znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   K.,   Č.,   zastúpenej   S.,   s. r. o.,   Č.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr. J.   V.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 108/2009 z 19. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010 doručená   sťažnosť   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“ alebo   „dovolací   súd“)   sp. zn.   5 Cdo 108/2009   z 19.   mája   2010   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou o ochranu osobnosti z 5. februára 2003 podanou Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) domáhala od svojho   bývalého   zamestnávateľa   zaslania   ospravedlňujúceho   listu   a   uverejnenia ospravedlnenia   v regionálnom   týždenníku   a zároveň   náhrady   nemajetkovej   ujmy v sume 10 000 000 Sk.

Podaniu   predmetnej   žaloby   predchádzalo   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru doručené   sťažovateľke   jej   bývalým   zamestnávateľom   22.   apríla   1999.   Za   zvlášť   hrubé porušenie pracovnej disciplíny považoval bývalý zamestnávateľ sťažovateľky to, že bola spoločníčkou obchodných spoločností, pričom ho mala uviesť do omylu tým, že napriek čestnému   vyhláseniu   z 1.   septembra   1996   bola   členkou   riadiacich   orgánov   týchto obchodných   spoločností   a do   5.   septembra   1997   zároveň   aj   podnikateľkou   zapísanou v živnostenskom registri. V dôsledku uvedeného mala sťažovateľka neoprávnene poberať príplatok za nepodnikanie a tak spôsobiť svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi škodu.

V nadväznosti   na   uvedené   podal   bývalý   zamestnávateľ   sťažovateľky   aj   podnet na začatie   jej   trestného   stíhania,   ktoré   síce   viedlo   k vzneseniu   obvinenia   proti   nej a k podaniu obžaloby na ňu, avšak rozsudkom Krajského súdu v Žilne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 133/04 z 19. mája 2004 bola spod obžaloby v celom rozsahu oslobodená.

Rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   10 C 855/99-55   z 30.   marca   2000   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   23 Co 2100/00   z 31.   októbra   2000   bolo   určené,   že okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   doručené   sťažovateľke   jej   bývalým zamestnávateľom 22. apríla 1999 je neplatné.

Sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   po   doručení   okamžitého   zrušenia   pracovného pomeru utrpela psychickú traumu a následne došlo k celkovému zhoršeniu jej zdravotného stavu. K tomu zrejme prispela aj situácia na jej bývalom pracovisku, kde sa po doručení okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   stretávala   s negatívnymi   prejavmi   zo   strany spolupracovníkov a podobné reakcie sa vyskytli aj v mieste jej bydliska. Ďalej uviedla, že jej bývalý zamestnávateľ „neprestal s nedôstojnými a protiprávnymi úkonmi na [ňu], ale naďalej pokračoval a pokračuje v protiprávnych konaniach...“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že keď sťažovateľka „ukončila práceneschopnosť, právny predchodca   odporcu   jej   prestal   prideľovať   prácu   v súlade   s pracovnou   zmluvou.   Jeho povinnosťou bolo vyplácať navrhovateľke náhradu mzdy, čo právny predchodca odporcu neurobil.   Od   marca   2000   až   do   augusta   2001   nevyplácal   právny   predchodca   odporcu navrhovateľke   náhradu   mzdy   a   preto   navrhovateľka   s   právnym   predchodcom   odporcu okamžite ukončila pracovný pomer podľa § 54 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dňom 31. 08. 2001.

Po   tom,   čo   navrhovateľka   ukončila   pracovný   pomer   u právneho   predchodcu odporcu, právny predchodca odporcu cynickým spôsobom, listami zo dňa 01. 10. 2001 a 04. 10.   2001   vyzval   navrhovateľku   na   nástup   do   práce   a   následne   listom   zo   dňa 12. 10. 2001   dal   navrhovateľke   výpoveď   podľa   § 46   ods. 1   písm. f/   Zákonníka   práce z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom.

Navrhovateľka bola nútená obrátiť sa na Okresný súd v Čadci, ktorý rozsudkom zo dňa 02. 05. 2002 sp. zn. 10 C 894/01-20 určil, že výpoveď, ktorú dal právny predchodca odporcu   navrhovateľke   podľa   § 46   ods. 1   písm. f/   ZP   dňa   12.   10.   2001,   je   neplatná a zároveň   určil,   že   navrhovateľka   skončila   pracovný   pomer   u   právneho   predchodcu odporcu okamžitým zrušením pracovného pomeru podľa § 54 ods. 1 písm. b/ ZP.“.

