znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 168/05-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. V., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   a   slobôd   rozhodnutiami   Odboru hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného   zboru   sp. zn.   PPZ-307/OHCP-BA-R-01-2002   z   24. mája 2002,   Ministerstva vnútra   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   PPZ-808/UHCP-CP-2002   z   20. septembra 2002   a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 49/2004 z 31. januára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2005 doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základných práv a slobôd rozhodnutiami Odboru hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru sp. zn. PPZ-307/OHCP-BA-R-01-2002   z   24. mája 2002,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   vnútra“)   sp. zn.   PPZ-808/UHCP-CP-2002   z 20. septembra 2002   a Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Sž-o-NS 49/2004 z 31. januára 2005.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol, že „Rozhodnutím Odboru hraničnej a cudzineckej polície Bratislava - úradu hraničnej a cudzineckej polície P PZ, Bratislava č. p.: PPZ-307/0HCP-BA-R-01-2002 zo dňa 24. 5. 2002 v spojení s rozhodnutím o odvolaní č. p.: PPZ-808/UHCP-CP-2002 Ministerstva vnútra SR z 20. 9. 2002, ktorým bolo moje odvolanie zamietnuté v zmysle § 26 ods. 2 písm. b) zák. č. 48/2002 Z. z., bol porušený zákon, ktorý sa na mňa v čase rozhodovania ešte nevzťahoval, pretože na môj prípad mal byť ohľadne predĺženia prechodného pobytu ešte použitý zákon č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov.

Dedukcie v rozhodnutí Ministerstva vnútra SR, že môžem byť záťažou pre systém sociálneho a zdravotného poistenia SR, vykazujú známky zjavnej diskriminácie cudzincov voči občanom SR, sú preto proti zásadám humanity a ochrany ľudských práv a slobôd k dodržiavaniu ktorých sa SR zaviazala.

Rozhodnutia   správneho   orgánu   vôbec   nezohľadnili,   že   v čase   rozhodovania   som už prakticky splnil podmienky pre priznanie štátneho občianstva SR, resp. pre trvalý pobyt, pretože som na území SR pracoval a podnikal nepretržite od r. 1993 (...) a taktiež som si plnil všetky podmienky vyžadované Slovenskou republikou pre prechodný pobyt. Bližšie sú   tieto   okolnosti   odôvodnené   v   mojom   odvolaní   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu a doložené   príslušnými   dôkazmi   ako   aj   uvedené   v žalobe   proti   rozhodnutiu   správneho orgánu, podanej na NSSR dňa 25. 3. 2003“.

Sťažovateľ namieta ďalej to, že bol porušený zákon aj rozhodnutím najvyššieho súdu sp.   zn.   1   Sž-o-NS   49/2004   z   31. januára 2005,   a   to   § 47   ods. 2   Občianskeho   súdneho poriadku, pretože rozhodnutie bolo doručované jeho právnej zástupkyni do vlastných rúk v mieste trvalého bydliska, hoci ona sa zdržiavala u svojich rodičov na adrese prechodného pobytu a po poštu chodila len trikrát do mesiaca. To malo za následok, že jeho odvolanie, inak včas podané, bolo najvyšším súdom zamietnuté.

Pokiaľ   ide   o   návrh   na   rozhodnutie   vo   veci   samej,   tento   nebol   v   sťažnosti špecifikovaný.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   neobsahovala   náležitosti   požadované   ustanoveniami § 20, § 50 a § 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   splnenie   ktorých je predpokladom   začatia   konania   pred   ústavným   súdom,   ústavný   súd   10. mája 2005 sťažovateľa vyzval na odstránenie nedostatkov sťažnosti. Vo výzve doručenej jeho právnej zástupkyni   13. mája 2005   ústavný   súd   poučil   sťažovateľa   o   skutočnostiach,   ktoré   musí obsahovať   návrh   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   (akej   veci   sa   týka,   kto   ho podáva,   proti   komu   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,   odôvodnenie návrhu   a navrhované   dôkazy,   aby   presne   označil,   ktoré   základné   práva   alebo   slobody sú podľa neho porušované, a zároveň bol upozornený na neprípustnosť návrhu v prípade nepreukázania, že vyčerpal opravné prostriedky alebo právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov).

Na   základe   tejto   výzvy   bolo   ústavnému   súdu   31. mája 2005   doručené   podanie sťažovateľa označené ako „odstránenie nedostatkov podania“, v ktorom označil niektoré skutočnosti,   ktoré neboli uvedené   v pôvodnej   sťažnosti,   najmä žiadal ústavný súd,   aby zrušil rozhodnutie ministerstva vnútra z 20. septembra 2003 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.   1 Sž-o-NS 49/2004 z 31. januára 2005, ako aj rozhodnutia na nich nadväzujúce,   ale   podstatnú   časť   nedostatkov   svojho   podania   neodstránil   a ani v doplňujúcom podaní neoznačil, ktoré jeho konkrétne základné práva alebo slobody boli postupom označených orgánov porušené.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z obsahu podaní sťažovateľa označených   ako „Ústavná sťažnosť...“ a „odstránenie   nedostatkov   podania“ ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   sťažnosť   napriek tomu, že je sťažovateľ zastúpený právnou zástupkyňou, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené   advokátom.   Ustanovenie   § 20   zákona o ústavnom   súde   sa   v celom   rozsahu   vzťahuje   na   sťažnosť   podľa   § 49   a nasl.   zákona o ústavnom súde.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili.

Ústavný súd konštatuje, že i keď z návrhu na začatie konania je zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti komu smeruje, sťažovateľ v stanovenej lehote napriek výzve ústavného súdu a poučenia o možnosti odmietnutia jeho sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí vo svojich podaniach neoznačil a neodôvodnil, ktoré jeho základné práva   podľa   ústavy   alebo   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach   a základných slobodách boli rozhodnutiami označených porušovateľov porušené [§ 50 ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde].

Sťažnosť neobsahuje ani návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), vymedzený presne,   určito   a zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo veci samej je neúplná a nezrozumiteľná, keďže neumožňuje identifikovať, ktoré základné práva a slobody sťažovateľa a ktorým porušovateľom boli porušené, prípadne akých konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (m. m. III. ÚS 282/04).

Ústavný   súd   pripomína,   že   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí,   aký   vyplýva   z   podaní   sťažovateľa,   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa advokátkou konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísané ústavou a zákonom   o ústavnom   súde,   že   nie   je možné preskúmať splnenie   hoci   len procesných podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   a   preto   ju   z   uvedeného   dôvodu   odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005