znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 169/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29. novembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. Ľ. Č., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C 186/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ľ. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 186/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 186/03 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Ľ. Č. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný   súd   Košice   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Ľ.   Č.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   M.   K.,   K.,   do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 169/05-11   z   8. júna 2005   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 186/03.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedom, podaním sp. zn. Spr 2372/05 zo 7. júla 2005.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedol:

„Na Vašu žiadosť č. j. IV. ÚS 169/05-15 zo dňa 23. 6. 2005 o podanie vyjadrenia vo veci   sťažnosti   Ing.   Ľ.   Č.   na   porušenie   jej   práva   na   prerokovanie   veci   vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 20 C 186/2003 bez zbytočných prieťahov Vám oznamujem, že podanie   sťažovateľky,   ktorá   v   konaní   20 C 186/2003   vystupuje   na procesnej   strane navrhovateľky   napadlo   na   súd   24. 6. 2003.   Predmetom   konania   je určenie   neplatnosti výpovede z pracovného pomeru.

Dňa   24. 10. 2003   navrhovateľka   zaslala   tunajšiemu   súdu   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadala, aby súd nariadil odporcovi až do rozhodnutia súdu vo veci samej zdržať sa akýchkoľvek zásahov do pracovnoprávnych vzťahov navrhovateľky s tým, že pracovný pomer naďalej trvá.

Dňa 20. 10. 2003 súd vyzval odporcu na vyjadrenie sa k podanému návrhu a dňa 27. 10. 2003 tunajšiemu súdu bolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu ako aj doplnenie vyjadrenia zo dňa 29. 10. 2003.

Súd uznesením zo dňa 4. 11. 2003 vyzval navrhovateľku v súlade s ust. § 43 O. s. p., aby v lehote 10 dní doplnila svoj návrh zo dňa 24. 10. 2003 o opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežného opatrenia, podmienky dôvodnosti návrhu, ktorému sa má poskytnúť ochrana, odôvodniť nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy a uviesť presný petit návrhu, čoho sa domáha - ako žiada, aby súd rozhodol predbežným opatrením ako aj čoho sa mieni domáhať vo veci samej.

Na   základe   tohto   uznesenia   navrhovateľka   dňa   26. 11. 2003   zobrala   návrh na vydanie predbežného opatrenia späť.

Súd   uznesením   zo   dňa   30. 1. 2004   konanie   o   vydanie   predbežného   opatrenia zastavil. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 1. 3. 2004. Súd uznesením zo dňa 3. 3. 2004 nariadil pojednávanie na deň 31. 5. 2004. Po nariadení pojednávania súd vykonával šetrenia za účelom zistenia majetkových pomerov navrhovateľky prostredníctvom Krajského riaditeľstva PZ, Dopravný inšpektorát K. ako aj Geodetického a kartografického ústavu, oddelenie katastra.

Pred samotným pojednávaním, dňa 13. 4. 2004, navrhovateľka opätovne doručila návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   v   ktorom   žiadala   zaviazať   odporcu,   aby   jej mesačne vyplácal sumu 3 000.- Sk, zrejme ako časť odmeny.

Dňa 4. 5. 2004 bolo doručené podanie navrhovateľky, v ktorom uvádza ďalšie nové skutočnosti (viď č. l. 115 spisu).

Dňa 31. 5. 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, avšak z dôvodu zlyhania záznamovej techniky po 1 hod. a 15 minútach bolo odročené na deň 28. 6. 2004 a účastníci termín pojednávania vzali na vedomie.

Dňa 7. 6. 2004 došlo súdu vyjadrenie odporcu k vydaniu predbežného opatrenia, na základe ktorého súd vyzval odporcu, aby v lehote 15 dní predložil majetkové priznanie navrhovateľky   a   zároveň   vyžiadal   z   Dopravného   inšpektorátu   K.   správu   o   vlastníctve motorových   vozidiel   navrhovateľky   a   jej   manžela   ako   aj   správu   o   vlastníctve,   resp. o predaji rodinného domu z Katastrálneho úradu v Ž. a Daňového úradu v Ž. o podaní daňového priznania na daň z prevodu nehnuteľnosti.

