znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 169/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   H.,   zastúpenej euroadvokátom   JUDr.   Lubomírom   Müllerom,   Symfonická   1496/9,   Praha   5,   Česká republika, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 420/2013-37 z 30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2013 doručená sťažnosť Z. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 420/2013-37 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. T 126/57   z 23.   septembra   1957   bol   sťažovateľkin,   t. č.   už   zomrelý,   manžel   uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona platného v relevantnom čase, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. T 64/58 z 27. júna 1958 v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu Trenčín sp. zn.   To 207/58   zo 17.   augusta   1958   bol   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   rovnakého trestného   činu   ako   v predošlom   prípade   a bol   za   to   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody v trvaní 4 roky nepodmienečne.

Uznesením   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   sp. zn.   4 Rtv 18/91   z 25.   apríla 1991 boli už označené rozsudky zrušené vo výroku o treste a rovnako tak došlo k zrušeniu aj všetkých obsahovo nadväzujúcich rozhodnutí, pokiaľ, vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo, stratili svoj podklad.

Následným   rozsudkom   Vojenského   obvodového   súdu   Prešov   sp. zn.   4 T 60/91 z 26. júna 1991 bol sťažovateľkin manžel „pri nezmenených výrokoch o vine“ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedného mesiaca. Oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 6318-93-91/1356 z 8. februára 1994 bol manžel   sťažovateľky   čiastočne   odškodnený,   avšak   jeden   mesiac   väznenia   ostal   bez odškodnenia.

Uznesením   Okresného súdu   Prešov   č. k.   1 Nt 9/2011-128   z 25.   októbra   2011 bol v celom rozsahu zrušený odsudzujúci rozsudok z roku 1957 týkajúci sa sťažovateľkinho manžela a nadväzujúcim uznesením č. k. 1 T 112/2011-7 z 21. decembra 2011 bolo jeho trestné stíhanie zastavené.

Uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 41 Nt 11/2011-31 z 23. septembra 2011 bol v celom rozsahu zrušený odsudzujúci rozsudok z roku 1958 týkajúci sa sťažovateľkinho manžela   a nadväzujúcim   uznesením   č. k.   2 Tv 1/2012-13   z 10.   januára   2011   bolo   jeho trestné stíhanie zastavené.

Sťažovateľka   ako   jedna   z dedičov   po   svojom   pozostalom   manželovi   požiadala 27. apríla 2012 ministerstvo o odškodnenie, avšak po márnom uplynutí šesťmesačnej lehoty sa rozhodla obrátiť na súd, pričom podala Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) dve žaloby. Jednou z nich uplatnila náhradu ušlého zárobku a druhou náhrady trov trestného konania a výkonu trestu.

Táto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smeruje iba proti namietanému porušeniu práv sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým jej v konaní o zaplatenie 2,16 € nebola priznaná náhrada trov konania.

Konkrétne, 28. novembra 2012 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobu, ktorou sa domáhala proti Slovenskej republike, zastúpenej ministerstvom, náhrady trov trestného konania a výkonu trestu v sume 6,09 € s prísl. Dňa 28. novembra 2012 podalo ministerstvo na poštovú prepravu rozhodnutie č. k. 20173/2012-1531/11 zo 6. novembra 2012, ktorým bola sťažovateľke priznaná náhrada ušlého zárobku v sume 3,93 €. Toto rozhodnutie bolo doručené   právnemu   zástupcovi   sťažovateľke   3.   decembra   2012.   V nadväznosti   na   to sťažovateľka   5.   decembra   2012   oznámila   okresnému   súdu,   že   jej   nárok   bol   čiastočne uspokojený a pokiaľ ide o sumu 3,93 €, navrhla konanie zastaviť.

Okresný   súd   uznesením   č. k.   11 C 226/2012-12   zo   17.   januára   2013   návrhu sťažovateľky vyhovel.

