu   a   tak   jej   márne   uplynula   lehota na odvolanie.   Až   po   doručení   tohto   uznesenia   právnej   zástupkyni   sa   učinilo   odvolanie, avšak iba za povinného, kde sťažovateľke už lehota uplynula.

Nakoľko rozhodnutie trpelo rovnakou vadou, jeho vydaním nepríslušným súdom, ale aj ďalším nedostatkom, bolo proti nemu podané odvolanie, zo dňa 23. 6. 2009.

Dňa 4. 9. 2009 bola právnej zástupkyni sťažovateľov v 1. - 5. rade (za ktoré všetky osoby   sa   relevantne   stále   považovala   za   právnu   zástupkyňu),   v   jednom   vyhotovení, doručená Dražobná vyhláška, zo dňa 13. 8. 2009, sp. zn. Ex 130/2004-155 AA, o vyhlásenie dražby nehnuteľností na deň 16. 9. 2009.

Nebol dodržaný postup podľa § 149 EP a o termíne pokračovania v dražbe neboli sťažovatelia   v   1.   -   5.   rade   upovedomení   aspoň   15   dní   vopred.   Keďže   išlo   o   procesnú podmienku konania, na túto mal exekučný súd v zmysle §103 O. s. p. poriadku prihliadať ex offo, aj bez namietania tejto skutočnosti účastníkmi konania.

V   dražobnej   vyhláške   je   ako predmet dražby opakovane označená nehnuteľnosť- na LV, okres KE IV, k. ú. B., záhrada o výmere 452 m2, zastavaná plocha o výmere 148 m2, rodinný dom. Ako vlastníci tejto nehnuteľností sú uvedení sťažovatelia v 1. - 3. rade v pomere 1/3, ktoré vlastnícke právo získali od sťažovateľa v 4. a 5. rade darovacou zmluvou, ktorej však bolo oprávnenými v exekučnom konaní úspešne odporované, v zmysle čoho sa pre nich stala predmetná darovacia zmluva neúčinná.

Opakovane sa tu zavádza a podsúva nepravdivá skutočnosť, pretože sťažovatelia v 1.- 3. rade nezískali vlastnícke práva k označenej nehnuteľnosti (táto neušla z majetku dlžníka), ale získali (ušla) iba rozostavanú stavbu bez súpisného čísla, a pozemky o iných výmerách, ako sa tu deklarujú a teda získali parc. č... - 478 m2, parc. č... - rozostavaná stavba o výmere 122 m2. Preto predmetom dražby nemôže byť označená nehnuteľnosť, pretože   táto   nie   je   predmetom   darovacej   zmluvy,   na   ktorú   skutočnosť   už   ústavný   súd výslovne poukázal.

Exekútor nevykonal ani nové ocenenie v zmysle § 139 EP, ktoré ohodnotenie spred dvoch rokov, po nástupe krízy a zmeny cien na trhu s nehnuteľnosťami, nezodpovedalo reálnej cene nehnuteľnosti. Pre účely hodnoty nehnuteľnosti bol použitý vyššie označený znalecký   posudok,   získaný   v   hrubom   rozpore   so   zákonom,   po   násilnom   vlámaní   sa do nehnuteľnosti maloletých.

Podaním, zo dňa 17. 9. 2007, podali sťažovatelia v 1. - 5. rade námietky proti tejto dražbe, z dôvodu, že im dražobná vyhláška bola doručená v rozpore so zákonom, ako aj z dôvodu nezákonnosti samotnej dražby. Poukázali na skutočnosť, že predmetom dražby bola   iná   nehnuteľnosť,   než   ktorá   bola   predmetom   darovacej   zmluvy   a   teda   že   došlo ku dražbe v rozpore s §42b ods. 4 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázali na skutočnosť, že bol použitý znalecký posudok získaný v rozpore so zákonom, že konanie trpí ďalšími procesnými   vadami,   súvisiacimi   s ustanovením kolízneho opatrovníka,   o   ktorom nebolo právoplatne   rozhodnuté   (a   rovnako   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   o   uznesení o nepripustení JUDr. A. K. ako advokátky maloletých sťažovateľov). Dôkaz: Námietky, zo dňa 17. 9. 2009

Podaním, zo dňa 9. 10. 2009 učinili sťažovatelia v 1.-5. rade, žiadosť o rozhodnutie vo   veci   ich   návrhu,   zo   dňa   29.   5.   2007   a   podnetov,   zo   dňa   30.   5.   2007   o   čiastočné zastavenie exekúcie, o ktorej nebolo doposiaľ rozhodnuté (ako udávame vyššie, rozhodnuté bolo iba o zamietnutí návrhu na zastavenie celej exekúcie, uznesením OS Košice I, zo dňa 3. 8. 2007, sp. zn. 27Er 1013/2004-184, Ex 130/2004 v spojení s uznesením KS v Košiciach, zo dňa 14. 6. 2008, sp. zn. 11CoE/47/2007-248, 11CoE 49/2007)....

- bol schválený príklep udelený vydražiteľovi D. P., na dražbe konanej dňa 16. 9. 2009, na nehnuteľnosti v ňom citovanej,

- námietky proti udeleniu príklepu boli zamietnuté,

- podanie povinných zo dňa 9. 10. 2009 týkajúce sa zastavenia exekúcie zamieta.».

Sťažovatelia namietajú tieto vady konania:«- po právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Košice I, zo dňa 14. 1. 2009, sp. zn. 27Er   1013/2004-263   o   neschválení   príklepu,   exekútor   nepostupoval   podľa   §   149   EP, pretože pri doručení dražobnej vyhlášky nedodržal stanovenú lehotu 15 dní

-   exekútor   konal   na   základe   listín   (Upovedomenie   o   začatí   exekúcie   predajom nehnuteľností, zo dňa 15. 5. 2007 a nasledujúce, vymenované vyššie v bode 1/-4/), v ktorých nie sú poňatí ako účastníci maloletí sťažovatelia, a nie je zrejmé ich procesné postavenie

-   dražobná   vyhláška   zo   dňa   13.   8.   2009   bola   doručená   právnej   zástupkyni   iba v jednom vyhotovení, aj keď zastupovala 5 účastníkov s rôznymi procesnými postaveniami