Ústne   pojednávanie   konané   dňa   28. 6. 2004   bolo   opätovne   odročené   na   deň 19. 10. 2004   za   účelom   zabezpečenia   dôkazných   materiálov,   ktoré   navrhla   vykonať navrhovateľka, resp. jej právny zástupca uvedené, na č. l. 147 spisu.

V   termíne,   do   následného   pojednávania   dňa   19. 10. 2004,   súd   zabezpečil požadované dôkazné materiály a na základe vykonaných dôkazov považoval za potrebné vykonať ďalšie dôkazy a z toho dôvodu pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa 19. 11. 2004 súd uznesením zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia s odôvodnením, že navrhovateľka nepreukázala naliehavosť potreby vydania predbežného opatrenia   a   ani   neosvedčila   všetky   skutočnosti   potrebné   na   vydanie   predbežného opatrenia.

Voči tomuto uzneseniu navrhovateľka podala dňa 19. 11. 2004 odvolanie, na základe ktorého   vec   bola   dňa   8. 2. 2005   predložená   odvolaciemu   súdu,   ktorý   uznesenie o predbežnom opatrení zrušil a vec vrátil dňa 7. 4. 2005 na nové prejednanie.

Dňa   2. 5. 2005   súd   vyžiadal   potvrdenie   z   Úradu   práce,   soc.   vecí   a   rodiny   K. o evidencii   navrhovateľky   ako   aj   prehlásenie   od   navrhovateľky,   či   je   zamestnaná   ako aj kópie výplatných pások od odporcu.

Po   obdržaní   všetkých   dôkazných   materiálov   a   po   ich   oboznámení   sa   súd   vydal predbežné   opatrenie,   ktorým   odporcu   zaviazal   poskytovať   navrhovateľke   časť   odmeny za prácu.

Voči tomuto predbežnému opatreniu sa odporca odvolal. K danému odvolaniu navrhovateľka doručila dňa 17. 6. 2005 vyjadrenie. Dňa 7. 7. 2005 bol spis postúpený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Po   právnej   i   skutkovej   stránke   vec   nie   je   zložitá,   ale   vzhľadom   na   množstvo procesných   úkonov,   ako   aj   zabezpečovanie   dôkazových   materiálov,   lehota   na   jeho vybavenie je primeraná.

Čo sa týka prekážok podľa § 107 a nasl. O. s. p. tieto sa v konaní nevyskytli. Prieťahy   v   konaní   nepovažujem   za   zbytočné   prieťahy   spôsobené   súdom.   Jediné dlhšie obdobie, od 19. 11. do 8. 2. 2005, ktoré je poznamenané nečinnosťou súdu bolo spôsobené odchodom zákonnej sudkyne JUDr. P. do dôchodku.“

Procesné   úkony,   ktoré   uviedol   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd pri previerke súdneho spisu, ktorú vykonal na okresnom súde 10. novembra 2005.

Navyše zistil,   že Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 7. septembra 2005 vrátil spis okresnému súdu spolu s rozhodnutím zo 4. augusta 2005, ktorým uznesenie okresného súdu o predbežnom opatrení z 30. mája 2005 potvrdil.