Rozhodnutím   sp. zn.   20173/2012-1531/11   z 8.   marca   2013   priznalo   ministerstvo sťažovateľke zvyšok žalovanej sumy, t. j. 2,16 €, následne 19. marca 2013 sťažovateľka oznámila okresnému súdu, že jej nárok bol v celom rozsahu uspokojený, a navrhla úplné zastavenie konania s tým, že sa domáha priznania náhrady trov konania.

Okresný súd uznesením č. k. 11 C 226/2012-19 zo 4. apríla 2013 zastavil konanie o žalobe sťažovateľky a uložil žalovanej strane zaplatiť jej náhradu trov konania v sume 72,87 €. Proti tomuto uzneseniu ministerstvo podalo odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu zo 4. apríla 2013 zmenil a sťažovateľke   náhradu   trov   konania   nepriznal.   V odôvodnení   napadnutého   uznesenia krajský   súd   uviedol,   že   priznaná   náhrada   trov   konania   je   neprimerane   vysoká,   a preto rozhodol, že v tomto drobnom spore sťažovateľke náhradu trov konania vôbec neprizná.

Podľa   názoru   sťažovateľky   kľúčovou   otázkou v danej   veci   je, kedy   je v prípade tzv. drobného sporu náhrada trov konania neprimeraná a ako treba prípadnú neprimeranosť riešiť.

Krajský súd vychádzal z toho, že neprimeranosť sa meria nielen pomerom výšky pohľadávky a výšky trov, ale aj tým, ako jednoduchý spor vznikol. S týmto názorom možno v zásade súhlasiť. Napriek tomu práve vyhodnotenie tejto skutočnosti svedčí o neústavnosti uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľka poukazuje na to, že predmetný spor vznikol kvôli tomu, že ministerstvo nesplnilo svoju zákonnú povinnosť v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote, a preto sa musela so svojím oprávneným nárokom obrátiť na súd. Ďalej sa zmieňuje aj o tom, že vzhľadom na to, že nemá právnické vzdelanie, musela sa obrátiť na advokáta. Podľa jej názoru ak od advokáta požadovala vymoženie určitej sumy, potom sú účelne vynaložené náklady v spore tie, ktoré sú špecifikované v § 137 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).   Medzi   ne patrí   i odmena   za zastupovanie, ak je zástupcom   advokát,   pričom primeranosť   trov   právneho   zastúpenia   je   v týchto   prípadoch   odvodená   z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka ďalej vyslovuje názor, že primeranosť náhrady trov možno vyvodiť aj zo správania účastníkov.   V   danom   prípade   si   úradníci   ministerstva   boli veľmi dobre vedomí toho, že jej nárok je oprávnený, a preto ešte skôr, než okresný súd začal vo veci meritórne konať, priznali sťažovateľke žalovaný nárok.

O primeranosti trov možno uvažovať i z toho hľadiska, či pre povinnú stranu nie je náhrada trov zdrvujúca, alebo dokonca likvidačná. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ ministerstvo disponuje mnohomiliardovým rozpočtom, potom suma 72,87 € pre ňho nie je ani zdrvujúca, ale ani likvidačná. Primeranosť náhrady trov tiež znamená, že nikto nesmie byť v konaní „trestaný za úspech“. Práve k tomu došlo v danom prípade, keď sťažovateľka má zo svojho hradiť trovy konania, ktoré svojou nečinnosťou vyvolali úradníci ministerstva, pričom   sťažovateľka   spor   nijako   nezavinila,   iba   sa   oprávnene   domáhala   toho,   čo   jej nakoniec bolo priznané ešte predtým, než okresný súd meritórne rozhodol. Napokon treba prihliadnuť na to, že základ celého sporu spočíva v nezákonnostiach spôsobených minulým nedemokratickým režimom.