- pokiaľ maloletí sťažovatelia mali byť podľa názoru exekučného súdu zastúpení kolíznym opatrovníkom, potom Upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti zo dňa 15. 5. 2007, nebolo doručené kolíznemu opatrovníkovi, pretože doručenie mu tohto dňa 25. 7. 2007, kedy nebol právoplatne ustanovený, je irelevantné

- pokiaľ maloletí sťažovatelia mali byť podľa názoru exekučného súdu zastúpení kolíznym opatrovníkom, potom Upovedomenie o oceňovaní nehnuteľností, zo dňa 23. 5. 2007,   nebolo   doručené   kolíznemu opatrovníkovi,   pretože doručenie mu   tohto dňa   9.   8. 2007, kedy nebol právoplatne ustanovený, je irelevantné

- maloletí sťažovatelia neboli počas celého konania zastúpení, kde súd buď s nimi konal bez akéhokoľvek zastúpenia (ako v Uznesení Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 8. 7. 2009, sp. zn. 3CoE/171/2009-285 - paradoxne v ktorom sa konštatuje zákonná potreba zastúpenia maloletých účastníkov), alebo s nimi konal v zastúpení kolízneho opatrovníka Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, K., ktorý nebol právoplatne ustanovený, a keďže nekonal   s   advokátom   a   ani   s   rodičmi,   deti   neboli   zastúpené   nikým   (ako   v   Uznesení Okresného súdu v Košiciach, zo dňa 19. 7. 2007, sp. zn. 27Er/1013/2004-180, Ex 130/2004, v Uznesení Okresného súdu v Košiciach, zo dňa 3. 8. 2007, sp. zn. 27Er/1013/2004-184, Ex 130/2004,   v   Uznesení   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   24.   6.   2008,   sp.   zn. 11CoE/47/2007-248,   11CoE   49/2007,   v Uznesení   Okresného   súdu   v Košiciach,   zo   dňa 14. 1. 2009, sp. zn. 27Er/1013/2004-263, v Uznesení Okresného súdu Košice I, zo dňa 16. 11. 2009, sp. zn. 27Er/1013/2004-297)

- súd nedoručil právnej zástupkyni sťažovateľov v 1.-5. rade Uznesenie Krajského súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   8.   7.   2009,   sp.   zn.   3CoE/171/2009-285,   napriek   čomu   ho považoval za právoplatné a tým aj za právoplatné ustanovenie kolízneho opatrovníka

- súd použil do konania znalecký posudok získaný v hrubom rozpore so zákonom, pretože do nehnuteľnosti maloletých sťažovateľov vstúpil násilím bez právneho titulu, ktoré osoby nemajú povinnosť podľa § 138 ods. 2 EP, naviac za stavu absencie upovedomenia ich o tejto skutočnosti, čím porušil právo na nedotknuteľnosť ich obydlia a obydlia ich matky, ktorá tam bývala

- súd sa nevysporiadal s vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov v 1.-5. rade, ktorá okolnosť mala právny význam jednak vo vzťahu k ich podielom, ako aj vo vzťahu existencie kolízie voči maloletým účastníkom

- keďže v skutočnosti uznesenie o ustanovení opatrovníka nie je právoplatné, súd nekonal s maloletými deťmi v zastúpení ich rodičov (a nimi zvolenej advokátky), odňal rodičom   rodičovské   práva   na   zastupovanie   ich   detí   a   deťom   práva   na   byť   zastúpení rodičmi,   ako aj právo na právneho zástupcu,   porušil právo na ochranu súkromného a rodinného života a právo na právnu pomoc

-   súd   nekonal   so   zákonnými   zástupcami   maloletých   sťažovateľov   a   právoplatne neustanovil ani kolízneho opatrovníka, odňal deťom zákonné právo a porušil povinnosť, aby boli v konaní vôbec zastúpené

- súd rozhodol o schválení príklepu napriek tomu, že maloletí účastníci neboli v časti exekučného konania nikým zastúpení

- súd rozhodol o schválení príklepu napriek tomu, že nebolo právoplatne rozhodnuté o časti konania a to o nepripustení advokátky

- súd rozhodol o schválení príklepu za stavu, keď pred tým nerozhodol o námietkach proti príklepu na dražbe

-   exekútor   vydražil   nehnuteľnosť   a   súd   schválil   príklep   v   rozpore   s   §42b Občianskeho zákonníka a vydražil nehnuteľnosť vo vlastníctve maloletých sťažovateľov, ktorú nezískali neúčinným právnym úkonom

- Opakovane došlo ku dražbe iných nehnuteľností, ako tých, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy a mohli byť predmetom dražby, kde sa z bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov v 4. a 5. rade vydražila vec, ktorú nielenže nikdy nevlastnili a ktorá preto nemohla ujsť z majetku dlžníka, ale ktorá ani neexistovala čo už len v čase trvania ich bezpodielového   spoluvlastníctva,   v   ktorom   pre   účinky   oprávnených,   podľa   exekútora   a súdu, „ostala“ zachovaná

- Exekútor a súd svojvoľne, v rozpore s Rozsudkom Okresného súdu Košice I, zo dňa 9. 10. 2001, sp. zn. 18C 560/01-10, právopl. dňa 24. 1. 2002 o zrušení BSM sťažovateľov v 4. a 5. rade a zákonom, „vyprodukovali“ do ich bezpodielového spoluvlastníctva vec, už len vznik ktorej sa datuje do času po jeho zrušení a takto v rozpore so zákonom zmätočne a pre   účely   vydraženia   svojvoľne   založili   vlastnícke   vzťahy   všetkých   sťažovateľov, a z ktorého   nezákonného   stavu   vychádzali   pri   predmetnej   dražbe.   Takto   ale   poškodili maloletých vlastníkov, ako skutočných vlastníkov, ktoré vlastnícke práva k rodinnému domu

- k mase tohto majetku nad rámec darovacej zmluvy, nenadobudli predmetným neúčinným úkonom, ale svojou činnosťou ako zákonní stavebníci, ktoré vlastnícke práva k domu im vznikli   samostatným   úkonom   v   zmysle   citovaného   rozhodnutia   stavebného   úradu,   nie úkonom   neúčinnej   darovacej   zmluvy,   z   ktorej   je   bezpochýb   zrejmý   rozsah   ujdenej   veci z majetku dlžníka.

