znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/08-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o sťažnosti maloletej   N. S., (...),   zastúpenej   zákonným zástupcom P. S., obaja bytom T., právne zastúpených advokátkou JUDr. K. B., T., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 67/97, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   maloletej   N. S.,   (…),   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 67/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 67/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletej   N. S.,   (...), p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu do rúk jej zákonného zástupcu P. S, T.

4. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   maloletej   N. S.,   (...),   trovy právneho   zastúpenia   v sume 7 492,24 Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. K. B., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 17/08 z 10. januára 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   maloletej   N. S.,   (...)   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 67/97.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnou nástupkyňou nebohej matky   K.   M.   (navrhovateľky),   ktorá   27.   marca   1997   podala   okresnému   súdu   návrh, v ktorom sa domáhala, aby okresný súd určil, že „okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré   jej   bolo   dané   odporkyňou,   je   neplatné“,   a zároveň   žiadala   o „náhradu   mzdy za obdobie neplatne skončeného pracovného pomeru“.

Sťažovateľka uviedla, že okresný súd „od začatia konania v roku 1997 vyniesol iba čiastočné   rozhodnutie   vo   veci   samej,   pričom   konanie   nie   je   v časti   náhrady   mzdy právoplatne   ukončené,   teda   ani   po desiatich   rokoch   a deviatich   mesiacoch   od   podania návrhu“.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu boli porušené jej označené práva, a súčasne žiadala, aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov, priznal   jej finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 77/08   z 24.   januára   2008   doručeným   ústavnému   súdu   30.   januára   2008, v ktorom   uviedol, že predmetom konania je „určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného   pomeru   navrhovateľky   a náhrady   mzdy.   Z hľadiska   skutkovej   a právnej zložitosti vec nie je možné považovať za zložitú, nakoľko takéto konania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov“.

K prekážkam postupu konania okresný súd uviedol, že „hoci v priebehu konania došlo   k úmrtiu   navrhovateľky   (...),   súd   následne   v konaní   riadne   pokračoval   s dcérou navrhovateľky, ktorá prichádzala do úvahy ako dedička, (...) pričom z vyššie uvedeného priebehu   konania   je   zrejmé,   že   navrhovateľka,   resp.   jej   právna   nástupkyňa,   ktoré   boli riadne zastúpené právnym zástupcom svojím správaním, neprispeli k prieťahom v konaní“.

V závere vyjadrenia okresný súd skonštatoval, že „v priebehu konania sa vyskytli v určitých   obdobiach   isté   obdobia   nečinnosti   zo   strany   tunajšieho   súdu,   tie   však   boli spôsobené nedostatočným personálnym obsadením súdu a neúmernou zaťaženosťou sudcov, iné príčiny súd nezistil“.

Obsahom   vyjadrenia   okresného   súdu   bola   aj   táto   chronológia   úkonov   a opis doterajšieho priebehu konania:

„V   predmetnom   konaní   bol   dňa   27. 03. 1997   tunajšiemu   súdu   doručený   návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy   z   titulu   neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   a   ostatné   náhrady. Dňa 16. 04. 1997   zákonná   sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na   deň   13. 05. 1997. Dňa 05. 05. 1997   bola   súdu   doručená   žiadosť   odporkyne   o   odročenie   pojednávania. Dňa 13. 05. 1997   súd   z   dôvodu   neprítomnosti   odporkyne   odročil   pojednávanie   na   deň 27. 05. 1997. Následne bolo súdu doručené vyjadrenie odporkyne zo dňa 20. 05. 1997 (...). Dňa   27. 05. 1997   súd   konanie   odročil   na   deň   17. 06. 1997.   Na   pojednávaní dňa 17. 06. 1997 (...) po prednesoch účastníkov súd pojednávanie odročil na 03. 07. 1997 s tým, že bude volaný aj svedok (...). Pojednávanie dňa 03. 07. 1997 bolo po prednesoch účastníkov   a   výsluchu   svedka   odročené   na   deň   24. 07. 1997.   Na   pojednávanie dňa 24. 07. 1997 sa nedostavila navrhovateľka, ani jej právna zástupkyňa, ktorá žiadala o ospravedlnenie a preto súd odročil pojednávanie na 02. 09. 1997.

