znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/07-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. marca 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   I.   Z.,   Česká   republika,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho:

a) základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c) a čl. 5 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení   s čl. 17   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl. 1   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   rovnosť   pred   zákonom   a na   rovnakú   ochranu bez akejkoľvek   diskriminácie   podľa   čl. 14   ods. 1   a čl. 26   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006,

b) základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   nestranným   súdom   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinnú právnu ochranu,   jej   poskytnutie   a presadenie   podľa   čl. 2   ods. 3   písm. a),   b)   a c)   a   čl. 5   ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, práva na rovnosť pred súdom, na rovnosť pred zákonom a na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004,

c) základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na rovnosť pred súdom, práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie   podľa   čl. 2   ods. 3   písm. a),   b)   a c)   Medzinárodného   paktu   o občianskych a politických   právach,   práva   na   rovnosť   pred   zákonom   a na   rovnakú   ochranu   zákona bez akejkoľvek   diskriminácie   podľa   čl. 14   ods. 1   a čl. 26   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pre ktorý mu nebolo doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cb 840/97 z 13. júna 2000, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2006 doručená sťažnosť RNDr. I. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho:

a) základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   prejednanie   svojej záležitosti   nestranným   súdom   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie podľa čl. 2   ods. 3   písm. a),   b)   a   c)   a   čl. 5   ods. 1   Medzinárodného   paktu   o   občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) v spojení s čl. 17 dohovoru a čl. 1 ods. 2   ústavy,   práva   na rovnosť   pred   zákonom   a na   rovnakú   ochranu   bez   akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006,

b) základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   práva na spravodlivé   prejednanie   svojej   záležitosti   nestranným   súdom   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru,   práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c) a čl. 5   ods. 1   medzinárodného   paktu,   práva   na   rovnosť   pred   súdom,   na   rovnosť pred zákonom   a na rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie   podľa   čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu v spojení s čl. 14 a čl. 17 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004,

c) základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru,   práva   na   rovnosť pred súdom, práva na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie podľa čl. 2 ods. 3 písm. a),   b)   a c)   medzinárodného   paktu,   práva   na   rovnosť   pred   zákonom   a na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   a najvyššieho   súdu,   pre   ktorý   mu   nebolo   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 3 Cb 840/97 z 13. júna 2000.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh,   ktoré   boli   k tejto   sťažnosti   pripojené,   vyplýva, že sťažovateľ «je   vlastníkom   pozemku   parcelové   čísla   14281/10,   14281/11,   14281/12, 14281/13,   14281/17,   nachádzajúceho   sa   v   P.,   Slovenská   republika,   titulom   dedičstva v podiele   ½.   Tento   pozemok   tvorí   súvislú   plochu   o   výmere   20261 m2 a   je   registrovaný v katastri nehnuteľností Slovenskej republiky, list vlastníctva č. 7182.

Sťažovateľ z výpisu listu vlastníctva č. 7182 zo dňa 4. 11. 1997 zistil, že v katastri nehnuteľností   je   na   uvedený   pozemok   zapísaná   ťarcha   -   záložné   právo   v   hodnote 10,000,000.- Sk pre Č., a. s. v K. Sťažovateľ o žiadnej dohode a jednaniach, ktoré by sa tejto veci týkali nevedel a preto listom zo dňa 17. 11. 1997 požiadal Č. o vysvetlenie. Č. odpovedala sťažovateľovi listom z 24. 11. 97, v prílohe ktorého zaslala listinu s názvom „Zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ z 27. 9. 1993 vrátane jej doplnku z 9. 11. 1993 a prílohy, ktorú tvoril návrh na povolenie vkladu do katastra nehnuteľností z 27. 9. 1993.   Č.   zaslala   sťažovateľovi   taktiež   listinu   s   názvom   „Súhlas   so   zavedením ťarchy“ z 31. 8. 1993, na ktorej bol sfalšovaný podpis sťažovateľa.

