znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 168/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. D., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. M. F., K., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 325/96, za účasti Okresného súdu Poprad, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2003 doručená sťažnosť JUDr. K. D., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 325/96.

Sťažovateľka   podala   11. novembra 1995   na   okresnom   súde   žalobu   o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy proti žalovanému Lúč, a. s., Trenčín.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že: „Od začiatku súdneho konania vedeného pôvodne na Obvodnom súde Košice I a následne na Okresnom súde v Poprade do dnešného   dňa   ubehlo   viac   ako   osem   rokov   a v   predmetnom   konaní   nebolo   vydané konečné právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Okresný súd v Poprade vo vyššie označenej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 10. 06. 2002. Proti tomuto rozsudku som podal žalovaný v zákonom   stanovenej   lehote   odvolanie.   Krajský   súd   v Prešove   rozsudkom   zo   dňa 23. 10. 2003 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa sčasti potvrdil, sčasti zmenil a vo výroku o trovách konania vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. (...) Domnievam sa, že vyššie označené konanie na Okresnom súde v Poprade je v rozpore s účelom ústavou zaručeného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, nakoľko ani po uplynutí neúmerne dlhej doby t. j. 8 rokov nebolo vydané konečné právoplatné rozhodnutie a neodstránil moju právnu neistotu.“

Sťažovateľka   sa   zmieňuje aj o tom,   že   na priebeh   napadnutého   konania   viackrát upozorňovala a písomne urgovala, aby sa v jej právnej veci konalo. K sťažnosti pripojila aj kópie štyroch urgencií adresovaných okresnému súdu.

V spojitosti so zdĺhavým priebehom konania poukazuje sťažovateľka na psychický stav neistoty a očakávania, v ktorom sa nachádzala. Osobitne upozorňuje na tú skutočnosť, že „aj napriek môjmu prípadnému úspechu v súdnom konaní nebude už možné vymoženie primeraného   zadosťučinenia   voči   žalovanému,   nakoľko   je   v súčasnej   dobe   v   likvidácii a nemá   žiaden   majetok.   Likvidátorka   žalovaného   Ing.   R.   mi   listom   zo dňa 30. 10 2003 oznámila, že spoločnosť na mimoriadnom valnom zhromaždení vyhlásila vstup do konkurzu a súčasne mi oznámila, že finančné prostriedky vo výške 300.000,- Sk nemajú k dispozícii a sú v platobnej neschopnosti. Zároveň mi oznámila, že z dôvodu predaja vydavateľských práv   na   denník   SME   nemá   žalovaná   možnosť   a finančné   prostriedky   na uverejnenie rozhodnutia v zmysle rozhodnutia súdu“.

Na základe vyššie uvedených tvrdení sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde v Poprade pod č. k. 9 C 325/96, porušené.

2. Ústavný   súd   priznáva sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 500.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   v Poprade   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

Ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 325/96, ktorý mu bol   doručený   21. apríla 2004,   zistil,   že   okresný   súd   rozhodol   v   právnej   veci sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   9 C 325/96   z   10. júna 2002,   ktorým   uložil   žalovanému povinnosť   na   vlastné   náklady   zabezpečiť   v denníku   SME   uverejnenie   ospravedlnenia sťažovateľke,   zaplatiť   jej   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   sume   150 000 Sk   a   nahradiť jej trovy   konania   v sume   25 853 Sk.   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom   sp. zn. 3 Co 595/02   z   23. októbra 2003   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu v časti, ktorou žalovanému bola uložená povinnosť na vlastné náklady zabezpečiť v denníku SME   uverejnenie   ospravedlnenia   sťažovateľke,   a zároveň   zmenil   napadnutý   rozsudok vo výroku   o povinnosti   zaplatiť sťažovateľke   náhradu   nemajetkovej   ujmy tak,   že   uložil žalovanému   zaplatiť   jej   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume   300 000   Sk.   Vo   výroku o trovách   konania zrušil   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   a   vrátil   ho   v   tejto   časti na nové konanie a rozhodnutie. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu   nadobudol   právoplatnosť   vo   výroku   o   povinnosti   zabezpečiť   uverejnenie ospravedlnenia sťažovateľke a vo výroku o povinnosti zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy   11. decembra 2003.   O trovách   konania   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 9 C 325/96 z 9. januára 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. marca 2004, teda po doručení sťažnosti ústavnému súdu.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom (nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 325/96.

Z tvrdení   sťažovateľky   uvedených   v sťažnosti,   z listinných   dôkazov,   ktoré   k nej pripojila, a z vyžiadaného dotknutého spisu okresného súdu vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 325/96 bolo vo veci samej skončené rozsudkom uvedenej spisovej   značky   z   10. júna 2002,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   11. decembra 2003, v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   z   23. októbra 2003.   Sťažnosť   sťažovateľky z 23. decembra 2003   bola   doručená   osobne   do   podateľne   ústavného   súdu 30. decembra 2003.

Ako   už   bolo   uvedené,   o trovách   konania   rozhodol   okresný   súd   až   rozsudkom sp. zn. 9 C 325/96 z 9. januára 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. marca 2004.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03,   III. ÚS 109/03)   poskytuje   ústavný   súd   ochranu   základnému   právu   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   keď   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označeným   orgánom   verejnej   moci   (v tomto   prípade   všeobecným   súdom)   ešte   trvalo. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a teda k porušovaniu označeného základného práva už nedochádza, sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).

Vzhľadom   na   nadobudnutie   právoplatnosti   meritórneho   rozhodnutia   ešte   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom prípade v rámci jej predbežného prerokovania   do   úvahy   iba   posúdenie   možnosti   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Ťažiskovým pojmom a komponentom tohto základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že: „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 145/02), dospel v okolnostiach prípadu   k   záveru,   že   právna   neistota   sťažovateľky   bola   odstránená   nadobudnutím právoplatnosti   rozsudku   vo   veci   samej   (t. j.   11. decembra 2003),   teda   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu.   Vychádzal   pritom   z obsahu   sťažnosti,   z ktorého   vyvodil, že sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   namieta   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o jej uplatnenom nároku na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.

Vecou samou v konaní pred okresným súdom, v ktorom podľa sťažovateľky došlo k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   teda nebolo   rozhodovanie   o náhrade   trov   konania.   Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej neistoty sťažovateľky právoplatným skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania   sťažnosti   už   k porušovaniu   jej   označeného   základného   práva   nedochádzalo. Ústavný súd navyše nezistil, že by v konaní okresného súdu po nadobudnutí právoplatnosti meritórneho   rozhodnutia   (po   11. decembri 2003)   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom v konaní   pri   rozhodovaní   o trovách   konania   (o trovách   konania   rozhodol   okresný   súd rozsudkom z 9. januára 2004, teda ani nie do jedného mesiaca od právoplatného skončenia konania vo veci samej), a ani sťažovateľka to osobitne nenamietala.

V súvislosti   s tým   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa ktorej je jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať v prípade, že vyhovie sťažnosti, tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje účel ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   to   je   tiež   potrebné zdôrazniť, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako   nejaký   samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy   v konaní príslušného   štátneho   orgánu,   keďže   tento   nárok   má   len   akcesorickú   povahu.   Ústavný súd už v spojitosti   s tým   vyslovil,   že   „satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu nie je   autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľke už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje (I. ÚS 235/03).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia § 48 ods. 2 ústavy vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd ju už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd už o jej žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   pretože   jeho poskytnutie je podľa čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004