znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 168/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. S., N., zastúpenej advokátkou JUDr. M. T., M., ktorou namietala   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice - okolie   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 83/2004, za účasti Okresného súdu Košice - okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 83/2004   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 83/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000 Sk   (slovom pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice - okolie p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice - okolie   j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   S. trovy   konania v sume   6 732   Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej právnej zástupkyne JUDr. M. T., M, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 168/08 z 15. mája 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   A.   S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 83/2004.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania „o odstránenie   neoprávnenej   stavby... a   zaplatenie   náhrady   za   neoprávnené   užívanie nehnuteľnosti“ začatého na jej návrh podaný 22. apríla 2004 okresnému súdu.

Sťažovateľka   uviedla,   že „ani   po   viac   ako   štyroch   rokoch   nie   je   uvedená   vec právoplatne ukončená“.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu boli porušené jej označené práva, a súčasne žiadala, aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať bez   zbytočných   prieťahov,   priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 35 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. V 316/2008 doručeným ústavnému súdu 16. júna 2008, kde v závere uviedol, že „vo veci sa konalo a v prípade, ak by bola vo veci zistená nečinnosť, je potrebné brať do úvahy   enormnú   zaťaženosť   sudcov.   V prípade   prejednávajúcej   sudkyni   je   stav   v jej senáte k 31. 5. 2008 377 vecí.“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   nevyužila   možnosť   vyjadriť   sa   k stanovisku okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 83/2004 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 22. apríla 2004   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   návrh   na začatie   konania „o odstránenie   neoprávnenej   stavby...   a zaplatenie   náhrady   za   neoprávnené   užívanie nehnuteľnosti“,

- 20. mája 2004 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku (sťažovateľka tak urobila 21. júna 2004),

- 22. júla 2004 okresný súd vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu (odporca tak urobil 4. augusta 2004),

- 2. októbra 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 19. október 2004, ktoré bolo odročené na 22. november 2004,

- 22. novembra 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré po vykonanom dokazovaní bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   sťažovateľka   predloží   súdu   stanovisko k uskutočnenému pojednávaniu (sťažovateľka tak urobila 13. decembra 2004),

- 12. mája 2005 okresný súd zaslal stanovisko   sťažovateľky   z 13. decembra 2004 na vyjadrenie odporcovi (odporca tak urobil 26. mája 2005),

- 5. novembra 2005   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   9. január 2006. Toto   pojednávanie   bolo   po   vykonanom   dokazovaní   odročené   na   neurčito   s tým,   že sťažovateľka predloží súdu písomné stanovisko (sťažovateľka tak urobila 24. januára 2006),

- 13. mája 2006   okresný   súd   zaslal   vyjadrenie   sťažovateľky   z 24. januára 2006 odporcovi,

- 26. mája 2006   okresný   súd   vyžiadal   z príslušného   notárskeho   úradu   odpisy notárskych zápisníc (notársky úrad tak urobil 14. júna 2006),

- 22. júna 2006 okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. október 2006. Toto pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené na 20. november 2006 s tým, že sťažovateľka predloží súdu písomné stanovisko (sťažovateľka tak urobila 31. októbra 2006),

- 20. novembra 2006   sa   na okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania   z odboru   geodézie a kartografie,

- 6. augusta 2007 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z príslušného odboru a určil   znalcovi, aby v lehote 60 dní od doručenia uznesenia predložil znalecký posudok (uznesenie bolo znalcovi doručené 9. augusta 2007),

- 18. októbra 2007 bol znalcovi doručený predmetný spis s upozornením, že lehota na vypracovanie znaleckého posudku mu uplynie 20. decembra 2007,

- 7. februára 2008   okresný   súd   urgoval   u ustanoveného   znalca   predloženie znaleckého posudku,

- 5. marca 2008   okresný   súd   opätovne   urgoval   u   znalca   predloženie   znaleckého posudku,