Na pojednávaní dňa 02. 09. 1997 súd po vypočutí účastníkov odročil pojednávanie na 30. 09. 1997 s tým, že bude robený dopyt, v akej výške bola navrhovateľke zaplatená mzda za mesiac december a koľko odpracovala podľa nahlásenia zamestnávateľa dní a či bola jej zamestnávateľom hlásená OČR.

Dňa 26. 09. 1997 bola okresnému súdu doručená odpoveď Okresného úradu práce Trnava na dopyt súdu. Na pojednávaní dňa 30. 09. 1997 bolo po vyjadrení navrhovateľky, že   svoj   návrh   berie   v   časti   o   zaplatenie   1.500,- Sk,   1.650,- Sk,   50,- Sk   a 300,- Sk   späť vyhlásené uznesenie, ktorým súd zastavil konanie v časti o zaplatenie 1.500,- Sk, 1.600,- Sk, 50,- Sk a 300,- Sk a zároveň odročil konanie na deň 07. 10. 1997 s tým, že odporkyňa má doručiť súdu mzdové listy navrhovateľky v lehote 3 dní a právna zástupkyňa navrhovateľky má predložiť súdu špecifikáciu trov konania. Na pojednávaní dňa 07. 10. 1997 odporkyňa predložila   súdu mzdový list navrhovateľky a právna   zástupkyňa navrhovateľky doložila špecifikáciu náhrady mzdy a následne nato súd vyhlásil rozsudok.

Proti   rozsudku   č. k.   12 C/67/97-42,   (...)   podala   odporkyňa   (...)   16. 01. 1998 odvolanie   (...).   Dňa   09. 02. 1998   súd   zaslal   odôvodnenie   odvolania   právnej   zástupkyni navrhovateľky   a   zároveň   predložil   spis   Krajskému   súdu   v   Trnave   na   rozhodnutie   o odvolaní.   Dňa   26. 05. 1998   Krajský   súd   v Trnave   vrátil   spis   tunajšiemu   súdu   bez meritórneho rozhodnutia o odvolaní s tým, že je potrebné došetriť skutočnosti týkajúce sa doručovania rozsudku právnemu zástupcovi odporcu, a to za účelom posúdenia včasnosti podania odvolania. Dňa 29. 05. 1998 sudkyňa predvolala právneho zástupcu odporkyne na termín 16. 06. 1998,   na   ktorý   sa riadne   dostavil a zodpovedal otázku   týkajúcu   sa jeho pobytu   v mieste   doručovania   rozsudku,   o   čom   bol   spísaný   úradný   záznam   a   dňa 19. 06. 1998 doložil aj súdom požadovaný doklad.

Dňa 01. 07. 1998 bol spis (...) opätovne predložený Krajskému súdu v Trnave, ktorý o odvolaní odporcu rozhodol uznesením zo dňa 20. 08. 1998, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené   dňa   02. 10. 1998.   Uznesenie   č. k.   12 C/67/97-78,   ktorým   odvolací   súd   zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej, trov konania a súdneho poplatku   a   vec   bola   tunajšiemu   súdu   vrátená   na   ďalšie   konanie   (...).   Následne   dňa 26. 10. 1998 sudkyňa vytýčila ďalší termín pojednávania na deň 03. 12. 1998, ktorý však bol   následne   zrušený   a zmenený   na   termín   14. 01. 1999,   ktorý   bol   tiež   zrušený a pojednávanie sa napokon uskutočnilo dňa 13. 05. 1999. Pojednávania dňa 13. 05. 1999 sa však nezúčastnila   odporkyňa ani   jej právny zástupca a súd konanie odročil   na deň 17. 06. 1999.   Pojednávanie   dňa   17. 06. 1999   po   vypočutí   navrhovateľky   a   právnych zástupcov súd odročil na neurčito s tým, že bude urobený dopyt na poštu Trnava a zároveň bude volaná svedkyňa.