Ďalej je podľa sťažovateľky podstatné, že i keby k nejakej neprimeranosti trov došlo, nemožno to riešiť tým, že súd „potrestá“ úspešného žalobcu tak, že bez ohľadu na okolnosti prípadu   bude   musieť   platiť   všetky   trovy   konania   zo   svojho.   Skôr   by   malo   dôjsť k rozumnému kráteniu náhrady trov napr. tam, kde úspešná strana účtovala síce preukázané úkony   právnych   služieb,   ktoré   ale   nesmerovali   k   priamemu   vybaveniu   veci,   cestovné výdavky,   ktoré   síce   boli   dôvodné,   ale   použitím   lacnejšieho   dopravného   prostriedku   by mohli   byť nižšie,   trovy   konania boli   účtované podľa   advokátskej   tarify,   avšak   úspešná strana sporu na ňom získala inak, napr. v prípade inkasnej agentúry kupujúcej za zlomok ceny tisíce drobných pohľadávok.

Sťažovateľka   poukazuje   na   rozhodnutia   krajského   súdu   v   obdobných   prípadoch, v ktorých došlo k priznaniu plnej náhrady trov konania, hoci išlo o tzv. drobné spory. Ide napr.   o   uznesenia   krajského   súdu   č. k.   5 Co 434/2012-24,   č. k.   5 Co 492/2012-91, č. k. 6 Co 18/2013-42   (vo   veci   brata   sťažovateľky   Júliusa),   č. k.   5 Co 213/2013-66, č. k. 5 Co 259/2013-34. Dovoláva sa aj nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/2013-28 zo 4. júla 2013.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 420/2013   a jeho   uznesením   z 30.   septembra   2013   s   tým,   aby   bolo   toto   uznesenie zrušené. Domáha sa aj náhrady trov konania vo výške 275,94 €.

Doplňujúcim podaním doručeným ústavnému súdu 10. februára 2014 sťažovateľka navrhuje, aby v danej veci ústavný súd postupoval tak, ako v prípade jej dcéry M. K., keď uznesením č. k. I. ÚS 759/2013-7 z 11. decembra 2013 prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie.

II.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutia   krajského   súdu   a ústavného   súdu,   na   ktoré poukazuje sťažovateľka v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť toto:Uznesením   krajského   súdu   č. k.   5 Co 434/2012-24   z   28.   septembra   2012   bolo zmenené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné odškodnenie vo výške 6,64 € bolo vyslovené, že sa náhrada trov konania navrhovateľovi nepriznáva, a to tak, že ministerstvo bolo zaviazané zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu postup pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 ods. 2 OSP nie je a nemôže byť pravidlom pri rozhodovaní o sporoch s nízkou   hodnotou   sporu.   Súd pri   tomto   rozhodovaní   musí   vyhodnocovať nielen   výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov. Na použitie ustanovenia § 150 ods. 2 OSP nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom. V tomto prípade krajský súd okrem iných dôvodov vyplývajúcich z charakteru sporu ani nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške uplatnenej pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení o náhrade trov na základe úspechu v konaní a len v osobitných zvlášť odôvodnených prípadoch aj podľa § 150 OSP.

