znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 169/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   v   konaní   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   D.,   a. s.,   so   sídlom   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. K. B. K., konateľkou obchodnej spoločnosti P., s. r. o., so sídlom   B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   32 Cb/147/2005,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   D.,   a. s.,   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb/147/2005   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb/147/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti D., a. s.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti D., a. s.,   trovy   konania v sume 12 016,60 Sk (slovom   dvanásťtisícšestnásť slovenských korún   a   šesťdesiat   halierov)   na účet   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 169/08 15. mája 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb/147/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   návrhom   doručeným   3.   decembra   2004 Okresnému   súdu   Bratislava II   sa   v zmysle   § 19b   ods.   2   a 3   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky   zákonník   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“) domáhala „ochrany   svojho   dobrého   mena“. Vec   bola   z dôvodu   vecnej   príslušnosti postúpená okresnému súdu, ktorému bola doručená 20. júla 2005, a bola jej pridelená sp. zn. 32 Cb/147/2005.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby ústavný súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3452/08 doručeným ústavnému súdu 12. júna 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dňa 20. 07. 2005 bol prijatý na tunajšom súde návrh na začatie konania v právnej veci žalobcu: D., a. s., proti žalovanému: P., a. s. Dňa 27. 07. 2005 vzniesol zákonný sudca námietku zaujatosti. Predseda súdu rozhodol dňa 03. 08. 2005 opatrením č. 6/05 o pridelení veci na ďalšie konanie a rozhodovanie inému sudcovi obchodného úseku. Dňa 28. 04. 2006 súd uznesením č. k. 32Cb 147/2005-42 vyzval navrhovateľa na odstránenie vád podania. Dňa   06. 06. 2006   pokyn   na   preúčtovanie   súdneho   poplatku.   Dňa   03. 07. 2006   doručil právny zástupca žalobcu oznámenie. Dňa 11. 01. 2007 úradný záznam o tom, že súdny poplatok   za   návrh   nebol   podľa   výpisu   z   banky   ku   dňu   31. 12. 2006   preúčtovaný z Okresného   súdu   Bratislava II   na   účet   tunajšieho   súdu,   nakoľko   spis   bol   postúpený z OS BA II.   Dňa   15. 01. 2007   požiadal   tunajší   súd   opätovne   Okresný   súd   Bratislava II o preúčtovanie súdneho poplatku. Dňa 26. 01. 2007 doručené súdu oznámenie o právnom zastupovaní žalovaného. Dňa 12. 02. 2007 záznam o preúčtovaní súdneho poplatku. Dňa 08. 03. 2007   prípis   právnemu   zástupcovi   žalobcu.   Dňa   28. 03. 2007 doručil   právny zástupca žalobcu presné označenie účastníka konania, ktorého žaluje a zároveň požiadal o predĺženie lehoty na oznámenie pobytu žalovaného, do doby kým nebude táto informácia poskytnutá z Registra obyvateľov Slovenskej republiky. Dňa 04. 06. 2007 doručil právny zástupca žalobcu presnú adresu žalovaného. Dňa 12. 11. 2007 súd vyzval odporcu, aby sa písomne   vyjadril   k   podanému   návrhu.   Dňa   19. 03. 2008   požiadal   právny   zástupca žalovaného o predĺženie lehoty na podanie vyjadrenia sa k podanému návrhu. Do dnešného dňa   nebolo   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcu   ani   nebol   vo   veci   vytýčený   termín pojednávania.

V období od doručenia návrhu na začatie konania do dnešného dňa je predmetné konanie poznačené prieťahmi v konaní, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah,   ktorý   bol   spôsobený predovšetkým   vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcov na   obchodnom   úseku   tunajšieho   súdu.   Vzhľadom   na   vysoký   nápad   v   oddelení   „32Cb" a pretrvávajúci veľký počet nevybavených vecí v oddelení 32Cb sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudkyne a vyšších súdnych úradníkov predĺžili.

Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia   resp.   jednotlivých   obchodných   sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru. Ide o spor, ktorým sa domáha účastník ochrany dobrého mena podľa ust. § 19b ods. 2) a 3) Občianskeho zákonníka.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania nejasne označil odporcu v 1. rade, súd musel vykonať úkony smerujúce k ujasneniu jeho označenia, čo bolo zo strany navrhovateľa oznámené dňa 28. 03. 2007. Dňa 04. 06. 2007 navrhovateľ upresnil aj označenie bydliska odporcu v 2. rade. Na základe čoho mám za to, že prieťahy boli spôsobené aj zo strany navrhovateľa.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 5. júna 2008, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Sťažovateľka zaujala stanovisko k vyjadreniu okresného súdu v podaní z 26. júna 2008 doručenom ústavnému súdu 1. júla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«K   chronológii   konania   sp. zn.   32 Cb/147/2005,   ktorú   uvádza   Okresný   súd Bratislava I, nemá sťažovateľ výhrady.