-   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   (opakovane)   neriadil   rešpektovaním   práva na prístup   na   súd   a   spravodlivé   súdne   konanie,   keď   rozhodol   o   schválení   príklepu na dražbe, ktorá vykazovala viaceré porušenia Exekučného poriadku a Zákona o rodine

- súd nechránil a negarantoval základné právo sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR, čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods.1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd v rámci exekúcie a to tak, že odňatím práva matky (ako zákonného zástupcu) zastupovať svoje   deti   a   práva   detí   byť   zastúpené   svojou   matkou,   porušil   právo   na   ochranu   pred neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a   rodinného   života,   predajom   majetku maloletých detí, získaných nie neúčinným právnym úkonom, porušil právo vlastniť majetok a   tento   im   bez   právneho   titulu   vyvlastnil,   porušil   nedotknuteľnosť   obydlia   maloletých vlastníkov a matky s nimi bývajúcej, nebol dodržaný postup súdneho exekútora pri príprave a vykonaní dražby, ako aj procesné záruky spravodlivého procesu, maloletým účastníkom bolo   porušené   právo   na   právnu   pomoc   tým,   že   im   bez   príslušného   právoplatného rozhodnutia bolo bezdôvodne odňaté právo na právneho zástupcu, ktorý bol zvolený (aj) matkou, ako regulérnou zákonnou zástupkyňou.»

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľov v 1.-3. rade zaručené podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR, čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd   na   spravodlivé   a   verejné   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom, Uznesením Okresného súdu Košice I, zo dňa 16. 11. 2009, sp. zn. 27Er 1013/2004-297 boli porušené.

Práva   sťažovateľa   v   4.   rade   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1 Európskeho   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením Okresného súdu Košice I, zo dňa 16. 11. 2009, sp. zn. 27Er 1013/2004-297 boli porušené.

Práva sťažovateľky v 5. rade zaručené čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením Okresného súdu Košice I, zo dňa 16. 11. 2009, sp. zn. 27Er 1013/2004- 297 boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa 16. 11. 2009, sp. zn.   27Er   1013/2004-297   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Košice   I   na   nové   konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľom   v   1.   -   5.   rade   finančné   zadosťučinenie vo výške po 3 300 € pre každého sťažovateľa.

Okresný súd Košice I je povinný nahradiť sťažovateľom v 1. - 5. rade trovy konania - právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne vo výške 976,32 €.“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   170/2010-34 z 22. apríla 2010 prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 27 Er 1013/2004-297 zo 16. novembra 2009. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd v prípise doručenom ústavnému súdu 15. júna 2010 takto:

„Dňa   19.   5.   2004   doručil   súdu   súdny   exekútor   JUDr.   A.   Á.   žiadosť   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   na   vymoženie   pohľadávky   v   prospech   oprávneného v 1. rade   R.   V.   a   v   2.   rade   Ing.   P.   Ď.   Titulom   na   vykonanie   exekúcie   bol   rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 23C 398/01-15.

Dňa 19. 5. 2004 súd poveril súdneho exekútora JUDr. A. Á. výkonom predmetnej exekúcie.

Dňa 12. 7. 2005 doručil súdu povinný Ing. Z. K. návrh na zastavenie exekúcie. Dňa 3. 6. 2004 vydal súdny exekútor JUDr. A. Á. upovedomenie o začatí exekúcie. Dňa 30. 6. 2005 vydal súdny exekútor JUDr. A. Á. upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností.

Dňa   30.   6.   2005   vydal   súdny   exekútor   exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie predajom nehnuteľností a 30. 6. 2004 vydal aj upovedomenie o čase a mieste oceňovania nehnuteľností.

Znalecký posudok na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností z LV (rod. domu č. súp... s prísl. a pozemku par. č...), v kat. úz. K., vypracovala znalkyňa Ing. K. H. Dňa 27. 7. 2005 súdny exekútor vydal dražobnú vyhlášku, v ktorej vyhlásil dražbu nehnuteľností na 26. 8. 2005 o 9,00 hod.

Dňa   26.   8.   2005   súdny   exekútor   vydal   Zápisnicu   o   udelení   príklepu   na   dražbe nehnuteľností.

Dňa 9. 9. 2005 súdny exekútor podal na súde žiadosť o schválenie udelenia príklepu. Okresný súd Košice I uznesením č. k. 27Er 1013/2004-82 zo dňa 28. 9. 2005 návrhu povinného na zastavenie exekúcie nevyhovel.

Uznesením č. k. 27Er 1013/2004-85 zo dňa 29. 9. 2005 odklad exekúcie nepovolil. Uznesením   č.   k.   27Er   1013/2004-89   zo   dňa   24.   10.   2005   príklep   udelený vydražiteľovi R. V. schválil a námietkam proti udeleniu príklepu nevyhovel (toto uznesenie zrušil ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 83/06-47 zo 7. júla 2006, pozn.).

Dňa 2. 12. 2005 súdny exekútor doručil súdu na schválenie zápisnicu o rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností vykonanej 26. 8. 2005.

Proti   zápisnici   o   rozvrhu   výťažku   podala   dňa   25.   11.   2005   námietky   právna zástupkyňa povinného Ing. Z. K.

Dňa 20. 9. 2006 bol súdu doručený Nález ÚS SR č. II. ÚS 83/06-47, ktorým Ústavný súd SR zrušil uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 27Er 1013/2004 z 24. 10. 2005 a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Uznesením č. k. 27Er 1013/2004-124 (z 26. septembra 2006, pozn.) súd neschválil rozvrh   výťažku   z   dražby   nehnuteľností   a   vyhovel   námietkam   povinného   proti   zápisnici o rozvrhu výťažku z dražby.

Uznesením   č.   k.   27Er   1013/04-130 (z 10.   novembra   2006,   pozn.) súd   neschválil príklep udelený vydražiteľovi R. V. a námietky proti udeleniu príklepu zamietol.

Uznesením   č.   k.   27Er   1013/2004-147 (zo   16.   januára   2007,   pozn.) súd   rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností neschválil.

Uznesením č. k. 27Er 1013/2004-152 (zo 6. februára 2007, pozn.) súd ustanovil mal. M. K., mal. R. K. a mal. R. K. za kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny K.