Dňa 17. 01. 2000 bolo súdu doručené oznámenie právnej zástupkyne navrhovateľky o úmrtí   navrhovateľky.   Dňa   15. 03. 2000   sudkyňa   požiadala   Okresný   úrad   v   Trnave o zaslanie úmrtného listu navrhovateľky. Dňa 19. 04. 2000 bolo tunajšiemu súdu doručené žiadané oznámenie o úmrtí navrhovateľky. Dňa 20. 11. 2000 sudkyňa dala pokyn, aby bolo v dedičskom   oddelení   tunajšiemu   súdu   zisťované,   či   je   právoplatne   skončené   dedičské konanie po zomrelej navrhovateľke, následne bol dňa 07. 02. 2001 pripojený dedičský spis. Výzvou zo dňa 25. 03. 2002 súd požiadal Mestský úrad o zaslanie rodného listu mal. N. S., pričom tento bol súdu zaslaný dňa 05. 04. 2002. Výzvou zo dňa 12. 06. 2002, ktorá bola zákonnému   zástupcovi   maloletej   N.   doručená   dňa   26. 06. 2002,   bol   tento   vyzvaný,   aby v lehote 10 dní v mene maloletej oznámil, či maloletá N. má záujem v konaní pokračovať, príp. či berie návrh späť. Dňa 12. 08. 2002 bolo súdu doručené plnomocenstvo na právne zastupovanie, ako aj oznámenie zákonného zástupcu, že trvá na návrhu na začatie konania. Dňa   08. 04. 2004   sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na deň   18. 06. 2004   a   zároveň vyzvala právneho zástupcu odporcu, aby najneskôr na pojednávaní predložil listinné dôkazy na preukázanie skutočnosti, že pracovný pomer s navrhovateľkou bol ukončený zo strany odporcu   okamžitým   zrušením   pracovného   pomeru.   Na   pojednávaní   konanom   dňa 18. 06. 2004 súd vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil zmenu návrhu časti petitu a následne po vypočutí účastníkov pojednávanie odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania. Dňa 19. 08. 2004 sudkyňa požiadala Poštu Trnava o oznámenie, či poštový doručovateľ pri doručovaní zásielky zo dňa 31. 01. 1997 navrhovateľke postupoval v súlade s poštovým poriadkom, pričom odpoveď bola súdu doručená dňa 03. 09. 2004.

Opatrením predsedníčky č. Spr. 435/05 zo dňa 04. 03. 2005 bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni, ktorá dňa 17. 03. 2005 dala úpravu na vytýčenie termínu pojednávania na deň 02. 09. 2005. Dňa 17. 08. 2005 bolo súdu doručené podanie právneho zástupcu odporcu, ktorý žiadal o preloženie termínu pojednávania na iný najbližší termín. Vzhľadom na toto podanie sudkyňa zrušila termín 02. 09. 2005 a vytýčila vo veci nový termín na deň 21. 09. 2005. Pojednávanie dňa 21. 09. 2005, na ktoré sa nedostavili právni zástupcovia účastníkov, bolo odročené na neurčito s tým, že bude vyzvaný právny zástupca odporkyne, aby súdu v lehote 15 dní zaslal mzdový list navrhovateľky za rok 1996 a odporkyňa, ktorá bola osobne prítomná na pojednávaní, sa zaviazala v lehote 15 dní založiť do spisu licenciu, ktorú doložila (...) 05. 10. 2005.