Sťažovateľ informoval Č. listom z 9. 12. 1997 o tom, že podpis na listine „Súhlas so zavedením ťarchy“ z 31. 8. 1993, ktorý mu (...) poslala, je sfalšovanou napodobeninou jeho   podpisu,   že   túto   listinu   nepodpísal   a   nikdy   ju   predtým   nevidel.   V uvedenom   liste sťažovateľ   oznámil   Č.   svoj   nesúhlas   s   listinou   s   názvom   „Zmluva   o   záložnom   práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ z 27. 9. 1993 vrátane jej doplnku a prílohy.

Sťažovateľ   nikoho   na   uzavretie   záložnej   zmluvy   nesplnomocnil,   žiaden   návrh na uzavretie záložnej zmluvy nikdy neprijal a o listine s názvom „Zmluva o záložnom práve na nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ ani o súvisiacich konaniach nevedel. V zmysle ustanovenia § 44   ods. 3   Občianskeho   zákonníka   „Zmluva   o   záložnom   práve   na   nehnuteľnosti č. 64/93/Si“ nevznikla, keďže sťažovateľ, ktorý je podľa jej obsahu stranou tejto zmluvy, návrh na jej uzavretie neprijal.»

Ako ďalej sťažovateľ uviedol, Č., a. s., zahraničná pobočka v Slovenskej republike (ďalej len „žalobca“), podala proti nemu (ako žalovanému v 2. rade) 17. novembra 1997 krajskému   súdu   žalobu   o zaplatenie   dlžnej   čiastky   10 000 000 Sk.   Krajský   súd   žalobu žalobkyne rozsudkom sp. zn. 3 Cb 840/97 z 24. februára 1999 zamietol. Sťažovateľ podal v zmysle   § 165   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   návrh   na   opravu odôvodnenia   rozsudku.   O   návrhu   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 3 Cb 840/97 z 13. júna 2000, ktoré mu nebolo doručené, čím bol ukrátený na svojom práve podať proti tomuto uzneseniu odvolanie. Sťažovateľ tvrdí, že o existencii tohto uznesenia sa dozvedel   až   pri   vyhlásení   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 163/2000, 2 Obo 262/2001 z 3. októbra 2001.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Cb 840/97 z 24. februára 1999 podal žalobca odvolanie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp. zn. 2 Obo 163/2000,   2 Obo 262/2001   z   3. októbra 2001   zmenil   napadnutý   prvostupňový rozsudok   tak,   že   zaviazal   žalovaných   zaplatiť   žalobcovi   solidárne   sumu   10 000 000 Sk s tým, že na uspokojenie svojej pohľadávky je žalobca oprávnený domáhať sa z výťažku podielu   predaja   nehnuteľností,   na   ktoré   bolo   zriadené   záložné   právo   zmluvou z 27. septembra 1993.

Ďalej   sa   sťažovateľ   zmienil   o   tom,   že   v   označenom   rozsudku   najvyšší   súd „... nepravdivo   uviedol,   že   sťažovateľ   sa   proti   uzneseniu   3 Cb 840/97-135   zo   dňa 13. 6. 2000   odvolal   a toto   uznesenie   potvrdil.   Odvolací   senát   Najvyššieho   súdu   SR   tak nielen   že   nanútil   sťažovateľovi   uzavretie   záložnej   zmluvy,   o ktorej   sťažovateľ   ani   len nevedel   a nikoho   na   jej   uzavretie   nesplnomocnil,   ale   nanútil   sťažovateľovi   aj   podanie odvolania proti uzneseniu 3 Cb 840/97-135, ktoré sťažovateľ vôbec nepodal.