Dňa 31. 5. 2007 povinný Ing. Z. K. doručil súdu návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie.

Uznesením   č.   k.   27Er   1013/2004-184 (z   3.   augusta   2007,   pozn.) súd   návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal povinný odvolanie.

Dňa 16. 8. 2007 vydal súdny exekútor dražobnú vyhlášku, v ktorej vyhlásil dražbu nehnuteľností na 17. 9. 2007.

Dňa 21. 9. 2007 povinný doručil súdu námietky, z dôvodu že mu nebola doručená dražobná vyhláška.

Dňa 25. 9. 2007 súdny exekútor doručil súdu žiadosť o schválenie udelenia príklepu. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 11 CoE 47/2007-248 (z 24. júna 2008, pozn.) potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice I č. k. 27Er 1013/2004-184 vo výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie (a J. K. na zastavenie exekúcie, pozn.). Zrušil uznesenie č. k. 27Er 1013/2004-180 (Ex 130/2004 z 19. júla 2007, pozn.) a vrátil vec na ďalšie konanie.

Uznesením   č.   k.   27   Er   1013/2004-263 (zo   14.   januára   2009,   pozn.) súd   príklep udelený vydražiteľovi R. V. neschválil.

Dňa   24.   9.   2009   súdny   exekútor   doručil   súdu   žiadosť   o   udelenie   príklepu   pre vydražiteľa Ing. P. Ď.

Uznesením   č.   k.   27Er   1013/2004-297   zo   dňa   16.   11.   2009   súd   príklep   udelený vydražiteľovi Ing. P. Ď. schválil.

Námietky proti udeleniu príklepu zamietol a návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Dňa   21.   1.   2010   súdny   exekútor   doručil   súdu   žiadosť   o   schválenie   zápisnice o rozvrhu výťažku.

Uznesením č. k. 27Er 1013/04-322 (z 15. marca 2010, pozn.) súd rozvrh   výťažku z dražby nehnuteľností schválil a námietky proti zápisnici o rozvrhu výťažku zmietol. Proti tomuto uzneseniu podali odvolanie povinní. Spis bude predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Z   vyššie   uvedeného   som   dospel   k   záveru,   že   prejedávaná   vec   je   po   právnej   aj faktickej   stránke   značne   zložitá.   Vo   veci   bolo   podaných   niekoľko   procesných   návrhov, o ktorých rozhodovali vyšší súdni úradníci, sudcovia Okresného súdu Košice I, Krajský súd v Košiciach a aj Ústavný súd SR.

Súhlasím, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti zodpovedajú obsahu spisu.

Právna zástupkyňa doručila ústavnému súdu 7. júna 2010 „Plnomocenstvo“, ktorým ju M. K. vzhľadom na dovŕšenie 18. roku veku splnomocnil na zastupovanie pred ústavným súdom   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   170/2010.   Na   vyjadrenie   okresného   súdu podaním doručeným ústavnému súdu 13. júla 2010 zareagovala takto:

„Vo veci sťažnosti, zo dňa 25. 1. 2010, o porušenie základných práv sťažovateľov M. K. a spol., oznamujeme, že súhlasíme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil do ústneho pojednávania vo veci.

K vyjadreniu Okresného súdu Košice I, zo dňa 15. 6. 2010, sp. zn. 1 SprV/240/2010, udávame, že okrem zhrnutia úkonov vo veci, neobsahuje žiadne vecné skutočnosti, z ktorého dôvodu nemáme k nemu vecné stanovisko.“

Ústavný súd zistil, že vo veci vedenej pod sp. zn. 27 Er 1013/2004 okresný súd uznesením z 2. marca 2011 neschválil rozvrh výťažku z dražby a zamietol námietky Ing. Z. K., Ing. J. K. a M. K. proti rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností zo 6. decembra 2010; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2011.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o   súdnej   ochrane   vykonávajú,   a   teda   že   základné   právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo   inému   orgánu   právnej   ochrany   a   umožniť   každému,   aby   sa   stal   po   splnení predpokladov   ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej (vrátane rozhodnutia všeobecného súdu v exekučnej veci) musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy   a príslušnej medzinárodnej   zmluvy o ľudských   právach   a základných   slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom, najmä v súlade s právom na prístup na súd a právom   na spravodlivé prejednanie veci).   Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a k nemu vzťahujúca sa judikatúra predstavujú pre vnútroštátne orgány záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (m. m. I. ÚS 49/01, I. ÚS 230/03).

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   by   právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa preto uplatňuje aj v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02). Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Efektívny   výkon   rozhodnutia   predajom   nehnuteľností   prostredníctvom   dražby predpokladá vydanie súdneho rozhodnutia o schválení príklepu, ktoré má významné právne účinky a podstatným spôsobom zasahuje do subjektívnych práv a povinností účastníkov, ako aj iných subjektov exekučného konania, a preto aj rozhodovanie o tejto veci je zverené do právomoci súdov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   na   vydanie   rozhodnutia   o   schválení   udelenia príklepu súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú zo základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znamená to, že takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad, musí byť dostatočne skutkovo a právne odôvodnené a nemôže byť prejavom svojvôle.

Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že je vecou súdu, aby podľa skutkového stavu veci spravodlivo   zvážil   riziko   nepriaznivých   následkov   spôsobených   prípadným   súdnym rozhodnutím   o   schválení   udeleného   príklepu   z hľadiska   ochrany   práv   účastníkov exekučného   konania   najmä   preto,   že   takéto   uznesenie   súdu   o   udelení   príklepu   nie   je napadnuteľné v riadnom inštančnom opravnom procese.

III.

Z   uvedených   východísk   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   preskúmaní   napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým schválil udelenie príklepu vydražiteľovi Ing. P. Ď. podľa § 148 ods. 1 Exekučného poriadku.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon....

Podľa § 134 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu predajom nehnuteľnosti možno vykonať   len   vtedy,   ak   oprávnený   s   exekúciou   predajom   nehnuteľnosti   označenej v upovedomení   o   začatí   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   (ďalej   len   „upovedomenie o začatí exekúcie“) súhlasí a ak sa preukázalo, že nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.Podľa § 135 ods. 2 Exekučného poriadku upovedomenie o začatí exekúcie doručí exekútor   okrem   oprávneného   a   povinného   aj   spoluvlastníkom   a   osobám,   ktoré   majú k nehnuteľnosti predkupné alebo iné vecné právo...

