znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 36   ods. 1   Listiny základných   práv   a slobôd,   základného   práva   vlastniť   majetok   a základného   práva   na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 364/2005 z 15. decembra 2005 o náhrade trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej obchodné   meno bolo   s účinnosťou   od 28.   júna 2007   zmenené na B.,   s. r. o.   (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „obchodná spoločnosť“). V sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“), základného práva vlastniť majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20   ods. 1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru   (ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 364/2005 z 15. decembra 2005 o náhrade trov konania (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

V súdnom konaní vedenom Okresným súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)   pod sp. zn. 7 C 55/04 sa   žalobkyňa domáhala proti   sťažovateľke zaplatenia sumy 1 818 237 Sk   s prísl.   Uplatnená   suma   predstavovala   súčet   pracovnoprávnych   nárokov žalobkyne,   ktoré   jej   mali   vzniknúť   na   základe   pracovného   pomeru   so   sťažovateľkou. Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn. 7 C 55/04 z 3.   októbra 2005 návrhu žalobkyne vyhovel a zároveň zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania v sume 273 012 Sk. Sťažovateľka podala   14. novembra 2005   proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn. 16 Co 364/2005 z 15.   decembra 2005 tak, že prvostupňový rozsudok vo veci samej zmenil a návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietol   a súčasne   aplikujúc   § 150   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) o trovách   konania   rozhodol   tak,   že   úspešnej   sťažovateľke   náhradu   trov   celého   konania nepriznal.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   výrokom   o náhrade   trov   konania   v   namietanom rozsudku   boli   porušené   jej   označené   práva.   V súvislosti   s tým   cituje   relevantné   články ústavy (čl. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1), listiny (čl. 36 ods. 1), dohovoru (čl. 6 ods. 1) a dodatkového protokolu (čl. 1) a poukazuje na to, že procesnoprávnymi predpismi, ktoré vymedzujú   postup   pri   poskytovaní súdnej   ochrany, sú   viazaní nielen účastníci   súdneho konania, ale aj všeobecné súdy. Aplikácia hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov všeobecnými   súdmi,   prípadne   ich   výklad,   ako   predpoklad   zákonnosti   rozhodnutí všeobecných súdov, musí byť preto vždy v zhode s ústavnými princípmi.

Z konštantnej   judikatúru   ústavného   súdu   sťažovateľka   vyvodzuje,   že   o svojvoľné alebo   arbitrárne   rozhodnutie   ide   aj   vtedy,   ak   skutkové   zistenia   všeobecného   súdu   sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.

V sťažnosti   ďalej   sťažovateľka   poukazuje na   odôvodnenie   namietaného rozsudku krajského súdu a cituje jeho príslušnú časť, v ktorej sa odôvodňuje nepriznanie náhrady trov celého konania sťažovateľke.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí, že „dôvody Krajského súdu v Banskej Bystrici   skutkovú   podstatu   ustanovenia   § 150   Občianskeho   súdneho   poriadku   zjavne nenaplňujú, extrémne vybočujú z jeho účelu a úplne im chýba aj logický zmysel, pričom niektoré   jeho   skutkové   zistenia   sú   v extrémnom   nesúlade   s obsahom   spisu.   Preto   jeho rozsudok v časti o náhrade trov konania je svojvoľný, teda, arbitrárny.“.

V súvislosti   s tým   sťažovateľka   zdôrazňuje   najmä   skutočnosť,   že «vpredmetnom konaní pred všeobecným súdom nebol odporcom zakladateľ sťažovateľa, ale sťažovateľ. Preto   zistenie   krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   podľa   ktorého   „navrhovateľka   bola zakladajúcou   konateľkou   spoločnosti   odporcu,   túto   spoločnosť   pre   odporcu   na   území Slovenskej republiky pomáhala založiť“ nemajú oporu v spise».

Podľa sťažovateľky § 150 OSP nemožno považovať za predpis, ktorý by zakladal úplne   voľnú   diskréciu   súdu.   Toto   ustanovenie   nemožno   vykladať   tak,   že   kedykoľvek bez ohľadu na základnú zásadu rozhodovania o trovách konania ustanovenú v § 132 ods. 1 OSP   možno   na   základe   jeho   aplikácie   nepriznať   náhradu   trov   úspešnému   účastníkovi konania.