Proti   rozsudku   2 Obo 163/2000   (2 Obo 262/2001)   z 3. 10 2001   podal   sťažovateľ dovolanie v celom rozsahu. Najvyšší súd SR dovolaniu sťažovateľa vyhovel a rozsudkom Obdo V 71/2003 z 28. 4. 2004 rozsudok odvolacieho súdu č. 2 Obo 163/2000 z 3. 10. 2001 zrušil. V ďalšom   konaní   odvolací   senát   Najvyššieho   súdu   SR   vydal   rozsudok č. 2 Obo 118/04 z 29. 9. 2004 ktorým zmenil I. stupňový rozsudok tak, že žalovaný v 1. rade je   povinný   zaplatiť   žalobcovi   10,000,000.- Sk,   pričom   k uspokojeniu   tejto   pohľadávky je žalobca oprávnený domáhať sa z výťažku podielu predaja nehnuteľností, na ktoré bolo zriadené záložné právo zmluvou z 27. 9. 1993 č. 64/93/Si, na nehnuteľnosti v kat. území P., na   liste   vlastníctva   7182.   Voči   sťažovateľovi   ako   žalovanému   v 2. rade   odvolací   súd rozsudok Krajského   súdu v Prešove   3 Cb 840/97-112 z 24. 2. 1999 potvrdil.   Účastníkom náhradu trov konania nepriznal“.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej bol zmenený   prvostupňový   rozsudok,   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd rozsudkom   sp. zn.   1 Obdo V 7/2005   z   24. marca 2006   (ďalej   aj   „dovolací   rozsudok“) odmietol   ako   neprípustné.   Neprípustnosť   dovolania   najvyšší   súd   odôvodnil   tým, že sťažovateľ nebol rozsudkom sp. zn. 2 Obo 118/04 dotknutý na svojich právach, a preto na podanie dovolania nie je oprávnený.

Samotná skutočnosť, že nebol odsúdený na povinnosť zaplatiť žalobcovi vymáhanú sumu podľa názoru sťažovateľa, neznamená, že jeho práva porušené neboli. Ich porušenie vidí v tom, že „... súd prisúdil žalobcovi oprávnenie domáhať sa zaplatenia 10,000,000.- Sk z výťažku   podielu   predaja   nehnuteľností,   ktorých   je   sťažovateľ   z   ½   spoluvlastníkom bez toho, aby sťažovateľ mohol o založení spoločnej veci rozhodovať a bez toho, aby mohol rozhodovať o tom, či táto vec má alebo nemá byť predmetom predaja v prospech iných...“.

Sťažovateľ považuje toto rozhodnutie za diskriminačné vzhľadom na to, že dovolací súd „... bez spravodlivého prihliadnutia k obsahu jeho dovolania, dovolanie sťažovateľa odmietol.   Dovolací   súd   porušil   hore   uvedené   práva   sťažovateľa   tým,   že   dovolanie sťažovateľa   spravodlivo   neprejednal   a nezaoberal   sa   namietaným   porušením   práv sťažovateľa ani hmotnoprávnymi dôvodmi, ktoré sťažovateľ vo svojom dovolaní uviedol a riadne odôvodnil“.

Ako diskriminačný hodnotí sťažovateľ aj výklad zákona zo strany najvyššieho súdu, ktorý považuje za platnú dohodu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade (bratom sťažovateľa), na základe ktorej sa má pohľadávka žalobcu uspokojiť predajom založených nehnuteľností, „... hoci touto dohodou došlo bez vedomia sťažovateľa k zásahu do jeho vlastníckeho práva s predmetnou vecou nakladať a strpieť ťarchu (záložné právo), čo je v rozpore s čl. 20 ods. 1,   4 Ústavy“. V súvislosti   s tým   poukazuje sťažovateľ na rozpor záverov najvyššieho súdu v dovolacom rozsudku s jeho predchádzajúcimi rozhodnutiami.

