znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   B.,   CSc.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť stíhaný inak ako zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru Košice sp. zn. ČVS: KUV-110/OVEK-2001 Vb z 22. októbra 2003, ako aj základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   orgáne   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu Košice I spočívajúcom v   začatí   a   neprerušení   vyrubovacieho   konania   č.   695/230/70506/98/Što   a č. 695/230/70508/98/Što na daň z príjmov právnických osôb za roky 1996 a 1997 vedeného proti daňovému subjektu, spoločnosti NEALKO, spoločnosti s ručením obmedzeným, V. Š., so sídlom v K., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. B., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2003 doručená sťažnosť JUDr. P. B., CSc., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva na nedotknuteľnosť súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   nebyť   stíhaný   inak   ako zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 ústavy uznesením Krajského úradu justičnej polície   Policajného   zboru   v   Košiciach   (ďalej   len   „KÚJP   PZ“)   sp. zn. ČVS: KUV-110/OVEK-2001 Vb z 22. októbra 2003, ako aj základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy postupom Daňového úradu Košice I (ďalej len „daňový úrad“) spočívajúcom v začatí a neprerušení vyrubovacieho konania č. 695/230/70506/98/Što a č. 695/230/70508/98/Što na daň z príjmov právnických osôb za roky 1996 a 1997 vedeného proti daňovému subjektu, spoločnosti NEALKO, spoločnosť s ručením obmedzeným, V. Š., so sídlom v K. (ďalej len „spoločnosť NEALKO“).

Sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na orgáne   Slovenskej   republiky   zakotvené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   v   spojení   s článkom 20 ods. 1 Ústavy SR – právo vlastniť majetok bolo Daňovým úradom Košice I začatím a neprerušením vyrubovacieho konania na daň z príjmov právnických osôb za rok 1996 č. 695/230/70506/98/Što a za rok 1997 č. 695/230/70508/98/Što porušené.

Právo sťažovateľa na nedotknuteľnosť súkromia zakotvené v článku 16 ods. 1 Ústavy SR a práva nebyť stíhaný inak ako zo zákonných dôvodov zakotveného v článku 17 ods. 2 Ústavy   SR   bolo   Krajským   úradom   justičnej   polície   PZ   SR   v   Košiciach   uznesením č. ČVS: KUV-110/OVEK-2001 Vb zo dňa 22. 10. 2003 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť odporca v 1. rade.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť odporca v 2. rade.

Odporca v 1. rade je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania. Odporca v 2. rade je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

K porušeniu základného práva na nedotknuteľnosť súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť stíhaný inak ako zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2   ústavy   uznesením   KÚJP   PZ   (v   sťažnosti   označený   ako   „odporca   v   2.   rade“) sp. zn. ČVS:   KUV-110/OVEK-2001   Vb   z 22.   októbra   2003,   na základe ktorého   začalo trestné stíhanie sťažovateľa pre trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona, sťažovateľ okrem iného uviedol, že: „Výrok uznesenia o začatí trestného stíhania sťažovateľa je zmätočný do tej miery, že sa v ňom samom uvádza, že sťažovateľ sa dopustil trestného činu porušením niekoľko rokov neplatných právnych predpisov. Toto uznesenie bolo natoľko zmätočné a jeho nesprávnosť natoľko zrejmá, že vyšetrovateľ vo veci za odporcu v 2. rade konajúci využil v činnosti orgánov činných v trestnom konaní pri vznesení obvinenia skutočne neobvyklý spôsob (aj keď zákon takýto postup neumožňuje) a sám   uvedené   uznesenia   zrušil.   Je   teda   nesporné,   že   samotný   odporca   v   2.   rade nepovažoval už od podania sťažnosti proti stíhaniu sťažovateľa záver o trestnom stíhaní sťažovateľa   za   dostatočne   odôvodnený.   Z   okolností   doposiaľ   uvedených   však   nesporne vyplýva,   že   medzi   vydaním   uznesenia   a   jeho   zrušením   nedošlo   k   žiadnym   skutkovo,   či právne   významným   skutočnostiam,   ktoré   by   dôvodne   odôvodnili   záver,   že   sťažovateľ spáchal trestný čin, robili neskôr pochybným. Skutkové a právne okolnosti trvajúce v čase začatia stíhania sťažovateľa o vydaní uznesenia o jeho zrušení, sa nezmenili nijako. (...) Vzhľadom na to, že odporca v 2. rade svoje uznesenie zrušil, neexistuje dôvod na to, aby sa sťažovateľ v predmetnej veci obrátil so žiadosťou o preskúmanie postupu na Krajskú prokuratúru   v   Košiciach.   Považuje   však   za   nesporné,   že uvedeným   uznesením   odporcu v 2. rade došlo k zásahu do jeho práva zakotveného v článku 16 ods. 1, v článku 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Nie je v kompetencii iného orgánu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ však považuje vyslovenie zásahu do svojho základného práva za nevyhnutný predpoklad možnosti uplatnenia škody vzniknujšemu týmto zásahom. Z tohto dôvodu považuje sťažovateľ svoju sťažnosť   aj v tejto časti za odôvodnenú a právomoc ústavného súdu na jej prejednanie za danú.“

