znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 168/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., zastúpeného advokátom Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   č. k.   8 Co 188/2013-55 z 19. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra 2014 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 188/2013-55 z 19. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 296/2012 zo 7. marca 2013 bol zamietnutý návrh sťažovateľa   na   určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu   (§ 42a   Občianskeho   zákonníka). O odvolaní sťažovateľa proti uvedenému prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom   č. k.   8 Co 188/2013-55   z 19.   septembra   2013   tak,   že   ho ako   vecne   správny potvrdil.

Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že „Okresný   súd   aj   krajský   súd   ako   súd   odvolací nevyhoveli môjmu návrhu z dôvodov údajnej prekluzie, lebo som návrh podal po uplynutí lehoty na včasné podanie návrhu s poukazom na kúpnu zmluvu, ktorá bola uzatvorená dňa 25. 9. 2013 medzi spoločnosťou V., s. r. o. a odporkyňou, ktorá bola do 23. 9. 2009 jedinou konateľkou   a   spoločníčkou   tejto   spoločnosti.   Za   povšimnutie   stojí   tá   skutočnosť,   že   od 24. 9. 2009 sa stal konateľom a spoločníkom spoločností V. V., ktorý do tej doby vykonával všetky úkony a prakticky on viedol spoločnosť V. s. r. o. Je to známy podvodník medzi podnikateľmi. Ja osobne som s ním dojednával predaj dreva, ktoré som rezal pre V. s. r. o., ktoré tento podvodník predal a peniaze mi nedal. V. V. a odporkyňa z titulu postavenia vo fy V.   s. r. o.   vedeli   o finančnom   stave   tejto   spoločnosti,   vedeli,   že   spoločnosť   mi   dlhuje za drevené výrobky, ktoré som pre nich zhotovil a aj to, že prevzali peniaze od odberateľa, ale mne odmietli uhradiť fakturovanú čiastku. Odpredajom motorového vozidla sa chceli vyhnúť úhrade faktúr, ktoré som uplatnil a predložil. Predložená kúpna zmluva na motorové vozidlo   jednoznačne   dokazuje,   že   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   predmetu   zmluvy z predávajúceho   (V.   s. r. o.)   na   kupujúceho   nastane   po   prepise   predmetu   zmluvy. Poukazujem na to, že prepis auta z fy V. na R. S. bol uskutočnený dňa 7. 10. 2009, teda žaloba bola podaná včas v lehote určenej v § 42a ods. 2 OZ. Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetu zmluvy dňa 25. 9. 2009 neobstojí Je svojvoľné a porušuje moje základné právo na spravodlivý proces tak, ako to je uvedené v čl. 5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   a   najmä   je   nespravodlivé   v   snahe pomôcť odporkyni a mňa poškodiť. V odvolaní, ktoré som podal proti rozsudku okresného súdu, sa odvolací súd vôbec nezaoberal otázkou prevodu motorového vozidla z fy V. s. r. o. na žalovanú. Odvolací súd konal svojvoľne, keď vyslovil, že žaloba je podaná oneskorene a to   po   uplynutí   lehoty   3   rokov   od vzniku   právneho   úkonu.   Toto   rozhodnutie   je   krajne nespravodlivé,   keď   neumožňuje   rozhodnúť   zákonným   spôsobom   uvedeným   v   žalobe a v odvolaní, ktoré som podal proti rozsudku okresného súdu.“.

Podľa sťažovateľa „Spôsob, ktorým rozhodol v tejto veci krajský súd, je potrebné hodnotiť   ako   svojvoľný   opomínajúci   skutočný   účel   relevantnej   právnej   normy   a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu mi tento súd odňal právo domáhať sa spravodlivej súdnej ochrany zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby o jeho sťažnosti rozhodol tak, že zruší napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a vec   vráti   krajskému   súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľ domáha aj priznania úhrady trov konania v sume 137,97 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   (návrhu)   ide   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   verejnej   moci,   resp.   jeho   rozhodnutím   nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol na základe   jeho   odvolania   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   7 C 296/2012 zo 7. marca 2013. Uvedeným prvostupňovým rozsudkom bol zamietnutý návrh sťažovateľa, ktorým   sa   domáhal   určenia,   že   právny   úkon   (kúpna   zmluva)   týkajúci   sa   prevodu motorového vozidla..., z obchodnej spoločnosti V., s. r. o., ako predávajúcej na odporkyňu ako kupujúcu, je voči nemu právne neúčinný.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   považuje   za   porušenie   svojho   práva na spravodlivé súdne konanie to, že krajský súd „v snahe poškodiť ho a pomôcť odporkyni“ sa   vôbec   nezaoberal   otázkou   prevodu   motorového   vozidla   z obchodnej   spoločnosti V., s. r. o.,   na   odporkyňu.   Svojvoľnosť   postupu   odvolacieho   súdu   spočíva   podľa sťažovateľa v tom, keď vyslovil, že návrh bol podaný oneskorene po uplynutí troch rokov, odkedy   dlžník   právny   úkon   urobil.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   rozhodnutie   o nadobudnutí vlastníckeho   práva   k predmetu   zmluvy   25.   septembra   2009   neobstojí,   keďže   prepis predmetného automobilu na odporkyňu bol uskutočnený až 7. októbra 2009, teda návrh bol podaný podľa neho včas, a to v lehote ustanovenej v § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by okresným   súdom   aplikovaný   postup   pri   hodnotení   dôkazov,   s   ktorým   sa   krajský   súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   súlade   s   jeho právomocami podľa čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd taktiež nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou   úpravou.   Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal s odvolacími dôvodmi   sťažovateľa a náležite odôvodnil   svoje závery, že nejde o prípad uvedený v § 205a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa   týkajú   podmienok   konania,   vecnej   príslušnosti   súdu,   vylúčenia   sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich   účastník   konania   bez   svojej   viny   nemohol   označiť   alebo   predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V spojitosti s tým považuje ústavný súd za ťažiskovú najmä tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol:

„Odvolací súd udáva, že navrhovateľ v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nikdy netvrdil,   ani   potom,   čo sa súd prvého   stupňa   oboznámil   s vyjadrením   odporkyne k veci   zo   dňa   3.   12.   2012   /v ktorom   odporkyňa   deklarovala   nadobudnutie   vlastníckeho práva k predmetnému osobnému motorovému vozidlu dňa 25. 9. 2009/, ani potom, čo sa súd prvého stupňa oboznámil s dôkazmi a to kúpnou zmluvou zo dňa 25. 9. 2009, potvrdenkou zo dňa 25. 9. 2009 o zaplatení kúpnej ceny 22.000 eur, že vlastnícke právo k predmetu kúpnej   zmluvy   zo   dňa   25.   9.   2009   neprešlo   na   odporkyňu   dňa   25.   9.   2009,   ale   až 7. 10. 2009.   Odvolací   súd   mal   za   to,   že   navrhovateľ   bol   súdom   prvého   stupňa   riadne poučený   podľa   § 120   ods. 4   OSP   a s poukazom   na   odvolacie   dôvody   nejde   o prípad uvedený v § 205a písm. a, b, c, d OSP, preto navrhovateľ nemohol túto skutočnosť uplatniť v odvolacom konaní.“

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   napadnutým   rozsudkom krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do   postupu   a rozhodnutí súdov,   a tak vyslovovať porušenie základných   práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd preto rozhodol o sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014