So   závermi   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   nesúhlasí   a považuje   ich   za   porušenie svojich označených práv zaručených v ústave, dohovore a medzinárodnom pakte, a žiada, aby mu ústavný súd poskytol ochranu jeho v sťažnosti označených práv. V nadväznosti na to sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd preskúmal všetky rozsudky najvyššieho súdu v tejto veci, ako aj konania, ktoré im predchádzali. Zároveň „... žiada Ústavný súd, aby preskúmal postup všeobecných súdov, pre ktorý sťažovateľovi nebolo doručené uznesenie 3 Cb 840/97-135 z 13. 6. 2000 ktorým Krajský súd v Prešove rozhodol o návrhu sťažovateľa na opravu odôvodnenia 1. stupňového rozsudku“.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 1 Obdo V 7/2005 z 24. 3. 2006 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti pred nestranným súdom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo na účinný právny   prostriedok   nápravy,   zaručené   v   čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   jeho   právo   na   rovnosť   pred   súdom,   na   rovnosť   pred   zákonom a na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie, zaručené v čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, jeho právo na účinnú právnu ochranu,   jej   poskytnutie   a   presadenie,   zaručené   v   čl. 2   ods. 3   písm.   a),   b),   c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, v spojení s porušením čl. 17 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl. 5   ods. 1   Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   2 Obo 118/04   z   29. 9. 2004   bolo   porušené vlastnícke právo sťažovateľa,   zaručené v čl. 20 ods. 1,   4 Ústavy SR,   právo sťažovateľa na pokojné užívanie svojho majetku, zaručené v čl. l Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   právo   na   sťažovateľa   na   spravodlivé prejednanie   jeho   záležitosti   pred   nestranným   súdom,   zaručené   v   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo na účinný právny prostriedok nápravy, zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo na rovnosť pred súdom, na rovnosť pred zákonom a na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek   diskriminácie,   zaručené   v čl. 14   ods. 1   a   čl. 26   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach, jeho právo na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie, zaručené v čl. 2 ods. 3 písm. a), b), c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, v spojení s porušením čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 5 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Postupom Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu SR, pre ktorý sťažovateľovi nebolo doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove 3 Cb 840/97-135 z 13. 6. 2000, bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti pred nestranným súdom, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho právo na účinný právny prostriedok nápravy, zaručené v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a jeho právo na rovnosť pred súdom, na rovnosť pred zákonom a na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie zaručené v čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, jeho právo na účinnú právnu ochranu, jej poskytnutie a presadenie, zaručené v čl. 2 ods. 3 písm. a), b), c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, v spojení s č1. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 1 Obdo V 7/2005 z 24. 3. 2006 v časti o odmietnutí dovolania   sťažovateľa   a   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   č. 2 Obo 118/04   z 29. 9. 2004 v časti, v ktorej zmenil I. stupňový rozsudok a v časti o náhrade trov konania sa podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy zrušuje a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. sa vec vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy a podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10,000,000.- slovenských korún, ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume, ktorá bude vyčíslená, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. M. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Nadväzne   na   sťažnosť   sťažovateľa   bolo   7. júla 2006   ústavnému   súdu   doručené jeho ďalšie podanie označené ako „Návrh na vydanie dočasného opatrenia“. Poukazujúc na skutkový stav uvedený v sťažnosti sa sťažovateľ zmieňuje o tom, že mu Exekútorský úrad   Mgr.   M.   Z.,   M.   (ďalej   len   „exekútorský   úrad“),   zaslal „... upovedomenie   o začatí exekúcie Ex 44/2006-18 zo dňa 17. 2. 2006 na základe rozsudku Krajského súdu v Prešove 3 Cb 840/97-112   z 24. 2. 1999   a rozsudkov   Najvyššieho   súdu   SR   2 Obo 163/2000 (2 Obo 262/2001)   z 3. 10. 2001,   Obdo V 71/2003   z   28. 4. 2004   a   2 Obo 118/04   z   29.9. 2004“. Po upovedomení o začatí exekúcie zaslal exekútorský úrad sťažovateľovi exekučný príkaz predajom nehnuteľností č. Ex 44/2006-59 z 25. mája 2006 na základe uvedených právoplatných rozhodnutí.

Sťažovateľ považuje uvedenú exekúciu za zásah do jeho základných práv zaručených ústavou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom   a medzinárodným   paktom,   a   navrhol, aby ústavný súd vydal toto dočasné opatrenie:

„Exekútorskému úradu M. Mgr. M. Z. ukladá zdržať sa dočasne výkonu exekúcie Ex 44/2006   vykonávaním   právoplatného   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove č. 3 Cb 840/97-112 z 24. 2. 1999 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR 2 Obo 118/04 z 29. 9. 2004   až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   o   ústavnej   sťažnosti   proti   rozsudku Najvyššieho súdu SR 2 Obo 118/04 z 29. 9. 2004, ktorú sťažovateľ podal Ústavnému súdu dňa 4. 7. 2006 (Rvp 1077/06).