Okresný súd Bratislava I ako orgán súdnej moci s právomocou a príslušnosťou o veci   samej   rozhodnúť,   mal   a naďalej má   postupovať   s náležitou   „usilovnosťou“   a   vec rýchlo vybaviť. Nadmerné množstvo nevybavených vecí v oddelení „32Cb“, vysoký nápad nových vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka a zákonného sudcu, či nedostatočné personálne obsadenie sudcov na obchodnom úseku Okresného súdu Bratislava I, ktoré ako dôvody „objektívnych prieťahov“ uviedla vo vyjadrení k sťažnosti zo dňa 05. 06. 2008 a predtým   aj v odpovedi   zo   dňa   20. 02. 2008   na   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v   konaní predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava I,   nezbavujú   Okresný   súd   Bratislava I zodpovednosti za pomalé konanie vo veci sp. zn. 32 Cb/147/2005. Okresný súd Bratislava I nebol po dobu viac ako tri roky, ktoré už uplynuli od podania návrhu, schopný vytýčiť na prerokovanie veci samej ústne pojednávanie.

Prieťahy,   vzniknuté   v   konaní   sp. zn.   32 Cb/147/2005,   nemožno   „pripísať“ sťažovateľovi ako účastníkovi konania, nakoľko v priebehu konania vždy v určenej lehote odpovedal   na   výzvy   a   písomnosti   súdu.   Zodpovednosť   Okresného   súdu   Bratislava I za zbytočné prieťahy v konaní vzniká, ak by aj Ústavný súd Slovenskej republiky pokladal podanie žaloby navrhovateľom (sťažovateľom) na nepríslušný Okresný súd Bratislava II za prieťah spôsobený účastníkom konania. Bez ohľadu na prípadné „omeškanie“, ktoré by bolo   možné   pripísať   na   vrub   správania   (konania)   sťažovateľa,   konanie   vo   veci   samej preukázateľne nepostupovalo s náležitou rýchlosťou. Ako príklad sme v sťažnosti zo dňa 29. 04. 2008 uviedli výzvu súdu zo dňa 08. 03. 2007, ktorou súd vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil,   či   odporkyňu   v   2.) rade   žaluje   ako   fyzickú   osobu   alebo   ako   fyzickú   osobu   - podnikateľa a odporučil mu zistiť si pobyt odporkyne v 2.) rade prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky (RO SR), a to v časti ohľadom zistenia pobytu odporkyne v 2.) rade. V záujme urýchleného postupu v konaní a v zmysle ustálenej súdnej praxe mal súd možnosť sám si vyžiadať priamo od RO SR, teda nie sprostredkovane cez sťažovateľa, adresu pobytu odporkyne v 2.) rade [zistenie pobytu odporkyne sa zbytočne predĺžilo o čas doručenia   výzvy   navrhovateľovi   (sťažovateľovi),   čas   vybavenia   žiadosti   sťažovateľa Registrom   obyvateľov   SR   a   doručenia   potvrdenia   o   pobyte   odporkyne   v   2.) rade sťažovateľovi a čas doručenia odpovede sťažovateľa súdu].

Porušovateľom namietané údajné zavinenie sťažovateľa [nejasné označenie odporcu v 1.) rade] neobstojí. Ide zrejme o chybu v písaní, nakoľko k oprave označenia odporcu v 1.) rade   Okresný   súd   Bratislava I   sťažovateľa   nikdy   nevyzýval   (?!).   Vec   bola   prijatá na Okresnom   súde   Bratislava I   dňa   20. 07. 2005.   Hoci   bol   návrh   na   začatie   konania pôvodne   podaný   na   nepríslušný   Okresný   súd   Bratislava II   ešte   dňa   03. 12. 2004, od postúpenia spisu na Okresný súd Bratislava I až do podania ústavnej sťažnosti uplynuli takmer tri roky, počas ktorých porušovateľ nevykonal žiaden úkon, smerujúci k prejednaniu a rozhodnutiu veci samej.