Uznesením   krajského   súdu   č. k.   5 Co 492/2012-91   z   30.   novembra   2012   bolo potvrdené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné odškodnenie   vo   výške   39,18 €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 87,72 €. Podľa názoru krajského súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 OSP daná povinnosť primerane   znížiť   náhradu   trov   konania.   Znížiť   ich   možno   až   po   zhodnotení   všetkých skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 213/2013-66 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   zaplatenie   rehabilitačného odškodnenia   vo   výške   995,82 €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,84 €. Podľa názoru krajského súdu okresný   súd   správne   rozhodol,   keď navrhovateľovi   priznal plnú náhradu   trov   právneho zastúpenia. Žiadne dôvody na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 2 OSP nezistil. Prihliadol pritom na charakter sporu (rehabilitačné odškodnenie za nezákonné väznenie), ako aj výšku priznanej náhrady trov konania, ktorá sa vo vzťahu k výške istiny nejaví ako neprimeraná, resp. vyžadujúca uplatnenie moderačného práva podľa § 150 ods. 2 OSP.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 259/2013-50 z 31. mája 2013 vyplýva, že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 81/2012-36 z 8. marca 2013 vo výroku o náhrade trov konania tak, že sa sťažovateľke náhrada trov konania nepriznáva. Uznesením okresného   súdu   bola   sťažovateľke   priznaná   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   v   sume 72,69 €. Sťažovateľka sa domáhala zaplatenia istiny vo výške 3,87 € s prísl. ako náhrady trov trestného konania a výkonu trestu poručiteľa. Pred uskutočnením prvého pojednávania vzala žalobu späť v celom rozsahu, keďže ministerstvo jej oznámením zo 4. júna 2012 priznalo požadovanú sumu 3,87 €. Okresný súd preto konanie zastavil. O trovách konania rozhodol   podľa   § 146   ods. 2   OSP s tým, že   z procesného   hľadiska   zavinilo   zastavenie konania ministerstvo,   ktoré   žalobou uplatňovaný nárok uspokojilo až po   podaní žaloby okresnému súdu, a preto priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 72,69 €. Podľa názoru krajského súdu treba vychádzať z § 150 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.   Toto   ustanovenie   je   ustanovením   s   tzv.   relatívne   neurčitou   hypotézou,   ktorá ponecháva na zváženie súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, a čo   vôbec   treba   pod   neprimeranosťou   rozumieť.   Zo   skutkového   stavu   je   zrejmé,   že sťažovateľka   vzala   návrh   na   začatie   konania   v   celom   rozsahu   späť   pre   správanie ministerstva.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ministerstvo   uspokojilo   nárok   až   po   podaní návrhu okresnému súdu, treba vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Preto podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP sťažovateľke vzniklo právo na náhradu trov   konania   zo   strany   ministerstva.   Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 72,69 €. Keďže vzhľadom na § 200ea ods. 1 OSP išlo o drobný spor a uvedené trovy právneho zastúpenia boli voči pohľadávke, ktorú prevyšujú niekoľkonásobne, neprimerané, okresný súd rozhodol nesprávne, keď sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia priznal v uplatnenej výške a neaplikoval na vec § 150 ods. 2 OSP. Za drobný spor treba považovať konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, akým je nepochybne aj predmetné konanie. Sťažovateľka si v prípade úspechu v konaní uplatňovala náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnej   služby   po   16,60 €   (prevzatie a príprava zastúpenia, návrh na začatie konania a písomné podanie – návrh na zastavenie konania), ako aj trikrát režijný paušál po 7,63 € a 20 % dane z pridanej hodnoty, celkom 72,69 €. Z toho je zrejmé, že sťažovateľkou uplatnená výška náhrady trov zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia. Vzhľadom na § 150 ods. 2 OSP už len z tohto dôvodu možno považovať trovy konania voči pohľadávke za neprimerané. Takáto situácia nastáva evidentne vtedy, keď trovy konania v úhrne dosahujú vyššiu sumu než samotná uplatňovaná pohľadávka. Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi   výškou   uplatňovanej drobnej   pohľadávky   a výškou   trov   konania,   ale aj samotný vznik trov konania v prípadoch jednoduchých sporov.

