znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Štefana   Ogurčáka   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   P.   K.   –   K.,   so   sídlom   K.,   zastúpeného advokátom Mgr. R. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sž-o-KS 204/03 z 19. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Ing. P. K. – K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 18. januára 2005 č. k. IV. ÚS 17/05-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. K. – K., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-KS 204/03 z 19. mája 2004.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že: «Dňa 4. a 5. novembra 2002 vykonali inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v P. pre T. kraj kontrolu v prevádzkarni H. (...) v P. spoločnosti T., a. s. so sídlom B., (...), ktorá bola zameraná na PC hry, ktoré spoločnosti T., a. s. dodávam ja, kde mali zistiť, že 117 druhov výrobkov PC- CD-ROM-CD   hry   v   celkovej   hodnote   375.492,-   Sk   nespĺňa   informačné   povinnosti predávajúceho   stanovené   zákonom   č. 634/1992   Zb.   o   ochrane   spotrebiteľa   v   znení neskorších predpisov, pretože chýbali bezpečnostné upozornenia. (...)

Na základe výsledkov kontroly inšpektorát svojím rozhodnutím zo dňa 5. novembra 2002 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal spoločnosti T., a. s. predaj 117 druhov počítačových hier, ktoré dodávam uvedenej spoločnosti. (...)

Dňa 8. novembra 2002 inšpektorát svojím ďalším rozhodnutím č. 1/2002/Predb.op. vyššie uvedené predbežné opatrenie zrušil, čo odôvodnil tak, že odpadol dôvod vydania rozhodnutia,   nakoľko   na   základe   vyjadrenia   zástupcu   spoločnosti   T.,   a. s.   a   po prehodnotení relevatnosti predmetných informácií bolo predávajúcemu uložené opatrenie, aby bezpečnostné informácie na predávané výrobky doplnil. (...)

Voči   uvedeným   rozhodnutiam   inšpektorátu   som   brojil   svojím   odvolaním   zo   dňa 20. novembra 2002. (...)

Inšpektorát   svojím   rozhodnutím   zo   dňa   22.   januára   2003,   č.   1/2002/predb.op., rozhodol tak, že nie som účastníkom konania. (...)

Voči uvedenému rozhodnutiu som podal odvolanie zo dňa 10. februára 2003. (...) Ústredný   inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v B.   (ďalej   len „ústredný   inšpektorát“)   svojím   rozhodnutím   zo   dňa   26.   marca   2003,   číslo 1/2002/Predb.op, zamietol moje odvolanie zo dňa 10. februára 2003 a potvrdil rozhodnutie inšpektorátu zo dňa 22. 1. 2003, číslo 1/2002/predb.op., ktorým bolo rozhodnuté, že nie som účastníkom konania č. 1/2002/predb.op. o uložení predbežného opatrenia. (...) Vzhľadom na skutočnosť, že

- inšpektorát v rámci kontroly zo dňa 4. a 5. novembra 2002 zameranej na PC hry vykonal dokazovanie len ohľadne počítačových hier, ktoré spoločnosti T., a. s. dodávam práve a výlučne ja,

- inšpektorát v uvedenom rámci (PC hry dodávané mnou) vykonal námatkovú kontrolu dvoch   druhov   PC   hier,   pričom   pri   ostatných   žiadne   dokazovanie   nevykonal   (podľa inšpekčného záznamu inšpektori odobrali vzorky len dvoch druhov PC hier a len tieto preskúmali, teda ostatné druhy PC hier inšpektori fyzicky nekontrolovali a iba paušálnym spôsobom   vyplnili   tabuľku   (...)   a   to   vtom   smere,   že   vymenované   PC   hry   neobsahujú bezpečnostné upozornenie,

- inšpektorát nevykonal žiadne relevantné dokazovanie o nebezpečnosti PC hier (...),

- inšpektorát   takto   „zistil“,   že   117   druhov   výrobkov   PC-CD-ROM-CD   hry   v   celkovej hodnote 375.492,- Sk nespĺňa informačné povinnosti predávajúceho stanovené zákonom č. 634/1992   Zb.   o   ochrane   spotrebiteľa   v   znení   neskorších   predpisov,   pretože   chýbali bezpečnostné upozornenia (...),