Následne bola predmetná vec s poukazom na dodatok č. 31 k Rozvrhu práce na rok 2005 (...) dňa 07. 12. 2005 pridelená na ďalšie konanie zákonnej sudkyni JUDr. Z. P., ktorá dňa 08. 03. 2006 opätovne vyzvala právneho zástupcu odporcu, nech súdu v lehote 10 dní zašle mzdový list navrhovateľky za rok 1996 (...), ktorý následne dňa 27. 03. 2006 doložil do spisového materiálu súdu mzdový list navrhovateľky.

Dňa 22. 04. 2006 sudkyňa vytýčila termín pojednávania na deň 08. 06. 2006 (...). Na tomto   pojednávaní   súd   vyhlásil   čiastočný   rozsudok   č. k.   12 C/67/97-141,   ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 07. 2006. Dňa 07. 08. 2006 sudkyňa vyzvala právnych zástupcov   účastníkov,   nech   v   lehote   20   dní   oznámia,   či   došlo   k   uzavretiu   mimosúdnej dohody v zostávajúcej   časti   konania.   Dňa 21. 08. 2006   bolo   tunajšiemu súdu   doručené oznámenie právnej zástupkyne navrhovateľa, že doposiaľ nedostala od právneho zástupcu odporkyne žiadnu odpoveď na návrh dohody o náhrade mzdy. Dňa 16. 11. 2006 sudkyňa urgovala odpoveď od právneho zástupcu odporkyne na výzvu súdu zo dňa 07. 08. 2006 (...). Dňa 05. 12. 2006 právny zástupca odporkyne súdu oznámil, že stále prebiehajú rokovania o mimosúdnom vyriešení zostatku sporového nároku - úroku z omeškania a o výsledku bude súd informovať. Podaním zo dňa 13. 09. 2007 právna zástupkyňa navrhovateľky požiadala o   vytýčenie   termínu   pojednávania   v   predmetnej   veci,   ktorá   bola   medzičasom   v   zmysle dodatku   č. 3   (...)   k   rozvrhu   práce   na   rok   2007   pridelená   na   ďalšie   konanie   sudkyni Mgr. K. A.,   ktorá   však   v   predmetnej   veci   nenariadila   termín   pojednávania   vzhľadom na veľkú pracovnú zaťaženosť.“

Rovnaké procesné úkony, ktoré sú uvedené vo vyjadrení okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého súvisiaceho spisu okresného súdu. Navyše ústavný súd zistil, že okresný súd 12. februára 2008 nariadil termín pojednávania na 17. marec 2008.

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním doručeným   ústavnému   súdu   11.   februára   2008,   v ktorom   uviedla,   že „skutočne   možno konštatovať obdobia nečinnosti zo strany súdu a to najmä v čase od smrti navrhovateľky dňa 17. 1. 2000 do 18. 6. 2004 a v tomto období najmä do 12. 8. 2002, kedy bolo súdu doručené   oznámenie   zákonného   zástupcu   navrhovateľky,   že   trvá   na návrhu   na   začatie konania a dňom 18. 6. 2004, kedy bol určený termín pojednávania. V tomto období súd takmer 2 roky vôbec nekonal.

Následne v období od 19. 8. 2004, kedy súd požiadal Poštu Trnava o oznámenie, či poštový   doručovateľ   pri   doručovaní   zásielky   zo   dňa   31. 1. 1997   navrhovateľke postupoval v súlade s poštovým poriadkom, až do dňa 2. 9. 2005 kedy bol vytýčený ďalší termín pojednávania.

Následné   prieťahy   v   konaní   nastali   od   8. 6. 2006,   na   ktorom   pojednávaní   súd vyhlásil čiastočný rozsudok vo veci.

Dňa 21. novembra 2007 predseda Okresného súdu v Trnave konštatoval, že sťažnosť na prieťahy je dôvodná, pričom vzhľadom na množstvo vecí v oddelení zákonnej sudkyne, nemôže zákonná sudkyňa nariadiť termín pojednávania.