Z nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/2013-28 zo 4. júla 2013 vyplýva, že ním bolo vyslovené porušenie práv brata sťažovateľky M. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 598/2012 s tým, že uznesenie z 30. novembra 2012 o nepriznaní náhrady trov konania bolo zrušené a vec bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   V   danej   veci   sa   uplatňoval   nárok   na   rehabilitačné odškodnenie v sume 27,66 €, pričom okresný súd po oznámení, že nárok bol uspokojený, konanie zastavil a priznal náhradu trov v sume 72,69 €. Krajský súd však toto uznesenie zmenil tak, že náhradu trov nepriznal. Podľa názoru krajského súdu brat sťažovateľky M. nekonal hospodárne, keď nepodal spoločnú žalobu so svojimi súrodencami. Podľa názoru ústavného súdu ak krajský súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a aplikáciou § 150 ods. 1 OSP nepriznal bratovi sťažovateľky náhradu trov konania, konal v rozpore so zákonom. S názorom krajského súdu, že išlo o nehospodárne konanie, keďže nebola podaná spoločná žaloba všetkých súrodencov, nemožno z hľadiska ústavnosti vo vzťahu ku konkrétnemu riešenému prípadu   súhlasiť,   a preto ho možno označiť za ústavne neudržateľný. Žiadne ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   totiž   neukladalo   žalobcovi,   ktorý   mal   voči žalovanému rovnaké nároky ako jeho súrodenci, aby ich spolu s nimi uplatňoval spoločnou žalobou.   Je   výlučne   vecou   slobodného   rozhodnutia   (vôle)   žalobcu,   akým   spôsobom   sa rozhodne uplatniť si svoje práva. Ústavný súd preto dospel k záveru, že hoci suma trov konania u sťažovateľa predstavuje bagateľnú čiastku, zo strany krajského súdu išlo o výklad hraničiaci so svojvôľou, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej spravodlivosti.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   jej   mala   byť   priznaná   ako   úspešnej   účastníčke náhrada trov konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody rozhodnutia okresného súdu, ako aj odvolacie dôvody ministerstva, uvádzajúc:

„Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že súd prvého stupňa zastavil konanie z dôvodu,   že   navrhovateľka   podaním   doručeným   súdu   prvého   stupňa   dňa   19. 03. 2013, zobrala   pred   začatím   prvého   pojednávania   vo   veci   samej   svoj   návrh   vo   zvyšnej   časti v celom rozsahu späť (po pripustení zmeny petitu návrhu predmetom konania suma 2,16 €, pozn.   odvolacieho   súdu).   Ako   dôvod   späťvzatia   uviedla,   že   rozhodnutím   zo   dňa 08. 03. 2013,   sp. zn.   20173/2012-1531/11,   jej   odporca   priznal   zvyšok   žalovanej   čiastky vo výške 2,16 €. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľka vzala návrh na začatie konania v celom   rozsahu   späť   pre   správanie   sa   odporcu.   Vzhľadom   na   skutkový   stav   veci a na skutočnosť, že odporca uspokojil nárok navrhovateľky až po podaní návrhu na súd, má odvolací súd za to, že návrh na začatie konania bol podaný dôvodne. Preto podľa § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p. vzniklo navrhovateľke právo na náhradu trov konania zo strany odporcu. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľka si uplatnila náhradu trov konania celkom   vo   výške   97,10 €.   Zastávajúc   názor,   že   predmetná   právna   vec   napĺňa   znaky drobného   sporu   podľa   § 200ea   O. s. p.,   prvostupňový   súd   uplatnené   trovy   právneho zastúpenia navrhovateľky znížil o jeden úkon právnej služby t. j. o sumu 24,33 €. Odvolací súd z nižšie popísaných dôvodov dospel k záveru, že nakoľko v prejednávanej veci ide o drobný   spor   (§ 200ea   ods. 1   O. s. p.)   a uvedené   trovy   právneho   zastúpenia   sú   voči pohľadávke, ktorú prevyšujú niekoľkonásobne, neprimerané, nesprávny bol postup súdu prvého stupňa, keď navrhovateľke, v hoc v zníženej výške ako bola uplatnená, náhradu trov právneho zastúpenia priznal a neaplikoval na vec ustanovenie § 150 ods. 2 O. s. p. Za   drobný   spor   v   zmysle   ust.   § 150   ods. 2   O. s. p.   je   nutné   považovať   konanie vo veciach   s   nízkou   hodnotou   sporu   (§ 200ea   ods. 1   O. s. p.),   akým   je   nepochybne aj predmetné konanie, kde sa navrhovateľka domáhala zaplatenia istiny vo výške 2,16 € titulom nároku na odškodnenie. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka si v prípade úspechu v konaní pred súdom prvého stupňa uplatňovala náhradu trov konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za štyri úkony právnej služby á 16,60 € (prevzatie a príprava zastúpenia,   návrh   na   začatie   konanie,   čiastočné   späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania, späťvzatie návrhu na začatie konania vo zvyšnej časti) + 3 x režijný paušál vo výške 7,63 € + 1 x režijný paušál vo výške 7,81 €, t. j. spolu vo výške 97,10 €. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovateľkou uplatnená výška náhrady trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia (97,10 €) zjavne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia (2,16 €).   Rovnako   tak   výška   náhrady   trov   konania   priznaná   súdom   prvého   stupňa napadnutým   rozhodnutím   (72,87 €)   celkom   zjavne   a   značne   prekračuje   výšku uplatňovaného peňažného plnenia (2,16 €).