Odkladá   vykonateľnosť   Exekučného   príkazu   predajom   nehnuteľností č. Ex 44/2006-59 z 25.5. 2006 až do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti proti rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   2 Obo 118/04   z   29. 9. 2004,   ktorú   sťažovateľ   podal Ústavnému súdu dňa 4. 7. 2006 (Rvp 1077/06).

Spoločnosti K., s. r. o., K., ukladá, aby sa dočasne zdržala oprávnenia priznaného žalobcovi   právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č. 3 Cb 840/97-112 z 24. 2. 1999 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR 2 Obo 118/04 zo dňa 29. 9. 2004 až do právoplatnosti rozhodnutia o ústavnej sťažnosti proti rozsudku Najvyššieho súdu SR 2 Obo 118/04   z   29. 9. 2004,   ktorú   sťažovateľ   podal   Ústavnému   súdu   dňa   4. 7. 2006 (Rvp 1077/06).“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa označených v I. bode písm. a) tohto uznesenia rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c), čl. 5 ods. 1, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu v spojení s čl. 17 dohovoru a čl. 1 ods. 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01,   III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.   K   porušeniu   tohto   základného   práva by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať konanie   na   súde   v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu pristupujú záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Citovaný   čl. 46   ods. 1   ústavy   (a v danom   kontexte   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru) je primárnym   východiskom   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov   a iných   orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   základom   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý bol v podstate odôvodnený nasledovne:

„Podľa   ustanovenia   § 151a   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   v   aktuálnom   znení záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia, je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa uspokojenia zo založenej veci, záložné právo sa vzťahuje na záloh, jeho príslušenstvo a prírastky, ale z plodov len tie, ktoré nie sú oddelené.

Citované ustanovenie umožňuje veriteľovi v prípade, ak dlžník nesplní svoj záväzok riadne a včas, uspokojiť svoju pohľadávku vrátane jej príslušenstva z predmetu záložného práva, t. j. zo zálohu.

Predmetom dovolacieho konania je žalobcom uplatnené právo na zaplatenie dlhu 10 000 000 Sk z výťažku z predaja nehnuteľností, na ktoré bolo zriadené záložné právo záložnou zmluvou z 27. septembra 1993, č. k. 64/93/Si.

Žalovaní 1) a 2) v priebehu celého konania popierali platnosť predmetnej záložnej zmluvy tým, že založené nehnuteľnosti sú v spoluvlastníctve žalovaných, pričom zmluvu podpísal   len   jeden   z   nich,   a   to   žalovaný   1).   Určenie   neplatnosti   záložnej   zmluvy z 27. septembra 1993, č. k. 64/93/Si, bolo predmetom sporu vedenom na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6 Cb 296/00, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, vo svojom rozhodnutí určil neplatnosť predmetnej záložnej   zmluvy   v   časti,   ktorá   sa   týka   vlastníckeho   práva   založenej   nehnuteľnosti RNDr. I. Z. v pomere jednej polovice k nehnuteľnosti zapísanej v záložnej zmluve a doplnku ku záložnej zmluve.   V   napadnutom rozhodnutí   odvolací súd   v časti,   ktorou   rozhodoval o povinnosti žalovaného RNDr. I. Z. [v tomto konaní žalovaného 2)], len poukázal na vyššie uvedené rozhodnutie, závery ktoré si v celom rozsahu osvojil.

Vo vzťahu k žalovanému 1) žalobe vyhovel. Dovolací súd sa stotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu, že záložná zmluva, týkajúca sa vlastníckeho práva založenej nehnuteľnosti žalovaného 1), je platná. Námietke žalovaného 1), vyslovenej v dovolaní, že predmetná zmluva nebola uzavretá v súlade so zákonom, nebolo možné vyhovieť, lebo na zriadenie záložného práva k spoluvlastníckemu podielu na veci netreba súhlas ďalšieho spoluvlastníka,   nakoľko   nejde   o   prípad   hospodárenia   so   spoločnou   vecou   v   zmysle ust. § 139 ods. 2 Obč. zákonníka.

