znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 169/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   22.   apríla   2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   R.,   H.   právne   zastúpenej   JUDr. J.   G.,   T.,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cdo 101/2009 z 27. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť H. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. marca 2010 doručená sťažnosť H. R., H. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   čl.   36   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 101/2009 z 27. januára 2010.

  Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Rozsudkom Okresného súdu v Komárne č. k. 9 C 250/2005 - 175 zo dňa 31. 3. 2008 bolo okrem iného rozhodnuté o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.   Sťažovateľka podala proti výroku o náhrade trov konania podaním zo dňa 26. 5. 2008 odvolanie, v ktorom sa domáhala priznania náhrady trov konania.   O náhrade trov konania na základe podaného odvolania rozhodol rozsudkom Krajský súd v Nitre sp. zn. 5 Co 136/2008-202 dňa 4. 3. 2009 tak, že napadnutý rozsudok zmenil tak, že sťažovateľke sa náhrada trov konania nepriznáva.   Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že sťažovateľke vzniklo podľa § 142 ods. 3 O. s. p. právo na náhradu trov konania, aj keď mala čiastočný úspech, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, avšak keďže právny zástupca sťažovateľky si trovy konania nevyčíslil a iné trovy sťažovateľky zo spisu nevyplývali, odvolací súd rozhodol tak, že jej náhradu trov konania nepriznal.   Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 136/2008-202 zo dňa 4. 3. 2009 v časti   týkajúcej   sa   výroku   o náhrade   trov   konania   sťažovateľky   podala   sťažovateľka v zákonnej   lehote   dovolanie,   ktoré   Najvyšší   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   1   Cdo 101/2009 zo dňa 27. 1. 2010 odmietol (sťažovateľke bolo toto uznesenie doručené dňa 5. 3. 2010).  ... Podľa názoru sťažovateľky porušil Najvyšší súd SR v Bratislave pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.....   Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na nasledovné:

  Odvolací súd neumožnil sťažovateľke vyčísliť si trovy konania, najmä trovy právneho   zastúpenia,   v lehote   predpokladanej   ustanovením   §   151   ods.   1   O.   s.   p.,   t.   j. najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým konanie končilo.   Právny zástupca sťažovateľky sa informoval po vyhlásení rozhodnutia na odvolacom súde   telefonicky   o rozhodnutí   odvolacieho   súdu   tak,   aby   v trojdňovej   lehote   stanovenej zákonom vyčíslil trovy konania, pričom mu asistentka senátu prečítala zo zápisnice zo dňa 4. 3. 2009 rozhodnutie v súlade s jeho písomným vyhotovením v rozsudku, čo bol dôvod, prečo trovy konania právny zástupca sťažovateľky ani nevyčísľoval, nebol na to dôvod, pretože neboli sťažovateľke už pri vyhlásení rozhodnutia dňa 4. 3. 2009 odvolacím súdom priznané.   Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľke vzniklo právo na náhradu trov konania, ale nebolo jej priznané len pre nevyčíslenie týchto trov právnym zástupcom,   čo   odvolací   súd   nemohol   urobiť,   pretože   sťažovateľka   mala   na   to   ešte   tri pracovné dni. Iba v prípade, ak by v tejto lehote sťažovateľka trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia nevyčíslila, mohol súd postupovať podľa § 151 ods. 2 O. s. p., t. j. už priznanú náhradu trov nepriznať.   Najvyšší súd SR sa s takýmto postupom odvolacieho súdu stotožnil a skonštatoval, že bolo   povinnosťou   sťažovateľky   vyčísliť   trovy   konania   už   v rámci   odvolania,   pričom neuviedol ani zmienku o tom prečo, keď ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. hovorí niečo celkom iné.   Takéto   stanovisko   Najvyššieho   súdu   SR,   nemajúce   oporu   v zákone,   dokonca je v rozpore   so   zákonom,   konkrétne   s ustanovením   §   151   ods.   1   O.   s.   p.,   nemôže sťažovateľka vnímať inak, než ako nespravodlivosť a veľmi svojvoľný postup súdu.   Súd neaplikoval platné právo v súlade s bežne zaužívanými postupmi, ale použil svojský výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý žiadnym spôsobom neodôvodnil.   Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

