znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 17/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval prijatú   sťažnosť   Ing.   K.   K.   a   RNDr. M.   K.,   obaja   bytom   S.,   zastúpených   advokátom JUDr. J.   S.,   N.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 80/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd vo Zvolene v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 80/94 pri rozhodovaní o   náhrade   trov   konania p o r u š i l   základné   právo   Ing.   K.   K.   a RNDr.   M.   K.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. K. K. a RNDr. M. K. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. Ing. K. K. a RNDr. M. K. priznáva úhradu trov konania v sume 19 640 Sk (slovom devätnásťtisícšesťstoštyridsať   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   vo   Zvolene povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. S., N., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 17/03-13 z 5. februára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. K. K. a RNDr. M. K., obaja bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J. S., N., pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 80/94.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili účastníci konania,   okresný   súd   listom   č.   Spr.   2205/03   z   26.   februára   2003   a sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom z 10. marca 2003.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 80/94 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

Predmetom   konania   bolo   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 80/94.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že v „právnej veci žalobcu Ing. Ľ. P. proti žalovanému   v 3.   rade   Ing.   K.   K.   a žalovanej   v 4.   rade   RNDr. M.   K.,   obaja   bytom   S., rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici č. 11 Co 269/00, zo dňa 23. 5. 2000 tak, že vo výroku o trovách konania rozsudok Okresného súdu vo Zvolene č. k. 8 C 80/94-149 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie“.

Odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu v časti o trovách konania. Rozsudok okresného súdu v tejto časti nie je dostatočne preskúmateľný, pretože prvostupňový súd neuviedol, za ktoré konkrétne právne úkony splnomocnených zástupcov priznal odmenu, ale tieto úkony vyčíslil len súhrne. Došlo potom k tomu, že odmena za niektoré úkony bola účtovaná   a priznaná   duplicitne.   Tak   napr.   za   odvolanie žalovaných   v 3.   a 4.   rade   proti prvému   rozsudku   okresného   súdu   bola   priznaná   odmena   tak   JUDr.   S.,   ako   aj predchádzajúcemu   zástupcovi   JUDr.   B..   Okresný   súd   musí   preto   v ďalšom   konaní vyhodnotiť   každý   jednotlivý   úkon   všetkých   právnych   zástupcov,   aby   sa   predišlo duplicitnému priznaniu odmeny. Za ďalšiu chybu napadnutého rozsudku okresného súdu v časti o trovách konania považuje Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) to,   že   okresný   súd   sa   nezaoberal   účelnosťou   účtovaných   náhrad   cestovného.   Doteraz ustálená   súdna   prax   náhradu   cestovných   výdavkov   splnomocneného   advokáta   priznáva s prihliadnutím   na   vhodne   zvolený,   primeraný   a účelne   zdôvodnený   spôsob   dopravy. Vychádza z toho, že advokát sa môže síce s klientom dohodnúť o akomkoľvek spôsobe dopravy, avšak náklady s tým spojené súd môže vo forme náhrady trov konania priznať len vtedy, ak je zvolený spôsob dopravy s prihliadnutím na okolnosti účelný. V prípade použitia iného spôsobu dopravy než verejným hromadným dopravným prostriedkom musí účastník preukázať, prečo bolo použitie takéhoto spôsobu vzhľadom na okolnosti prípadu účelnejšie. Okresný   súd   v doterajšom   konaní nepostupoval   v zmysle   uvedeného   stanoviska,   a preto v ďalšom   konaní   pred   novým   rozhodnutím   o trovách   konania   bude   musieť   dodržať   aj naznačený postup. V novom rozhodnutí okresný súd rozhodne aj o trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania.

Listom   z 3.   januára   2001   požiadali   sťažovatelia   okresný   súd   o pokračovanie v konaní,   listom   z 22.   februára   2001   o   odstránenie   prieťahov   v konaní   a   listom   z 21. septembra   2001   o   jeho   ďalšie   pokračovanie.   Keďže   okresný   súd   vo   veci   ani   po predchádzajúcich žiadostiach nekonal 19. decembra 2001, sťažovatelia opätovne požiadali okresný súd o odstránenie prieťahov v konaní a podali sťažnosť na nečinnosť súdu. Napriek hore uvedeným žiadostiam a sťažnosti sa v predmetnej veci do podania sťažnosti ústavnému súdu nekonalo. Sťažovatelia ústavnému súdu predložili aj fotokópie citovaných žiadostí a sťažnosti.