Platná je aj dohoda uzavretá medzi záložným veriteľom - žalobcom a žalovaným 1) v bode 8. zmluvy, že sa záložný veriteľ v prípade, ak nebude jeho pohľadávka z úverovej zmluvy celkom alebo sčasti uspokojená, uspokojí si ju predajom založených nehnuteľností. Na   základe   uvedených   dôvodov   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k žalovanému 1) je správne, a preto dovolanie podľa § 243b ods. 1 zamietol.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie aj žalovaný 2). Podľa ust. § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   a   je   prípustné   len   voči   zákonom výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. Na podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je oprávnený ten účastník, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý na svojich právach.

Z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. februára 1999 žalobu v celom rozsahu zamietol a odvolací súd napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanému 2) potvrdil. Žalovaný 2) rozhodnutím odvolacieho súdu preto nebol dotknutý na svojich právach a tým nie je osobou oprávnenou na podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Vzhľadom   na   uvedené   dovolací   súd   dovolanie žalovaného   2)   podľa   ust.   § 243b   ods. 4   v   spojení   s   ust.   § 218   ods. 1   písm.   b)   O. s. p. odmietol.“

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že uvedené   obdobne   platí   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k súdu   takým   spôsobom   a v takej   miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004   (ako   odvolacieho   súdu)   s odôvodnením,   že   sťažovateľ   nebol rozhodnutím   odvolacieho   súdu   (ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 3 Cb 840/97 z 24. februára 1999, ktorým bola v celom rozsahu zamietnutá žaloba) dotknutý na svojich právach, a preto nie je osobou oprávnenou na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody, pre ktoré   bolo   treba   považovať   dovolanie   sťažovateľa   za   neprípustné,   a   vyporiadal sa so skutkovou   i   právnou   problematikou   posudzovanej   veci,   a   preto   ho   ústavný   súd považuje i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že   ústavný   súd   (ako   už bolo   uvedené)   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   označeným   porušením   práv   sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v časti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 7/2005 z 24. marca 2006, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv podľa čl. 13 dohovoru, podľa čl. 2 ods. 3 písm. a), b) a c), čl. 5 ods. 1, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 medzinárodného paktu v spojení s čl. 17 dohovoru a čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahu k ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Ak totiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, potom   nemožno   uvažovať   ani   o príčinnej   súvislosti   medzi   dovolacím   rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľa.

2. K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   označených   v   I. bode písm. b) a c)   tohto   uznesenia   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004, ako aj postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v súvislosti s nedoručením uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Cb 840/97 z 13. júna 2000

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď sa sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo inom   zásahu   dozvedieť   (pozri   napr.   I. ÚS 120/02, IV. ÚS 42/06).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004 a namietanému postupu krajského súdu a najvyššieho   súdu,   teda   16. novembra 2004.   Vyplýva   to   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu krajského   súdu,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal,   a   to   menovite   z   doložky   právoplatnosti vyznačenej na predmetnom rozhodnutí.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   4. júla 2006,   teda bez akýchkoľvek   pochybností   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Pretože dovolanie sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 118/04 z 29. septembra 2004 bolo odmietnuté ako neprípustné, ústavný súd konštatuje, že dovolací rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Obdo V 7/2005   z   24. marca 2006   o   dovolaní sťažovateľa (ktorý bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 12. mája 2006) v danej veci nemohol založiť plynutie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti z dôvodu, že podanie neprípustného   dovolania nemožno z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať za účinný prostriedok   nápravy.   Toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nie   je   možné   dovolanie   považovať za procesný   prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Rozsudok   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   dovolanie vo vzťahu   k sťažovateľovi   odmietnuté,   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať za rozhodnutie   deklaratórnej   povahy,   ktoré   autoritatívne   konštatuje   neexistenciu   práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (I. ÚS 31/05).

Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho nadobudlo právoplatnosť ešte pred tým, ako sa sťažovateľ obrátil neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou   v sťažnosti   uvedených   námietok   voči   tomuto   rozhodnutiu   ani   voči postupom   všeobecných   súdov,   ktoré   predchádzali   jeho   prijatiu.   Neprípustné   dovolanie nemožno   totiž   z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať   za účinný   a dostupný   právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nemožno z hľadiska plynutia uvedenej lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   možné   prihliadať   (mutatis   mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v zostávajúcej   časti   odmietnuť   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Vzhľadom   na   uvedené   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2007