Tvrdím,   že   súd   ako   porušovateľ   mojich   uvedených   práv   nemôže   zdôvodňovať zdĺhavosť konania zložitosťou veci a v danej veci ani úmrtím navrhovateľky.

Sme   toho   názoru,   že   ani   právna   zložitosť   sporu   nezbavuje   sudcu   ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce.

Problémy s nedostatočným personálnym obsadením súdov či vysoký nápad vecí síce môžu podstatnou mierou prispievať k vzniku prieťahov v súdnom konaní, avšak vzhľadom na objektívnu povahu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezbavujú súd zodpovednosti za ich vznik.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou ESĽP ako súčasti prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho konania   je   rozhodovanie   o   nároku   na náhradu   mzdy   z neplatného skončenia   pracovného   pomeru,   t. j.   vec,   ktorá   má   priamy   dopad   na   existenčnú   sféru sťažovateľky a ktorej   povaha   si   preto   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   a pozornosť všeobecného   súdu   venovanú   efektívnemu   a rýchlemu   postupu,   aby   bol   naplnený   účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba alebo   právnická   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie (napr.   I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 241/06, II. ÚS 80/07).

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o uplatnenom   nároku   (v   súčasnosti   už   iba   o nároku   na   náhradu   mzdy   v   konaní nadväzujúcom   na   rozhodnutie   o   nároku   na určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného pomeru, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté) nenasvedčuje tomu, že by išlo o vec právne či fakticky zložitú, ktorej prerokovanie by si vyžadovalo doterajšiu dĺžku konania (takmer   11   rokov),   a to   aj vzhľadom   na   existujúcu   právnu   úpravu,   ako   aj   dostatočne frekventovanú a stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov. Napokon ani okresný súd sa vo   svojom   vyjadrení   neodvolával   na   zložitosť   napadnutého   konania,   keď   uviedol,   že „z hľadiska skutkovej a právnej zložitosti vec nie je možné považovať za zložitú, nakoľko takéto konania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov“.

2. V konaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľa osoba, ktorá podala sťažnosť vo veci porušenia základného práva priznaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy. Keďže v danom prípade je sťažovateľka maloletá, neprichádza do úvahy hodnotiť jej správanie ako účastníčky konania v procesnom postavení žalobkyne, ale možno zohľadniť iba správanie jej zákonného zástupcu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   správanie   zákonného   zástupcu   sťažovateľky   v konaní pred okresným súdom neovplyvnilo jeho dĺžku tak, aby mu bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala. Ústavný súd zároveň   poukazuje na vyjadrenie okresného súdu   k sťažnosti,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza,   že „navrhovateľka, resp.   jej   právna   nástupkyňa,   ktoré   boli   riadne   zastúpené právnym zástupcom svojím správaním neprispeli k prieťahom v konaní“.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Ústavný súd zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu zistil v priebehu konania tieto obdobia nečinnosti bez existencie zákonnej prekážky:od 26. októbra 1998 (nariadenie termínu pojednávania na 3. december 1998, ktorý bol zrušený) do 13. marca 1999 (nariadenie ďalšieho termínu pojednávania na 13. máj 1999), t. j. 4 a pol mesiaca,

od 17. júna 1999 (odročenie termínu pojednávania na neurčito) do 15. marca 2000 (vyžiadanie úmrtného listu navrhovateľky), t. j. 9 mesiacov,

od 7. februára 2001 (pripojenie dedičského spisu) do 25. marca 2002 (žiadosť o zaslanie rodného listu sťažovateľky), t. j. 13 a pol mesiaca,

od 12. augusta 2002 (odpoveď zákonného zástupcu sťažovateľky, že na podanom návrhu   trvajú)   do   8.   apríla   2004   (nariadenie   termínu   pojednávania   na   18.   jún   2004), t. j. 20 mesiacov,

