znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 169/09-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   z 1.   októbra   2008   vo   veci vedenej pod sp. zn. VII/2 Gn 26/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   občianskeho   združenia   E. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2009   elektronickou   poštou   a následne   v zákonnej   lehote   poštou   doručená   sťažnosť občianskeho združenia E., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pri   vybavovaní   opakovaného podnetu z 1. októbra 2008 vo veci vedenej pod sp. zn. VII/2 Gn 26/08, ktorý generálna prokuratúra vybavila oznámením č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008 tak, že ho odložila (v pôvodnom znení sťažnosti sťažovateľ v rozpore s jej obsahom označil v petite ako akt porušujúci jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oznámenie generálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gn 26/08-16 z 12. septembra 2008, podaním zo 4. februára 2009 označeným ako „Odstránenie chyby v písaní“ však sťažovateľ túto zjavnú chybu úpravou petitu odstránil, pozn.).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 23. decembra 2007 podal na Úrade boja proti korupcii (ďalej aj „polícia“) trestné oznámenie pre trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 261 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť dekan Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského pri implementácii   projektu   Human   Resources   Akadémia   financovaného   z prostriedkov Európskej   únie.   Vyšetrovateľ   polície   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-4/BPK-B-2008   Sr. z 13. februára 2008 trestné oznámenie odmietol.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   polície   o odmietnutí   trestného oznámenia sťažnosť 25. februára 2008. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) uznesením č. k. VII/2 Gn 26/08-8 sťažnosť zamietol. Podnetom z 15.   apríla   2008   sťažovateľ   požiadal   o preskúmanie   uznesenia   špeciálnej   prokuratúry. Špeciálna   prokuratúra   prípisom   č. k. VII/2 Gn   26/08-16   z 12.   septembra   2008   oznámila sťažovateľovi, že jeho podnet ako nedôvodný odkladá. Opakovaným podnetom z 1. októbra 2008   sťažovateľ   požiadal   generálnu   prokuratúru   o preskúmanie   zákonnosti   vybavenia podnetu. Generálna prokuratúra oznámením č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008 oznámila   sťažovateľovi,   že   jeho   opakovaný   podnet   ako   nedôvodný   odkladá,   pričom v označenom   prípise   uviedla,   že   rozhodnutia   vyšetrovateľa   polície   o odmietnutí   veci a špeciálnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti, ako aj upovedomenie o spôsobe vybavenia podnetu špeciálnou prokuratúrou sú vecne správne, dostatočne odôvodnené a v súlade so zákonom. Podľa generálnej prokuratúry «... V danom prípade sa jedná výlučne o obchodný záväzkový vzťah založený Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku. Na okraj k spôsobu vybavenia podnetu špeciálnym prokurátorom poznamenávam, že špeciálny prokurátor postupoval v súlade s ustanovením § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre, ktorý   ukladá   prokurátorovi   povinnosť   upovedomiť   podávateľa   podnetu   o spôsobe   jeho vybavenia.   Pod   „upovedomením“   pritom   treba   rozumieť   stručnú   informáciu   o výsledku zistení dôvodnosti podaného podnetu a nemožno ho stotožňovať s „odôvodnením“, ktoré je obsahovou náležitosťou rozhodnutí a právnych prostriedkov výkonu dozoru prokurátora.».

Sťažovateľ sa domnieva, že „Následné podnety sťažovateľa podané podľa zákona č. 153/2001 Z. z. nielenže neviedli k náprave, ale založili aj ďalšie porušenie jeho práv. Nakoľko podrobne a zodpovedne sa GP SR zaoberala podnetmi sťažovateľa tento nemôže vedieť, obsah oznámení o vybavení jeho podnetov však vzbudzuje dojem, ako by sa GP SR podnetmi nezaoberala vôbec. Tak oznámenie zo dňa 12. 09. 2008, ako aj oznámenie zo dňa 21.   11.   2008   obsahujú   iba   stručnú   konštatáciu   o zákonnosti   postupu   a rozhodnutí vyšetrovateľa a prokurátora ÚŠP, bez toho, akýmkoľvek spôsobom reagovali na námietky a argumenty sťažovateľa.

