znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 7087/2010, sp. zn. Rvp 7088/2010, sp. zn. Rvp 7284/2010, sp. zn. Rvp 7285/2010 a sp. zn. Rvp 7286/2010, zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/248/2010-38   z   15.   júla   2010,   č.   k.   5   CoE/297/2010-51   z   21.   júla   2010,   č.   k.   4 CoE/248/2010-37   z   30.   júla   2010,   č.   k.   4   CoE/256/2010-38   z   30.   júla   2010   a č. k.   4 CoE/234/2010-55 z 30. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7087/2010, sp. zn. Rvp 7088/2010, sp. zn. Rvp 7284/2010, sp. zn. Rvp 7285/2010 a sp. zn. Rvp 7286/2010 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7087/2010.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. októbra 2010 a 15. novembra 2010 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE/248/2010-38 z 15. júla 2010, č.   k. 5 CoE/297/2010-51 z 21. júla 2010, č.   k. 4 CoE/248/2010-37   z 30.   júla 2010,   č.   k.   4   CoE/256/2010-38   z   30.   júla 2010   a   č.   k.   4 CoE/234/2010-55 z 30. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Z obsahu sťažností vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ktorej predmetom je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré sa v dôsledku ich nesplácania dohodnutým spôsobom stali predmetom rozhodcovského konania a rozhodnutia. Následne sa sťažovateľka podanými návrhmi na vykonanie exekúcie domáhala u súdneho exekútora na základe exekučných titulov (rozhodcovských rozsudkov) vykonania exekúcií. Žiadosti súdnych exekútorov o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uzneseniami č. k. 9 Er/123/2010-12 z 31. marca 2010, č.   k. 16 Er/2605/2009-11 z 30. marca 2010, č. k. 9 Er/2618/2009-11 z 31. marca 2010, č. k. 15 Er/295/2010-11 z 8. apríla 2010 a č. k. 16 Er/298/2010-16 z 8. apríla 2010 zamietol s tým, že „rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a preto   nie   je   spôsobilým   exekučným   titulom“. Krajský   súd   na   základe   odvolaní sťažovateľky potvrdil napadnutými uzneseniami prvostupňové uznesenia okresného súdu.

Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal,   boli   porušené   jej   v   petite   označené   základné   práva,   čo dokumentovala   vlastnou   právnou   analýzou   predmetných   vecí,   v   ktorej   okrem   iného poukázala na judikatúru ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho súdneho dvora (napr. na vec vedenú pod C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira alebo vec vedenú pod C-168/05 Mostaza).

Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza:„K zamietnutiu žiadosti došlo z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia však nedávajú exekučnému súdu, [právomoc]... preskúmavať rozhodcovskú doložku či samotný exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie   o   právnom   dôvode,   z   ktorého   plnenie   vyplýva   a   na   ktorého   základe   bol   vydaný exekučný titul....

Postupom   Krajského   súdu...   bol   článok   47   ods.   3   porušený.   Povinný   napriek absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní,   napriek   nenamietaniu   platnosti rozhodcovskej   doložky   v   samotnom   rozhodcovskom   konaní   alebo   nepodaní   návrhu   na začatie konania podľa ust.   § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom Krajského súdu... postavený do pozície ako keby takúto žalobu resp. námietku podal, teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým úkonom mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby povinným by však sťažovateľ   mal   aspoň   právo   sa   k   nim   vyjadriť,   kým   v   tomto   prípade   k   argumentácii porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko.

Neakceptovateľné je tiež to, že exekučný súd takto postupoval dávno po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom   vysloví   porušenie   základných   práv „na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy...“ a „na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy...“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o   tom,   čoho sa   sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 7087/2010, sp. zn. Rvp 7088/2010, sp. zn. Rvp 7284/2010, sp. zn. Rvp 7285/2010 a sp. zn. Rvp 7286/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, prihliadnuc tiež na totožnosť sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy

Sťažovateľka namietala porušenie v petite označených základných práv postupom krajského súdu a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených vykonávacími   zákonmi   (napr.   III.   ÚS   124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú v občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach;   súdy   preskúmavajú   aj   zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je subsidiárna, čo znamená, že ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných   súdov,   ktoré   v   rámci   exekučného   konania   a   pri   rozhodovaní   o   žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vecne posúdili a rozhodli o rozhodcovskom rozsudku   (exekučnom   titule),   ktorý   podľa   názoru   všeobecných   súdov „bol   vydaný   na základe neplatnej rozhodcovskej doložky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom.“ V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

Krajský súd v odôvodnení napadnutých uznesení poukazuje v súlade s § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie prvostupňových uznesení okresného súdu. Ten v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedol, že „súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Rozhodcovská   doložka   obsiahnutá   v   zmluvných   dojednaniach   zmluvy   o   revolvingovom úvere   podľa   názoru   súdu   spĺňa   všetky   podmienky   tak   z   pohľadu   ustanovení   §   53,   54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady   93/13/EHS   (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva)   kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti.

Existujúca,   ale   neplatná   rozhodcovská   doložka   nemôže   byť   potom   základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil,   na   ktorom   základe   následne   vydal   exekučný   titul,   nemožno   takéto   rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol   rozhodcovský   rozsudok,   na   podklade   ktorého by mohla   byť   v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia.

S   prihliadnutím   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   súd   žiadosť   súdneho   exekútora o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   podľa   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej   veci   konať,   a   to   s   poukazom   na   neplatnosť   rozhodcovskej   doložky,   nemožno považovať   za   spôsobilý   exekučný   titul.   Pre   uvedený   rozpor   exekučného   titulu   a   tým   aj i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia nielen s Exekučným poriadkom ale aj úniovým právom, súd žiadosť zamietol v celom rozsahu.“. Okrem toho interpretuje Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá „sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa   vnútroštátnych   procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré   z   toho   podľa   daného   vnútroštátneho   práva   vyplývajú,   s   cieľom   zabezpečiť,   aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný....

Pokiaľ   vo   veci   vydal   rozhodcovský   rozsudok   rozhodca,   ktorý   konal   na   základe rozhodcovskej   doložky,   ktorú   súd   považuje   ako   celok   za   neprijateľnú   a   tým   neplatnú v súlade s ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie.“.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnuté uznesenia krajského súdu boli svojvoľné a zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52 a § 53 zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   platnom   znení   a   smernice   Rady   č.   93/13/EHS z 5. apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách   (ústavný   súd rovnako   poukazuje   na   právnu   úpravu   nadväzujúcich   právnych   predpisov,   ako   je   zákon č. 258/2001   Z. z.   o   spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov   v   platnom   znení   a   nariadenie   vlády   Slovenskej   republiky   č.   238/2008   Z.   z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru), ako aj obsahu relevantných dôkazov sú   napadnuté uznesenia   krajského súdu   aj náležite   odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní uznesení okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   z 27. januára 2007 vydanom   pod   sp.   zn. 3 Cdo/164/1996   (publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997) uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania. Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nezistil svojvoľnosť   alebo   arbitrárnosť   namietaných   uznesení   krajského   súdu   v   súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo dôjsť   k   arbitrárnosti   týchto   rozhodnutí   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených základných práv a vzhľadom na uvedené bolo potrebné jej sťažnosti vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažností   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti   (zrušenie napadnutých rozhodnutí), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2011