znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/07-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   29. novembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom   JUDr.   D.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 39 Er 3672/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1892/98),   za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   39 Er 3672/2006   (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1892/98) p o r u š e n é   b o l o.

2. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti B., s. r. o., trovy   právneho   zastúpenia   v sume   7 492,24 Sk   (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún   a   dvadsaťštyri   halierov)   na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2007 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doplnená   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   10. júla   2007,   zastúpenej   advokátom JUDr. D. K., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 39 Er 3672/2006 (pôvodne vedenej pod sp. zn. E 1892/98).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   na   základe   návrhu   sťažovateľky ako oprávnenej   osoby   vydal   uznesenie   sp.   zn.   E 1892/98   z   25. januára 1999,   ktorým bol proti   povinnému   nariadený   súdny   výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí. Okresný súd zaslal 10. mája 2001 spis Okresnému súdu D. za účelom uskutočnenia výkonu rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí.   Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že po   vrátení   spisu okresnému súdu 1. júla 2003 nebol v predmetnej veci vykonaný žiadny úkon.

Sťažovateľka   podala   počas   nariadeného   súdneho   výkonu   rozhodnutia   v   súlade s prechodným   ustanovením   § 372m   Občianskeho   súdneho   poriadku   (účinného od 1. septembra   2005,   ďalej   len   „OSP“)   okresnému   súdu   27. februára 2006   návrh na vykonanie exekúcie so súčasnou žiadosťou postúpenia tejto veci označenej exekútorke. Okresný   súd   výzvou   z   18. októbra 2006   vyzval   exekútorku,   aby   vyčíslila   výšku pohľadávky,   a   uznesením   č.   k.   39 Er 3672/2006-29   z   31. januára 2007   žiadosť   súdnej exekútorky o udelenie poverenia na výkon súdnej exekúcie zamietol. Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie, o ktorom okresný súd ku dňu podania sťažnosti nerozhodol.

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3672/2006 (predtým sp. zn. E 1892/98) porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava II je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 7.492,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 170/07-12 z 26. júla 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie   predsedníčky   okresného   súdu   č.   Spr. 2111/07   z   26. septembra 2007 bolo ústavnému súdu doručené 4. októbra 2007, doplňujúce vyjadrenie z 29. októbra 2007 bolo ústavnému súdu doručené 5. novembra 2007. V predmetnom vyjadrení je uvedené:«Návrh   na   výkon   rozhodnutia   a   to   predajom   hnuteľných   vecí   v   sume   1.400,- Sk s prísl. podal na súd dňa 17. 12. 18998 (správne má byť 1998, pozn.) oprávnený, B., a. s., B. proti povinnému V. P.

Uznesením č. k. E/1892/1998-1 zo dňa 25. 01. 1999 bol nariadený výkon rozhodnutia predajom hnuteľnosti povinného na uspokojenie pohľadávky do výšky 1.400,- Sk s prísl. Ako vyplýva zo spisu v ďalšom súd vykonal úkony za účelom zistenia adresy trvalého, príp. prechodného pobytu povinného.

Dňa 10. 05. 2001 bol predmetný spis zaslaný na prevedenie výkonu na Okresný súd v D.,   z   dôvodu,   že   povinný   mal   podľa   informácie   z   Registra   obyvateľstva   informácie, že povinný má adresu v obvode Okresného súdu v D.

Dňa 21. 07. 2003 bol spis vrátený na Okresný súd Bratislava II. Dňa 27. 02. 2006 podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie podľa § 372 ods. 1, 2 O. s. p.

Dňa 03. 03. 2006 bola vec pôvodne vedená v oddelení „E“ pod sp. zn. E 1892/98 prevedená do registra „E“.

Uznesením zo dňa 31. 01. 2007 č. k. 39 Er 3672/2006-29 bola žiadosť oprávneného o udelenie   poverenia   súdnej   exekútorke   JUDr.   Ing.   Z.   D.   zamietnutá.   Predmetné rozhodnutie bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou a oprávnený doručil dňa 01. 03. 2007 odvolanie proti predmetnému rozhodnutiu.

O odvolaní oprávneného rozhodol dňa 17. 04. 2007 zákonný sudca, zrušil uznesenie č. k. 39 Er 3672/2006-29 zo dňa 31. 01. 2007 a vydal dňa 24. 05. 2007 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.

Dňa   31. 07. 2007   doručila   súdna   exekútorka   podanie,   ktorým   vrátila   poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 035673 v zmysle § 60 Exekučného poriadku s odôvodnením, že   exekučné   konanie   sa   skončilo   vymožením   pohľadávky   s   príslušenstvom   vrátane   trov exekúcie dňa 27. 07. 2007.

Vo veci nešlo o skutkovo a právne náročnú vec. Zákonnou sudkyňou od doručenia návrhu na súd bola vo veci JUDr. N. P., ktorá je od 01. 01. 2007 dočasne pridelená na výkone funkcie sudcu na Krajský súd Bratislava a od 02. 04. 2007 bola vec opatrením predsedu pridelená JUDr. G. S., ktorá vo veci koná plynulo.»

