znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/2014-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o   sťažnosti   E.   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. Milanom   Fulecom,   Živnostenská   2,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 967/2008, za účasti Okresného súdu Pezinok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 967/2008   p o r u š e n é b o l i.

2.   Okresnému súdu Pezinok   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 967/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Pezinok   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Pezinok   j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   P.   trovy   konania   v   sume 331,13 €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a trinásť   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr.   Milana Fuleca, Živnostenská   2,   Bratislava, do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 17/2014   z 23.   januára   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. P. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 967/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou z 27. septembra 2001 podanou pôvodne Okresnému súdu Bratislava III domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti   bližšie   špecifikovanej   v žalobe. Od 1.   januára   2008   v zmysle   príslušných ustanovení zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, prešiel výkon súdnictva v danej veci na Okresný súd Pezinok, kde mu bola pridelená sp. zn. 4 C 967/2008. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta prieťahy iba vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 967/2008   a súčasne   poukazuje na   to,   že ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa   domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn.   Spr. 3336/2013   (doručeným   ústavnému   súdu   22.   novembra   2013),   v   ktorom   sa okrem iného uvádza:

„Sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   sťažovateľky   E.   P.   (Spr.   2057/2013)   podanú v právnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Pezinok   pod   sp. zn.   4 C 967/2008   dňa 20. 05. 2013 som vyhodnotil ako dôvodnú a v právnej veci som nariadil dohľad predsedu súdu. Právny zástupca sťažovateľky JUDr. Milan Fulec odpoveď na sťažnosť prevzal dňa 25. 06. 2013. Vo veci zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na deň 01. 08. 2013. Pojednávanie   vytýčené   na   deň   01. 08. 2013   bolo   odročené   na   základe   výslovnej žiadosti   právneho   zástupcu   navrhovateľky   na   deň   29. 10. 2013   z   dôvodu   jeho   žiadosti o vyhotovenie fotokópií listinných dôkazov, ktoré súdu vyžiadal od Správy katastra na návrh navrhovateľky a tieto mu doručil, aby sa následne vyjadril.

Pojednávanie   vytýčené   na   deň   29. 10. 2013   zastupujúci   zákonný   sudca   odročil na nový termín na deň 27. 03. 2014 o 12.00 hod. z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.“

Zákonná sudkyňa zaujala stanovisko aj k zložitosti veci a správaniu sťažovateľky ako účastníčky konania, keď v uvedenej súvislosti uviedla:

«Predmetom   sporu   je   určenie   vlastníckeho   práva,   uplatnenie   tzv.   reštitučného nároku súdnou cestou, v roku 2001, za súčasného včas uplatneného reštitučného nároku navrhovateľkou   na   Obvodnom   pozemkovom   úrade   v   Senci   podľa   osobitného predpisu   /§ 5 ods. 1   Zák.   NR   SR   č. 503/2003   Z. z./,   ktoré   konanie   nie   je   doposiaľ právoplatne skončené, od 14. 2. 2005 je len prerušené.

V obdobnej veci, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 4 C 926/2008 proti odporcovi v   2. rade   a   SR-SPF (Slovenský   pozemkový   fond,   pozn.) fyzickými   osobami,   o   určenie vlastníckeho   práva   k   pozemkom   v   tej   istej   lokalite,   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 Co 376/2010   potvrdil   moje   rozhodnutie   ako   vecne   správne /po právnej   stránke   totožné   ako   v   tomto   konaní   o zastavení   konania   pre   nedostatok právomoci a postúpení veci príslušnému orgánu/, teda vec posúdil opačne ako odvolací súd v tomto konaní.

Povaha veci /majetkový spor/ nevyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu. Po právnej stránke sa javí byť vec značne zložitá s poukazom na konkrétne okolnosti veci /existencia „konceptu“ Výmeru o vlastníctve pôdy z roku 1947/, neukončený prídelový proces v tom období v lokalite P., kataster..., problematiku naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom určení v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p., doterajšiu nejednotnú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ale aj rozhodnutie ÚS SR II. ÚS 249/2011 zo dňa 29. 9. 2011.

Po skutkovej stránke je vec náročnejšia na dokazovanie, s prihliadnutím na obranu odporcu, na skutočnosť, že na tunajšom súde je vedených 14 občianskoprávnych konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v lokalite P., kataster..., rôznymi fyzickými osobami proti   odporcom v tomto   konaní,   SR-SPF   a   spoločnosti   H.,   ktorí svoje nároky opierajú o takmer totožné skutkové okolnosti /reštitučné nároky/.

