znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 169/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. D., bytom S., vo veci porušenia jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 730/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 458/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. D.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2004 doručená sťažnosť V. D., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 730/00 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 458/02.

Porušenie uvedeného základného práva vidí sťažovateľ v tom, že okresný súd v jeho právnej veci v napadnutom konaní „... nebral do úvahy moje dôkazné návrhy a prednesy, ktoré som pred súdom robil, či už ja alebo moja zástupkyňa manželka Z. D.“. V označenom konaní sa sťažovateľ domáhal vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou previedla jeho nebohá   sestra   spolu   s jej   už   tiež   nebohým   manželom   rodinný   dom   s príslušenstvom na kupujúcich. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 730/00 zo 14. júna 2002 jeho žalobu zamietol. Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 458/02 z 9. februára 2004 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „Ako som ja porozumel z týchto rozsudkov a hlavne z rozsudku krajského súdu žaloba mi bola zamietnutá preto, že ja nemôžem mať právny záujem na vedení sporu o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela moja neb. sestra aj   so sestrou   s manželmi   T.,   lebo   i   keby   sa   podľa   názoru   krajského   súdu   vyslovila neplatnosť   kúpnej   zmluvy   ja   by   som   po   sestre   nededil.   Nestotožňujem   sa   s   názorom krajského súdu, lebo ja by som po sestre dedil, ale nie len z toho dôvodu, som mal právny záujem na vedení sporu, ale mal záujem na tom, aby zmluva bola vyslovená za neplatnú a aby potom nastúpilo dedičské konanie po mojej sestre i z toho dôvodu, že ja vo vzťahu k mojej sestre som mal pohľadávky, ktoré i v tom prípade, žeby som nebol dedičom by som si v dedičskom konaní po sestre uplatnil proti tomu, kto bol pribratý do konania ako dedič.“

Vo   vzťahu   k namietanému   postupu   krajského   súdu   sťažovateľ   uviedol: „Ja   si myslím, že toto moje právo bolo porušené tým, že napríklad, i keď som výslovne žiadal krajský súd v Prešove, aby nebolo konané o odvolaní do tej doby kým sa nevyzdraví moja manželka, ktorá ako moja zástupkyňa a ktorá chcela byť osobne prítomná na pojednávaní, krajský súd napriek tomu vo veci konal bez účasti mojej či mojej zástupkyne a vo veci rozhodol. Krajský súd tak mohol urobiť ak by nebolo mojej žiadosti, ktorej som tlmočil svoj názor, že nesúhlasím konať v neprítomnosti mojej zástupkyne.“

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá ústavný súd právomoc preskúmavať postup okresného súdu, pretože o odvolaní proti jeho rozsudku rozhodoval krajský súd. Z toho dôvodu sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten, kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré mu   sú   dostupné   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (mutatis   mutandis   I. ÚS 48/00, I. ÚS 8/01). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00). Ak sa sťažovateľ domnieva, že krajský súd porušil jeho označené základné právo, keď napriek jeho výslovnej žiadosti konal vo veci v jeho neprítomnosti, resp. neprítomnosti jeho zástupkyne, mohol proti rozhodnutiu odvolacieho súdu ešte podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok a uplatniť dovolací dôvod –zmätočnosť podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   dáva (napr. právo   zúčastniť   sa   pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy   a   pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (napr. II. ÚS 102/04).

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP. Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie konkrétne procesné práva, ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   za   účelom   ochrany   jeho   práv   a právom chránených záujmov, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený (I. ÚS 43/01).

Ústavný   súd   nezistil   takú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   ktorá   by   bola   v rozpore s týmto   jeho   právnym   názorom.   Naopak,   v spojitosti   s tým   poukazuje   aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000, v zmysle ktorého „Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež   zakladá   samostatný   dovolací   dôvod   podľa   § 241   ods.   2   písm.   a)   OSP   aj   vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.   Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov“.

Sťažovateľ   však   dovolanie   proti   napadnutému   postupu   krajského   súdu   nepodal a priamo   sa   obrátil   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   v ktorej   tvrdí   také   porušenie   jeho procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   volil   medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný   súd   uzavrel,   že v jeho veci   nie   je daná   jeho   právomoc   [čl.   127   ods.   1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP].

Preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   už   po   jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach dňa 19. mája 2004