znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť L. T., bytom B., pre namietané porušenie jeho základného práva zaručujúceho osobnú slobodu postupom Okresného súdu Bratislava III v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 71/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. T. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2005 doručená sťažnosť L. T. (ďalej len „sťažovateľ“) označená ako „Dodatky k sťažnosti zo dňa 27. mája 2005“,   ktorou   namietal porušenie jeho základného práva   zaručujúceho osobnú slobodu postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v trestnej veci vedenej   pod   sp. zn.   5 T 71/01.   V čase   doručenia   sťažnosti   až do 12. augusta 2005 sa sťažovateľ nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. S poukazom na to nepripojil k sťažnosti   splnomocnenie pre advokátka na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom uvádzajúc, že vo výkone trestu odňatia slobody nemá možnosť zadovážiť si finančné prostriedky na jeho zaplatenie.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   uvedeného   základného   práva   v   súvislosti   s   tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v označenej trestnej veci vedenej proti nemu na okresnom súde rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tz 19/04 z 20. októbra 2004   o   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky podanej   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 To 202/02   z   25. septembra 2002   tak,   že   uvedeným   rozsudkom   krajského   súdu   bol porušený   zákon   v neprospech   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   zároveň   označený   rozsudok krajského súdu a taktiež aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 71/01 z 10. apríla 2002, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce zrušil (pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad) a okresnému súdu prikázal, aby vec   v   potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal   a rozhodol,   čo   však   okresný   súd   dosiaľ neurobil.

Podľa názoru sťažovateľa spôsobuje okresný súd v predmetnej trestnej veci prieťahy a úmyselne   odďaľuje   svoje   rozhodnutie.   V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   tvrdí, že „... sa v mojom prípade porušuje to najzákladnejšie ľudské právo, a to právo slobody. Po podrobnom preskúmaní uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 20. 10. 2004 pod sp. zn. 1 Tz 19/04 by ste zistili, že vo výkone trestu sa nachádzam len chybou Okresného súdu pre Bratislavu III, ale toto chybné rozhodnutie odmieta Okr. súd napraviť“.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Tz 19/04   z   20. októbra 2004   okrem   iného vyplýva,   že: „V tomto   prípade   rozhodnutie   o väzbe   obvineného   L.   T.   neprichádzalo do úvahy. Najvyšší súd na základe sťažnosti pre porušenie zákona síce zrušil právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To 202/02 z 25. septembra 2002, ktorým mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky, ale obvinený L. T. podľa zistení najvyššieho súdu už dňom 19. júla 2004 tento trest vykonal a od uvedeného dňa v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (...) vykonáva trest odňatia slobody, ktorý mu bol vo   výmere   18 (osemnásť)   mesiacov   uložený   právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava IV sp. zn. 3 T 41/01 zo 16. októbra 2001 (predpoklad ukončenia jeho výkonu je dňom 12. 8. 2005). Tento právoplatný rozsudok však v konaní o sťažnosti pre porušenie zákona zrušený nebol (a   sťažnosť pre porušenie zákona generálneho prokurátora proti nemu ani nesmerovala).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ,   ako   už   bolo   uvedené,   bol   po   podaní   sťažnosti (12. augusta 2005) prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, upozornil ho ústavný súd podaním z 23. decembra 2005 označeným ako „Výzva“, že na jeho argumentáciu, ktorou pôvodne   odôvodňoval   nesplnenie   podmienky   predloženia   splnomocnenia   pre   advokátka na jeho   zastupovanie   v ústavnoprávnom   konaní   o jeho   sťažnosti,   už   nemôže   prihliadať, a oboznámil ho s podmienkami, za ktorých môže fyzickej osobe alebo právnickej osobe ustanoviť   právneho   zástupcu.   Zároveň   mu   zaslal   tlačivo   „Potvrdenie   o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch“   s tým,   aby   mu   ho   po   vyplnení   a potvrdení príslušnými   inštitúciami   vrátil   v   lehote   14 dní   spolu   s   doplnením   (upresnením)   jeho sťažnosti tak, aby z nej bolo zrejmé, že v okolnostiach prípadu nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

V predmetnej   výzve   bol   sťažovateľ   poučený   o tom,   v akom   smere   má   doplnenie sťažnosti uskutočniť, ako aj o tom, že nerešpektovanie uvedených požiadaviek z jeho strany môže mať nepriaznivé následky pri rozhodovaní o prípadnom ustanovení právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj pri posúdení samotnej sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   v rámci   ktorého   ústavný   súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi bola označená výzva ústavného súdu   doručená 23. decembra 2005, avšak   v   stanovenej   lehote   na   ňu   neodpovedal   a   neurobil   tak   ani   do   predbežného prerokovania jeho sťažnosti, hoci bol na možnosť jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upozornený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené najmä v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať, akej veci   sa   týka,   kto   ho   podáva,   prípadne   proti   komu   návrh   smeruje,   akého   rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Z obsahu sťažnosti v predloženom znení nie je predovšetkým možné uzavrieť otázku rozsahu ochrany, ktorú sťažovateľ požaduje, keďže sťažnosť neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Sťažovateľ ďalej nerešpektoval výzvu ústavného súdu   a nepredložil   mu vyplnené a potvrdené   tlačivo   pre   účely   posúdenia   podmienok   pre   ustanovenie   právneho   zástupcu ex offo, prípadne splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní o sťažnosti (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde) podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na tieto skutočnosti bola sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2006