Opísaným   konaním   došlo   podľa   sťažovateľky   k zásahu   do   práva   na   ochranu   jej osobnosti.

Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 38/06-209 zo 17. decembra 2007 vyhovel žalobe sťažovateľky   v časti,   ktorou   sa   domáhala   zaslania   ospravedlňujúceho   listu   a jeho uverejnenia v regionálnom týždenníku, ako aj v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy   v sume   3 000 000 Sk.   Vo   zvyšnej   časti   požadovanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy okresný súd žalobu zamietol.

Krajský   súd   na   odvolanie   oboch   účastníkov   konania   napadnutý   prvostupňový rozsudok   rozsudkom   sp. zn.   7 Co/67/2008   z 27.   augusta   2008   zmenil   tak,   že   žalobu sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšku návrh sťažovateľky zamietol, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že krajský súd „Vychádzal zo skutkových okolností zistených súdom prvého stupňa, avšak dospel k rozdielnemu názoru v tom, že konaním právneho predchodcu   odporcu   nedošlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv navrhovateľky.   Za   tento   neoprávnený   zásah   podľa   záveru   odvolacieho   súdu   nemožno považovať   konanie   právneho   predchodcu   odporcu,   ktorý   v   súlade   s   podmienkami uvedenými v Zákonníku práce, rozviazal s navrhovateľkou okamžite pracovný pomer (podľa ustanovenia § 53 písm. b/ Zákonníka práce), i keď neskôr na základe zákonne legitímneho spôsobu navrhovateľka v občianskom súdnom konaní preukázala, že dôvody pre skončenie pracovného pomeru neboli dané. Postup organizácie, u ktorej je zamestnanec zamestnaný, spočívajúci   v   doručení   a   z   toho   vyplývajúcom   i   rozviazaní   pracovného   pomeru,   podľa ustanovení osobitného zákona (Zákonníka práce), už z rôznych, uvádzaných skutkových dôvodov, nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za výkon práva, majúci základ v právnom   predpise.   Podobne   bolo   potrebné   hodnotiť   i   úkony   právneho   predchodcu odporcu, ktorý listom zo dňa 12. 10. 2001 rozviazal s navrhovateľkou pracovný pomer podľa   § 46   ods. 1   písm. f/   Zákonníka   práce,   ako   aj   podnet   podaný   orgánom   činným v trestnom konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu navrhovateľkou podľa § 250 ods. 1,   2   Trestného   zákona,   súvisiace   s   výkonom   práce   navrhovateľky   u   právneho predchodcu odporcu, i keď v týchto konaniach navrhovateľka bola úspešná. Obsahu podaní právneho   predchodcu   odporcu,   ktoré   boli   adresované   navrhovateľke   (rozviazanie pracovného   pomeru,   podnet   na   trestné   stíhanie),   zodpovedajú   jeho   názoru   ako zamestnávateľa,   že   navrhovateľka   napriek   písomnému   čestnému   vyhláseniu   zo   dňa 1. 9. 1996   bola   členkou   riadiacich   orgánov,   vykonávala   živnostenskú   činnosť a neoprávnene poberala príplatok za nepodnikáme a porušila jednak pracovnoprávne, ako aj   trestnoprávne   predpisy.   Takéto   chápanie   výkladu   procesnoprávnych   predpisov a trestnoprávnych predpisov zo strany právneho predchodcu odporcu, ktorý sa následne snažil s navrhovateľkou rozviazať pracovný pomer a podal aj podnet na trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, nemožno chápať ako také konanie v medziach právnych predpisov alebo dokonca za jeho vybočenie (exces), na základe ktorého by došlo k zásahu   do   osobnostných   práv   navrhovateľky,   chránených   v   zmysle   § 11   Občianskeho zákonníka.   Len   (subjektívne)   vnímanie   navrhovateľky,   že   uvedeným   postupom zamestnávateľa   došlo   k   takémuto   zásahu   a   v   dôsledku   ktorého   to   malo   vplyv   na   jej zdravotný stav, ako aj spoločenské postavenie, prípadne na správanie sa osôb v jej okolí, nemožno   považovať   za   založenie   nároku   na   ochranu   osobnosti   a   z   toho   vyplývajúceho práva na poskytnutie primeraného zadosťučinenia a práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.   Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   konaním   právneho   predchodcu   odporcu nedošlo k neoprávnenému zásahu, objektívne spôsobilému privodiť ujmu na chránených osobnostných právach navrhovateľky, ktorej ochrany sa v konaní navrhovateľka domáhala. Preto   rozsudok   prvostupňového   súdu   (ktorý   nesprávne   podľa   jeho   názoru   posúdil podmienky § 11, § 13 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vo vzťahu ku skutkovým zisteniam) zmenil   a   návrh   navrhovateľky   ako   nedôvodný   zamietol   v   celom   rozsahu.   Z   uvedených dôvodov potom krajský súd nepovažoval za dôvodné ani odvolanie navrhovateľky, ktorá žiadala priznať nemajetkovú ujmu vo výške 10 000 000,- Sk.“.