Z dôvodu   pretrvávajúcich   a   neodôvodnených   prieťahov   v predmetnej   veci   na okresnom súde   sťažovatelia   žiadali,   aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   80/94   porušil   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu pokračovať v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 80/94 bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia z dôvodu prieťahov na okresnom súde, resp. jeho nečinnosti žiadali, aby im ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 2205/03 z 26. februára 2003 uviedol chronologický prehľad postupu v konaní sp. zn. 8 C 80/94, na základe ktorého zaujal nasledujúce stanovisko: „... vo veci sa nekonalo od 12. 7. 2001 do 15. 4. 2002. Od toho termínu sudkyňa vo veci koná. Nečinnosť sudkyne, ktorej vec bola pridelená, bola spôsobená objektívnymi príčinami.   Od 1.   5.   2001 odišli do dôchodku 2 sudkyne,   ktoré vybavovali občiansko-právnu agendu. Zostalo po nich nevybavených vyše 350 vecí, ktoré sa okrem bežného nápadu rozdelili medzi ostatných 9 sudcov. Nebolo v možnostiach sudcov konať vo veciach bez prieťahov aj s prihliadnutím na vysoký nápad vecí v agende C za r. 2001 a 2002. Námietkami sudcov sa zaoberala aj sudcovská rada pri Krajskom súde v Banskej Bystrici, ktorá ich uznala za opodstatnené.

Sťažnosť žalovaných (sťažovateľov) na nečinnosť súdu je opodstatnená za obdobie od 12. 7. 2001 do 15. 4. 2002. Od tohto termínu sťažnosť nie je opodstatnená. Sudkyňa vo veci konala, zabezpečovala dôkazy v zmysle rozhodnutia Krajského súdu v B. Bystrici číslo 11 Co 269/94 zo dňa 23. 05. 2000, čo bolo vzhľadom na odstup času, zmenu právnych zástupcov časovo náročné.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   písomne   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu podaním z 10. marca 2003, v ktorom uvádza: „S uvedeným stanoviskom Okresného súdu Zvolen nemôžeme súhlasiť, nakoľko zo samotného vyjadrenia, ako aj s predchádzajúcej korešpondencie   jednoznačne   vyplýva,   že   Okresný   súd   nekonal   minimálne   v období   od 17. 7. 2000   do   13. 3. 2001.   V tomto   období   sudkyňa   vo   veci   nevykonala   žiaden   úkon, pretože pojednávanie na deň 4. 4. 2001 vytýčila až dňa 13. 3. 2001 napriek tomu, že mala k dispozícii   kompletný   spis   s odpoveďou   právneho   zástupcu   sťažovateľov   odo   dňa 17. 7. 2000.... Ďalej sme toho názoru, že súd ktorý musel vopred vedieť o tom, že konajúca sudkyňa odchádza dňom 1. 5. 2001 do dôchodku nekonal v súlade so zákonom, keď našu vec pridelil sudkyni na vybavenie až dňa 11. 7. 2001, pričom mu nič nebránilo v tom, aby pri takto známej okolnosti - odchod do dôchodku rozdelil predmetné veci bezodkladne a nie s oneskorením dvoch mesiacov. Vzhľadom k horeuvedenému sme toho názoru, že nečinnosť súdu   je   opodstatnená   za   obdobie   od   17.   7.   2000   do   13.   3.   2001,   od   1.   5.   2001   do 15. 4. 2002.“

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   z 18.   októbra   2002   predložil   okresný   súd ústavnému súdu spisový materiál týkajúci sa konania vedeného pod sp. zn. 8 C 80/94. II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci sťažovateľov:

Krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co 269/2000-179 z 23. mája 2000 o trovách konania rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 80/94 zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd 11. júla 2000 vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby preukázal, prečo   bolo   použitie   iného   spôsobu   dopravy   než   hromadným   dopravným   prostriedkom vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   účelnejšie.   Právny   zástupca   sťažovateľov   vyjadrením doručeným okresnému súdu 17. júla 2000 odpovedal súdu na jeho výzvu.

Okresný súd 13. marca 2001 vo veci nariadil pojednávanie na 4. apríl 2001, na toto sa však účastníci nedostavili, právny zástupca sťažovateľov sa telefonicky ospravedlnil. Zástupca žalobcu nemal vykázané doručenie a podľa správy poštového doručovateľa sa odsťahoval. Okresný súd 10. apríla 2001 písomne vyzval žalobcu, aby súdu oznámil novú adresu   jeho právneho zástupcu,   pretože mu adresovaná zásielka   nemohla byť doručená z dôvodu, že sa z miesta doterajšej adresy odsťahoval.

Zákonná   sudkyňa   23.   marca   2001   predložila   predsedníčke   okresného   súdu v súvislosti s jej odchodom do dôchodku spis na rozhodnutie o pridelení inému sudcovi na ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Opatrením   z 11.   júla   2001   predsedníčka   okresného   súdu rozhodla o pridelení veci inej zákonnej sudkyni.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   80/94-199   z 15.   apríla   2002   rozhodol,   že navrhovateľ je povinný doplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania. Uznesenie bolo účastníkom konania a ich právnym zástupcom doručené 18. – 20. apríla 2002. Žalobca sa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 C 80/94 písomne odvolal 7. mája 2002 a spisy súvisiace s vecou boli doručené krajskému súdu 27. júna 2002.