K porušeniu základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy spočívajúcom v neprerušení označeného   vyrubovacieho   konania   sťažovateľ   uviedol,   že   daňový   úrad   (v   sťažnosti označený ako „odporca v 1. rade“) vykonal 4. mája 1998 až 24. júla 1998 daňovú kontrolu v spoločnosti NEALKO, ktorej bol od 27. januára 1995 sťažovateľ jediným spoločníkom a konateľom. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal daňový úrad 27. augusta 1998 platobný   výmer   č.   695/230/70506/98/Što,   ktorým   bol   daňovému   subjektu   spoločnosti NEALKO vyrubený daňový nedoplatok za rok 1996 vo výške 3 218 890 Sk a platobný výmer   č.   695/230/70508/98/Što,   ktorým   bol   uvedenej   obchodnej   spoločnosti   vyrubený daňový nedoplatok za rok 1997 vo výške 37 994 800 Sk. Sťažovateľ poukázal na to, že mu kópie   uvedených   platobných   výmerov   boli   po   opakovaných   žiadostiach   a   urgenciách vydané až 8. decembra 2003. Odmietnutie vydania kópií týchto listín odôvodňoval daňový úrad   tým,   že   od   7.   septembra   1998   bol   na   majetok   spoločnosti   vyhlásený   konkurz a od uvedeného   dňa   vykonával   práva   a   povinnosti   jej   štatutárneho   orgánu   správca konkurznej   podstaty.   V   dôsledku   toho   sťažovateľ   nebol   účastníkom   daňového   konania, a preto   nemal   právo   oboznamovať   sa   s   obsahom   spisu   ani   žiadať   kópie   časti   spisu týkajúceho sa daňového konania.

Sťažovateľ   upriamuje   pozornosť   na   to,   že   obidva   citované   platobné   výmery sú opatrené   doložkou   splatnosti   (ktorá   nastala   v   obidvoch   prípadoch   6.   októbra   1998) a doložkou právoplatnosti, ktorú nadobudli v obidvoch prípadoch 22. októbra 1998. Podľa sťažovateľa   však   ani   jeden   z   týchto   platobných   výmerov   nemohol   v   skutočnosti nadobudnúť   právoplatnosť,   pretože   daňový   úrad,   ktorému   muselo   byť   medzičasom   v zmysle § 13 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov doručené uznesenie o vyhlásení konkurzu, bol v zmysle § 95a ods. 1 zákona Slovenskej   Národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o správne   daní   a   poplatkov   a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) povinný daňové konanie prerušiť, resp. vziať na vedomie jeho prerušenie.

V   spojitosti   s   označenými platobnými výmermi   sťažovateľ   pripomína,   že postup daňového úradu „... má vo vzťahu k existencii daňových povinností v nich uvedených ďalší význam. Vyhlásením konkurzu sa totiž stávajú aj nesplatené daňové pohľadávky splatnými. V súvislosti s predmetnou obchodnou spoločnosťou však sťažovateľ ako konateľ obchodnej spoločnosti, existenciu aj výšku týchto pohľadávok popieral. Nebolo teda podľa názoru sťažovateľa možné uvažovať o daňových pohľadávkach na základe daňových rozhodnutí, ktoré neboli doručené zákonom predpísaným spôsobom.