GP SR teda pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľa postupovala úplne povrchne.   Svoje   závery   iba   autoritatívne   skonštatovala   bez   toho   aby   ich   vysvetlila a reagovala   na   námietky   sťažovateľa.   GP   SR   tak   namiesto   odstránenia   nedostatkov v činnosti   vyšetrovateľa   a prokurátora   ÚŠP   a vydania   pokynu   na   vykonanie   riadneho a zákonného   vyšetrovania,   tieto   nedostatky   naopak   podporila.   Odmietnutie   trestného oznámenia   pritom   bolo   predčasné   a došlo   k nemu   bez   akéhokoľvek   objasnenia   veci a zadováženia dôkazov, ktoré je samozrejme možné až po začatí trestného stíhania vo veci. Sťažovateľ síce nemá právo, aby bolo jeho trestné oznámenie, sťažnosť a podnety podľa zákona č. 153/2001 Z. z. úspešné, má však právo, aby sa nimi príslušné orgány zodpovedne zaoberali a v súlade so zákonom ich vybavili, pričom na relevantné námietky musia   adekvátne   reagovať   a svoje   závery   a dôvody   odmietnutia   podaní   sťažovateľa dostatočne vysvetliť. GP SR však takto nepostupovala, čím porušila právo sťažovateľa na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal nález, ktorým vysloví porušenie   jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   opakovaného   podnetu z 1. októbra 2008   sp.   zn.   VII/2 Gn 26/08,   zruší   oznámenie   generálnej   prokuratúry č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008, vráti jej vec na ďalšie konanie a súčasne jej uloží povinnosť opätovne vybaviť jeho opakovaný podnet. Sťažovateľ tiež žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov   konania pred ústavným súdom, ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   od generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vyjadrenie k sťažnosti, ako aj predloženie dotknutej spisovej dokumentácie.

Generálny   prokurátor   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 13.   marca   2009   po podrobnom   popise   postupu   orgánov   prokuratúry   v predmetnej   veci   a s   poukazom   na dôvody,   pre   ktoré   opakovaný   podnet   sťažovateľa   z 1.   októbra   2008   oznámením č.   k.   VII/2   Gn   26/08-22   z 21.   novembra   2008   odložil,   vyslovil   názor,   že   sťažnosť sťažovateľa   je   neopodstatnená,   pričom   okrem   iného   poukázal   aj   na   to,   že «...   pod „upovedomením“   treba   rozumieť   stručnú   informáciu   o výsledku   zistení   dôvodnosti podaného   podnetu   a nemožno   ho   stotožňovať   s   „odôvodnením“,   ktoré   je   obsahovou náležitosťou rozhodnutí a právnych prostriedkov výkonu dozoru prokurátora».

Generálny prokurátor zároveň vo svojom vyjadrení uviedol, že „v prakticky rovnakej veci (pre trestné činy nezakladujúce pôsobnosť Špeciálneho súdu) na základe trestného oznámenia   občianskeho   združenia   E.   v súčasnej   dobe   koná   Okresná   prokuratúra Bratislava III pod sp. zn. 1 Pn 878/08. Pretože rozhodnutie o odmietnutí veci vybavovanej Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. VII/2 Gn 26/08   netvorí   prekážku   právoplatne   rozhodnutej   veci   v zmysle   §   9   odsek   1 písmeno e)   Trestného   poriadku,   ak   v tomto   konaní   budú   zistené   nové   skutočnosti odôvodňujúce   zmenu   pôvodného   rozhodnutia,   vo   veci   bude   opätovne   konané   v súlade s Trestným poriadkom (t. č. však na taký postup nie sú dôvody).

Aj   s poukazom   na uvedené   vzhľadom   na subsidiaritu   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej   republiky   vyplývajúcu   z článku   127   odsek   1   Ústavy   Slovenskej   republiky neprichádza do úvahy, aby sa ústavný súd vyjadroval k vecnej správnosti uznesenia polície o odmietnutí   trestného   oznámenia   sťažovateľa.“. Kópiu   uznesenia   Okresnej   prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pn 878/08 z 12. februára 2009 generálny prokurátor pripojil k svojmu vyjadreniu.