Proti   označenému   rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 108/09 z 19. mája 2010 zamietol vo výroku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že jej žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vo výroku, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený, najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol.

Dovolací   súd   zhodne   s názorom   odvolacieho   súdu   dospel   k názoru,   že   konanie žalovaného nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti sťažovateľky, a za takýto zásah nemožno považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala vo svojom pracovnom i osobnom živote.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutým   rozsudkom   boli   porušené   jej   v sťažnosti   označené   práva,   zároveň   tento rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Taktiež   navrhla,   aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd povinný je uhradiť jej trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s citovanými ustanoveniami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01),   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Ak sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I. ÚS 74/02,   IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorým všeobecný   súd   dospel,   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Ústavný   súd   nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav   a aké   procesné   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd však zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Rozsah práva na spravodlivý proces, ako to vyplýva z čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno ponímať tak, že sa účastníkovi konania garantuje v konaní pred všeobecným súdom úspech, t. j. že mu je zaručované právo na rozhodnutie podľa jeho názoru zodpovedajúce skutočnej hmotnoprávnej situácii, ale je mu zaručované právo na také spravodlivé konanie, v ktorom sa   uplatňujú   všetky   zásady   riadneho   rozhodovania   podľa   zákona   a   v súlade s ústavnoprocesnými   princípmi   vyplývajúcimi   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   V prípade,   že všeobecný   súd   postupoval   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktoré   upravujú   priebeh   konania rešpektujúc   pritom   princípy obsiahnuté v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a zároveň svoj postup riadne odôvodnil, nemôže ústavný súd dospieť   k záveru,   že proces   bol   vedený   spôsobom,   ktorý   neviedol k spravodlivému výsledku (IV. ÚS 130/08).

1.   Sťažovateľka   namieta   predovšetkým   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 108/2009 z 19. mája 2010. Sťažnosť smeruje proti celému výroku napadnutého rozsudku, teda nielen proti tej jeho časti, ktorou najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 67/2008 z 27. augusta 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu   tak,   že   jej   žalobu v celom   rozsahu   zamietol   a žalovanému nepriznal náhradu   trov konania,   ale   tiež   proti   výroku   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v časti   týkajúcej   sa potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu zvyšku požadovanej nemajetkovej ujmy.

Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   tou časťou   namietaného   rozsudku,   ktorou   bolo   zamietnuté   jej   dovolanie   proti   označenému rozsudku krajského súdu, ktorým ako súd odvolací zmenil rozsudok okresného súdu tak, že jej žalobu v celom rozsahu zamietol.

Z odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   je   jej nesúhlas s právnym   názorom   dovolacieho súdu,   teda   nesúhlas s tým, ako najvyšší súd interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti.

Vo   vzťahu   k tej   časti,   ktorou   najvyšší   súd   odôvodnil   zamietnutie   dovolania sťažovateľky smerujúceho proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 67/2008 z 27. augusta 2008,   sa   v   napadnutom   rozsudku   uvádza,   že „Je   možné   vo   všeobecnosti   súhlasiť so záverom,   že   o   neoprávnený   zásah   do   osobnosti   fyzickej   osoby   nepôjde,   ak   existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností môže byť aj výkon zo zákona   vyplývajúceho   práva   alebo   plnenie   zákonom   uloženej   povinnosti.   Takýmito prípadmi sú najmä zákonné licencie (§ 12 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka), práve tak ako licencie stanovené inými zákonmi (napr. Trestným poriadkom, Zákonom o rodine a pod.), avšak za predpokladu, že takto vykonané zásahy sú uskutočnené v rámci a v medziach týchto zákonov. Je pritom vždy na pôvodcovi zásahu do práva na ochranu osobnosti, aby preukázal,   že   existoval   konkrétny   dôvod   (okolnosť),   ktorý   podľa   právneho   poriadku neoprávnenosť zásahu vylučuje.

