znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 318/2008-306 zo 7. mája 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 318/2008-306 zo 7. mája 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb 150/2005-211 z 29. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou okresnému súdu 20. decembra 2004 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by tento súd uložil obchodnej spoločnosti R., spol. s r. o., B. (ďalej len „žalovaná“), povinnosť zaplatiť sumu 20 785,14 € (626 173 Sk) s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia ceny za používanie excimerového lasera KERACOR 116, v. č. 240-05/94-065 (ďalej len „excimerový laser“), ktorý žalovaná užívala na základe zmluvy o zapožičaní zdravotníckej techniky. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 26 Cb 150/2005.

Okresný súd na návrh sťažovateľky konanie v časti o zaplatenie sumy 12 300 Sk zastavil. Vo zvyšku žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 26 Cb 150/2005-211 z 29. apríla 2008 zamietol a zaviazal sťažovateľku zaplatiť žalovanej trovy konania v sume 31 305 Sk.

Krajský   súd   namietaným   rozsudkom   o   odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   tak,   že prvostupňový rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia zo 7. mája 2009, najmä s tým, že podľa jeho názorov:

- nepochybne nemala oprávnenie na predaj a nájom excimerového lasera, pričom na jeho predaj nebola oprávnená ani spoločnosť A., s. r. o., B., ktorá ho mala sťažovateľke previesť do vlastníctva,

-   nebola   oprávnená   predmetný   prístroj   inštalovať   a zabezpečovať   servis,   o   čom svedčí vyjadrenie jeho výrobcu,

- predmetný výrobok nebol osobitne certifikovaný, a nemohol byť preto uvedený na trh podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 572/2001 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o technických požiadavkách a postupoch posudzovania zhody zdravotníckych pomôcok, v znení neskorších predpisov,

- nedatovaná zmluva uzavretá medzi účastníkmi a označená ako zmluva o zapožičaní zdravotníckej techniky je neplatná, pretože obchádza zákon. „... Ide o zastretý právny úkon, ktorým   bola   zastretá   nájomná   zmluva,   ktorú   žalobca (sťažovateľka,   pozn.) nemohol uzavrieť, pretože to nemal v predmete podnikania.“

V   súvislosti   s uvedenými   námietkami   k záverom   krajského   súdu   sťažovateľka zároveň tvrdí, že v predmetnom konaní bolo na základe predložených dôkazov preukázané, že: „a) navrhovateľ nadobudol prístroj Keracor 116/117 v súlade so zákonom,

b) nadobúdateľ bol osobou oprávnenou prístroj predať inej fyzickej alebo právnickej osobe,

c) zmluva uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom obsahovala všetky podstatné náležitosti zmluvy,

d)   navrhovateľ   vykonal   všetky   právnymi   predpismi   stanovené   kroky   k   uvedeniu prístroja na trh, keď zabezpečil vydanie certifikátu o zhode prístroja,

e) prístroj bol inštalovaný na to oprávnenými autorizovanými osobami a odporca ho využíval na svoju podnikateľskú činnosť a dosahoval tak zisk.“

