znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 170/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., Ž., ktorou namietala porušenie jej základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 11/02, za účasti Okresného súdu Ružomberok, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a. s., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2004 doručená sťažnosť Slovenského plynárenského priemyslu, a. s.,   so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 11/02.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 25. februára 2002 okresnému súdu návrh na začatie konania proti Slovenskej paroplynovej spoločnosti, a. s., R., ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 37 661 688,29 Sk. Už na prvom pojednávaní v právnej veci sťažovateľky   konanom   17. apríla 2002   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   návrh sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania.

Sťažovateľka uviedla, že do podania sťažnosti ústavnému súdu jej nebolo doručené písomné vyhotovenie rozsudku, aj keď od jeho vyhlásenia uplynuli už takmer dva roky. V súvislosti s tým poukazuje na § 158 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je   sudca   povinný   odoslať   rovnopis   písomného   vyhotovenia   rozsudku   do   tridsiatich   dní odo dňa jeho vyhlásenia. V prípade, že predseda okresného súdu nerozhodol zo závažných dôvodov o predĺžení tejto lehoty na 60 dní, malo jej byť písomné vyhotovenie rozsudku odoslané najneskôr do 17. mája 2002.

Sťažovateľka sa zmieňuje o tom, že 25. marca 2004 zisťovala telefonicky dôvody, pre   ktoré   sudca   nesplnil   svoju   povinnosť,   avšak   neboli   jej   oznámené   žiadne   závažné prekážky, ktoré by bránili sudcovi zaslať jej písomné vyhotovenie rozsudku.

V nadväznosti na to zastáva sťažovateľka názor, že v danom prípade „Účel tohto súdneho konania naplnený nebol a neistota medzi účastníkmi konania pretrváva zbytočne ďalej viac ako 22 mesiacov“. Zároveň tvrdí, že zbytočnými prieťahmi v tomto konaní jej je spôsobovaná nemajetková ujmy spočívajúca v tom, že nemôže svoje práva na zaplatenie žalovanej sumy uplatňovať v rámci odvolacieho konania a dosiahnuť tak prípadne zmenu rozhodnutia   vo   svoj   prospech,   na   čom   má   osobitný   záujem.   Pretrvávajúca   neistota ovplyvňuje   podľa   sťažovateľky   aj   obchodné   vzťahy   s   odporcom   a   neprispieva   k   jej dobrému menu, keďže odporca popiera legitimitu zvyšovania cien plynu sťažovateľkou, ktorá   má   snahu   v   obchodných   kruhoch   presvedčiť   o   správnosti   svojho   konania   aj na podklade právoplatného rozhodnutia súdu, ktoré požíva vážnosť a autoritu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné   právo   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   B.   podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Ružomberku v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cb 11/02 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Ružomberok   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Cb 11/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Slovenskému   plynárenskému   priemyslu,   a. s.,   B.   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   300   000   Sk   (slovom:   tristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Ružomberok   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Zároveň žiada priznať aj úhradu trov konania za dva úkony právnej služby v celkovej výške 9 340 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to upozornil ústavný súd vo výzve z 20. apríla 2004 právneho   zástupcu   sťažovateľky   na skutočnosť,   že   v   prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   v   konaní   pred   všeobecným   súdom,   ústavný   súd   v   súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho   prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991   Zb.   o   súdoch   a   sudcoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“), a súčasne ho vyzval, aby mu predložil dôkaz o splnení predmetnej povinnosti, t. j. o podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi prvostupňového súdu. Na uvedenú výzvu odpovedal právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 10. mája 2004, ktorým mu oznámil, že sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť podľa zákona o štátnej správe súdov nepodala.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto   ústavný   súd   o   sťažnosti   (   predtým   podnete),   ktorou   je   namietané   porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu,   ako   aj   so   základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi   v   súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   [§   2   ods.   2,   §   30   ods.   4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže sťažovateľka nepreukázala ani netvrdila, že nepodala sťažnosť na prieťahy v konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by   využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004