znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   pojednávaní   29.   januára   2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gn 99/08, a D. J. st., R., L. J., R., M. F., R., L. B., R., a D. J. ml., R., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky taktiež postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gn 99/08, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J., D. J. st., L. J., M. F., L. B. a D. J. ml. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2008 doručená sťažnosť M. J., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 v spojení s čl. 13 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   porušenie   čl. 149   ústavy   postupom   Úradu   špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   špeciálnej prokuratúry“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gn 99/08, a D. J. st., R., L. J., R., M. F., R.,   L.   B.,   R.,   a D.   J.   ml.,   R.   (ďalej   aj   „sťažovatelia   v 2.   až 6.   rade“),   ktorí   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj porušenie čl. 149 ústavy taktiež postupom úradu špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gn 99/08.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľovi v 1. rade bolo 9. februára   2007   doručené   uznesenie   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Policajného   zboru,   odboru   všeobecnej kriminality Spišská Nová Ves ČVS: ORP-599/OVK-SN-2006 z 9. februára 2007, ktorým mu bolo vznesené obvinenie z trestného činu služby v cudzom vojsku podľa § 115 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005. Následne mu bolo doručené   uznesenie   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   Prešov   (ďalej   len   „vojenská obvodová   prokuratúra“)   sp. zn.   Opv   304/06   z 28.   februára   2007   o   zastavení   trestného stíhania z dôvodu podľa § 215 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku (podľa tohto ustanovenia Trestného poriadku môže prokurátor zastaviť trestné stíhanie, ak je trest, ku ktorému môže trestné stíhanie viesť, celkom bez významu popri treste, ktorý bol obvinenému pre iný čin už právoplatne uložený, pozn.).   Proti   uzneseniu   vojenskej   obvodovej   prokuratúry   podal sťažovateľ   v 1.   rade   sťažnosť,   o ktorej   rozhodla   Vyššia   vojenská   prokuratúra   Trenčín uznesením sp. zn. VPt 40/07 z 12. apríla 2007 tak, že zrušila označené uznesenie vojenskej obvodovej prokuratúry a trestné stíhanie zastavila podľa § 215 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (neprípustnosť trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania, pozn.).

Dňa 25. marca 2008 podal sťažovateľ v 1. rade trestné oznámenie na prokurátora úradu   špeciálnej   prokuratúry   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tým, že dal podnet na účelové trestné stíhanie sťažovateľa v 1. rade za trestný čin podľa § 115 ods. 1 Trestného zákona napriek tomu, že si musel byť vedomý, že uvedený trestný čin je už premlčaný a nemožno ho stíhať.

Vyšetrovateľ   Prezídia   Policajného zboru, Úradu   boja proti   korupcii,   odboru   boja proti   korupcii   Bratislava   (ďalej   len   „vyšetrovateľ   prezídia   PZ“)   uznesením ČVS:   PPZ-100/BKP-B-2008   z 22.   mája   2008   trestné   oznámenie   sťažovateľa   v 1.   rade odmietol s poukazom, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197   ods.   2   Trestného   poriadku,   pričom   v odôvodnení   tohto   uznesenia   okrem   iného uviedol:

„Prokurátor   nemôže   spáchať   trestný   čin   tým,   že   rozhodne   určitým   spôsobom v konkrétnej veci, vychádzajúc zo svojho právneho názoru, ktorý by prípadne mohol byť i chybný...“

Proti   uvedenému   uzneseniu   vyšetrovateľa prezídia   PZ   podal   sťažovateľ v 1.   rade sťažnosť, o ktorej rozhodol úrad špeciálnej prokuratúry uznesením č. k. VII/2 Gn 99/08-10 z 30. júna 2008 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná. Následne podal sťažovateľ v 1. rade generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na preskúmanie postupu prokurátora, ktorý bol postúpený úradu špeciálnej prokuratúry.   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   reagoval   na   podnet   sťažovateľa   prípisom č. k. VII/2 Gn 99/08-12 z 19. augusta 2008, ktorým ho vyhodnotil ako neopodstatnený a ako nedôvodný ho odložil.