Sťažovateľka sa na podporu svojej argumentácie odvoláva aj na názory z odbornej literatúry   k tejto   problematike,   ako   aj   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu,   z ktorých plynie, že dôvodom na aplikáciu § 150 OSP môžu byť jednak pomery účastníkov konania alebo aj okolnosti, ktoré súvisia s konaním. V danej veci podľa názoru sťažovateľky krajský súd   odôvodnil   aplikáciu   § 150   OSP   len   takými   okolnosťami,   ktoré   vôbec   nesúvisia s konaním a nemajú žiadny význam pre aplikáciu tohoto ustanovenia.

Z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   pritom   sťažovateľka vyvodzuje, že návrh žalobkyne na začatie konania bol úplne neopodstatnený a jej nárok nemal žiaden právny základ. Účasť sťažovateľky ako odporcu v konaní pred všeobecnými súdmi bola vynútená podaním návrhu na začatie konania žalobkyňou.

Sťažovateľka   argumentuje   aj   tým,   že   žalobkyňa   v konaní   postupovala   účelovo a porušovala   svoju   povinnosť   ustanovenú   v   § 101   ods. 1   OSP.   Svoj   nárok   založila na zmluve,   ktorú   sama   vyhotovila   a ktorej   obsah   druhý   konateľ   sťažovateľky   vôbec nepoznal, a na druhej strane sťažovateľka svoje práva v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnila v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Okolnosť, že žalobkyňa vykonávala pre sťažovateľku istú činnosť, ju nezbavuje povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vznikli sťažovateľke ako následok jej správania, a nie je dôvodom na aplikáciu § 150 OSP.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné právo spoločnosti B. spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom B. (...), na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   jeho   základné   právo   vlastniť   majetok   a   jeho   základné   právo na ochranu   majetku podľa   čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   ako aj   jeho   právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 12. 2005 sp. zn. 16 Co 364/2005 o náhrade trov konania porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 15. 12. 2005 sp. zn.   16 Co 364/2005 v časti výroku o náhrade trov konania sa zrušuje a vec mu v tomto rozsahu sa vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podstatou sťažnosti proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 364/2005 z 15.   decembra   2005   je   odlišný   právny   názor   sťažovateľky   na   výklad   a aplikáciu ustanovenia § 150 OSP, podľa ktorého ak sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutím krajského súdu, podľa ktorého ako dôvod hodný osobitného zreteľa na to, aby   jej   nebola   priznaná   náhrada   trov   celého   konania   napriek   tomu,   že   bola   v konaní úspešná, boli zohľadnené okolnosti súdenej veci, najmä to, že žalobkyňa bola zakladajúcou konateľkou   obchodnej   spoločnosti,   ktorú   na   území   Slovenskej   republiky   zakladala a od vzniku   obchodnej   spoločnosti   až   do svojho   odvolania   z funkcie   konateľky zabezpečovala jej celý chod.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy) porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je ratione   materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu   ochranu a v jeho rámci náhrady trov   súdneho konania sa   možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy). Ustanovenie § 150 OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach   tohto   zákonného   ustanovenia   celkom   alebo   sčasti   nepriznal   náhradu   trov konania alebo plnú náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorému inak patrí ich náhrada. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia môžu byť len okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon (Občiansky súdny poriadok) neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov, a to na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom medze sudcovskej   úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len   ako   výnimku   zo   všeobecného   procesného   princípu   zodpovednosti   za   výsledok sporového konania (§ 142 ods. 1 OSP).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede   na všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom   súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry   vyslovil,   že   právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj právo   na   odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Požiadavka   ústavne   konformného   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   sa   vzťahuje na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom v § 212 ods. 1 a § 220 ods. 1 OSP účinného do 31. augusta 2005 prehodnotiac zistený skutkový stav a, ako už bolo uvedené,   rozsudkom   sp. zn.   16 Co 364/2005   z 15.   decembra   2005   rozhodol   tak,   že prvostupňový rozsudok vo veci samej zmenil a návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietol. Súčasne aplikujúc § 150 OSP o trovách konania rozhodol tak, že úspešnej sťažovateľke náhradu trov celého konania nepriznal.