Podľa   §   141 ods.   1 písm.   a)   Exekučného   poriadku   dražobná vyhláška   sa   doručí oprávnenému, povinnému, spoluvlastníkovi a každému, kto má k nehnuteľnosti vecné alebo predkupné právo, ak sú zjavné zo spisov alebo z katastra nehnuteľností.

Podľa § 141 ods. 2 Exekučného poriadku osobám uvedeným v odseku 1 písm. a) sa doručí dražobná vyhláška do vlastných rúk.

Podľa § 147 ods. 1 Exekučného poriadku dražitelia, oprávnený, povinný, zástupcovia obce a orgánov štátnej správy (§ 137 ods. 2), ak sú prítomní na dražbe, môžu vzniesť u exekútora   námietky   proti   udeleniu   príklepu.   Okrem   toho môže   do   troch   dní   odo   dňa dražby   vzniesť   námietky   každý,   komu   v   rozpore   s   ustanovením   §   141   ods.   2   nebola doručená dražobná vyhláška, a preto nebol na dražbe prítomný.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   27   Er   1013/2004-297 zo 16. novembra 2009 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   považujú   za   zásadnú   vadu   konania predovšetkým   neustanovenie   kolízneho   opatrovníka   maloletým   (sťažovateľom   v 1.   až 3. rade)   (bol   im   ustanovený   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   27   Er   1013/2004-273 z 24. apríla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3 CoE 171/2009-285 z 8. júla 2009 s právoplatnosťou od 22. novembra 2010).

Za ďalšie vady konania sťažovatelia označujú okrem iného

-   použitie   znaleckého   posudku   získaného   podľa   sťažovateľov   v danom   prípade v rozpore so zákonom,

-   nevysporiadanie   sa   s bezpodielovým   spoluvlastníctvom   sťažovateľov   vo   4.   a 5. rade,

-   vydanie   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   maloletých   sťažovateľov,   ktorú   namietali neúčinným právnym úkonom a schválenie príklepu,

-   dražba   iných   nehnuteľností   ako   tých,   ktoré   boli   predmetom   darovacej   zmluvy a mali byť predmetom dražby.

Ústavný súd sa porušením práv sťažovateľov v označenom v konaní, ale v inom jeho štádiu už zaoberal, a to   v konaní o ich sťažnosti vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 83/06, v ktorom vyslovil porušenie práv sťažovateľov aplikujúc tieto právne názory:„Právnym dôsledkom uzatvorenej darovacej zmluvy medzi sťažovateľmi v prvom až treťom rade a sťažovateľmi vo štvrtom a piatom rade bolo nadobudnutie vlastníckeho práva sťažovateľmi v prvom až treťom rade a práva vecného bremena sťažovateľmi vo štvrtom a piatom rade k predmetu darovacej zmluvy, t. j. označeným nehnuteľnostiam, ktoré ostali zachované   aj   na   základe   rozhodnutí   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   30   C   472/02 z 10. septembra   2004   a   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   336/04   z   15.   februára   2005 o neúčinnosti   darovacej   zmluvy.   Ich   zachovanie   predpokladá   aj   nezmenený   stav   zápisu v katastri   nehnuteľností.   Opačný   postup,   resp.   postup,   aby   bola   vykonaná   zmena vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností na základe citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu o neúčinnosti darovacej zmluvy, odporuje § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených   zákonom   a   aj   v   ustálenej   judikatúre   všeobecného   súdnictva   (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 1997 sp. zn. 1 Cdo 26/97). Pokiaľ sa tak   však   stalo,   je   takýto   stav   nezákonný   a   súd   je   povinný   tento   stav   skúmať,   resp. vysporiadať (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 91/2004).Okresný súd napriek tomu akceptoval úkony súdneho exekútora pri voľbe spôsobu výkonu exekúcie, ktorý neprihliadol na rozhodujúci stav vlastníckeho práva nielen ku dňu doručenia návrhu na vykonanie exekúcie, ale aj počas exekučného konania.

Návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi doručený 27. apríla 2004, keď   boli   nepochybne   vlastníkmi   exekvovaných   nehnuteľností   sťažovatelia   v   prvom   až treťom   rade   a   sťažovatelia   vo   štvrtom   a   piatom   rade   boli   vo   vzťahu   k   týmto nehnuteľnostiam oprávnené osoby z vecného bremena titulom darovacej zmluvy.

Nezákonne   vykonaný   zápis   v   katastri   nehnuteľností   pod   č.   Z   2147/05   spôsobil dražbu iných nehnuteľností, ako tých, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy a mohli byť aj   predmetom   dražby,   pretože   súdny   exekútor   v   rozpore   s   §   134   ods.   1   Exekučného poriadku   dražil   nehnuteľnosť,   ktorá   nebola   vo   vlastníctve   povinného   (teda   sťažovateľa vo štvrtom rade).

Vlastníkmi dražených nehnuteľností boli sťažovatelia v prvom až treťom rade (aj podľa   oznámenia   o   začatí   kolaudačného   konania   spojeného   so   zmenou   stavby   pred dokončením... sp. zn. Výst. 191/03-Pá, 2051 sekr. z 11. februára 2003), s ktorými mal súdny exekútor konať ako inými subjektmi exekučného konania (§ 37 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku), pričom mal konať aj so sťažovateľmi vo štvrtom a piatom rade ako s osobami, ktoré majú k označeným nehnuteľnostiam právo zodpovedajúce právu vecného bremena. Je zrejmé, že súdny exekútor tak nepostupoval, pretože konal len so sťažovateľom vo štvrtom rade ako povinným v exekučnej veci a so sťažovateľkou v piatom rade ako manželkou povinného, teda ako s vlastníkmi označených nehnuteľností.“

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti sťažovateľov vychádzal aj z týchto právnych názorov.

Sťažovateľmi napadnuté uznesenie č. k. 27 Er 1013/2004-297 zo 16. novembra 2009 okresný súd odôvodnil takto:

„Súd uznesením zo dňa 24. 4. 2009 ustanovil maloletým deťom konania M., R. a R. K.   kolízneho   opatrovníka,   Úrad   práce   sociálnych   vecí   a   rodiny   v K.   Voči   uvedenému uzneseniu podala právna zástupkyňa odvolanie. Toto odvolanie odvolací súd zamietol a tým sa   uznesenie   o ustanovení   opatrovníka   pre   maloletých   detí   -   účastníkov   konania   stalo právoplatným dňa 25. 7. 2009.

Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 3. 6. 2004 bolo povinnému doručené dňa 10. 9. 2004. Súhlas oprávneného s predajom nehnuteľnosti bol daný oprávnenými dňa 15. 4. 2005.

Súd ďalej zistil, že upovedomenie o predaji nehnuteľnosti a exekučný príkaz bol doručený všetkým osobám,   ktorým sa doručuje   v zmysle   § 135   ods.   2   a §   137 ods.   2 Exekučného   poriadku.   Hodnota   nehnuteľnosti   bola   stanovená   znaleckým   posudkom č. 8/2007,   ktorý   vypracoval   súdny   znalec   Ing.   Ľ.   K.  ,   zo   dňa   15.   8.   2007   vo   výške 7.200.000.- Sk. Tento znalecký posudok bol doručený osobám uvedeným v ust. § 139 ods. 5 Exekučného poriadku a zároveň súd zistil, že týmto osobám bolo doničené aj predvolanie na obhliadku a oceňovanie draženej nehnuteľnosti. V zmysle ust. §141 ods. 1 Exekučného poriadku   dražobná   vyhláška   sa   doručí   oprávnenému,   povinnému   a   každému   kto   má k nehnuteľnosti   vecné   alebo   predkupné   právo,   ak   sú   zjavné   zo   spisov   alebo   z   katastra nehnuteľnosti.   Dražobná vyhláška sa doručuje aj orgánom, ktoré vyrubujú a vymáhajú dane   a   verejné   dávky,   poistné   na   nemocenské   poistenie   a   poistné   na   dôchodkové zabezpečenie ako aj úradom uvedeným v § 137 ods. 2 tohto zákona.

Súd   preskúmal   toto   doručovanie   a   zistil,   že   dražobná   vyhláška   bola   doručená všetkým týmto fyzickým ako aj právnickým osobám.

Dražba sa uskutočnila dňa 16. 9. 2009 o 10.00 hod. na Exekútorskom úrade K. - JUDr. A. Á. Príklep súdny exekútor udelil vydražiteľovi Ing. Ď. P., bytom K. za najnižšie podanie   238.996,22   Eur.   Zo   zápisnice   súd   zistil,   že   na dražbe   sa   okrem   dražiteľa nezúčastnili ďalšie osoby a na dražbe neboli vznesené žiadne námietky.

Právna zástupkyňa povinných v 4. a 5. rade dňa 17. 9. 2009 doručila tunajšiemu súdu   námietky   proti   udeleniu   príklepu   a   to   z   dôvodu,   že   neboli   dodržané   procesné podmienky pri príprave dražby. V prvom rade uvádza, že dražobná vyhláška jej nebola doručená   v   potrebnom   počte   5-krát.   K tomu   je   potrebné   uviesť,   že   právna   zástupkyňa nezastupuje   piatich   účastníkov,   ale   iba   povinného   a   jeho   manželku.   Maloleté   detí   K. zastupuje kolízny opatrovník, Úrad práce sociálnych vecí a rodiny K. Takže podľa názoru súdu, nebolo potrebné jednej právnej zástupkyni doručovať dve dražobné vyhlášky. Kolíznemu opatrovníkovi bola dražobná vyhláška doručená dňa 20. 8. 2009. Čo sa týka poukazu právnej zástupkyne na nález Ústavného súdu, k tomu je potrebné uviesť, že tento vytýkal tú skutočnosť, že táto nebola doručená maloletým deťom, keďže v tom čase ešte nemali ustanoveného opatrovníka. Uznesenie o ustanovení opatrovníka pre maloleté detí v čase konania dražby, resp. v štádiu prípravy dražby už bolo právoplatné, čo potvrdil aj   odvolací   súd,   keď   uznesením   zo   dňa   8.   7.   2009   potvrdil   prvostupňové   uznesenie o ustanovení opatrovníka pre maloletých detí.

Ako druhu námietku proti vykonanej dražbe právna zástupkyňa uviedla, že exekútor exekvoval   v   rozpore   s   právnym   aj   skutkovým   stavom   nehnuteľnosť,   ktorá   bola   získaná odporovateľným právnym úkonom a že takto bola získaná iba jej rozostavaná časť a že dom, ktorý v súčasnosti existuje v čase darovania neexistoval. Touto otázkou sa zaoberal odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 11 CoE/49/2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 8.9.2008. Je potrebné opätovne zdôrazniť, že v exekučnej veci môže byť v rozsahu potrebnom   na   uspokojenie   vymáhanej   pohľadávky   oprávnených   v   súlade   s   ust.   §   134 a následne Exekučného poriadku vykonaná exekúcia predajom nehnuteľnosti zapísaných na LV   č.   1994   v   Katastrálnom   území   B.,   ktoré   boli   predmetom   úspešne   odporovaného právneho úkonu -darovacej zmluvy zo dňa 9. 4. 2001, uzavretej povinným /dlžníkom/, a to tak,   ako   keby   k   zmene   vlastníctva   týchto   nehnuteľnosti   nedošlo   a   tieto   boli   naďalej vo vlastníctve,   v   tomto   prípade   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   povinného,   lebo   je nepochybné,   že   tento   právny   úkon   viedol   k   takému   zmenšeniu   majetku   povinného,   že oprávnení z neho nemôžu dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, tak ako by tomu bolo v prípade, keby darovacia zmluva nebola uzavretá.

Námietka že exekvované nehnuteľnosti nie sú totožné s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom odporovateľnej darovacej zmluvy a právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice n, č. k. 30C/472/2002 zo dňa 10. 9. 2004, a že stavby v štádiu rozostavanej stavby a rodinný dom zapísaný na LV č... v Katastrálnom území B. nie sú totožné nehnuteľností, sú nedôvodné, lebo podľa konštantnej judikatúry a ustálenej súdnej praxe vznik stavby ako veci v právnom zmysle a samostatného predmetu vlastníckeho práva nemožno spájať so stavebnou dokončenosťou stavby - ale stačí, ak je stavba vybudovaná najmenej do takého štádia, v ktorom je už nezameniteľným spôsobom individualizovaná.