Ďalej   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci   14. októbra 2005   rozhodol   tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   v   stanovenej   lehote   nevyjadril   k stanovisku predsedu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote... podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03 a II. ÚS 66/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02 a IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 20 C 186/03 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru. Podľa názoru ústavného súdu ide o štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, ktorá nevykazuje osobitné znaky právnej a skutkovej zložitosti, podklad pre rozhodnutie tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a   používaná   právna   úprava,   ktorá   je   obsiahnutá   najmä v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na to, že ide o skutkovo a právne zložitú vec. Na druhej strane   je   vychádzajúc   z   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 151/04)   potrebné   uviesť, že takýto spor vyžaduje od všeobecného súdu osobitne starostlivý prístup, pretože v tomto konaní sa poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený) právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Hoci ústavný súd na jednej strane konštatuje sťažovateľkin aktívny prístup k súdnemu konaniu a záujem   oň   (vo   februári   2004   a   máji   2005   žiadala   okresný   súd,   aby   vo   veci   konal), na druhej strane zistil, že doterajšia doba konania bola ovplyvnená čiastočne i jej úkonmi, na   ktoré   musel   okresný   súd   reagovať.   Platí   to   o   jej   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia   (24. októbra 2003),   ktorý   vzala   po   výzve   okresného   súdu   26. novembra 2003 späť.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   bral   do   úvahy   aj   to,   že   ako účastníčka   konania   nesporne   má   právo   na   procesné   úkony,   ktoré   urobila.   V   dôsledku uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša   zodpovednosť   za   predĺženie konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť zaň v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní, pričom   vzniknuté   prieťahy posudzoval   najmä s prihliadnutím   na námietky   sťažovateľky „... že napriek zákonnej lehote 30 dní na rozhodnutie o predbežnom opatrení (§ 75 ods. 4 O. s. p.) konajúci súd o predbežnom opatrení rozhodol až po uplynutí 203 dní (...)“, pričom sťažovateľka poukazuje aj na to, že nadriadený súd navyše jeho rozhodnutie pre „závažné pochybenia“ 28. februára 2005 zrušil. Podľa sťažovateľky od podania návrhu uplynul viac ako jeden rok a za toto obdobie „... súd nedokázal náležite rozhodnúť ani len o dočasnej úprave práv a povinností účastníkov konania“.

Ústavný súd konštatuje, že na konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) ustanovuje pomerne krátku zákonnú lehotu, počas ktorej je potrebné o návrhu na predbežné opatrenie rozhodnúť (najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu na predbežné opatrenie (§ 75 ods. 4 OSP), ak sa má dosiahnuť účel a zmysel   tohto   zabezpečovacieho   inštitútu   v   občianskom   súdnom   konaní   (napr. IV. ÚS 105/04, IV. ÚS 124/05), čo v prípade okresného súdu nebolo dodržané, pretože o návrhu sťažovateľky z 13. apríla 2004 rozhodol až 19. novembra 2004, toto rozhodnutie bolo na základe podaného odvolania nadriadeným súdom zrušené a o predbežnom opatrení právoplatne rozhodol až 30. mája 2005, teda po uplynutí viac ako 13 mesiacov od podania návrhu.

Okrem toho ústavný súd zistil, že okresný súd bol vo veci aj nečinný bez akejkoľvek zákonnej   prekážky,   a to   v období   od   24. júna 2003,   t.   j.   od   doručenia   žaloby okresnému súdu,   do   20. októbra 2003,   keď   vyzval   žalovanú   na   vyjadrenie   k   žalobe, a od 19. novembra 2004,   keď   proti   jeho   rozhodnutiu   o   predbežnom   opatrení   podala sťažovateľka   odvolanie,   do   8. februára 2005,   keď   predložil   spis   krajskému   súdu na rozhodnutie o odvolaní, čo priznal aj jeho predseda vo svojom vyjadrení.

Hoci   okresný   súd   v   priebehu   konania   nariadil   viac   pojednávaní   a v   merite   veci aj 14. októbra 2005 rozhodol, toto rozhodnutie dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť.

Vychádzajúc   z   uvedených   zistení   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   došlo   neefektívnym   konaním a nekonaním   okresného   súdu,   ústavný   súd   mu   prikázal   vo   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 000 Sk,   ktoré   odôvodnila   najmä   tým,   že „Od   apríla   2004   Okresný   súd   Košice I nerozhodol ani len o predbežnom opatrení a tým nedošlo k náležitej súdnej ochrane práv a právom chránených záujmov sťažovateľky (...)“.

Podľa § 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Z ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   výrok   o   porušení   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázaní   povinnosti   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a priznaní úhrady trov konania za dostatočné opatrenia na nápravu stavu spôsobeného porušením označených práv. Do úvahy zobral najmä celkovú dĺžku sporu (dva roky), ako aj to, že sťažovateľkou namietané konanie o predbežnom opatrení v čase prejednávania sťažnosti na ústavnom súde bolo už právoplatne skončené.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   K. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2005 (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   vyhlášky   č. 279/2005   Z.   z.   (ďalej   len   „vyhláška“)   vo   výške 2 501 Sk   a   2 x   150 Sk   režijný   paušál   (§ 16   ods. 3   vyhlášky). Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2005