- na základe výsledkov kontroly inšpektorát rozhodol o vydaní predbežného opatrenia, ktorým   zakázal   spoločnosti   T.,   a.   s.   predaj   117   druhov   tých   počítačových   hier,   ktoré dodávam uvedenej spoločnosti, teda en bloc zakázal predaj všetkých počítačových hier dodávaných   mnou,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   zvyšných   115   druhov   PC   hier   žiadnym spôsobom nepreskúmal (...),

- neskôr inšpektorát predbežné opatrenie zrušil, z čoho o. i. vyplýva, že aj podľa jeho názoru nebolo nevyhnutné nariadiť predbežné opatrenie,

- inšpektorát svojím predbežným opatrením zasiahol do môjho právneho postavenia tým, že

a)   ma   znevýhodnil   na   existujúcom   trhu   voči   mojim   súťažiteľom   a   obchodným partnerom, poškodil moje dobré meno v obchodných vzťahoch a bez zákonných dôvodov zasiahol do hospodárskej súťaže (...) znemožnil zobchodovanie mnou dodávaného tovaru, čím ohrozil výkon mojej podnikateľskej činnosti. (...)

b) sa vyslovil o tovare, ktorý dodávam, vyjadril sa aj o plnení mojich povinností vyplývajúcich mi priamo zo zákona č. 634/1992 Zb. (...) ako dodávateľovi tovaru, a to povinnosti podľa ustanovenia § 10 ods. 1 v spojení s odsekom 5 tohto paragrafu zákona (...),

c) sa vyslovil o tovare, ktorý dodávam, vyjadril sa aj o plnení mojich povinností voči spoločnosti T., a. s., pokiaľ ide o moju zodpovednosť za vady tovaru (...),

- na tomto základe mi v konaní číslo 1/2002/predb.op. patrí postavenie účastníka konania, a ďalej na skutočnosť, že

- vec, ktorá je predmetom správneho konania, a to predbežné opatrenie (jeho nariadenie a následné zrušenie), nemožno považovať za rozhodnutie predbežnej povahy, pretože zákaz predaja   117   druhov   počítačových   hier,   ktoré   dodávam   spoločnosti   T.,   a.   s.   nariadený inšpektorátom dňa 5. novembra 2003 rieši vec samu s konečnou platnosťou, aj napriek tomu, že bol vykonaný vo forme predbežného opatrenia podľa § 43 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,

podal   som   proti   rozhodnutiu   ústredného   inšpektorátu   zo   dňa   26.   marca   2003, č. 1/2002/predb.op., a rozhodnutiu i inšpektorátu zo dňa 22. 1. 2003, č. 1/2002/predb.op. žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) (...).

Krajský súd mi 11. septembra 2003 doručil svoje uznesenie zo dňa 20. augusta 2003, č. k. 4 S 14/03-16, ktorým súd konanie o mojej žalobe zastavil s tým, že podľa § 248 ods. 2 písm. e) O. s. p. (v znení účinnom v čase rozhodovania) súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy. Ak rozhodnutia správnych orgánov predbežnej a procesnej povahy nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, nemôže byť predmetom súdneho   prieskumu   ani   rozhodnutie   žalovaného   týkajúce   sa   otázky,   či   žalobca   je účastníkom   konania,   v   rámci   ktorého   bolo   vydané   rozhodnutie   predbežnej   procesnej povahy. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že

-   z   povahy   veci   vyplýva,   že   predbežné   opatrenie   nariadené   inšpektorátom   nie   je predbežným   opatrením   (pri   predbežnom   opatrení   ide   len   o   dočasnú   úpravu   pomerov účastníkov, resp. o zabezpečenie výkonu rozhodnutia, ktorého vydanie sa očakáva), pretože