Sudkyňa okresného súdu 17. apríla 2002 vyzvala právnych zástupcov účastníkov konania,   aby   v lehote   3   dní   od   doručenia   výzvy   vyčíslili   trovy   právneho   zastúpenia v uvedenej právnej veci.

Právni   zástupcovia   žalobcu   a sťažovateľov   vyčíslili   trovy   konania   podaniami doručenými   okresnému   súdu   22.   apríla   2002,   pôvodný   právny   zástupca   sťažovateľov JUDr. M. B. podaním z 23. apríla 2002 požiadal o nahliadnutie do spisu prostredníctvom dožiadaného Okresného súdu Bratislava II.

Výzvou   z 9.   mája   2002   okresný   súd   vyzval   JUDr.   M.   B.   o uhradenie   súdneho poplatku za zaslanie súdneho spisu inému súdu, aby do neho mohol tento nahliadnuť. Súdny poplatok bol JUDr. B. uhradený kolkami na výzve doručenej okresnému súdu 15. mája 2002.Výzvami z 9. mája 2002 okresný súd vyzval právnych zástupcov účastníkov (okrem právneho   zástupcu   sťažovateľov)   na   doplnenie   vyčíslených   trov   konania   a odôvodnenie použitia iného spôsobu dopravy než hromadným dopravným prostriedkom, zároveň aby predložili fotokópie technického preukazu použitých motorových vozidiel. Právny zástupca žalobcu predložil požadované údaje podaním doručeným okresnému súdu 17. mája 2002. Advokát JUDr. J. B. trovy právneho zastupovania v súdom určenej lehote nevyčíslil, preto ho okresný súd 3. septembra 2002 urgoval, aby vyčíslil trovy konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 1441/02 z 31. júla 2002 uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C 80/94 z 15. apríla 2002 zrušil. Spis bol vrátený okresnému súdu 27. augusta 2002, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. septembra 2002.

Okresný súd 19. septembra 2002 dožiadal Okresný súd Bratislava II o predvolanie JUDr. M. B. a umožnenie mu nahliadnutia do spisu sp. zn. 8 C 80/94. Tento na základe úradného   záznamu   Okresného   súdu   Bratislava   II   spis   preštudoval   15.   októbra   2002   a vyčíslil trovy právneho zastúpenia podaním doručeným okresnému súdu 23. októbra 2002.Okresný   súd   Bratislava   II   po   vybavení dožiadania   vrátil   spis   sp.   zn.   8   C   80/94 okresnému súdu 4. novembra 2002.

Dňa 22. apríla 2003 bolo ústavnému súdu doručené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 80/94-238 z 10. februára 2003, ktorým tento rozhodol o trovách konania.

III.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch ustanovených zákonom.“

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy z dôvodu   zbytočných   prieťahov   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu   neprimeranej   lehoty v súdnom konaní, v ktorom vystupovali ako odporcovia v 3. a 4. rade. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žaloba voči sťažovateľom bola zamietnutá, potvrdil, ale zrušil výrok o náhrade trov konania a v tomto rozsahu bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K stavu   právnej   istoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet,   ak   nedošlo k vyneseniu právoplatného rozhodnutia (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa musí zabezpečiť aj   pokiaľ   všeobecný   súd   rozhoduje   len   o trovách   konania   (o   ich   náhrade).   Efektívne skončenie   súdneho   konania   podľa   názoru   ústavného   súdu   predpokladá   aj   právoplatné rozhodnutie o takých otázkach, ktoré nepatria priamo do pojmu „vec sama“, ale s ňou úzko súvisia.   Zákon   ukladá   o takých   otázkach   (náhrada   trov   konania)   nielen   rozhodnúť v spojitosti s rozhodnutím vo veci samej (§ 151 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej aj „OSP“), ale vynechanie takého výroku je potrebné vždy aj doplniť (§ 166 OSP).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa:a) zložitosti veci, b) správania sa účastníka konania,c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

Tieto   kritériá   sú   použiteľné aj vo veci,   v ktorej   všeobecný   súd rozhoduje už len o náhrade trov konania.

a) Rozhodovanie o náhrade trov konania predpokladá rozhodnutie vo veci samej, pretože od výsledku sporu (v posudzovanej veci išlo o sporové konanie) závisí aj výrok o náhrade   trov   konania,   uplatnenie   niektorého   z princípov   upravujúcich   náhradu   trov konania, ktoré vyplývajú z § 142 až 150 OSP.