Podľa sťažovateľa v 1. rade „Prokurátor ÚŠP GP SR vydal pokyn na stíhanie mojej osoby z tr. činu služby v cudzom vojsku aj keď zo spis. materiálu z prípravného ako aj z konania pred súdom č. k. Pk 1 Tš 1/2005 vyplýva, že uvedený tr. čin sa nepochybne stal, ale   rovnako   tak   vyplýva,   že   je   premlčaný...   Na   základe   tohto   účelového   podnetu prokurátora ÚŠP GP SR som bol šikanovaný, prenasledovaný a obmedzovaný nie iba ja, ale aj moji blízki (sťažovatelia č. 2 - 6) boli opätovne predvolávaní na políciu, naviac v tej istej veci. Bolo to v čase keď boli najviac zraniteľní (7. 12. 2006 som bol odsúdený na doživotný   trest)   čo   zapríčinilo   aj   zhoršenie   zdravotného   stavu   a vedomie   právnej neistoty...“.

Podľa názoru sťažovateľa v 1. rade boli rozhodnutia úradu špeciálnej prokuratúry súvisiace s jeho trestným oznámením „účelové a hlavne nedostatočné...“, a preto spolu so sťažovateľmi v 2. až 6. rade navrhuje, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti rozhodol, že postupom úradu špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gn 99/08 boli porušené ich označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   tiež   opakovane vyslovuje, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie základného práva, ktoré   podľa   okolností   prípadu   nemohlo nastať,   ústavný   súd návrh   odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich označených základných práv podľa ústavy a označených   práv podľa   dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   postupom   úradu   špeciálnej prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/2   Gn   99/08,   v rámci   ktorého   úrad špeciálneho prokurátora najprv uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu   vyšetrovateľa   prezídia   PZ   ČVS:   PPZ-100/BKP-B-2008   z 22.   mája   2008, ktorým odmietol   trestné   oznámenie   sťažovateľa   v   1.   rade,   a   následne   prípisom č.   k.   VII/2   Gn   99/08-12   z 19.   augusta   2008   odložil   podnet   sťažovateľa   v 1.   rade   na preskúmanie postupu prokurátora.

Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   v súvislosti   s tým,   že   na   základe   trestného oznámenia   sťažovateľa   v 1.   rade   z   25.   marca   2008   nebolo   začaté   trestné   stíhanie   proti prokurátorovi   úradu   špeciálnej   prokuratúry   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326   Trestného   zákona,   pričom   jeho podania (sťažnosť a podnet na preskúmanie postupu prokurátora) neboli riadne prešetrené, boli „účelové a hlavne nedostatočné...“.

Ústavný súd v súvislosti   so sťažnostnými námietkami sťažovateľov považoval za potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   právo   fyzickej   osoby   na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí   medzi   základné   práva   a   slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a   ani   ho   nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd, príp. ľudských práv a základných slobôd podľa dohovoru (m. m. napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06, III. ÚS 278/06).

Ústavný   súd   taktiež   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (m.   m.   napr. I. ÚS 64/96,   II.   ÚS   42/00)   zdôrazňuje,   že   súčasťou   základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu voči označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v Trestnom poriadku a ani v zákone o prokuratúre (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00).

Sťažovateľ   v 1.   rade   sa   cítil   (spolu   so   sťažovateľmi   v 2.   až   6.   rade)   poškodený údajným trestným činom prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktorého sa mal dopustiť tým, že dal podnet na jeho účelové trestné stíhanie za trestný čin   podľa   § 115 ods.   1 Trestného zákona napriek tomu, že si musel byť vedomý, že uvedený trestný čin je už premlčaný   a nemožno   ho   stíhať,   a preto   podal   trestné   oznámenie.   Ústavný   súd nespochybňuje, že po podaní trestného oznámenia sťažovateľovi v 1. rade vznikli práva na ochranu vyplývajúce mu zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Hoci podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu mu z tejto ochrany nevyplývalo subjektívne právo na trestné stíhanie iného, t. j. prokurátora špeciálnej prokuratúry (ako už bolo uvedené), bol oprávnený, aby orgány činné   v trestnom   konaní   venovali   jeho   trestnému   oznámeniu   riadnu   pozornosť zodpovedajúcu ich zákonným povinnostiam.