a)   v   danom   prípade   zákazom   predaja   počítačových   hier   sa   nesledovalo zabezpečenie ochrany spotrebiteľského trhu do času, pokiaľ príslušné orgány Slovenskej obchodnej inšpekcie nerozhodnú o konečnom zákaze predaja tovaru, nakoľko na takýto postup Slovenská obchodná inšpekcia nie je oprávnená a ani následné konanie vykonané zo strany žalovaného a prvostupňového správneho orgánu o tom nesvedčí, teda nemožno dôvodne tvrdiť, že sa jednalo o dočasnú úpravu pomerov účastníkov,

b) iné konanie, ktorého výsledkom by bolo meritórne rozhodnutie, by sa mohlo niesť výlučne len k uloženiu pokuty, nie aj k zákazu predaja tovaru, teda nie je daná žiadna súvislosť medzi zákazom a pokutou (medzi „predbežným opatrením“ a správnym konaním vo veci samej) a žiadna vec sama (nepredbežnej povahy) sa už nevyžaduje a ani konanie o nej nenasleduje (a to ani výnimočne),

c)   vo   vzťahu   k   zabezpečeniu   výkonu   rozhodnutia,   vydanie   ktorého   sa   očakáva, možno uplatniť rovnaké úvahy: ak nie je možné vydať žiadne ďalšie konečné rozhodnutie, nie je dôvod ho ani zabezpečovať (najmä nie predbežným spôsobom),

d) ani v zmysle osobitnej právnej úpravy (§ 6 a 8 zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov) problematika zákazových opatrení nemá predbežný charakter,

e) inšpektorát týmto rozhodnutím zrušil nariadené predbežné opatrenie z iných než tých   dôvodov,   ktoré   zodpovedajú   skutočnému   stavu   veci   a   jej   správnemu   právnemu posúdeniu.   Inšpektorát   tak   nezabezpečil   nápravu   vzniknutého   vadného   stavu   a   jeho rozhodnutie   je   preto   rovnako   nezákonné.   Zároveň   riešilo   -   ako   je   zdôvodnené   vyššie

-rozhodnutie konečné, teda nie predbežné.

- teda rozhodnutie inšpektorátu zo dňa 5. 11. 2002, ako aj zrušujúce rozhodnutia zo dňa 8. 11.   2002 riešiace   iné konečné rozhodnutie nie   sú rozhodnutiami   predbežnej   povahy a napriek ich označeniu nemožno hovoriť o ich predbežnej povahe,

- rozhodnutie vo veci samej nie je možné dosiahnuť nariadením predbežného opatrenia podľa § 43 správneho poriadku; v opačnom prípade ak by sa chceli správne orgány vyhnúť následnej kontrole zo strany správnych súdov, stačilo by im všetky záležitosti vybavovať vo forme predbežných opatrení,

voči uzneseniu krajského súdu zo dňa 20. augusta 2003, č. k. 4 S 14/03-16, som podal odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (...). Najvyšší   súd   svojím   uznesením   zo   dňa   19.   mája   2004,   sp.   zn.   Sž-o-KS   204/03, uznesenie krajského súdu zo dňa 20. augusta 2003, č. k. 4 S 14/03-16 potvrdil. (...) Vo svojom odôvodnení sa oprel o to, že

- pri kontrole bolo spoločnosti T., a. s. oznámené začatie správneho konania (teda správny orgán začal správne konanie),

- použitie ustanovenia § 43 ods. 1 správneho poriadku v danej veci nie je v rozpore so zákonom,

-   správny   orgán   predbežným   opatrením   nerozhodol   vo   veci   samej,   pretože   uložil spoločnosti   T.,   a.   s.   úlohu   zabezpečiť   do   stanoveného   termínu   doplniť   informáciu   o kontrolovaných výrobkoch, pričom túto skutočnosť podľa najvyššieho súdu nespochybňuje ani to, že zo spisu nie je zrejmé, kedy a akým spôsobom rozhodnutia ukončil inšpektorát správne   konanie   začaté   oznámením   zo   dňa   5.   novembra   2002;   teda   sa   jednalo   len   o rozhodnutie predbežnej povahy, rovnako ako v prípade rozhodnutia inšpektorátu, ktorým predbežné opatrenie zrušil,

- práve zo skutočnosti, že v čase vydania rozhodnutí inšpektorátu zo dňa 5. a 8. novembra 2002 nebolo správne konanie ešte ukončené, uvedené rozhodnutia sú predbežnej/procesnej povahy (bez rozlíšenia), a teda v zmysle § 248 ods. 2 písm. e) O. s. p. (v znení platnom do 31. decembra 2003) súdnemu prieskumu nepodliehajú,

-   ochrana   práv   sťažovateľa   nie   je   dotknutá   možnosťou,   ktorú   poskytuje   §   250   ods.   2 O. s. p.»