V časti   týkajúcej   sa   výroku   o nepriznaní   náhrady   trov   konania   v   odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd uviedol: „Odporca mal v konaní úspech, preto mu podľa § 224 ods. 2 O. s. p. v súvise s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. ako účastníkovi, ktorý bol v konaní úspešný, patrí náhrada trov celého konania. Krajský súd však v danej veci pre náhradu trov konania   aplikoval   ust.   § 150   O. s. p.,   pričom   ako   dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   pre nepriznanie náhrady trov celého konania odporcovi (t. j sťažovateľke, pozn.) krajský súd zohľadnil odolnosti súdenej veci, najmä skutočnosť, že navrhovateľka bola zakladajúcou konateľkou   spoločnosti   odporcu,   túto   spoločnosť   pre   odporcu   na   území   Slovenskej republiky pomáhala založiť, starala sa až do svojho odvolania od vzniku spoločnosti o celý chod spoločnosti. Organizovala činnosť spoločnosti vo vzťahu k mandatárom, keď za celé obdobie   od   septembra   2002   do   januára   2004   spolupracovala   v mene   spoločnosti   asi s 500 až 600 mandatármi. Bolo by preto nespravodlivé, aby odporcovi zaplatila jeho trovy konania vzniklé. Krajský súd vychádzajúc z uvedeného preto náhradu trov celého konania odporcovi nepriznal.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania (čl. 46   až čl. 50   ústavy),   a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Dôvody hodné osobitného zreteľa zistil krajský súd najmä v správaní žalobkyne ako zakladajúcej   konateľky   (jednej   z dvoch   prvých   konateľov)   obchodnej   spoločnosti   a   jej osobného   prínosu   a podielu   na   zabezpečovaní   predmetu   jej   činnosti   v   období   od   jej založenia až do odvolania z funkcie konateľky. Vo vzťahu k náhrade trov konania ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   bola   síce   v odvolacom   konaní   úspešná,   ale   vzhľadom na charakter   prerokúvanej   veci   a vzťah   medzi   účastníkmi   konania,   ako   aj   prispenie žalobkyne   k realizácii   chodu   obchodnej   spoločnosti   jej   nebola   priznaná   náhrada   trov konania. Aplikácia ustanovenia § 150 OSP založená na výnimočnosti predmetu konania alebo   pomerov   na   strane   účastníkov   je   v danom   prípade podľa   názoru   ústavného   súdu odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne).   Krajský   súd v uznesení sp. zn. 16 Co 364/2005 z 15. decembra 2005, pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania,   síce   stručne,   ale   napriek   tomu   dostačujúco   odôvodnil,   v ktorých   okolnostiach na strane   účastníkov   konania   videl   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa   na   aplikáciu ustanovenia § 150 OSP. Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové   okolnosti   daného   prípadu   a usporiadanie   vzťahov   medzi   účastníkmi   konania hradil každý účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené odôvodnení namietaného   rozsudku   krajského   súdu   týkajúcom   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania sťažovateľke nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto   ich   nemožno   považovať   za odporujúce   citovaným   článkom   ústavy,   listiny a dohovoru.   Vzhľadom   na   to   nemožno   tieto   skutkové   a právne   závery   označiť za nepreskúmateľné   a   za   svojvoľné, vybočujúce   z rámca   uvedeného   zákonného ustanovenia,   a   ústavný   súd   ich   preto   nemá   dôvod   ani   oprávnenie   prehodnocovať a nahrádzať ich prípadne vlastnými.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Ústavný   súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej   procesnoprávnej   úpravy   nemožno   hodnotiť   ako   nezákonný   (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu sp. zn. 16 Co 364/2005 z 15. decembra 2005 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1 listiny a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a preto   sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 151/05).

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v súlade so svojou doterajšou judikatúrou, podľa ktorej (napr. m. m.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí aj základné   právo   vyplývajúce   z čl. 20   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   o prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   48   ústavy,   resp.   v spojení   s ich porušením.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu vo výroku o trovách konania a o priznaní trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008