- 21. apríla 2008 znalec vrátil spis bez vypracovania znaleckého posudku,

- 12. mája 2008   okresný   súd   odvolal   pôvodne   ustanoveného   znalca   a ustanovil nového znalca na vypracovanie znaleckého posudku, určiac mu na to lehotu 30 dní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 207/05).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že vzhľadom na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrhu na odstránenie neoprávnenej stavby a o zaplatenie   náhrady   za   neoprávnené   užívanie   časti   nehnuteľnosti,   existujúcu   právnu úpravu a skutočnosť,   že vec, o ktorej sa pred okresným súdom rozhoduje, tvorí   súčasť štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, nepovažuje toto konanie za právne náročné. Na právnu náročnosť preskúmavaného konania nepoukazoval vo svojom vyjadrení ani okresný súd.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že vec si vyžiadala nariadenie znaleckého dokazovania, avšak k jeho realizácii do mája 2008 nedošlo, pretože ustanovený   znalec   po   dvoch   urgenciách   okresného   súdu   spis   vrátil   bez   vypracovania znaleckého posudku.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj z hľadiska   správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania a nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Práve naopak, jej správanie hodnotí ako aktívne a súčinnostné (pravidelne nahliadala do spisu, stanoviská predkladala v súdom stanovených lehotách), ktoré nijakým spôsobom nemalo vplyv na prieťahy v predmetnom konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale aj z hľadiska doterajšieho priebehu súdneho konania.

Po podaní návrhu 22. apríla 2004 sa uskutočnili na okresnom súde dve pojednávania, pričom pojednávanie uskutočnené 22. novembra 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že sťažovateľka   predloží   súdu   stanovisko   k uskutočnenému   pojednávaniu,   čo   sťažovateľka urobila 13. decembra 2004. V priebehu roka 2005 sa úkony okresného súdu obmedzili len na zaslanie stanoviska sťažovateľky z 13. decembra 2004 odporcovi na vyjadrenie (12. máj 2005) a nariadenie pojednávania na 9. január 2006 (5. novembra 2005). Ďalej sa uskutočnili tri pojednávania (9. januára 2006, 3. októbra 2006 a 20. novembra 2006), kde na ostatnom z nich okresný súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie   znalcom   z odboru   geodézie   a kartografie.   Okresný   súd   tak   urobil   takmer po 9 mesiacoch, keď uznesením zo 6. augusta 2007 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z príslušného   odboru   a určil   lehotu   60 dní   od   doručenia   uznesenia   na   vypracovanie znaleckého posudku (uznesenie bolo súdnemu znalcovi doručené 9. augusta 2007), ktorá bola nereálna, pretože spis potrebný   na vypracovanie   znaleckého   posudku   bol   znalcovi doručený 18. októbra 2007 s upozornením, že lehota na vypracovanie znaleckého posudku uplynie 20. decembra 2007. Okresný súd po uplynutí lehoty na vypracovanie znaleckého posudku   dvakrát   urgoval   jeho   predloženie   u znalca   (7. februára 2008   a 5. marca 2008). Znalec   21. apríla 2008   vrátil   okresnému   súdu   súdny   spis   bez   vypracovania   znaleckého posudku. Okresný súd uznesením z 12. mája 2008 odvolal pôvodne ustanoveného znalca a ustanovil nového znalca na vypracovanie znaleckého posudku, určiac mu na to lehotu 30 dní.

Hodnotiac   doterajší   priebeh   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 11 C 83/2004   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   predmetné   konanie   je   poznačené   jednak nesústredenou   a neefektívnou   činnosťou,   pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   súvisiaci so zabezpečením vypracovania znaleckého posudku, a jednak tiež viacerými krátkodobými obdobiami   nečinnosti,   keď   jeho   konanie   nesmerovalo   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky v jej právnej veci tak, ako jej to garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Aj keď okresný súd vo vyjadrení uvádza, že „vo veci sa konalo“, a v prípade, ak by ústavný   súd   zistil   prípadnú   nečinnosť   okresného   súdu,   odôvodňuje   ju   enormnou zaťaženosťou sudcov okresného súdu, keď uvádza, že „v prípade prejednávajúcej sudkyni je stav v jej senáte k 31. 5. 2008 377 vecí“, ústavný súd pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemohol prihliadnuť na skutočnosti, ktoré vyplývajú z vyjadrenia okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03,   IV. ÚS 261/07),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl. 48   ods. 2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 83/2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   35 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že sa nachádza v stave „skutkovej   neistoty   v konaní,   v ktorom   žiada   ochranu   svojho   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam, ktoré súvisia s rodičovskou pôdou a ich majetkom“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV. ÚS 210/04,   IV. ÚS 261/07).   Podľa   názoru   ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 11 C 83/2004, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že preskúmavané   konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 15 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. M. T., ktoré si uplatnila v nevyčíslenej sume za dva úkony právnej služby. Podľa § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 19 056 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   3 176   Sk,   t. j.   spolu   6 352   Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 190 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 732 Sk. Trovy právneho zastúpenia boli priznané v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008