Návrh na začatie konania bol neúplný, neurčitý, bola potrebná výzva na odstránenie vád návrhu.

Súčasne s podaním návrhu nebola splnená poplatková povinnosť v celom rozsahu, poplatková povinnosť bola splnená až 29. 12. 2004.

2x bolo pojednávanie odročené z dôvodu neospravedlnenej neúčasti navrhovateľky, jej PZ, 1x na výslovnú žiadosť jej právneho zástupcu.

Navrhovateľka produkuje dôkazy až v priebehu konania, v závislosti od procesnej aktivity odporcu.»

Zákonná sudkyňa k postupu súdu vo veci okrem iného uviedla:„Na   novozriadenom   Okresnom   súde   Pezinok,   z   dôvodu   nedostatočného personálneho   obsadenia   ku   dňu   1. 1. 2008,   boli   vytvorené   len   dve   občianskoprávne oddelenia /4 C a 5 C/, ktoré tvorila celá občianskoprávna agenda odovzdávajúcich súdov Okresných súdov Bratislava II a Bratislava III. V oddelení 4 C išlo o cca 869 nevybavených vecí... Stav   môjho   oddelenia   bol   dlhodobo   preťažený   /počet   nevybavených   vecí   686, nerozhodnutých   vecí   593/,   ktorú   skutočnosť   som   v   súlade   s   § 30   ods. 4   Zák.   NR   SR č. 385/2000   Z. z.   písomne   zo   dňa   11. 9. 2012   signalizovala   predsedovi   súdu /Spr. 3280/2012/.“

Okresný   súd   pripojil   k vyjadreniu   k sťažnosti   aj   nasledujúci   prehľad   dosiaľ v napadnutom konaní vykonaných procesných úkonov vypracovaný zákonnou sudkyňou, z ktorých vo vzťahu k predmetu sťažnosti považuje ústavný súd za relevantné tieto:„7. 4. 2009   po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisového   materiálu   a   dovtedajšieho priebehu   konania,   s   prihliadnutím   na   stav   oddelenia   4 C,   vytýčenie   pojednávania na T (termín, pozn.): 7. 5. 2009, doručovanie písomností a výzvy na predloženie listinných dôkazov

7. 5. 2009 pojednávanie odročené na nový T: 29. 9. 2009, nakoľko sa nedostavili účastníci   ani   ich   PZ (právni   zástupcovia,   pozn.);   navrhovateľka   a   jej   právny   zástupca napriek   riadne   a   včas   doručenému   predvolaniu,   pričom   neúčasť   neospravedlnili   ani nežiadali pojednávanie včas odročiť 28. 9. 2009 rozhodnutie o pripustení zmeny návrhu /žalobného petitu/, doručeného súdu písomne navrhovateľkou dňa 21. 9. 2009

29. 9. 2009   pojednávanie   odročené   na   T:   28. 1. 2010   na   základe   riadne   a   včas doručenej písomnej žiadostí PZ odporcov

28. 1. 2009 na pojednávaní bol vykonaný dôkaz výsluchom účastníkov. Z dôvodu prednesu protinávrhu   odporcom v   2. rade a   procesného návrhu   na prerušenie   konania z dôvodu   vedenia   iného   konania   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   totožnej   nehnuteľnosti a potreby   rozhodnutia   o   tomto   návrhu   so   znalosťou   veci   bolo   pojednávanie   odročené na T: 30. 3. 2010

5. 3. 2010   rozhodnutie   o   návrhu   na   prerušenie   konania (okresný   súd   konanie neprerušil,   pozn.) /doručený   súdu   písomne   dňa   9. 2. 2010/   a   ďalšie   úkony   v   súvislosti s nariadeným   pojednávaním   /urgencia   pripojenia   dedičského   spisu,   urgencia   pripojenia spisov   orgánov   katastra,   vyžiadanie   spisu   pozemkového   úradu   vo   veci   uplatnenia reštitučných nárokov navrhovateľkou/

30. 3. 2010   po   oboznámení   výsledkov   dokazovania   bol   návrh   odporcu   v   2. rade vylúčený   na   samostatné   konanie,   konanie   o   návrhu   navrhovateľky   zastavené   s   tým,   že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená Obvodnému pozemkovému úradu v Senci

3. 6. 2010   pokyn   doručiť   odvolanie   navrhovateľky   odporcom   na   vyjadrenie 9. 7. 2010 pokyn na predloženie spisu odvolaciemu súdu.

V čase od 13. 7. 2010 do 1. 8. 2011 sa spis nachádzal na odvolacom súde.