V   predmetnej   veci,   ako   bolo   preukázané   v   konaní,   odporca   vo   vzťahu k navrhovateľke postupoval zákonom dovoleným a predpokladaným spôsobom (skončenie pracovného   pomeru   v   zmysle   Zákonníka   práce,   podnet   na   začatie   trestného   stíhania za podvod v zmysle Trestného zákona). Toto jeho konanie nevybočilo z medzí uvedených právnych   noriem   a   odporca   postupoval   len   v   rámci   ustanovení   zákonov.   Na   tejto skutočnosti nemôže zmeniť nič ani výsledok tohto jeho konania, keď skončenie pracovného pomeru   bolo   v   súdnom   konaní   určené   ako   neplatné,   nakoľko   aj   takýto   výsledok predpokladajú príslušné ustanovenia Zákonníka práce s následnými nárokmi zamestnanca úspešného   vo   vzťahu   k   zamestnávateľovi   (§ 77,   § 79   Zákonníka   práce).   Naviac za nespôsobilý zásah z hľadiska narušenia alebo ohrozenia práva, chráneného ustanovením § 11   Občianskeho   zákonníka   je   potrebné   považovať   i   tie   prípady,   kedy   zásah   spočíval v tvrdeniach, ktoré boli prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie, a nemohla byť nimi znížená vážnosť dotknutej osoby. Nebolo preukázané, že by odporca obsah listiny obsahujúcej skončenie pracovného pomeru zverejnil, alebo verejne oboznámil. Ak bolo voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými zákonom vznesené obvinenie z trestného činu a následne proti nej podaná obžaloba a ak i všetky ďalšie úkony orgánov   činných   v   trestnom   konaní   sú   vykonávané   v   medziach   zákona,   nepredstavuje vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní voči   obvinenej   fyzickej   osobe   neoprávnený   zásah   do   osobnostných   práv,   chránených ustanovením   § 11   Občianskeho   zákonníka,   a   to   ani   v   prípade,   že   neskôr   príde   k   jej oslobodeniu spod obžaloby súdom.

Dovolací   súd   preto   zhodne   s   názorom   odvolacieho   súdu   má   za   to,   že   konanie odporcu nespĺňa znaky neoprávneného zásahu do osobnosti navrhovateľky, a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý subjektívne pociťovala navrhovateľka vo svojom pracovnom   i   osobnom   živote.   Skutočnosti,   že   sa   šírili   o   navrhovateľke   difamujúce a nepravdivé údaje a telefonovali jej cudzí ľudia, čo malo negatívny dopad na jej zdravotný vzťah, však nemožno považovať za neoprávnený zásah, vyvolaný konaním odporcu, ktorý, konajúc v zákonných licenciách, skončil pracovný pomer s navrhovateľkou. Takýto široký výklad   o   príčinnej   súvislosti   medzi   zákonným   konaním   odporcu,   v   zmysle   toho,   že   mu priamo zákon umožňoval skončiť s navrhovateľkou pracovný, pomer, i keď toto skončenie bolo   neskôr   súdom   vyslovené   za   neplatné   (nie   nezákonné)   a   subjektívnym   vnímaním navrhovateľky o zásahu do jej osobnostných práv, nie je dôvodný. Pri takomto výklade by mohol   každý   účastník   pri   neplatnom   skončení   pracovného   pomeru   požadovať   ochranu svojej osobnosti a prípadnú nemajetkovú ujmu, nakoľko okolnosti uvádzané pri skončení pracovného   pomeru   sa   vo   väčšine   prípadov   dotýkajú   osoby   zamestnanca.   I   v   prípade podaného trestného oznámenia nebolo preukázané, že by odporca prekročil oprávnenia, ktoré v konečnom dôsledku riešili k tomu Ústavou Slovenskej republiky a zákonom povolané orgány.

Vzhľadom na   uvedené možno uzavrieť,   že   dovolaním   vytýkané   nesprávne   právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) nie je dôvodné a keďže nebolí zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia a ani vady konania uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky v časti výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, podľa § 243b ods. 1 O. s. p. zamietol.“.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   napadnutý   rozsudok   posudzoval   len   z hľadiska ústavnoprávnych   kritérií   a ústavou   (resp.   kvalifikovanými   medzinárodnými   zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (podobne IV. ÚS 325/08).

Z citovanej časti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 108/2009 z 19. mája 2010 vyplýva, že právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 67/2008 z 27. augusta 2008 je v nadväznosti na rozsah a dôvody vymedzené v dovolaní sťažovateľky zdôvodnený dostatočným spôsobom.