V danom prípade nie je rozhodujúcou skutočnosťou, že v čase uzavretia odporovanej teda   právne   neúčinnej   darovacej   zmluvy,   resp.   rozhodnutia   súdu,   ktorým   bola   určená neúčinnosť Darovacej zmluvy, stavba nebola dokončená a nemala vlastné súpisné číslo, keďže v konaní nebolo zistené, že by v čase uzavretia Darovacej zmluvy stav rozostavanosti darovanej nedokončenej stavby neumožňoval jej nezameniteľnú individualizáciu a určenie rozsahu vlastníckych práv k tejto nehnuteľnosti, ktoré povinný a jeho manželka previedli na svoje maloleté deti Darovacou zmluvou zo dňa 9. 4. 2001.

Čo sa týka námietky ceny nehnuteľnosti stanovenej znaleckým posudkom č. B/2007 zo dňa 15. 8. 2007 k uvedenému je potrebné uviesť, že Exekučný poriadok nestanovuje platnosť   znaleckého   posudku   iba   uvádza,   že   po   vydaní   exekučného   príkazu   exekútor zaobstará znalecký posudok.

Neobstojí   ani   tvrdenie   právnej   zástupkyne   povinného,   že   v   súčasnosti   je   cena nehnuteľností nižšia v dôsledku krízy ako v čase spracovania znaleckého posudku. Práve v prípade   vydraženia   za   vyššiu   cenu,   je   tu   možnosť   vrátenia   vyššej   sumy   povinnému po rozvrhu výťažku.

Námietka právnej zástupkyne povinného, že znalecký posudok bol získaný v rozpore so   zákonom   a   za   porušenia   ústavných   práv   účastníkov   a   ostatných   subjektov   taktiež neobstojí,   nakoľko   z   predložených   listinných   dôkazov   a   to   konkrétne   predložených doručeniek súd zistil, že povinný si upovedomenie o obhliadke a oceňovaní nehnuteľnosti neprevzal, hoci mu bolo doručované na jeho posledne známu adresu. Manželka povinného si predvolanie, prevzala dňa 10. 8. 2007. Opatrovník maloletých detí upovedomenie prevzal dňa 9. 8. 2007. Právna zástupkyňa povinného si zásielku neprevzala a tá bola uložená na pošte.

Podľa ust. § 138 ods. 2 Exekučného poriadku povinný umožní exekútorovi alebo jeho zamestnancovi   a   znalcovi   prístup   na   oceňovanú   nehnuteľnosť.   Na   účely   vypracovania znaleckého posudku podľa ods. 1 je exekútor oprávnený vymôcť si na nehnuteľnosť prístup. Zo znaleckého posudku súd zistil, že miestna obhliadka spojená s miestnym šetrením bola vykonaná dňa 10. 8. 2007 za účasti súdneho exekútora JUDr. Á. a dvoch príslušníkov štátnej polície.

Pod   bodom   4/   právna   zástupkyňa   opätovne   uvádza,   že   o   ustanovení   kolízneho opatrovníka   nieje   doposiaľ   právoplatne   rozhodnuté.   Toto   jej   tvrdenie   sa   nezakladá   na pravde, nakoľko bolo rozhodnuté uznesením tunajšieho súdu sp. zn. 27 ER/1013/2004 zo dňa   24.   4.   2009   ktoré,   po   podanom   odvolaní   odvolací   súd   potvrdil   uznesením   sp.   zn. 3 CoE/171/2009-285 zo dňa 8. 7. 2009 a to sa stalo právoplatným dňa 25. 7. 2009. Právna zástupkyňa si však túto zásielku neprevzala ani počas úložnej lehoty.

Predmetom   ďalšej   námietky   pod   bodom   5/   boli   opätovne   opakované   tvrdenia o ktorých už odvolací súd rozhodol vo svojom rozhodnutí 11 CoE/49/2007. Tieto námietky sa týkali,   skutočnosti,   že boli   dražené iné nehnuteľnosti než boli   predmetom darovacej zmluvy.

Z vyššie uvedených dôvodov súd námietky povinného zamietol   a príklep udelený súdnym exekútorom JUDr. A. Á. vydražiteľovi Ing. P. Ď. schválil.

Dňa 12. 10. 2009 právna zástupkyňa povinného doručila tunajšiemu súdu podanie týkajúce sa zastavenia exekúcie. Ako aj sama v tomto podaní uviedla návrh na zastavenie exekúcie tunajší súd zamietol, čo bolo potvrdené aj uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 11 CoE/47/2007. Teda uvedené uznesenie sa stalo právoplatným dňa 8. 9. 2008. Z toho dôvodu súd toto podanie zamietol lebo zo samotného podania je zrejmé, že sa týka už právoplatného rozhodnutia.“

Za najzásadnejšiu vadu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, považuje   ústavný   súd   absenciu   právoplatného   rozhodnutia   o ustanovení   kolízneho opatrovníka   maloletým   deťom   v konaní,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   napadnutého uznesenia.

Ústavný súd v náleze č. k. II. ÚS 83/06-47 zo 7. júla 2006 zdôraznil požiadavku osobitnej ochrany maloletých detí (sťažovateľov v 1. až 3. rade), ktorú považuje ústavný súd za zásadnú aj v danej veci, takto:

„Sťažovatelia   v prvom   až   treťom   rade   boli   maloleté   osoby,   ktoré   sú   zákonom osobitne chránené, a pokiaľ pri uplatňovaní práv rodiča vo vzťahu k maloletým deťom by dochádzalo ku kolízii záujmov, ako tomu bolo pri uskutočňovaní výkonu rozhodnutia v predmetnej veci, maloletým deťom musí byť ustanovený opatrovník podľa § 31 ods. 2 zákona   č. 36/2005   Z. z.   o   rodine   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý je potom povinný deti zastupovať v určenom rozsahu, aby ochrana záujmov detí bola úplne zabezpečená (§ 61 ods. 2 zákona o rodine), a to bez ohľadu na prípadné iné záujmy rodičov, resp. niektorého z rodičov.Uvedenými skutočnosťami sa okresný súd vôbec nezaoberal.“