Subjektom   daňového   konania   bola   spoločnosť   NEALKO.   V   súčasnosti   odo   dňa 13. 11. 2003 je však táto spoločnosť zrušená. Neexistuje preto možnosť, aby táto spoločnosť namietala nezákonnosť odporcu v 1. rade alebo, aby sa domáhala porušenia svojich práv podľa čl. 127 Ústavy SR. Sťažovateľ ako osoba, ktorej konanie bolo v predmetnom čase konanie spoločnosti a voči ktorej môžu byť v prípade, že odporca v 1. rade podá (tak ako sa aj   v skutočnosti stalo)   trestné oznámenie pre spáchanie   trestného   činu skrátenia dane, vyvodené   tak   trestnoprávne   dôsledky,   ako   aj   dôsledky   vo   sfére   jeho   majetkových   práv, je však predmetným postupu odporcu v 1. rade vo svojich právach zakotvených v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, v článku 20 ods. 1 Ústavy SR porušené“.

Čo sa týka skutočnosti, že subjektom uvedeného daňového konania nebol sťažovateľ ako fyzická osoba, ale spoločnosť, sťažovateľ uvádza, že to „... už vzhľadom na uvedené zodpovednostné   dôsledky   pre   sťažovateľa   tak   v   oblasti   trestnoprávnej   ako   aj majetkoprávnej,   nevylučuje   možnosť   porušenia   jeho   vyššie   uvedených   základných   práv postupom odporcu v 1. rade. Opačný postoj by znamenal, že v súčasnosti napriek tomu, že konanie odporcu v 1. rade bolo excesom zo zákonného aj ústavného rámca činnosti tohto orgánu, napriek tomu, že pre sťažovateľa vyplynuli z toho nezákonného postupu odporcu v 1. rade dôsledky v podobe začatia trestného stíhania voči nemu ako voči fyzickej osobe, nebolo by možné pre sťažovateľa takémuto postupu odporcu v 1. rade sa brániť“.

Sťažovateľ tvrdí, že podľa § 6 ods. 2 zákona o správe daní, ktorý umožňuje, aby sa na základe prizvania správcom dane zúčastnili daňového konania aj tretie osoby, existovala právna   cesta,   aby sa   i   on   zúčastnil   daňového   konania,   daňovej   kontroly   v   spoločnosti. Daňový úrad mal v rámci zachovávania práv a právom chránených záujmov ostatných osôb ako jednej zo zásad daňového konania (§ 2 ods. 1 zákona o správe daní) prizvať i jeho, aby sa zúčastnil daňového konania.

Už samotná možnosť, že výsledky daňovej kontroly závažne postihnú sťažovateľa, opodstatňuje   podľa   jeho   mienky   záver,   že   daňový   úrad   tým,   že   ho   neprizval,   aby   sa zúčastnil   daňovej   kontroly   v   spoločnosti,   porušil   jeho   právo   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti napadol konanie daňového úradu aj po 7. septembri 1998, teda po tom, čo bol na majetok spoločnosti NEALKO vyhlásený konkurz, pričom jeho výhrady smerujú voči tomu, že vykonal v spoločnosti NEALKO kontrolu, z ktorej vyhotovil 13.   novembra   2001   pod   č.   695/2200/122645-1381/01/Tom.   protokol,   v   ktorom   vyčíslil skrátenie dane z príjmov za roky 1997 a 1998 v celkovej výške 34 052 400 Sk. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy vidí pritom sťažovateľ v tom, že aj keď ho výsledky tejto kontroly postihli osobne tým, že na základe uznesenia KÚJP PZ sp. zn. ČVS: KUV-110/OVEK-2001 Vb z 22. októbra 2003 bolo proti nemu začaté trestné stíhanie (pričom toto uznesenie bolo 25.   novembra   2003   na   základe   jeho   sťažnosti   v   celom   rozsahu zrušené),   a   môžu   ho postihnúť aj v budúcnosti, nebol správcom dane prizvaný na daňové konanie.

Ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ ide o námietku neústavnosti postupu daňového úradu   po   7.   septembri   1998,   táto   sa   do   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petitu) nepremietla.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie   konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na začatie   konania sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

1.   Namietané   porušenie   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   súkromia   podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a základného práva nebyť stíhaný inak ako zo zákonných dôvodov podľa čl.   17   ods.   2   ústavy   uznesením   KÚJP   PZ   sp.   zn.   ČVS:   KUV-110/OVEK-2001   Vb z 22. októbra 2003

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   „Nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom“.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať ani pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok“.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS   12/01,   IV.   ÚS   39/03)   sa   ochrana   základnému   právu   poskytuje   v   konaní   pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade KÚJP PZ) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k   namietanému   porušovaniu základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   uznesenie   KÚJP   PZ   sp.   zn.   ČVS:   KUV-110/OVEK-2001 Vb z 22. októbra 2003, ktorým mali byť porušené jeho označené základné práva, bolo v rámci autoremedúry na základe ním v zákonom stanovenej lehote podanej sťažnosti   zrušené   uznesením   toho   istého   orgánu   verejnej   moci   vydaným   25.   novembra 2003, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Z   toho   vyplýva,   že   sťažnosť   proti   takto   zrušenému   rozhodnutiu   je   zjavne neopodstatnená.   Napadnuté   uznesenie   objektívne   prestalo   existovať   predtým,   než sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu.   Preto   stav,   ktorý   nastal   po   zrušení   tohto rozhodnutia nemohol byť spôsobilý porušiť jeho základné práva podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 ústavy. Prípadné dôsledky začatia trestného stíhania boli vo vzťahu k sťažovateľovi v celom rozsahu odstránené tým, že uznesenie o jeho trestnom stíhaní bolo zrušené.

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj v takom prípade, ak napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej moci majú taký obsah a výroky, ktorými nie je možné porušiť v sťažnosti uvedené základné práva. Za také rozhodnutia treba podľa názoru ústavného súdu považovať aj rozhodnutia, ktorými sa odstraňujú právne následky začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia   voči   konkrétnej   osobe   vrátane   uznesenia   o   zrušení   rozhodnutia,   na   základe ktorého bolo začaté trestné stíhanie podľa § 146 ods. 1 Trestného poriadku (m. m. IV. ÚS 39/03).

Rozhodnutie   KÚJP   PZ,   ktorým   sa   zrušilo   uznesenie   o   začatí   trestného   stíhania a vznesenia obvinenia voči sťažovateľovi, je takým rozhodnutím, a preto nebolo spôsobilé porušiť základné práva sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na tieto závery ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Namietané   porušenie   základného   práva   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom daňového úradu vo   vyrubovacom   konaní   č.   695/230/70506/98/Što   a   č.   695/230/70508/98/Što   na   daň z príjmov   právnických   osôb   za   roky   1996   a   1997   vedenom   proti   daňovému   subjektu, spoločnosti NEALKO

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Sťažovateľ vidí porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy v tom, že ho daňový úrad neprizval, aby sa zúčastnil daňovej kontroly v spoločnosti NEALKO, čo mal urobiť už len z dôvodu existencie samotnej možnosti, že ho výsledky daňovej kontroly závažne postihnú, čo sa podľa neho napokon aj stalo.

Jednou   zo zákonných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na ďalšie konanie je podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   zistil,   že   oba   platobné   výmery č. 695/230/70506/98/Što   a   č.   695/230/70508/98/Što,   ktorými   bol   daňovému   subjektu spoločnosti NEALKO vyrubený daňový nedoplatok za rok 1996 vo výške 3 218 890 Sk a za rok 1997 vo výške 37 994 800 Sk, nadobudli právoplatnosť 22. októbra 1998.

Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 23. decembra 2003. Pretože sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, s prihliadnutím na deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutí, ktorými boli skončené   napadnuté   vyrubovacie   konania,   nepovažoval   ústavný   súd   lehotu   na   podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu daňového úradu za zachovanú, a preto sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa mal dozvedieť o napadnutom postupe daňového úradu až   8.   decembra   2003,   keď   mu   boli   na   jeho   vyžiadanie   poskytnuté   kópie   označených platobných   výmerov,   je   vo   vzťahu   k   začatiu   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   bez rozhodujúceho významu.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa tou časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2004