10. 8. 2011 pokyn doručiť rozhodnutie odvolacieho súdu, vyžiadať ďalšie súvisiace spisy, nariadenie pojednávania na T: 15. 11. 2011

15. 11. 2011   pojednávanie   vo   veci,   na   ktorom   bolo   rozhodnuté   o   zmene   návrhu /špecifikácia   nehnuteľností   v   súlade   s   ich   aktuálnym   stavom   v   KN/,   v   nadväznosti na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu – rozhodnutie o protinávrhu odporcu v 2. rade o určenie jeho vlastníckeho práva zastavením konania o ňom v dôsledku späťvzatia tohto návrhu   zo   dňa   15. 11. 2011,   doplnenie   dokazovania.   Pojednávanie   odročené na T: 22. 3. 2012   s   pokynom   kancelárii   pripojiť   súvisiace   spisy   a   účastníkom   doplniť listinné dôkazy, s poukazom na ust. § 226 O. s. p.

V   období   od   13. 2. 2012   do   20. 3. 2012   som   nebola   zákonným   sudcom   v   tejto veci /z dôvodu mojej PN presahujúca dobu 6 týždňov bolo oddelenie prerozdelené/

22. 3. 2012 pojednávanie odročené na nový T: 26. 4. 2012, nakoľko sa nedostavili účastníci ani ich PZ; navrhovateľka a jej právny zástupca napriek skutočnosti, že TP vzali na   predchádzajúcom   pojednávaní   na   vedomie,   neúčasť   neospravedlnili   ani   nežiadali pojednávanie včas odročiť; PZ účastníkov sa dostavili s omeškaním až po tom, čo bolo pojednávanie odročené

26. 4. 2012   pojednávanie   vo   veci   vzhľadom   na   prednes   návrhov   na   vykonanie ďalších   dôkazov   bolo   pojednávanie   odročené   na   T:   31. 5. 2012   s   pokynom   kancelárii predvolať svedka

31. 5. 2012 pojednávanie vo veci, výsluch svedka. Pojednávanie vzhľadom na obsahu výpovede svedka a vyjadrenie PZ účastníkov, že sa k obsahu svedeckej výpovede vyjadria písomne   a   prípadne   navrhnú   ďalšie   dôkazy,   bolo   odročené   na   neurčito   a   stranám poskytnutá lehota 30 dní.

Stav   môjho   oddelenia   bol   dlhodobo   preťažený   /počet   nevybavených   vecí   686, nerozhodnutých   vecí   593/,   ktorú   skutočnosť   som   v   súlade   s   § 30   ods. 4   Zák.   NR   SR č. 385/2000   Z. z.   písomne   zo   dňa   11. 9. 2012   signalizovala   predsedovi   súdu /Spr. 3280/2012/.

PZ navrhovateľky doručil svoje písomné vyjadrenie s návrhmi na vykonanie ďalších dôkazov   až   dňa   28. 9. 2012,   v   ktorom   čase   som   bola   práceneschopná.   PN   som   bola následne aj v mesiacoch január, február 2013.

31. 5. 2013   pokyn   kancelárii   vyžiadať   listinné   dôkazy   od   Správy   katastra   Senec v zmysle procesného návrhu navrhovateľky

13. 6. 2013 nariadenie pojednávania na T: 1. 8. 2013

1. 8. 2013   bolo   pojednávanie   odročené   na   T:   29. 10. 2013   na   základe   výslovnej žiadosti   PZ   navrhovateľky,   ktorý   po   upozornení   na   rozpor   medzi   aktuálnym   žalobným petitom a aktuálnym stavom zápisov v katastri nehnuteľností /nevykonateľnosť prípadného súdneho rozhodnutia/ trval na tom, aby mu súd vyhotovil kópie listinných dôkazov, ktoré súd do spisu vyžiadal od Správy katastra na návrh navrhovateľky, tieto mu doručil a k tomu že sa následne vyjadrí

29. 10. 2013   zastupujúci   zákonný   sudca   pojednávanie   odročil   /moja   PN/ na T: 27. 3. 2014.   Takýto   TP   bol   určený   na   základe   skutočnosti   v   tej   dobe   známej,   že koncom roka 2013 budem hospitalizovaná, operovaná a následne PN najmenej 6 týždňov, v závislosti od úspešnosti následnej rehabilitácie.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľka   prostredníctvom   právneho   zástupcu zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 17. marca 2014), v ktorom okrem iného uviedla:

„Po oboznámení sa s vyjadrením zákonnej sudkyne musíme konštatovať, že najmä z niektorých   častí   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne   je   zrejmé,   že   zákonná   sudkyňa   priebeh konania podáva pravdu skresľujúcim, teda nepravdivým spôsobom a jej vyjadrenie je preto zavádzajúce, účelové, koncipované s cieľom vyvolať zdanie, že prieťahy v konaní nie sú zapríčinené   zákonnou   sudkyňou,   ale   samotnou   sťažovateľkou   a   najmä   jej   právnym zástupcom...