Ústavný   súd   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil   v zásade   rovnaké   skutočnosti, ako vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

Právny zástupca   sťažovateľky v stanovisku z 9. novembra 2007, ktorým reagoval na vyjadrenie predsedníčky   okresného súdu z 26. septembra 2007, ako aj na doplňujúce vyjadrenie   z   29. októbra 2007,   uviedol: „Zároveň   oznamujeme,   že   nepovažujeme za potrebné sa vyjadriť k vyjadreniu predsedníčky Okresného súdu Bratislava II sp. zn. Spr. 2111/07   z 26.   9.   2007   a z 29.   10.   2007,   nakoľko   všetko   podstatné   sme   už   uviedli v podanej ústavnej sťažnosti.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, IV. ÚS 41/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide   o prvé kritérium   právna a   faktická   zložitosť   veci,   uplatnením ktorého ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   konštatoval, že predmetom konania vedeného okresným súdom bolo rozhodovanie o výkone rozhodnutia predajom hnuteľných vecí a následne v nadväznosti na novelizáciu OSP exekučné konanie uskutočňované podľa príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Z doterajšieho priebehu konania a prehľadu spisu nezistil ústavný súd žiadnu okolnosť, na základe ktorej by bolo možné predmetné konanie považovať po skutkovej alebo právnej stránke za zložité.

Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   predloženého   spisu   nezistil   žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k predĺženiu predmetného konania.

Tretím   hodnotiacim   kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu. Ústavný   súd   zároveň pri posudzovaní prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresnému   súdu   bol   17. decembra 1998   doručený   návrh   sťažovateľky   na   výkon rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   proti   povinnej   osobe   (ďalej   len   „povinný“). Uznesením   okresného   súdu   č. k.   E 1892/98-1   z   25. januára 1999   bol   nariadený   výkon rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   povinného   na   uspokojenie   pohľadávky   v   sume 1 400 Sk s príslušenstvom. Následne bol okresný súd nečinný do 23. mája 2000, keď vydal pokyn na uloženie spisu na lehotu jeden mesiac. Rovnaký pokyn bol okresným súdom vydaný 24. júla 2000.

Okresný súd vydal 18. októbra 2000 pokyn na doručenie výzvy Registru obyvateľov Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „register“)   za   účelom   zistenia   adresy   trvalého   pobytu povinného.   Okresný   súd   po   doručení   oznámenia   registra   (10. novembra 2000)   vydal

10. mája 2001   pokyn   zaslať   predmetný   spis   Okresnému   súdu   D.,   pretože   povinný   mal prechodný pobyt v jeho obvode.

Okresný   súd   D.   pokynom   z   1. júla 2003   zaslal   predmetný   spis   okresnému   súdu, pretože trvalý pobyt povinného bol v jeho obvode.   Spis bol okresnému súdu doručený 21. júla 2003. Okresný súd vydal 2. októbra 2003 pokyn na uloženie predmetného spisu na lehotu 15. október 2003. Okresný súd vydal 15. marca 2004 pokyn na doručenie výzvy registru, ako aj Ústrednej evidencii väzňov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky   (ďalej   len   „evidencia   väzňov“)   za   účelom   zistenia   adresy   trvalého   pobytu povinného a oznámenia, či sa nenachádza vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody. Oznámenie z evidencie väzňov bolo okresnému súdu doručené 26. mája 2004 a oznámenie z registra 2. júna 2004.

Následne bol okresný súd nečinný až do 3. marca 2006, keď na návrh sťažovateľky z 24. februára 2006   (doručený   okresnému   súdu   27. februára 2006)   na   postúpenie   veci poverenej exekútorke previedol 3. marca 2006 predmetnú vec do registra „E“. V ďalšom období   bol   okresný   súd   opätovne   nečinný   až   do   31. januára 2007,   keď   uznesením č. k. 39 Er 3672/2006-29   vyššieho   súdneho   úradníka   zamietol   žiadosť   sťažovateľky o udelenie poverenia súdnej exekútorke. Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu odvolanie,   o ktorom   rozhodla   zákonná   sudkyňa   uznesením   č.   k.   39   Er   3672/2006-40 zo 17. apríla 2007 tak, že zrušila napadnuté uznesenie a 24. mája 2007 vydala poverenie súdnej exekútorke na vykonanie súdnej exekúcie.

Okresnému   súdu   bolo   31. júla 2007   doručené   oznámenie   súdnej   exekútorky o skončení   exekučného   konania   vymožením   pohľadávky   s   príslušenstvom   vrátane   trov exekúcie so súčasným vrátením poverenia č. 5102 035673 na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom   na celkovú dĺžku predmetného konania a uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu je potrebné konštatovať, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 39 Er 3672/2006   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   E 1892/98)   došlo   jeho   postupom k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj   napriek   záveru   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 39 Er 3672/2006 (pôvodne vedenej pod sp. zn. E 1892/98) konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ako aj skutočnosť, že predmetné konanie bolo   podľa   oznámenia   súdnej   exekútorky   doručeného   okresnému   súdu   31.   júla   2007 skončené, čím bola odstránená právna neistota sťažovateľky ako účastníka konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného   práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk poukazujúc najmä na dlhodobú nečinnosť okresného súdu v jej veci.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa čl. 41 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní,   zložitosť   veci,   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania   a   povahu prerokovanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia pre sťažovateľku v požadovanej   sume   20 000 Sk   (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún)   primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom JUDr. D. K. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2006,   ktorá   bola   17 822 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným   paušálom   2-krát   178 Sk   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   a   DPH   (19 %   zo 6 296 Sk) predstavuje sumu 7 492,24 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   tento   nález   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007