Bolo   nepochybne   v   právomoci   najvyššieho   súdu   vyložiť   príslušné   ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd   svoje   rozhodnutie   v tejto   časti   odôvodnil   ústavne   udržateľným   spôsobom,   keď zosumarizoval skutkové zistenia, na ktorých ho založil, uviedol, akými úvahami sa pri tom spravoval, a to v nadväznosti na § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu osobnosti fyzickým osobám. Podľa uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka najvyšší súd posúdil zistený skutkový stav a vychádzajúc z toho dovolanie sťažovateľky vo výroku,   ktorým   odvolací   súd   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   tak,   že   žalobu sťažovateľky zamietol a žalovanému náhradu trov konania neprisúdil, podľa § 243b ods. 1 OSP zamietol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   záver   najvyššieho   súdu   stotožňujúci   sa s názorom krajského súdu, ktorý na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že konaním bývalého zamestnávateľa žalovaného nedošlo k zásahu do osobnostných práv sťažovateľky, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na jej chránených osobnostných právach, nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Naopak, takto odôvodnený záver dovolacieho súdu je potrebné považovať za prvok nezávislého súdneho rozhodovania, ktorý je plne v medziach ústavnosti. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Ústavný súd ďalej dodáva, že v reakcii na námietky sťažovateľky nezvažoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky optimálny, ale iba to, či nejde o interpretáciu   natoľko   extrémnu,   resp.   svojvoľnú,   že   by   vybočovala   z požiadaviek zakotvených v ústave, avšak k takému záveru nedospel. Rozdielny názor na interpretáciu zákonov, prípadne podzákonných úprav práva konajúcim súdom sám osebe nemôže založiť porušenie práva na súdnu ochranu.

Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na   prvom   mieste   zodpovedný   všeobecný   súd.   Výklad   právnej   normy   a jej   uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný súd   iba   posudzuje,   či príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v konkrétnych okolnostiach   prípadu   (v danej   veci   najmä   Občianskeho   zákonníka)   je   ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu. Ústavnému súdu preto neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi nebolo porušené ústavou zaručené právo či sloboda (IV. ÚS 130/08). Ústavný súd napokon pripomína, že konanie pred ním ako súdom verejného práva, nemôže byť stotožňované s konaním o nárokoch sťažovateľky na ochranu osobnosti, ale jeho predmetom sú výlučne otázky   ústavnoprávne,   ktoré   síce   formálne   v sťažnosti   naznačuje,   ale   v skutočnosti   len polemizuje s výkladom ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcimi ochranu osobnosti (m. m. I. ÚS 409/08).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (m. m.   I. ÚS 12/01,   I. ÚS 124/03, III. ÚS 331/06).

Keďže ústavný súd nezistil existenciu takej súvislosti medzi obsahom napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   a základným   právom   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, ktorá by umožnila vysloviť záver o jeho porušení, sťažnosť v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   v sťažnosti   označených   základných   práv najvyšším súdom, ktorý jej dovolanie smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu v časti týkajúcej sa potvrdenia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu vo zvyšku   požadovanej   nemajetkovej   ujmy,   posúdil   ako   také,   ktoré   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol. Vo vzťahu k tejto časti výroku napadnutého rozsudku neobsahuje sťažnosť žiadne tvrdenia alebo argumenty, keďže jej odôvodnenie je zamerané výlučne proti jeho zamietavému výroku.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z ustanovenia   § 237   OSP výslovne vyplýva, že dovolanie   je   prípustné,   len pokiaľ   ide   o prípady   uvedené   v   písm. a)   až   písm. g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   časti týkajúcej sa jeho výroku o odmietnutí dovolania, avšak nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu k tejto časti výroku iba stručne uviedol, že dovolanie sťažovateľky nie je s poukazom na § 238 ods. 1 písm. c) OSP prípustné, a preto ho podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo vo vzťahu k predmetnému výroku k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku, pretože   najvyšší   súd   postupoval   v súlade   s   normami   občianskeho   súdneho   konania, ak odmietol   dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v tejto   časti   ako   neprípustné. Takýto   postup   a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Rozhodnutie najvyššieho   súdu   v tejto   časti   nemožno   kvalifikovať   ako   arbitrárne   a   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie pri jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka napokon namieta, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalšieho v petite sťažnosti označeného základného práva sťažovateľky.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy   vyplývajúce z   čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by ústavný   súd   bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva, že   sťažnosť   je aj v časti   namietajúcej   porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd v tejto časti z tohto dôvodu taktiež odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľky   (čl. 127   ods. 2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti už osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012