Zákonná sudkyňa v tejto súvislosti však bližšie neuvádza príčinu, pre ktorú jej bol spis   predložený   až   10   mesiacov   potom,   ako   jej   vec   bola   pridelená,   a   prečo   termín pojednávania určila tak, že sa prvé pojednávanie vo veci malo konať až po 18 mesiacoch potom, ako jej veci bola pridelená.

Rovnako bližšie neuvádza, u akého počtu vecí, ktoré jej boli pridelené v súvislosti s prechodom   výkonu   súdnictva,   konanie   trvalo   už   8   rokov,   tak   ako   v   predmetnej   veci. Samotné   tvrdenie   zákonnej   sudkyne   o   veľkom   počte   vecí,   však   nemôže   byť   na   ťarchu účastníka konania a nemôže ani ospravedlniť celkovú dĺžku konania v trvaní 14 rokov. Naviac, sťažovateľka namieta porušenie ústavných práv zbytočnými prieťahmi, ku ktorým došlo postupom Okresného súdu Pezinok, teda od roku 2008, kde sa vec prejednáva už 6 rokov...

Zo   zápisnice   z   pojednávania   dňa   30. 03. 2010   vyplýva,   že   zákonná   sudkyňa oboznámila   obsah   pripojeného   spisu   pozemkového   odboru   Okresného   úradu   Senec a konanie uznesením zastavila z dôvodu nedostatku právomocí súdu vo veci konať. Zákonná   sudkyňa   tvrdí,   že   takto   rozhodla   preto,   že   v   obdobnej   veci   jej   senát odvolacieho súdu oddelenia 7 Co takéto rozhodnutie potvrdil.

Uvedené tvrdenie zákonnej sudkyne je úplne v rozpore s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci.

Z   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   7 Co 273/2010   zo   dňa 15. 07. 2011, ktorý rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, vyplýva, že rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konanie je zjavne nezákonné, pretože na danú vec nebolo možné za žiadnych okolností aplikovať ustanovenia reštitučných právnych predpisov, ako to urobil prvostupňový súd.

Toto zrejme nezákonné rozhodnutie prvostupňového súdu malo potom za následok, že konanie sa predĺžilo o ďalších 20 mesiacov...

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   je   teda   zrejmé,   že   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne k ústavnej sťažnosti je vzhľadom časti jej vyjadrenia, na ktoré vyššie poukazujeme, pravdu skresľujúce, teda zavádzajúce, účelové, čím sa zákonná sudkyňa snaží vyvolať zdanie, že zbytočné prieťahy   v konaní,   na   ktoré   sťažovateľka v ústavnej sťažnosti poukazuje,   boli vlastne spôsobené samotnou sťažovateľkou, resp. jej právnym zástupcom, hoci zo spisového materiálu   je   objektívne   zrejmé,   že   príčiny   zbytočných   prieťahov   spočívajú   hlavne   v nekonaní vo veci v časových obdobiach presahujúcich viac ako 5 mesiacov, nedostatočnou odbornou   prípravou   zákonnej   sudkyne   na   pojednávanie   a   neznalosťou,   resp. nedodržiavaním ustanovení Občianskeho súdneho poriadku...“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 18. novembra 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namieta   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa vo všeobecnosti vyznačujú určitou mieru skutkovej aj právnej zložitosti. Obdobne je to tak aj v danej veci, pričom skutková zložitosť vyplýva najmä zo skutočnosti, že ako výluční vlastníci spornej nehnuteľnosti sú súčasne vedení jednak sťažovateľka, ale zároveň aj odporca v II. rade, pričom tento rozpor je potrebné vyhodnotením všetkých vykonaných a predložených dôkazov odstrániť. Právna náročnosť   je   daná   predovšetkým   historickým   pozadím   prípadu   a v súvislosti   s ním zodpovedajúcou   aplikáciou   na   vec   sa   vzťahujúcich   reštitučných   predpisov,   resp. všeobecných občianskoprávnych predpisov. Aj napriek tomu, že ústavný súd v danej veci dospel k záveru o určitej miere jej skutkovej a právnej zložitosti, táto okolnosť nezbavuje okresný   súd   zodpovednosti   za   stav   prekúmavaného   konania   v čase   meritórneho rozhodovania ústavného súdu o prijatej sťažnosti.