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 318/2008-306 zo 7. mája   2009,   ktorým   potvrdil   v   napadnutej   časti   rozsudok   súdu   prvého   stupňa č. k. 26 Cb 150/2005-211   z   29.   apríla   2008,   došlo   k   porušeniu   jej   základného práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko v záveroch odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa (s ktorými sa odvolací súd plne zhodol) sú extrémne rozpory so zisteným skutkovým stavom, ale najmä s princípom spravodlivosti“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom o nej takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa, D., s. r. o., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v   Bratislave   zo   dňa   07.   05.   2009,   sp.   zn.   1   Cob   318/2008-306   v   spojení   s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. 04. 2008, sp. zn. 26Cb/150/2005-211 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 05. 2009, sp. zn. 1 Cob 318/2008- 306 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.300,-   €   (slovom: tritisíctristo Eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi, D., s. r. o., trovy právneho zastúpenia   v   sume   897,47   €   (slovom   osemstodevät'desiatsedem   Eur   a štyridsaťsedem centov) na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. O. Š., vedený v T. a. s., č. ú..., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nestranným a nezávislým súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označila sťažovateľka, a to   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom,   resp.   rozhodnutím   orgánu verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (pozri napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol (v napadnutej časti) žalobu   (sťažovateľky),   pričom   okrem   iného   v ňom   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa vykonaným   dokazovaním   zistil,   že «žalobca   ako   podnikateľ   uzatvoril   ako   veriteľ so žalovaným,   tiež   podnikateľom,   v   postavení   dlžníka   dňa   19.   12.   2001   „zmluvu o zapožičaní zdravotníckej techniky“ v zmysle ust. § 657 OZ,   ktorou žalobca zapožičal žalovanému Excimerový laser Keracor 116, v. č. 240-05/94-065 vrátane príslušenstva. Za zapožičanie tohto prístroja sa žalovaný zaviazal zaplatiť presne dohodnutú cenu (čl. III). Ďalej súd prvého stupňa zistil, že prístroj bol žalovanému dodaný dňa 18. 12. 2001, čo vyplynulo z dodacieho listu č. 2112008, inštalácia prístroja trvala 3 mesiace, čo mal za preukázané výsluchom svedkov Ing. K. a MUDr. V., pričom mal za preukázané, že operácia sa na predmetnom prístroji začala realizovať až v apríli 2002, pretože prístroj bol do marca 2002   nefunkčný   pre   technickú   závadu.   Konštatoval,   že   predmetom   tejto   zmluvy   bol repasovaný prístroj, kúpený z „druhej ruky“.

... Uzavrel, že predmetom zmluvy o zapožičaní zdravotníckej techniky bol laserový prístroj,   ktorý   bol určený na   vykonávanie   operácie oka,   pričom zák.   č.   264/1999   Z.   z. v znení zák. č. 436/2001 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody v ust. § 1 písm. a) stanovuje predmet úpravy tak, že upravuje spôsob ustanovenia technických   požiadaviek   na   výrobky,   ktoré   by   mohli   ohroziť   zdravie,   bezpečnosť   alebo majetok osôb, alebo životné prostredie, pričom v prejednávanom prípade o takýto výrobok išlo. Poukázal na ust. § 9 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého takéto výrobky sa nesmú uviesť na trh, ak nie je preukázaná zhoda ich vlastností s technickými predpismi, pričom určené výrobky môže výrobca alebo dovozca uviesť na trh iba po posúdení zhody ich vlastností s technickými požiadavkami na ich bezpečnosť podľa citovaného zákona a to spôsobom, ktorý   zodpovedá   posudzovaniu   zhody   podľa   ust.   §   12   cit.   zákona.   Zo   schvaľovacieho výmeru vydaného dňa 19. 10. 2001 pod č. 0874/2001 vyplynulo podľa záverov súdu prvého stupňa, že bolo schválené používanie očného laserového prístroja KERACOR s platnosťou do   31. 10.   2002,   pričom   z   neho   nevyplynulo,   že   bolo   vykonané   posudzovanie   zhody konkrétneho   výrobku   výrobného   čísla   uvedeného   v   kúpnej   zmluve   so   schváleným (certifikovaným výrobkom). Svoje závery oprel i o rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 04. 04. 2007 č. k. 3 Cob 408/2006-116, zo záverov ktorého vyplýva, že pokiaľ predmetný výrobok neprešiel riadnym konaním podľa zák. č. 264/1999 Z. z. v znení zák. č. 436/2001 Z. z. zmluva o zapožičaní prístroja zo dňa 19. 12. 2004 ako i kúpna zmluva zo dňa 01. 08. 2002 sú absolútne neplatným právnym úkonom podľa ust. § 39 OZ. Poukázal i na to, že sám žalobca sa v zmluve o zapožičaní Excimerového lasera KERACOR (a to v čl. IV. bod 2) zaviazal dodať žalovanému okrem iného i kópiu schvaľovacieho výmeru Š. B. Uviedol, že žalobca si túto povinnosť nesplnil, čo odvodil z kúpnej zmluvy, ktorú uzavreli účastníci konania následne. Ďalej zistil, že žalobca v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy nemal v predmete podnikania nájom zdravotníckej techniky, preto zmluvné strany uzavretú zmluvu podriadili pod ust. § 657 a nasl. OZ.

Uzavrel,   že   predmet zmluvy vykazoval   technické nedostatky,   ktoré spôsobili   jeho nefunkčnosť   ako   aj nemožnosť   používania,   inštaláciu síce   vykonal   pracovník,   ktorý   bol zaškolený v minulosti ako pracovník S., pričom však nebol zaškolený výrobcom prístroja a servis a inštaláciu nevykonal personál autorizovaného servisu.