K   vyjadreniu   generálneho   prokurátora   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   v podaní   zo 7. apríla 2009, v ktorom okrem iného uviedol, že «GP SR vo svojom stanovisku prezentuje ústavne nesúladný výklad pojmu „upovedomenie“, ktoré chápe ako „stručnú informáciu o výsledku zistení o dôvodnosti podaného podnetu.“ Čl. 152 ods. 4 Ústavy SR však ukladá štátnym orgánom postupovať pri výklade zákonov ústavne súladným spôsobom. V danom prípade je potrebné zohľadniť čl. 46 ods. 1 Ústavy...».

Sťažovateľ ďalej vo svojom   podaní argumentuje tiež tým, že «GP SR   si pritom odporuje, keď tvrdí, že sa plne stotožňuje s odmietnutím trestného oznámenia a zároveň uvádza,   že   „v prakticky   rovnakej   veci...   v   súčasnej   dobe   koná   Okresná   prokuratúra Bratislava III“. Pokiaľ by išlo o tú istú vec a súčasne by bol správny záver vyšetrovateľa, že nebola naplnená skutková podstata trestného činu, tak Okresná prokuratúra Bratislava III koná protiprávne, ba až zneužíva svoju právomoc, keď stíha konanie, ktoré nie je trestným činom. Naopak pokiaľ GP SR má vedomosť o postupe Okresnej prokuratúry Bratislava III a v podmienkach monokratickej prokuratúry voči nej nezakročí, zrejmé je stíhanie vedené dôvodne a teda vyšetrovateľ Úradu boja proti korupcii postupoval nezákonne. Rovnako je rozporné   tvrdenie   GP   SR,   keď   alibisticky   poukazuje   na   možnosť   zistenia   nových skutočností,   súčasne   však   trvá   na   závere,   že   odmietnutie   veci   bolo   dôvodné,   pričom vyšetrovateľ už v tomto štádiu trestného konania skutkový stav zistil dostatočne. Zdrojom nespokojnosti sťažovateľa pritom bola aj tá skutočnosť, že vyšetrovateľ ani len nezačal trestné stíhanie, čím si sám obmedzil možnosť „zistiť nové skutočnosti“ a tak vec riadne preveriť   a vyšetriť.   Štádium   trestného   konania   pred   začatím   trestného   stíhania   pritom poskytuje iba minimálne možnosti na riadne preverenie veci a má slúžiť iba na predbežné posúdenie oznámenia.

Ohľadom trestnej veci, v ktorej koná Okresná prokuratúra Bratislava III, uvádzam, že predmetom konania je tiež nakladanie s prostriedkami poskytnutými na základe tej istej zmluvy, avšak už len s ohľadom na odlišnosti skutkových podstát podľa ust. § 261 TZ a ust. § 225 TZ je zrejmé, že ide o odlišné skutky.

Aj keby však išlo o skutky totožné, nič to nemôže zmeniť na skutočnosti, že práva sťažovateľa na inú právnu ochranu boli postupom a rozhodnutím vyšetrovateľa a GP SR porušené nebola mu poskytnutá žiadna satisfakcia.».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   jeho   právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Zmysel a účel princípu subsidiarity treba chápať tak, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa považoval ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že vo svojej judikatúre opakovane uvádza, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých   úkonov   a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu   zo strany orgánov činných v trestnom   konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd   označených v čl. 127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu   (napr.   III.   ÚS   3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   vychádzal   z uvedených   právnych   názorov   aj   pri   predbežnom prerokovávaní   sťažnosti   sťažovateľa.   Za   podstatný   pre   svoje   závery   pri   predbežnom preskúmaní   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   predovšetkým   obsah   uznesenia   okresnej prokuratúry   sp.   zn.   1   Pn   878/08   z 12.   februára   2009,   ktoré   mu   predložil   generálny prokurátor.   Z označeného   uznesenia   vyplýva,   že   okresná   prokuratúra   zrušila   uznesenie vyšetrovateľa Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   III,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Bratislava III“) sp. zn. ORP-992/OEK-B3-2008 z 10. decembra 2008, ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľa   týkajúce   sa   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   subvenčného   podvodu podľa § 225 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ tým, že ako zástupca   Fakulty   sociálnych   a ekonomických   vied   Univerzity   Komenského   v Bratislave uzatvoril s Ministerstvom školstva Slovenskej republiky zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku vo výške 4 697 560 Sk na implementáciu projektu Human Resources Akadémia,   avšak   daný   projekt   nerealizoval   a finančný   príspevok   použil   na   úhradu   za neexistujúce   plnenia   na   projekte.   Okresná   prokuratúra   týmto   uznesením prikázala vyšetrovateľovi   okresného   riaditeľstva   Bratislava   III   vo   veci   znovu   konať   a rozhodnúť a uložila   mu   doplniť   trestné   oznámenie   najmä   vyžiadaním   listinných   podkladov   na objasnenie skutočností uvedených v trestnom oznámení. Ďalej okresná prokuratúra v tomto uznesení uviedla, že „V tejto súvislosti bude nevyhnutné zabezpečiť do vyšetrovacieho spisu predmetnú zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku a ďalšie listinné dôkazy z ktorých by bol zrejmý spôsob a účel použitia finančných prostriedkov v rámci realizácie uvedeného projektu v rozhodujúcom období. V závislosti od takto vykonaného dokazovania bude možné rozhodnúť podľa § 197 Trestného poriadku, alebo ustáliť právnu kvalifikáciu skutku a rozhodnúť podľa § 199 Trestného poriadku.“.