Ako bolo už vyššie uvedené, súhrnná suma trov konania (pred súdom prvého stupňa) by inak prevyšovala výšku samotnej uplatňovanej pohľadávky (pričom ide o tzv. drobný spor, § 200ea O. s. p.), a podľa názoru odvolacieho súdu, už len z toho dôvodu, že trovy konania by boli vyššie ako pohľadávka, možno v súdenej právnej veci trovy konania označiť voči   pohľadávke   za   neprimerané.   Z   dikcie   ust.   § 150   ods. 2   O. s. p.   plynie   podmienka neprimeranosti trov voči pohľadávke v drobnom spore a takáto situácia nastáva zjavne vtedy,   pokiaľ   trovy   konania   v   úhrne   dosahujú   vyššiu   sumu   než   samotná   uplatňovaná pohľadávka. Neprimeranosťou však nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatňovanej drobnej pohľadávky a výškou trov konania, ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu je ako taký neprimeraný.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   krajského   súdu   možno   považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   malo   byť   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľka je iného názoru. Jej odlišný právny   názor   totiž   nemôže   sám   osebe   bez   ďalšieho   zakladať   porušenie   práv   podľa označených článkov listiny a dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 OSP, keďže zastavenie konania zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej lehote   nerozhodlo,   čím   vznikla   na   strane   sťažovateľky   nutnosť   uplatniť   nárok   súdnou cestou. Rovnako bolo nesporné, že šlo o drobný spor v zmysle § 200ea ods. 1 OSP. Sporná bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia § 150 ods. 2 OSP.

Podľa   § 150 ods. 1 OSP ak sú   tu   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   nemusí   súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 OSP ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní problematiky   trov   konania,   t. j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred všeobecnými súdmi   vedľajšej,   postupuje nanajvýš zdržanlivo,   a   k   zrušeniu   napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom, alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo   (II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06,   I. ÚS 156/2010,   IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).

V   § 150   ods. 1   OSP   sa   uvádzajú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvody   hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v tom-ktorom prípade. Napriek tomu je napríklad v tomto ustanovení konkretizované, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu § 150 ods. 2 OSP sa ukazujú byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod nepriznania, resp. zníženia náhrady trov. Tento dôvod   spočíva   v   tom,   že   trovy   konania   sú   v   drobných   sporoch   neprimerané   voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že uplatňovaná výška náhrady trov konania (97,10 €) značne prekračuje výšku uplatňovaného peňažného plnenia pred   všeobecným   súdom   (2,16   €).   Ide   o   taký   výrazný   nepomer   medzi   uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.

Vo všeobecnosti možno ešte uviesť, že treba súhlasiť s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého sú v danej veci splnené zákonné podmienky na postup podľa § 150 ods. 2 OSP, keďže konanie sa   týka   tzv.   drobného   sporu   a trovy   konania sú   vo   vzťahu k sťažovateľke   neprimerané.   Nepriznanie   náhrady   trov   konania   sťažovateľke   podľa krajského   súdu   na   základe   § 150   ods. 2   OSP   nemožno   vnímať   ako   odňatie   možnosti účastníkovi konať pred súdom, keď aplikovaním citovaného ustanovenia súd len využil platnú právnu úpravu.