Uzavrel,   že   účastníci   konania   v   snahe   dosiahnuť   zisky   opomenuli   skutočnosť,   že predmetom   zapožičania   je   prístroj   bez   riadneho   zaškolenia   a   autorizovaného   servisu samotným výrobcom ako aj potvrdenia, že tento prístroj môže byť uvedený na použitie na území SR, čím hazardovali so zdravím ľudí, čo je v rozpore s dobrými mravmi.».

V ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné   právne   závery   k námietkam   sťažovateľky   vyjadreným   v odvolaní,   keď   najmä uviedol:

„Odvolací   súd   je zhodný   s názorom súdu   prvého   stupňa,   že nedatovaná   zmluva uzavretá medzi účastníkmi a označená ako zmluva o zapožičaní zdravotníckej techniky je neplatná, pretože obchádza zákon. Ide nepochybne o zastretý právny úkon, ktorým bola zastretá nájomná zmluva, ktorú žalobca nemohol uzavrieť, pretože to nemal v predmete podnikania.

Žalobca   nepochybne   nemal   oprávnenie   na   predaj   a   nájom   Excimerového   lasera Keracor   116/117,   výrobné   číslo   SN   240-05/94-064,   pričom   na   jeho   predaj   nebola oprávnená ani spoločnosť A., s. r. o., B., ktorá ho mala žalobcovi previesť do vlastníctva. Odvolací súd je zhodný i s názorom súdu prvého stupňa, že žalobca nebol oprávnený predmetný prístroj inštalovať a servisovať, o čom svedčí vyjadrenie jeho výrobcu. Certifikát predložený žalobcom v spore na meno Ing. K. iba potvrdzuje, že tento obsahoval školenie zamerané   na   medicínske   informácie   pri   práci   s   excimerovým   laserom.   Odvolací   súd poukazuje i na to, že Ing. K. nebol pracovníkom žalobcu, preto nemohol jeho oprávnenie používať ako garanciu vlastnej spôsobilosti na inštaláciu a servis laseru. Preto obstojí záver súdu prvého stupňa o tom, že žalobca pre takúto činnosť oprávnenie nemal. Odvolací   súd   je   zhodný   i   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   prenajatý   prístroj nemohol byť uvedený na trh, pretože nebola preukázaná zhoda jeho vlastností s technickými predpismi tak, ako to predpokladá zákon. V danom prípade predložený schvaľovací výmer bol vydaný na prístroj Keracor 116, pričom žalobcom prenajatý prístroj bol dodatočne upravovaný na Keracor 117. V súlade s ust. § 9 ods. 4 zák. č. 264/1999 Z. z. určené výrobky,   ktoré   sa   uvádzajú   na   trh   ako   použité,   alebo   ktoré   sa   po   podstatnej   úprave opätovne uvádzajú na trh, sa považujú za výrobky prvýkrát uvedené na trh podľa ust. § 2 písm. c) zákona. Keďže v danom prípade sa jednalo o výrobok už použitý a dodatočne i upravovaný, odvolací súd je toho názoru, že nemohol byť na jeho uvedenie na slovenský trh použitý certifikát vystavený na nové výrobky, ale tento upravený prístroj mal byť osobitne certifikovaný.

Keďže predmetný výrobok nebol osobitne certifikovaný, nemohol byť uvedený na trh podľa Nariadenia vlády SR č. 572/2001 Z. z.

Správne   preto   uzavrel   súd   prvého   stupňa,   že   zmluva   uzavretá   medzi   účastníkmi konania je absolútne neplatná podľa ust. § 39 OZ a preto správne napadnutým výrokom žalobu zamietol.“

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany   ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v jej právnej veci.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by právne   názory   krajského   súdu   vyjadrené   v jeho   rozsudku   č.   k.   1 Cob   318/2008-306 zo 7. mája   2009   v spojení   s právnymi   názormi   vyjadrenými   v rozsudku   okresného   súdu č. k. 26 Cb   150/2005-211   z 29.   apríla   2008   boli   svojvoľné   (arbitrárne),   pričom   právne závery,   na ktorých   je   tento   rozsudok   založený,   sú   podľa   jeho   názoru   ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu),   keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2010