Ústavný súd považoval za podstatné tiež to, že sťažovateľ podal v predmetnej veci dve trestné oznámenia. Prvé trestné oznámenie z 23. decembra 2007 bolo adresované Úradu boja   proti   korupcii,   odboru   boja   proti   korupcii   Bratislava   a   týkalo   sa   podozrenia   zo spáchania   trestného   činu   poškodzovania   finančných   záujmov   Európskych   spoločenstiev podľa § 261 ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Druhé trestné oznámenie z 29. septembra 2008 bolo adresované Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Bratislava III a týkalo sa podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   subvenčného   podvodu   podľa   §   225   Trestného zákona.

Uvedené trestné oznámenia sťažovateľa sú obsahovo podobné a týkajú sa konania dekana Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského pri implementácii projektu Human Resources Akadémia financovaného z prostriedkov Európskej únie [text ich bodov 1 až 3, v ktorom sa poukazuje na zmluvy uzavreté v súvislosti s implementáciou označeného projektu (zmluva o nájme priestorov, zmluva o nájme prístrojového vybavenia a zmluva   o poskytovaní   služieb   expertov)   je   identický,   pričom   trestné   oznámenie z 23. decembra   2007   obsahuje   aj   bod   4   týkajúci   sa   zmluvy   o koordinácii   projektu uzatvorenej s občianskym združením S.].

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že orgány činné v trestnom konaní, konkrétne vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Bratislava III (konanie vedené pod sp. zn. ORP-992/OEK-B3-2008) a okresná prokuratúra (konanie vedené pod sp. zn. 1 Pn 878/08), konajúce   vo   veci trestného   oznámenia   sťažovateľa,   sú   orgánmi   s plnou   jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného prípadu, vrátane rozhodnutia o tom, či vo veci bude, alebo nebude začaté trestné stíhanie, resp. vznesené obvinenie konkrétnej osobe.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   napriek   odloženiu   opakovaného   podnetu sťažovateľa oznámením generálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gn 26/08-22 z 21. novembra 2008 nepovažuje vec sťažovateľa za skončenú, keďže v skutkovo totožnej veci   naďalej koná vyšetrovateľ okresného riaditeľstva Bratislava III a okresná prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity preto ústavný súd zastáva názor, že v okolnostiach prípadu nie je v jeho právomoci meritórne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie voči označenej osobe a následne bola voči nej podaná obžaloba, pričom toto právo nemožno odvodiť   ani   z niektorého   zo základných   práv   a slobôd.   Preto   postupom   generálnej prokuratúry (ani jej podriadených orgánov) v zásade nemôže dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe a trestné stíhanie bolo zastavené. Sťažovateľovi   zo   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy vyplýva iba právo, aby sa orgány činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali (III. ÚS 261/05),   pričom   v okolnostiach   veci   sťažovateľa   možno   vysloviť   záver,   že generálna prokuratúra sa ústavne akceptovateľným spôsobom jeho vecou zaoberala.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009