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľ na nesprávnosť záverov najvyššieho súdu v jeho citovanom rozhodnutí a uvádza: „Skutočnosť, že rozhodnutia inšpektorátu riešiace otázku účastníctva majú aj procesnú povahu, nemôže byť dôvodom na odmietnutie preskúmania rozhodnutí všeobecným súdom v správnom súdnictve. Práve z ustanovenia § 250 ods. 2 O. s. p. vyplýva opak, a to najmä v spojitosti s daným prípadom, kedy skutočne žiadne ďalšie rozhodnutie vo veci samej nemožno očakávať, a teda sa voči neexistujúcemu rozhodnutiu nebude možné brániť.

Zároveň   sa   nemôžem   voči   predbežnému   opatreniu   brániť   priamo   žalobou   na všeobecnom súde žalobou v správnom súdnictve, pretože podľa právoplatného rozhodnutia inšpektorátu   zo   dňa   22.   januára   2003,   č.   1/2002/predb.op.,   potvrdeného   rozhodnutím ústredného inšpektorátu zo dňa 26. marca 2003, č. 1/2002/predb.op., mi v tomto konaní postavenie účastníka nepatrí. (...)

Na tomto základe krajský súd nemal konanie zastaviť a najvyšší súd nemal toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Použitie ustanovenia § 248 ods. 2 písm. e) O. s. p. (v znení platnom do 31. decembra 2003) v danej veci nie je prípadné a obe rozhodnutia sú preto nezákonné.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa 20. augusta 2003, č. k. 4 S 14/03-16, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. mája 2004, sp. zn. Sž-o-KS 204/03.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. mája 2004, sp. zn. Sž- o-KS 204/03, a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. augusta 2003, č. k. 4 S 14/03-16, sa zrušujú.

Vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy súdneho konania do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Na   základe   žiadosti   ústavného súdu   sa   k   veci   písomne vyjadrili   obaja účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. K., listom č. k. KP 8/05-13 z 22. marca 2005 a právny zástupca sťažovateľa k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu podaním doručeným ústavnému súdu 12. apríla 2005.

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   iného   uviedol: „V napadnutom uznesení č. k. Sž-o-KS 204/03 zo dňa 19. 5. 2004 prezentoval Najvyšší súd Slovenskej republiky právny záver, ku ktorému pri rozhodovaní dospel, a na ktorom zotrvá. V   zmysle   uvedeného   podľa   znenia   §   248   písm.   a)   O. s. p.   súdy   nemajú   právomoc preskúmavať   rozhodnutia   predbežnej   povahy.   Z   toho   vyplýva,   že   ako   Krajský   súd   v Košiciach, tak ani Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohli skúmať námietky vznesené sťažovateľom (žalobcom) proti obsahu rozhodnutia o predbežnom opatrení, ani o jeho účastníctve v tomto konaní na základe § 14 ods. 1 správneho poriadku. Postup podľa § 43 správneho poriadku a vydanie rozhodnutia o predbežnom opatrení umožňuje konajúcemu správnemu orgánu práve ustanovenie § 12 zákona č. 182/2002 Z. z., a preto námietky sťažovateľa sú v tomto smere neopodstatnené. Na ústnom pojednávaní ústavnej sťažnosti netrváme.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k   uvedenému   vyjadreniu predsedu   najvyššieho   súdu   okrem   iného   uviedol: „Vo   vzťahu   k   vyjadreniu   predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   22.   marca   2005,   č.   k.   KP   8/05-13, poukazujem na to, že je síce pravdou, že ustanovenie § 12 zákona č. 128/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov (vo vyjadrení predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ide o zrejmú   chybu   v   písaní)   umožňuje   správnemu   orgánu   všeobecne   nariadiť   predbežné opatrenie, avšak v danom prípade sa o predbežné opatrenie v skutočnosti (napriek jeho formálnemu označeniu) nejednalo. Bližšie dôvody boli opísané v ústavnej sťažnosti zo dňa 25. septembra 2004. (...) súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tieto roky bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že   veci,   v   ktorých   je   sudcom   spravodajcom   Juraj   Horváth,   sa   prejednajú   v   I.   senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrenia účastníkov konania a z predloženého súdneho spisu Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 S 14/2003 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

