znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 167/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   doc.   JUDr.   Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 157/2010   a jeho   uznesením   zo   17.   januára   2013   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod sp. zn. 8 Co 190/2013 a jeho uznesením zo 16. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Lawyer   Partners,   a. s.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 157/2010   a jeho   uznesením   zo   17.   januára   2013   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 190/2013 a jeho uznesením zo 16. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v procesnom   postavení   žalobkyne účastníčkou   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   5 C 157/2010,   pričom   jej žaloba   smeruje   proti   Slovenskej   republike   (ďalej   len   „žalovaná“),   v   mene   ktorej   koná Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky. V označenom   konaní sa   sťažovateľka domáha určenia, že žalovaná je zodpovedná   za škodu   spôsobenú   nesprávnym úradným postupom   Okresného   súdu   Košice I,   ako   aj   zaplatenia   náhrady   majetkovej   škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu vo výške 15 485 314,25 €.

Okresný súd uložil sťažovateľke uznesením č. k. 5 C 157/2010-162 z 31. mája 2012 povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vo výške 774 265,71 € do 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti uvedeného uznesenia.

Napadnutým   uznesením   okresného   súdu   bolo   konanie   o žalobe   sťažovateľky zastavené z dôvodu nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Proti tomuto uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktoré   odôvodnila   tým,   že napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, dôvody, pre ktoré bolo napadnuté uznesenie okresného súdu vydané, nemali podľa nej existovať, a takéto rozhodnutie navyše obmedzuje jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo uznesenie okresného súdu potvrdené ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   a napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska neobstoja, pretože sú v rozpore s § 141a ods. 1   a   2   OSP,   ďalej   so   zámerom   zákonodarcu   v   súvislosti   s uvedeným   ustanovením, taktiež s § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)   a   napokon   aj so zásadou   rovnosti   účastníkov   konania. Výroky v napadnutom uznesení okresného súdu a v napadnutom uznesení krajského súdu sú podľa sťažovateľky založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd aj   krajský   súd   na   zistený   skutkový   stav   aplikovali   síce   správnu   právnu   normu,   ale   ju nesprávne interpretovali.

Podľa sťažovateľky interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného argumentuje tým, že «Pri rozhodovaní súdu o návrhu   odporcu   na   zloženie   preddavku   na   trovy   konania   nie   je   totižto   právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého majetkové pomery ako dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní...,   je vylúčené, aby a) bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania; b) súd pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania konanie zastavil. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP.

Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania   konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

-navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

-odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

-navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

-odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;

a ani v prípade, že

-navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

-odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania súdu o návrhu odporcu podaného podľa ust. § 141a OSP. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom,   aby   konanie   pred   súdom   neprebiehalo,   disproporcionálne   zaťažiť   žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by   žalovaný,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská republika)   mohol   svojím   úkonom   vytvoriť   iracionálnu   prekážku,   ktorá   by   spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.

Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam,   kde   je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.».

Sťažovateľka ďalej upozorňuje na to, že okresný súd v bližšie nekonkretizovaných konaniach, ako aj Okresný súd Dolný Kubín (v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 53/2012) si túto   jej   argumentáciu   osvojili   v   skutkovo   a   právne   podobných   konaniach,   v   ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch ale podľa sťažovateľky bol návrh žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania zamietnutý.

Sťažovateľka   taktiež   zdôrazňuje,   že   je   v   konaní   vecne   oslobodená   od   súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   bola posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od súdneho poplatku v konaní, v ktorom   sa   domáha   náhrady   škody   v   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mala aj žalovaná.

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   okresný   súd   aj   krajský   súd   ignorovali   formálnu podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej možno rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok   životného   minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu,   ako   aj   pravidlo obsiahnuté v § 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej   navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovaných prípadoch je vzhľadom na postúpenie časti uplatneného nároku na tretiu osobu zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny. Sťažovateľka   navyše   poukazuje   na   skutočnosť,   že   o návrhu   na   zmenu   v účastníkoch konania (návrh na pristúpenie účastníka, ktorému bola postúpená časť uplatneného nároku do konania) nebolo rozhodnuté.