2. Čo sa týka kritéria správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania, ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by zásadnejším spôsobom ovplyvnili jeho dĺžku a ktoré by v súvislosti s predĺžením konania bolo potrebné pripísať na jej ťarchu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   v priebehu   napadnutého   konania   zistil   dve   obdobia   nečinnosti,   a to od 1. januára   2008   (na   okresný   súd   prešiel   výkon   súdnictva   vo   veci   z Okresného   súdu Bratislava III) do 7. apríla 2009 (okresný súd nariadil pojednávanie vo veci) a od 31. mája 2012 (uskutočnené pojednávanie vo veci) do 31. mája 2013 (okresný súd vyžiadal listinné dôkazy od Správy katastra Senec).

Okrem   nečinnosti   je   napadnuté   konanie   poznačené   aj   neefektívnosťou   postupu okresného súdu. Tomuto záveru nasvedčuje najmä uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   7 Co 273/2010   z 15.   júla   2011,   ktorým   bolo   zrušené uznesenie   okresného   súdu   z 30.   marca   2010   o zastavení   konania   a postúpení   veci Obvodnému pozemkovému úradu v Senci. Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 15. júla 2011 okrem iného uviedol:

„Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľka sa svojím návrhom, po jeho zmenách, domáha určenia, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených pre Obec a katastrálne   územie...   v LV...   ako   parcela...   –   ostatné   plochy   vo výmere...,   parcela...   – vodné plochy vo výmere..., parcela...   – vodné plochy vo výmere..., pretože k rovnakým pozemkom je na tom istom liste vlastníctva zapísané aj vlastnícke právo odporcu v II. rade. Na takéto konanie je vecne príslušným v Slovenskej republike všeobecný súd (§ 7 ods. 1, § 9 ods. 1 O. s. p.), nemožno danú vec posudzovať podľa (akýchkoľvek) reštitučných zákonov... Podstatou   sporu   v prejednávanej veci   ale   bolo,   a   naďalej   je   to,   že   k   tým   istým nehnuteľnostiam vedeným v LV č. 5625 pre Obec a katastrálne územie... bol v katastri nehnuteľností vedený ako výlučný vlastník odporca v II. rade, ale zároveň aj navrhovateľka; nešlo teda o navrátenie majetku navrhovateľke,   keď ho už vlastnila,   hoci aj duplicitne s odporcom   v   II. rade.   Práve   jednoznačného   odstránenia   tohto   rozporu   sa   domáha v predmetnom konaní návrhom na určenie vlastníckeho práva (výlučne pre seba) k daným nehnuteľnostiam.

Ak súd prvého stupňa za týchto skutkových okolností rozhodol, že konanie zastavuje a po   právoplatnosti   uznesenia   vec   postúpi   Obvodnému   pozemkovému   úradu   v   Senci na rozhodnutie o nárokoch navrhovateľky na základe reštitučného zákona, vec nesprávne právne posúdil; je tak daný dôvod odvolania vyplývajúci z ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p...

S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti (vo výroku o zastavení konania, o postúpení veci Obvodnému pozemkovému úradu v Senci, o náhrade trov konania a o vrátení poplatku navrhovateľke) zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O. s. p.).“

Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty zákonnej sudkyne uvedené vo vyjadrení k sťažnosti („stav môjho oddelenia bol dlhodobo preťažený /počet nevybavených vecí 686, nerozhodnutých   vecí   593/,   ktorú   skutočnosť   som   v   súlade   s   § 30   ods. 4   Zák.   NR   SR č. 385/2000   Z. z.   písomne   zo   dňa   11.9.2012   signalizovala   predsedovi   súdu /Spr. 3280/2012/“),   keďže   vo   svojej   predchádzajúcej   stabilizovanej   judikatúre (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 967/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   3 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázala na to, že „po dobu dvanástich rokov, počas ktorých trvá konanie, pričom takáto dĺžka konania sa nedá ničím ospravedlniť, má   preto   dôvodný   pocit   krivdy,   nespravodlivosti,   márnosti   ako   sprievodných   znakov porušenia základného práva, teda utrpela nemajetkovú ujmu, ktorá naďalej trvá a rovnako počas dvanástich rokov aj naďalej trvá sťažovateľkin pocit právnej neistoty, keďže vec nie je doposiaľ právoplatne rozhodnutá“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 C 967/2008, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom JUDr. Milanom Fulecom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,13 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014