  Sťažovateľka práve takto vníma postup všeobecného súdu v súvislosti s rozhodnutím o náhrade trov konania.“     Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:   „Uznesením Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. k. 1 Cdo 101/2009 zo dňa 27. 1. 2010 došlo k   porušeniu ústavného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu (aj porušenie článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. k. 1 Cdo 101/2009 zo dňa 27. 1. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka netrvá na ústnom pojednávaní, súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred Ústavným súdom, náhradu trov konania si uplatňuje v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci (120,23 + 7, 21 x 2 = 254, 88 Eura).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

  Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

  Podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

  Z doterajšej rozhodovacej   činnosti   ústavného súdu   vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako   aj   judikatúru   vo   vzťahu   k čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   36   ods.   1   listiny   skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá účastník   konania   (II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   a do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).   Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 možno dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len   so zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku   z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

  Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vo   veci sp.   zn.   1   Cdo   101/2009 z 27. januára 2010 ako   súd   dovolací   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 4. marca 2009 sp. zn. 5 Co 136/2008 v časti výroku o náhrade trov   konania.   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   okrem   iného   uviedol,   že   dovolaním napadnuté   rozhodnutie   síce   vykazuje   znaky   uznesenia   v zmysle   §   239   ods.   1   písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „len OSP) súčasne však ide o uznesenie o trovách konania,   proti   ktorému   ustanovenie   §   239   ods.   3   OSP   prípustnosť   dovolania   výslovne vylučuje.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   ak   je   konanie   postihnuté   niektorou   z vád vymenovaných v § 237 OSP, možno dovolaním   napadnúť aj   rozhodnutia   vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 OSP vylúčené. Pri skúmaní sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré dovolateľka v dovolaní namietala. Najvyšší súd ako súd dovolací v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:   „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s konštatovaním odvolacieho súdu, že aj keď žalobkyni vzniklo podľa § 142 ods. 3. O. s. p. právo na náhradu trov konania, hoci mala vo veci len čiastočný úspech, pretože rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu,   záviselo   od   úvahy súdu,   náhradu trov   prvostupňového   konania   jej nebolo možné priznať, pretože právny zástupca žalobkyne si trovy konania nevyčíslil a iné trovy žalobkyni zo   spisu   nevyplývali.   Povinnosť   účastníka   vyčísliť   trovy   konania   v zákonnej   trojdňovej lehote od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (v jednom stupni) je spojená s prisudzujúcim výrokom.   Pokiaľ súd účastníkom náhradu trov konania neprizná, nemá právny význam, aby si účastník tieto trovy konania vyčísľoval. Účastníkovi, ktorému súd prvého   stupňa   náhradu   trov   konania   nepriznal,   vznikne   nárok   na   náhradu   trov prvostupňového   konania   až   zmeňujúcim   rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   obsahujúcim prisudzujúci výrok.   V danom prípade súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, účastníkom náhradu trov konania   s poukazom   na   ustanovenie   §   142   ods.   2   O.s.p.   nepriznal.   Preto,   vychádzajúc z vyššie   uvedeného,   nebolo   potrebné,   aby   si   žalobkyňa   do   troch   pracovných   dní   od vyhlásenia   prvostupňového   rozhodnutia   trovy   konania   vyčíslila.   Pokiaľ   však   v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa sa domáhala jeho zmeny aj vo výroku o trovách konania tak, aby jej podľa § 142 ods. 3 O.s.p. bola náhrada prvostupňového konania priznaná, bolo jej procesnou povinnosťou v rámci odvolania tieto trovy konania aj vyčísliť. Pokiaľ tak neurobila, odvolací súd, hoci uznávajúc právo žalobkyne na náhradu trov prvostupňového konania,   bez   ich   vyčíslenia   nemal   relevantný   podklad   pre   vyhlásenie   prisudzujúceho výroku. Preto nepriznaním žalobkyni náhrady trov (prvostupňového) konania odvolací súd svojím postupom neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.).“

Z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľky odmietol a ktorý sťažovateľka napadla, vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní podrobne zaoberal námietkami sťažovateľky. Toto rozhodnutie nemožno preto považovať za neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedla aj v dovolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

  Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

  Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky   po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010