Ústavný   súd   vyjadruje   názor,   že   označené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho poriadku je takým ustanovením, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp.   sudcovský   zmysel   pre   spravodlivosť.   Takúto   povahu   tohto   ustanovenia   zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského súdu, na ktoré sťažovateľka poukázala. Kým v niektorých sa dospieva k záveru o neprimeranosti výšky trov voči výške pohľadávky vždy vtedy, keď sú trovy vyššie ako pohľadávka (napr. aj v teraz skúmanej veci krajského súdu sp. zn. 9 Co 420/2013), v iných rozhodnutiach sa pre účely konkrétneho prípadu pripúšťa, aby boli trovy považované za primerané, i keď sú vyššie ako vo veci samej uplatňovaná pohľadávka (napr. vo veciach krajského súdu sp. zn. Co 434/2012, sp. zn. 5 Co 492/2012, sp. zn. 5 Co 259/2013).

Neprimeranosť výšky trov konania v porovnaní s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade markantná, preto ústavný súd nezistil dôvod na   to,   aby   zasiahol   do   voľného   uváženia   krajského   súdu,   ktoré   rozhodne   nevybočuje zo zákonom stanoveného rámca vyplývajúceho z § 150 ods. 2 OSP. Treba tiež dodať, že hoci nepochybne bolo vecou slobodnej vôle sťažovateľky rozhodnúť sa, že viaceré nároky uplatňované voči rovnakému subjektu na základe rovnakých skutkových okolností uplatní vo   viacerých   samostatných   žalobách,   zároveň   sťažovateľka   musí   znášať   v súvislosti s náhradou   trov   konania   prípadné   možné   následky   vyplývajúce   z   takéhoto   jej   postupu vedúceho k uplatňovaniu drobných nárokov v zmysle § 200ea ods. 1 OSP.

Napokon ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 210/2013-28 zo 4. júla 2013 (vo veci brata sťažovateľky v obdobnej veci) nie je pri   riešení   danej   veci   bez   ďalšieho   aplikovateľný   na   prípad   sťažovateľky.   Je   to   dané skutočnosťou, že v prípade brata sťažovateľky nerozhodol krajský súd o nepriznaní náhrady trov konania na základe § 150 ods. 2 OSP pre bagateľnosť predmetu konania (ako to je v predmetnej veci), ale v zmysle § 150 ods. 1 OSP, teda z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Nález ústavného súdu preto celú vec analyzuje a posudzuje z pohľadu § 150 ods. 1 OSP, teda z odlišného pohľadu ako v predmetnej veci.

Rovnako   tak   samotné   prijatie   na   ďalšie   konanie   sťažnosti   dcéry   sťažovateľky uznesením č. k. I. ÚS 759/2013-8 z 11. decembra 2013 samo osebe ešte neznamená, že sťažnosti musí byť v konečnom dôsledku vyhovené. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že samotný senát I. ÚS po prijatí sťažnosti dcéry sťažovateľky na ďalšie konanie   rozhodol   uznesením   č. k.   I. ÚS 51/2014-7   z 5.   februára   2014,   ktorým   odmietol sťažnosť   R.   H.   založenú   na   analogickom   skutkovom   a právnom   základe   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   ďalej   dodáva,   že   nespochybňuje,   že   za   určitých   okolností   možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   dospieť   aj   v   súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného   súdu,   ktoré   by   svojou   intenzitou   zakladalo   možnosť   vyslovenia   porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t. j.   problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného rozhodnutia vo výroku o trovách konania pristupuje iba celkom   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu (spravodlivé súdne konanie) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté   aj   iné   základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že   vo   svojej   podstate   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   jej   nepriznal   náhradu   trov konania   (právneho   zastúpenia),   ktorá   podľa   jeho   vyčíslenia   predstavuje   97,10 € (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.). Vyčíslená suma trov konania zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania   proti   právoplatným rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vo veciach   týkajúcich   sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia   námietok sťažovateľa smerujúcich   proti   napadnutému   rozhodnutiu   v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany najvyššieho súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd   nezistil,   čo   taktiež   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014