-   4.   a   5.   november   2002   -   inšpektori   Inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so sídlom v P. pre T. kraj (ďalej len „inšpektorát“) vykonali kontrolu v prevádzkarni H., P., spoločnosti T., a. s. (ďalej len „T.“), kde zistili, „že 117 druhov výrobkov PC-CD-ROM- CD hry (...) nespĺňa informačné povinnosti predávajúceho stanovené zákonom č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, pretože chýbali bezpečnostné upozornenia. Na základe výsledkov kontroly inšpektorát svojím rozhodnutím zo dňa 5. 11. 2002 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal (...) predaj 117 druhov počítačových hier (...)“, ktoré T. dodával sťažovateľ;

-   8.   november   2002   -   inšpektorát   rozhodnutím   č.   1/2002/predb.op.   zrušil   predbežné opatrenie   z   5.   novembra   2002   z   dôvodu,   že   odpadol   dôvod   vydania   predbežného rozhodnutia,   pretože   bolo   predávajúcemu   uložené,   aby   bezpečnostné   informácie   na predávané výrobky doplnil, čím odpadol dôvod vydania rozhodnutia;

-   20.   november   2002   -   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   predmetnému   rozhodnutiu inšpektorátu z dôvodu „nedostatočného zistenia skutočného stavu veci a jej nesprávneho právneho posúdenia“;

- 22. január 2003 - inšpektorát rozhodnutím č. 1/2002/predb.op. rozhodol, že sťažovateľ nie je   účastníkom   konania   podľa   §   14   ods.   1   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní (správny poriadok) v znení zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov;

- 10. február 2003 - sťažovateľ sa odvolal proti rozhodnutiu inšpektorátu z 22. januára 2003;

-   26.   marec   2003   -   Ústredný   Inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   (ďalej   len „ústredný inšpektorát“) rozhodnutím č. 1/2002/predb. op. zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil rozhodnutie inšpektorátu z 22. januára 2003;

- 27. máj 2003 - sťažovateľ podal krajskému súdu proti ústrednému inšpektorátu žalobu o preskúmanie zákonnosti jeho rozhodnutia z 26. marca 2003;

- 20. august 2003 - krajský súd uznesením sp. zn. 4 S 14/03 rozhodol tak, že konanie zastavil;

- 25. september 2003 - sťažovateľ doručil krajskému súdu odvolanie proti jeho uzneseniu z 20. augusta 2003;

-   19.   máj   2004   -   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Sž-o-KS   204/03   potvrdil   odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. augusta 2003;

- 30. júl 2004 - uznesenie najvyššieho súdu z 19. mája 2004 nadobudlo právoplatnosť.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy:   „Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu (ako odvolacie súdu) sp. zn. Sž-o- KS 204/03 z 19. mája 2004 malo byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré   toto   ustanovenie   vykonáva.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní   právomoci   nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,1. ÚS 61/02).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 61/02, I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02).

Sťažovateľ podal 27. mája 2003 krajskému súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ústredného inšpektorátu, o ktorej tento rozhodol uznesením sp. zn. 4 S 14/03 z 20. augusta 2003 tak, že konanie zastavil. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie,   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Sž-o-KS   204/03   z   19.   mája   2004   potvrdil uznesenie krajského súdu.

Najvyšší   súd   (v   tomto   prípade   odvolací   súd)   v napadnutom   uznesení   odôvodnil svoju interpretáciu a aplikáciu relevantných ustanovení takto:

„(...) oznámením zo dňa 5. 11. 2002 začal správny orgán prvého stupňa správne konanie vo veci zistených nedostatkov u predajcu T., a. s. H. P., v rámci ktorého vydal tento   orgán   predbežné   opatrenie   o   zákaze   predávať   tam   uvedené   výrobky,   ktoré   po odpadnutí dôvodu jeho vydania dňa 8. 11. 2002 zrušil.