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   sú   povinné   trestné   oznámenie   oznamovateľa trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. To sa vo veci sťažovateľa aj stalo. Jeho trestné   oznámenie   bolo   odmietnuté   uznesením   vyšetrovateľa   prezídia   PZ ČVS: PPZ-100/BKP-B-2008 z 22. mája 2008 a následne bola uznesením úradu špeciálneho prokurátora   č.   k.   VII/2   Gn   99/08-10   z 30.   júna   2008   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa prezídia PZ ako nedôvodná, pričom z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry sa stotožnil so záverom vyšetrovateľa prezídia PZ, podľa ktorého prokurátor nemôže spáchať trestný čin tým, že rozhodne určitým spôsobom v konkrétnej veci vychádzajúc zo svojho právneho názoru. Rovnako sa na tento právny názor odvolal a stotožnil s ním aj špeciálny prokurátor úradu špeciálnej   prokuratúry   v prípise   č.   k.   VII/2   Gn   99/08-12   z 19.   augusta   2008,   ktorým vyhodnotil   podnet   sťažovateľa   v 1.   rade   na   preskúmanie   postupu   prokurátora   ako nedôvodný a na tom základe ho odložil.

Z uvedeného   vyplýva,   že   úrad   špeciálnej   prokuratúry   sa   podaniami   sťažovateľa v 1. rade riadne zaoberal a rozhodol o nich, pričom právny názor, na ktorom je založené uznesenie č. k. VII/2 Gn 99/08- 10 z 30. júna 2008, ako aj prípis č. k. VII/2 Gn 99/08-12 z 19. augusta 2008 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný, a preto   ním   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   v 1.   rade,   ani sťažovateľov v 2. až 6. rade. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že odôvodnenia označeného   uznesenia   úradu   špeciálnej   prokuratúry,   ako   aj   označeného   prípisu   úradu špeciálnej prokuratúry sú síce stručné, ale vzhľadom na okolnosti a podstatu posudzovaného prípadu   (právne   posúdenie,   či   v danom   prípade   mohlo   dôjsť   postupom   prokurátora špeciálnej   prokuratúry   k naplneniu   skutkovej   podstaty   trestného   činu   zneužívania právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   326   Trestného   zákona)   výstižné   a plne akceptovateľné, tak z hľadiska Trestného zákona, ako aj ústavy.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   aj   v nadväznosti   na   svoju   konštantnú   judikatúru zdôrazňuje,   že   ak   orgány   činné   v trestnom   konaní   (vyšetrovateľ   prezídia   PZ   a úrad špeciálnej prokuratúry) v danom prípade po zvážení všetkých okolností prípadu nerozhodli o   trestnosti   skutku,   ktorý   bol   predmetom   trestného   oznámenia   sťažovateľa   v 1.   rade, nemohli porušiť jeho zákonom ani ústavou chránené práva. Nikto totiž nemá právny nárok a už tobôž nie ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľa v 1. rade trestnému oznámeniu) bolo vyhovené. Ak vykonané dôkazy, resp. zistenia orgánov činných v trestnom   konaní,   nedávajú   podklad na   začatie   alebo pokračovanie   v   trestnom   stíhaní, nemôže príslušný orgán činný v trestnom konaní začať konať alebo pokračovať v konaní, príp.   nariadiť,   aby   sa   trestné   konanie začalo   alebo v ňom   pokračovalo.   Sťažovateľ   ako oznamovateľ   trestného   činu   má   zákonné   právo   domáhať   sa   len   toho,   aby   sa   s   jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (m. m. napr. II. ÚS 88/99).

K porušeniu základného práva sťažovateľa v 1. rade na inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a v nadväznosti   na   to   aj k porušeniu   ďalších   práv   sťažovateľa   v   1.   rade   a   sťažovateľov   v   2.   až   6.   rade,   t.   j. základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a podľa čl. 13 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 149 ústavy úradom špeciálnej prokuratúry by teda mohlo dôjsť len v prípade, ak by tento nevenoval jeho sťažnosti proti rozhodnutiu vyšetrovateľa prezídia PZ a podnetu na preskúmanie postupu prokurátora v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gn 99/08 náležitú pozornosť, čo sa však v okolnostiach prípadu nestalo.

Tieto   skutočnosti   viedli   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľov k záveru, že ich sťažnosť podaná proti postupu úradu špeciálnej prokuratúry v označenom konaní je zjavne neopodstatnená, a to v celom rozsahu namietaného porušenia označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2009