V súvislosti s napadnutým uznesením ústavný súd uvádza, že sťažovatelia v prvom až   treťom   rade   boli   v čase   dražby   a rozhodovania   maloleté   osoby   (t.   č.   je   M.   K.,   už plnoletý), ktoré sú zákonom osobitne chránené, a pokiaľ pri uplatňovaní práv rodiča vo vzťahu   k   maloletým   deťom   by   dochádzalo   ku   kolízii   záujmov,   ako   to   bolo   pri uskutočňovaní   výkonu   rozhodnutia   v   predmetnej   veci,   maloletým   deťom   musí   byť ustanovený opatrovník podľa § 31 ods. 2 zákona o rodine, ktorý je potom povinný deti zastupovať v určenom rozsahu, aby ochrana záujmov detí bola úplne zabezpečená (§ 61 ods. 2 zákona o rodine), a to bez ohľadu na prípadné iné záujmy rodičov, resp. niektorého z rodičov. Všeobecné súdy síce rozhodli o ustanovení kolízneho opatrovníka pre maloleté deti,   ale uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   27   Er   1013/2004-273   z 24. apríla   2009   o jeho ustanovení v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 3 CoE 171/2009-285 z 8. júla 2009 nadobudlo právoplatnosť až 22. novembra 2010, t. j. až po tom, ako okresný súd uznesením č. k. 27 Er 1013/2004-297 zo 16. novembra 2009 schválil príklep udelený vydražiteľovi Ing. P. Ď. udelený mu na dražbe 16. septembra 2009 na nehnuteľnosti sťažovateľov.

Už   samotná   táto   skutočnosť   postačovala   na   to,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že uznesením   okresného   súdu   č.   k.   27   Er   1013/2004-297   zo   16.   novembra   2009 a predchádzajúcim   postupom   súdneho   exekútora   v   predmetnej   exekučnej   veci   bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ustanovenie § 157 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 167 ods. 2 treba z hľadiska čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, ods. 26 týkajúci sa povinnosti súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) vykladať a uplatňovať tak, že uznesenie okresného súdu o schválení udeleného príklepu musí v odôvodnení obsahovať dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých je vynesené.

Vychádzajúc   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatuje,   že okresný súd v ďalšom konaní bude musieť odstrániť nielen zásadnú vadu konania spojenú s akceptovaním   zákonnej   požiadavky   zastupovania maloletých   detí   v označenom   konaní právoplatne   ustanoveným   kolíznym   opatrovníkom,   ale   bude   sa   musieť   vysporiadať   aj s ďalšími nedostatkami, s ktorými sa   okresný   súd v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, nevysporiadal, a to najmä

- s postavením právnej zástupkyne sťažovateľov,

- s právnym významom znaleckého posudku,

- s otázkou zrušenia BSM Ing. J. K. a Ing. Z. K. a jeho právnymi dôsledkami na napadnuté konania,

-   s identifikáciou   nehnuteľností,   ktoré   sú   vo   vlastníctve   maloletých   sťažovateľov a ktoré podľa tvrdenia sťažovateľov nemali byť predmetom dražby,

-   s   vecnými   bremenami   k dotknutej   nehnuteľnosti   a   spoluvlastníckymi   podielmi sťažovateľov vo štvrtom a piatom rade.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na nové rozhodnutie.

Okresný súd vydal aj ďalšie uznesenie súvisiace, resp. nadväzujúce na posudzovanú vec,   a to   uznesenie   č.   k.   27   Er   1013/2004-375   z 2.   marca   2011,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   19.   apríla   2011   a   ktoré   potvrdzuje   nedostatky   (vady   konania)   zistené   aj ústavným súdom, na ktoré bude musieť okresný súd prihliadať pri svojom rozhodovaní. Okresný   súd   týmto   uznesením   z 2.   marca   2011   neschválil   rozvrh   výťažku   z dražby nehnuteľností vykonanej 6. decembra 2010 a zamietol námietky Ing. J. K. a M. K. proti tomuto rozvrhu výťažku z dražby (č. k. Ex 130/2004-170). Ide o vady konania, ktoré môže odstrániť   len   všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   vecnú   súvislosť   napadnutého   uznesenia okresného súdu č. k. 27 Er 1013/2004-297 zo 16. novembra 2009 a uznesenia okresného súdu č. k. 27 Er 1013/2004-375 z 2. marca 2011 bolo potrebné z dôvodu vykonateľnosti (procesnej realizovateľnosti) nálezu ústavného súdu, aby ústavný súd zrušil v nadväznosti na zrušenie napadnutého uznesenia aj uznesenie z 2. marca 2011 tak, ako to je uvedené vo výroku   tohto   nálezu   (bod   2),   napriek   tomu,   že   závery   obsiahnuté   v tomto   uznesení okresného súdu vo veľkej miere korešpondujú so závermi ústavného súdu týkajúcimi sa vád, ktoré zistil v sťažnosťou napadnutom uznesení okresného súdu.

IV.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie, a to pre každého v sume 3 300 €, ktoré „je satisfakciou za to, že porušovateľ, ktorý má podľa zákona dbať o ochranu práv všetkých účastníkov tak, aby každý z nich mal pred súdom zabezpečené právo konať a vyjadrovať sa ku všetkým skutočnostiam a o to, aby súdom bolo spravodlivo rozhodnuté   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   tak   nekonal.   Jeho   konanie   malo   byť   o   to dôslednejšie,   že   vo   veci   sa   jednalo   aj   o   práva   maloletých   detí,   ktoré   požívajú   osobitú ochranu zákona. Naviac, jeho konanie malo byť o to obozretnejšie, že v rovnakej veci bolo už raz zhliadnuté jeho konanie v rozpore so zákonom a Ústavou SR.“.

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc okolnosti prípadu ústavný súd považoval za postačujúce poskytnutie ústavnej   ochrany   sťažovateľom   vyslovením   porušenia   ich   práv,   a preto   finančné zadosťučinenie sťažovateľom nepriznal.

V.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť trovy konania ich právnej zástupkyni advokátke JUDr. A. K. spolu v sume 976,32 €, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Pri určení sumy náhrady trov vychádzal ústavný súd v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky, a pretože požadovaná suma nepresiahla sumu vypočítanú podľa vyhlášky, ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume požadovanej sťažovateľmi.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011