Ako vyplýva z ustanovenia § 12 zák.   č. 128/2002 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa použije všeobecný predpis o správnom konaní (zák. č. 71/1967 Zb. správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Vzhľadom k tomu, že tento zákon ustanovenia o predbežnom opatrení nemá, rozhodnutie správneho orgánu o predbežnom opatrení podľa § 43 ods. 1 správneho poriadku nemožno považovať za prekročenie právomoci danej mu zákonom.

Preto ak správny orgán prvého stupňa dospel pred skončením konania k záveru, že je nevyhnutné zabezpečiť účel predmetného konania vydaním predbežného opatrenia podľa § 43 ods. 1 správneho poriadku, nejde o nezákonný postup. Preto námietky žalobcu vznesené v tomto smere, neboli opodstatnené.

Tak   isto   z podkladov   spisu   nie   je   sporné,   že   správny   orgán   týmto   rozhodnutím nerozhodol vo veci samej,   pretože podľa záznamu z 8. 11. 2002 správny orgán uložil predajcovi úlohu zabezpečiť do stanoveného termínu doplniť informácie na kontrolovaných výrobkoch a táto skutočnosť nebola spochybnená ani tým, že zo spisu nie je zrejmé, kedy a akým   spôsobom   rozhodnutia   ukončil   správny   orgán   prvého   stupňa   správne   konanie začaté oznámením zo dňa 5. 11. 2002.

Preto   ani   námietky   žalobcu,   že   išlo   o   rozhodnutie   vo   veci   samej,   neboli opodstatnené a teda aj názor krajského súdu, že rozhodnutie o predbežnom opatrení je rozhodnutie   predbežnej   povahy,   a že   rozhodnutie,   ktorým   bolo   zrušené   je   procesným rozhodnutím, bol správny.

Podľa §14 ods. 1 správneho poriadku, je účastníkom konania ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, účastníkom konania   je   aj   ten,   kto   tvrdí,   že   môže   byť   rozhodnutím   vo   svojich   právach,   právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, až do času, kým sa nepreukáže opak. Zo spisu žalovaného vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami žalovaný rozhodol na základe odvolania žalobcu proti rozhodnutiam o vydaní predbežného opatrenia a o jeho zrušení, že žalobca nie je účastníkom tohoto konania.

Práve   vzhľadom   k   tomu,   že   v   čase   ich   vydania   nebolo   správne   konanie   ešte ukončené, uvedené napadnuté rozhodnutia sú predbežnej/procesnej povahy a teda v zmysle § 248 ods. 2 písm. e) O. s. p. (v znení platnom do 31. 12. 2003) súdnemu prieskumu nepodliehajú.

Správne potom krajský súd žalobou začaté konanie zastavil, pretože neboli splnené podmienky pre konanie podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. S týmto názorom krajského súdu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil.

Preto   námietky   žalobcu   proti   rozhodnutiu   súdu   nepovažoval   za   odôvodnené a napadnuté uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Ochrana práv žalobcu v zmysle vznesených námietok v súlade s ustanovením § 250b ods. 2 O. s. p. týmto rozhodnutím nebola podľa názoru Najvyššieho súdu dotknutá.“

Ústavný súd pripomína, že v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v   čl.   124   ústavy   je   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto   právomoc   spolu   s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj rozhodnutia všeobecného súdu vrátane najvyššieho súdu, avšak len z hľadiska, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je alebo nie je v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými v ústave.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody.   Skutkový   stav   a   právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 222/04).

Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu z 19. mája 2004 ústavný súd nezistil medzi označeným   základným   právom,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   namieta,   a   uznesením najvyššieho   súdu   žiadnu   takú   súvislosť,   ktorá   by   reálne   pripustila   záver   o porušení označeného základného práva.

Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných   v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (I. ÚS 131/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-KS 204/03 z 19. mája 2004 nebolo porušené.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2005