Podľa § 151 ods. 1 a 3 OSP o povinnosti na náhradu trov konania rozhoduje súd bez návrhu, a to spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom končí. Ak ide o prisúdenie trov konania podľa § 149 ods. 1 a 3 advokát alebo komerčný právnik je povinný trovy právneho   zastúpenia   vyčísliť   pred   vyhlásením   rozhodnutia,   ktorým   sa   konanie   končí. Predseda senátu môže v odôvodnených prípadoch umožniť vyčíslenie trov po vyhlásení rozsudku. O právach podľa § 139 rozhoduje predseda senátu. Trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy a hotových výdavkov. Určiť výšku trov môže i predseda senátu až v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli   v konaní vykonané   účastníkmi   a ich   právnymi   zástupcami.   Postup   pri   rozhodovaní preto nie je právne zložitý a skutkovo musí v každom prípade vychádzať len z obsahu spisu. Preto   rozhodovanie   o náhrade   trov   konania   zásadne   nemožno   považovať   za   postup všeobecného súdu, ktorý by vykazoval osobitnú náročnosť.

b) Sťažovatelia ako účastníci konania neprispeli zásadnejšie k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o náhrade trov konania po vrátení veci odvolacím súdom. Ústavný súd však konštatuje,   že   k zbytočným   prieťahom   v konaní   prispel   pôvodný   právny   zástupca sťažovateľov nevyčíslením trov právneho zastúpenia a vyžiadaním spisu prostredníctvom Okresného   súdu   Bratislava   II,   ktoré   nebolo   nevyhnutným   úkonom   na   vyčíslenie   trov, pretože k tomu vyčísleniu mohol právny zástupca (advokát) využiť vlastný „klientský“ spis.

c)   Tretím   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu   pri rozhodovaní o náhrade trov   konania po   vrátení veci   z odvolacieho   súdu.   Vec sa   vrátila okresnému súdu po rozhodnutí odvolacieho súdu 23. mája 2000. O náhrade trov konania napriek tomu, že vo veci samej bolo už právoplatne rozhodnuté, okresný súd rozhodol až vo februári 2003, t. j. takmer tri roky po právoplatnom skončení veci samej. Zbytočné prieťahy pri   rozhodovaní o náhrade trov konania pripustil   vo svojom stanovisku   aj okresný súd. Ústavný súd preto bez toho, aby bližšie hodnotil jednotlivé úkony okresného súdu, zastáva názor, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľov, keď napriek jednoznačnej právnej úprave a dostupnému obsahu spisu trvalo okresnému súdu takmer tri roky vyčíslenie náhrady trov konania a rozhodnutia vo veci. Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že v každom spise občianskoprávneho súdu je alebo by mal byť vedený aj zoznam trov, ktorý, ak sa dôsledne vyznačuje, je exaktným základom na vyčíslenie a rozhodovanie o náhrade trov konania (porovnaj napríklad § 25 ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   66/1992   Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov).

Nečinnosť okresného súdu v posudzovanej veci ospravedlňovala predsedníčka súdu objektívnymi príčinami (odchod dvoch sudkýň do dôchodku, po ktorých zostalo vyše 350 vecí, ktoré sa okrem bežného nápadu rozdelili medzi ostatných 9 sudcov, zabezpečovanie dôkazov v zmysle rozhodnutia krajského súdu, čo bolo vzhľadom na odstup času a zmenu právnych   zástupcov   časovo   náročné),   čo   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, III. ÚS 56/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 14/01, IV. ÚS 74/02).

Ústavný súd preto uzavrel, že taký postup okresného súdu o rozhodovaní o náhrade trov konania, aký bol zistený, je porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   z dôvodu   pretrvávajúcich   a   neodôvodnených prieťahov žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd vychádzajúc predovšetkým z toho, že vo veci ide len o rozhodovanie o náhrade trov konania a v priebehu konania pred ním došlo k rozhodnutiu o tomto procesnom nároku sťažovateľov, považoval za dostatočnú ochranu sťažovateľov vyslovenie porušenia nimi označených základných práv.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. S., N. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania v hodnote 19 640 Sk, a to za dvakrát dva úkony právnej služby v roku 2002 v hodnote 3 900 Sk   a dvakrát   jeden   úkon   právnej   služby   v roku   2003   v hodnote   4 270 Sk,   spolu dvakrát   tri   úkony   právnej   služby   znížené   o 20   %,   pretože   ide   o spoločné   úkony   pri zastupovaní   alebo   obhajobe   dvoch   alebo   viacerých   osôb   podľa   § 17   ods.   2   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška o odmenách a náhradách advokátov“). Úkonmi právnej služby boli príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti   a vyjadrenie   k stanovisku   predsedníčky   okresného   súdu   z 10.   marca   2003. Základom za prvé dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk a za úkon právnej   služby   uskutočnený   v roku   2003   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811 Sk. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk a raz v sume 128 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2003