od   3.   septembra   2004   (doručenie   odpovede   od   Slovenskej   pošty,   š. p.) do 17. marca 2005 (nariadenie termínu pojednávania na 2. september 2005), t. j. viac ako 6 mesiacov,

od 5. októbra 2005 (predloženie mzdových listov navrhovateľky) do   8. marca 2006 (okresný súd vyzval odporkyňu na predloženie ďalších písomností), t. j. 5 mesiacov,od   13.   septembra   2007   (sťažovateľka   žiadala   nariadiť   termín   pojednávania, pretože mimosúdne rokovania boli neúspešné) do 12. februára 2008 (nariadenie termínu pojednávania na 17. marec 2008), t. j. 5 mesiacov.

Z päťmesačného obdobia nečinnosti okresného súdu od 5. októbra 2005 do 8. marca 2006   (uvedeného   ako   predposledného)   ústavný   súd   odrátal   3   mesiace   ako   obdobie nevyhnutné na oboznámenie sa novej zákonnej sudkyne so spisom.

Spolu doterajšia doba nečinnosti ustálená ústavným súdom je viac ako 60 mesiacov, čo predstavuje viac ako 5 rokov.

Nečinnosť okresného súdu od 22. júla 2006, keď nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok okresného súdu z 8. júna 2006, do 13. septembra 2007, keď sťažovateľka žiadala o   nariadenie   termínu   pojednávania,   ústavný   súd   nevyhodnotil   ako   zbytočné   prieťahy, pretože,   ako   to   vyplýva   zo   súvisiaceho   spisu,   medzi   účastníkmi   konania   prebiehalo mimosúdne dohodovanie vo veci náhrady mzdy, ktoré však nevyústilo do úplného konsenzu medzi stranami (mzda bola sťažovateľke nahradená, v časti úrokov z omeškania k dohode nedošlo).

Ďalej ústavný súd zistil, že počas prejednávania a rozhodovania veci sa vystriedalo šesť zákonných sudcov. Táto skutočnosť však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky a ani nepredstavuje dôvod vylúčenia zbytočných prieťahov v súdnom konaní (napr. II. ÚS 80/02).

V priebehu   celého   doterajšieho   konania   okresný   súd   nepostupoval   dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej, hoci už 7 mesiacov po podaní návrhu prvýkrát   rozhodol,   že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   je   neplatné   a   zaviazal odporkyňu zaplatiť náhradu mzdy a trovy konania. Toto rozhodnutie okresného súdu však bolo 20. augusta 1998 Krajským súdom v Trnave zrušené z dôvodu, že nie je vecne správne pre nie celkom dostatočne zistený skutkový stav, pre nie celkom správne právne posúdenie veci a tiež pre procesné pochybenia majúce za následok nesprávnosť rozsudku. Uvedené pochybenia,   aj   to   len   čiastočne,   okresný   súd   odstránil   až   8.   júna   2006,   keď   rozhodol čiastočným   rozsudkom,   v   ktorom   určil,   že okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   dané navrhovateľke je neplatné.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd vo vyjadrení pripúšťa, že v jeho konaní sa vyskytli obdobia nečinnosti, avšak tieto   boli   podľa   jeho názoru „spôsobené   nedostatočným   personálnym   obsadením tunajšieho súdu a neúmernou zaťaženosťou sudcov“.

Pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti, ktoré vyplývajú z vyjadrenia okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 50/01,   I. ÚS 108/02,   I. ÚS 38/03),   že   nedostatočné   personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 67/97 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že už od roku 1997 sa nachádza v stave právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 12 C 67/97, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že preskúmavané   konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené, ústavný súd priznal sťažovateľke ako finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sumu 50 000 Sk, t. j. v nej požadovanom rozsahu.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. K. B.,   ktoré   si   uplatnila   v sume   7 939 Sk   s DPH   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie veci a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti), pričom je zrejmé, že pri výpočte vychádzala z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá je 19 056 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   však   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006 (pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2007), ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008