Sťažovateľ v petite sťažnosti zo dňa 29. 04. 2008 omylom uviedol nesprávnu spisovú značku   konania   na   Okresnom   súde   Bratislava I,   a   to   sp. zn.   32 Cb/174/2005   namiesto správnej sp. zn. 32 Cb/147/2005. Z uvedeného dôvodu opravujeme petit ústavnej sťažnosti zo dňa   29. 04. 2008,   doručenej   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   02. 05. 2008 a nakoľko podaním tohto vyjadrenia vznikli sťažovateľovi ďalšie trovy právneho zastúpenia, zároveň meníme petit sťažnosti v časti náhrady trov konania.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. 32 Cb/147/2005 je návrh, ktorým sa sťažovateľka domáha ochrany svojho dobrého mena v zmysle § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Z obsahu súvisiaceho súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej alebo právnej zložitosti   veci.   Na   zložitosť   veci   nepoukázal   v súvislosti   s namietanými   prieťahmi v označenom konaní ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 12. júna 2008.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania   prispelo   k predĺženiu doby   prerokovania   uvedenej   veci   predovšetkým   v dôsledku   nedostatkov   v zákonom predpísaných náležitostiach ňou podaného návrhu na začatie konania. Sťažovateľka bola na odstránenie nedostatkov návrhu vyzvaná uznesením okresného súdu z 28. apríla 2006. Vo   svojom   oznámení   doručenom   okresnému   súdu   3.   júla   2006   okrem   iného   uviedla: „Podľa nášho názoru je petit návrhu na začatie konania zo dňa 03. 12. 2004 dostatočne zrozumiteľný   a určitý.“ Na   druhej   strane,   po   zmene   jej   právneho   zástupcu   (26. januára 2007)   podaním   z 26. marca 2007   okresnému   súdu   oznámila,   že „odporkyňu   v 2.) rade žalujeme   ako fyzickú osobu“,   a súčasne požiadala o predĺženie   lehoty   na oznámenie jej pobytu, čím fakticky odstraňovala okresným súdom vytknuté nedostatky návrhu.

Okrem týchto skutočností treba na ťarchu sťažovateľky pripísať aj skutočnosť, že návrh podala 3. decembra 2004 na miestne nepríslušnom súde a až 20. júla 2005 bola vec postúpená miestne príslušnému okresnému súdu, čím došlo k spomaleniu priebehu konania o viac ako sedem mesiacov.

Podiel sťažovateľky na spomalení doterajšieho priebehu napadnutého konania zobral ústavný súd do úvahy pri celkovom vyhodnocovaní konania z pohľadu, či v ňom došlo k zbytočným prieťahom, ako aj pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Okresný súd 28. apríla 2006, teda až po uplynutí deviatich mesiacov od postúpenia návrhu od miestne nepríslušného Okresného súdu Bratislava II (20. júl 2005), uznesením vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov návrhu pod následkom odmietnutia podania. Sťažovateľka   na   výzvu   reagovala   podaním   z   30.   júna   2006,   avšak   vytknuté nedostatky návrhu neodstránila.

Okresný súd 8. marca 2007 teda až po uplynutí ďalších viac ako ôsmich mesiacov opäť   vyzval   sťažovateľku   na   upresnenie   označenia   a oznámenia   bydliska   žalovaného v II. rade.

Ústavný súd dospel k záveru, že tento postup okresného súdu nemožno považovať za efektívny, t. j. zodpovedajúci zásade účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konania. Okresný súd sa vo svojej odpovedi sťažovateľke z 20. februára 2008 za prieťahy v konaní ospravedlnil.

V súvislosti s nedostatočnou efektívnosťou postupu okresného súdu v napadnutom konaní   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   to,   že   okresný   súd   ani   po takmer   troch   rokoch od začiatku konania nenariadil vo veci samej ani jedno pojednávanie.

Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu spočívajúcu v poukazovaní na vysoký nápad vecí a personálne problémy konkretizované konštatovaním, že „vzhľadom na   vysoký   nápad   v oddelení   32 Cb   a pretrvávajúci   veľký   počet   nevybavených   vecí v oddelení   32 Cb   sa   jednotlivé   časové   úseky   medzi   úkonmi   sudkyne   a vyšších   súdnych úradníkov predĺžili“.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06) nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť, že Slovenská   republika nevie   alebo nemôže   v čase   konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie   uplatnenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Technicko-organizačné   problémy   orgánov   verejnej   moci   nemožno   prenášať na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   32 Cb/147/2005   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala   na „neistotu a nespravodlivosť“, ktorá vyplýva zo situácie, že okresný súd za neprimeranú dobu vec nerozhodol a ani plynulo nekonal v „jej“ spore, ktorého predmetom je ochrana dobrého mena sťažovateľky.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 32 Cb/147/2005 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, čiastočný podiel sťažovateľky na spomalení priebehu konania, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   15 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. K. B. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 3 176 Sk, t. j. spolu 9 528 Sk, čo spolu s režijným paušálom 3 x 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 10 098 Sk. Keďže advokátka   je   platcom   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“),   uvedená   suma   bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného   paušálu   boli   priznané   v celkovej   sume 12 016, 60 Sk.

Náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom za úkon právnej služby spočívajúci v ďalšej porade s klientom ústavný súd sťažovateľke nepriznal, pretože dospel k názoru, že povaha a náročnosť predmetnej veci potrebu takéhoto úkonu právnej služby nesignalizuje.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008