Napokon   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadne odôvodnenie   účelu,   na   ktorý   by   mal   byť zložený   preddavok   použitý.   Okresný   súd   ani krajský súd sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu   vzniknúť   také   trovy,   ktoré   by   mali   byť   kryté   tak   vysokou   sumou   preddavku (a to aj vzhľadom na to, že žalovaná nebola v konaní zastúpená advokátom). Účel návrhu je preto   podľa   sťažovateľky   viac   než   zrejmý;   ide   o   to,   aby   bola   postavená do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V   súvislosti   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľka   poukazuje na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012 prijal sťažnosť na ďalšie konanie, zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu napadnutým uznesením   okresného   súdu   a   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým uznesením okresného   súdu   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   ústavne   nekonformnou aplikáciou § 141a ods. 1 OSP k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu. V zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   navrhovateľovi,   u   ktorého   nie   sú   splnené   predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok   životného   minima   pre   jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením   povinnosti   navrhovateľovi   v   rovnakej   lehote   aj   odporcu.   Povinnosť   zložiť preddavok   na   trovy   konania   nemá   účastník,   ktorého   majetkové   pomery   ako   dlžníka nemožno   usporiadať podľa   osobitného predpisu   o konkurznom   konaní. Ak   navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   uznesením okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy,   obsahom   ktorého   je   pravidlo,   že   sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany základného   práva   pred   ústavným   súdom   iba   v   prípade,   ak   mu   túto   ochranu   nemôže poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o   namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

V   danom   prípade   námietky   sťažovateľky   v podobe   odvolania   smerujúceho   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   boli   v rámci   riadneho   inštančného   postupu predmetom   rozhodovania   krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   Preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom subsidiarity   zakotveným   v   čl. 127   ods. 1   ústavy,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že sťažovateľka nezložila preddavok na trovy konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu a poukazujúc na znenie § 141a OSP uviedol, že toto ustanovenie upravuje zákonné podmienky, za ktorých je súd povinný uložiť povinnosť (a nie možnosť) zložiť preddavok na trovy konania.

V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdy odmietli   poskytnúť   ochranu   jej   základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Aj   samotná sťažovateľka   v   sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   a napadnutému uzneseniu krajského súdu uvádza, že postup uvedených súdov mal za účel dosiahnuť, aby sťažovateľka rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv, a aj tým jej všeobecné súdy odňali možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. III. ÚS 342/2013) poukazuje na záver, že   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   svoju   rozhodovaciu   činnosť   (napr. II. ÚS 433/2013,   IV. ÚS 112/2013),   podľa   ktorej   na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f)   OSP. V   rámci dovolacieho konania by sťažovateľka mala možnosť uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavou   daná   právomoc   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich   práv.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak,   čl. 127   ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

Sťažovateľka   však   v   danej   veci   v   sťažnosti   neuvádza,   či   dovolanie   v   tejto   veci podala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľka využila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá neprípustnosť   jej   sťažnosti.   Sťažovateľka   ani len netvrdí   (a   tým   menej   preukazuje),   že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdu preto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch, pričom podľa   sťažovateľky   s   prihliadnutím   na nález sp. zn.   I. ÚS 112/2012 zo   6.   júna   2012   sa ústavný súd v podobnej veci iného sťažovateľa sťažnosťou meritórne zaoberal, sťažnosť prijal   na   ďalšie   konanie,   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia,   a   dokonca konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa. V súvislosti s uvedeným ústavný súd síce   dáva   za   pravdu   sťažovateľke,   že   v   obdobnej   právnej   veci   nálezom   sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo   6.   júna   2012   vyslovil   porušenie   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru,   ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012,   ktorým   bola   účastníkovi   konania   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy konania,   avšak   zároveň   dodáva,   že   s   prihliadnutím   na   ďalšiu   rozhodovaciu   činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého   ojedinelosť   preukazujú   aj   ďalšie   uznesenia   toho   istého   senátu   (I. ÚS),   ktorý v obdobných   veciach   (nie vo   veci   sťažovateľky,   pozn.),   napr.   uzneseniami   sp. zn. I. ÚS 440/2012   z   3.   októbra   2012,   sp. zn.   I. ÚS 1782/2013   z 27.   marca   2013   a sp. zn. I. ÚS 78/2014 z 5. marca 2014 (teda po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť meritórne   neposudzoval,   ale   ju   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde (rovnako   napr.   II. ÚS 396/2013,   II. ÚS 141/2013,   III. ÚS 42/2013,   III. ÚS 478/2013, IV. ÚS 110/2013).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako celku   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014