znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 167/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   R.,   Ľ., zastúpeného   AK...,   s. r. o.,   P.,   konajúcou prostredníctvom jej konateľa a advokáta JUDr. J. T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl. 1   ods. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Cdo 5/2011 z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. marca 2012 doručená   sťažnosť   V.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp. zn. 2 Cdo 5/2011 z 30. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 237/79 zo 17. septembra 1979 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 20 Co 614/79 z 23. januára 1980 bolo zriadené právo prechodu cez pozemok patriaci právnemu predchodcovi sťažovateľa (ďalej aj „vecné bremeno“ alebo „právo prechodu“), ktoré bolo zaznamenané aj na liste vlastníctva, svedčiace právnemu predchodcovi žalobkyne v konaní pred všeobecnými súdmi (ďalej len „žalobkyňa“). Sťažovateľ 15. mája 2007 inicioval konanie o vykonanie opravy chyby   v katastri   nehnuteľností,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   práva   a povinnosti   z takto zriadeného   vecného   bremena   sa   týkali   iba   účastníkov   uvedeného   súdneho   sporu a nezaväzovali ich právnych nástupcov. Vecné bremeno bolo v nadväznosti na to následne z katastra nehnuteľností vymazané.

Vzhľadom   na   to,   že   predmetný   prechod   cez   pozemok   sťažovateľa   je   jediným možným   prechodom   k   rodinnému   domu   žalobkyne,   žalobkyňa   sa   podanou   žalobou domáhala,   aby   okresný   súd   určil,   že   povinnosť   sťažovateľa   trpieť   prechod   cez   jeho pozemok v zmysle rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 237/79 zo 17. septembra 1979 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 20 Co 614/79 z 23. januára 1980 nezanikla. Okresný súd považoval predmetné vecné bremeno za vecné bremeno „in rem“, ktoré sa vzťahuje na nehnuteľnosti ako také a pôsobí aj voči právnym nástupcom povinného a oprávneného, a preto rozsudkom č. k. 5 C 195/2007-263 z 24. februára 2010 žalobkyni vyhovel, a to v časti žaloby o určenie, že povinnosť sťažovateľa trpieť prechod cez jeho pozemok naďalej trvá. Proti uvedenému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, pričom   okrem   jeho   vecnej   nesprávnosti   namietal   aj   nedostatok   naliehavého   právneho záujmu na takom určení, akého sa žalobkyňa domáhala, a tiež to, že o veci sa už skôr právoplatne rozhodlo.

Na   odvolanie   sťažovateľa   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 63/2010 z 13. októbra 2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia a konštatoval   aj   správnosť   jeho   odôvodnenia.   Vo   vzťahu   k podmienke   naliehavého právneho   záujmu   na   výsledku   konania   uviedol,   že   s   prihliadnutím   na   význam   zápisu v katastri nehnuteľností a na jeho právne účinky je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobkyne je za danej situácie neisté a bez požadovaného určenia sa právo vecného bremena v   katastri   nehnuteľností   nevyznačí.   Zároveň   krajský   súd   poukázal   na   to,   že   odvolaním napadnutým   rozsudkom   okresný   súd   určil,   že   povinnosť   sťažovateľa   strpieť   prechod žalobkyne cez jeho dvor v zmysle označených rozsudkov nezanikla. Týmto rozhodnutím podľa názoru krajského súdu okresný súd nerozhodol o zriadení vecného bremena, ale určil, že povinnosť sťažovateľa trpieť prechod žalobkyne cez jeho dvor nezanikla. Nemožno sa preto stotožniť s názorom, že označený skorší rozsudok je takýmto rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prerokovaniu novej žaloby (res iudicata).

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktorého prípustnosť   odvodzoval   z   § 237   písm. d)   a f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   ako neprípustné,   keďže   dospel   k   názoru,   že   neboli   splnené   podmienky   ustanovené   v   § 238 a § 237 OSP. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladajú sťažovateľom namietané vady rozsudku krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. d) alebo písm. f) OSP, ale prípadne by mohli predstavovať len tzv. iné vady konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť dovolania.

Proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   ďalej   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal finančné   zadosťučinenie v sume 2 000 €, čo odôvodnil tým, že síce je „vlastníkom domu a dvora, v dome však býva aj jeho 72 ročná mama, na ktorej fyzickom aj psychickom stave sa toto konanie prejavilo, pričom toto sa prenáša aj do rodiny navrhovateľa. Medzičasom totiž, od vydania rozsudku OS Stará Ľubovňa zo 17. 9. 1979 a KS Košice z 23. 1. 1980, došlo k prístavbe na dome a zmenšeniu dvora, preto už prejazd ani nie je možný.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa,   v ktorej   namietal primárne porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit   (III. ÚS 235/05,   II. ÚS 103/08,   I. ÚS 316/09,   II. ÚS 154/09,   I. ÚS 98/2011, IV. ÚS 174/2011).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ svojou sťažnosťou napadol iba označené uznesenie najvyššieho súdu, mohol sa ústavný súd zaoberať jeho námietkami týkajúcimi sa iných, sťažnosťou   nenapadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   v tomto   prípade   rozsudku krajského súdu, iba v tom rozsahu, v akom sa tieto námietky zároveň týkali (premietli) aj napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade   a aplikácii   ustanovení   § 237   písm. d)   a f)   OSP,   ktoré   vymedzujú   podmienky prípustnosti   dovolania.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   nesprávne   odmietol   podané dovolanie,   hoci   boli   splnené   podmienky   § 237   písm. d)   a f)   OSP. Sťažovateľ   tvrdí,   že najvyšší súd v napadnutom uznesení neodstránil pochybenie, ktorých sa predtým dopustil okresný súd a krajský súd, keď dovolanie ako neprípustné odmietol.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť, či napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   mohlo   v   danom   prípade   dôjsť   k takému závažnému   pochybeniu   zo   strany   najvyššieho   súdu,   ktoré   by   signalizovalo   možnosť vysloviť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ   uplatnil   voči   najvyššiemu   súdu   výhrady,   že   v napadnutom   uznesení nesprávne posúdil splnenie predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. d) OSP. Podľa sťažovateľa «Prvostupňový súd rozhodol, že povinnosť žalovaného podľa rozsudku OS Stará Ľubovňa zo 17. 9. 1979, sp. zn. 6 C 237/79, v spojení s rozsudkom KS Košice z 23. 1. 1980,   sp. zn.   20 Co 614/79,   trvá.   Týmto   rozsudkom   bolo   (podľa   názoru   súdov) právoplatne rozhodnuté v podstate o vecnom bremene, t. j. že „žalovaný je povinný trpieť prechod cez svoj dvor“.

Ak je tento rozsudok právoplatný, potom v konaní, ktoré predchádzalo dovolaciemu konaniu, bolo rozhodované o tom istom skutku, t. j. či povinnosť žalovaného (navrhovateľa v tomto konaní) trpieť prechod žalobkyne cez svoj dvor, trvá. Ide o ten istý skutok napriek tomu, že súd rozhodoval o petite, že „povinnosť žalovaného podľa rozsudkov OS Stará Ľubovňa a KS Košice trvá“. Napriek takejto odlišnej formulácii ide o ten istý skutok a ten istý nárok, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté.

Ak povinnosť podľa skorších rozsudkov trvá, tieto sú právoplatné, sú aj exekučným titulom a jeho plnenie bolo možné vymáhať exekučným konaním. Iba v exekučnom konaní bolo   možné   na   príp.   námietku   rozhodnúť,   či   povinnosť   trpieť   prechod   cez   dvor   trvá. V súčasnosti existujú dva exekučné tituly, ktorými bolo rozhodnuté o tom, že povinnosť trpieť prechod cez jeden a ten istý dvor trvá.

Ak by nešlo o ten istý skutok, ide o konanie podľa § 80, písm. c) OSP, t. j. konanie o určenie, či existuje právo resp. povinnosť trpieť prechod. Pre takéto konanie sa vyžaduje naliehavý   právny   záujem.   Ak   existuje   právoplatné   rozhodnutie   o   určení,   že   existuje povinnosť trpieť prechod cez dvor, ďalšie rozhodnutie o tom, že povinnosť podľa skoršieho rozhodnutia   trvá,   je   duplicitné.   Nemôže   preto   existovať   naliehavý   právny   záujem   na takomto určení a rozhodnutí.».

Uvedené   námietky   sťažovateľa   smerovali   najmä   proti   tejto   časti   odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu:

„V predmetnej veci prvostupňový súd určil, že povinnosť žalovaného trpieť prechod žalobkyne   cez   jeho   dvor   v   zmysle   citovaných   rozsudkov   nezanikla.   Prvostupňový   súd nerozhodol o zriadení vecného bremena. Z tohto dôvodu nemožno vyvodiť, že označený skorší rozsudok je takým rozhodnutím o veci, ktoré by bránilo prejednaniu novej žaloby.

Sťažovateľ   nesúhlasil   ani   s rozsahom,   ktorý   venoval   najvyšší   súd   objasneniu významu a pôsobeniu zásady právoplatne skončenej veci (res iudicata), tvrdiac, že sa s touto zásadou v rámci dovolacieho konania vysporiadal iba všeobecne.

Ústavný   súd   sa   s týmto   názorom   sťažovateľa   nestotožňuje,   ale v protiklade   s ním konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   s touto   námietkou sťažovateľa. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je vo vzťahu k predmetnej námietke zjavne neodôvodnené, ale naopak, obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver o odmietnutí dovolania   pre   nesplnenie   podmienky   podľa   §   237   písm.   d)   OSP,   a nemá   ani   atribúty arbitrárnosti.   Výklad   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ktorý   v okolnostiach   danej   veci (absencia   zápisu   vecného   bremena   v katastri   nehnuteľností)   umožnil   konať   o návrhu žalobkyne,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   výkladom   priaznivejším   na   realizáciu základného práva na súdnu ochranu oboch účastníkov.

V priamej   súvislosti   s namietaným   nesprávnym   právnym   záverom   týkajúcim   sa zásady právoplatne skončenej veci sťažovateľ namietal aj to, že ak okresný súd a krajský súd pripustili konať o návrhu uplatnenom žalobkyňou, tak mali dospieť k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem na určení existencie práva, ktorého sa žalobkyňa domáhala. Vo svojej podstate tým sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom, ktoré bude predmetom posúdenia v ďalšej časti tohto uznesenia v rámci ďalšej námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné   práva,   keďže   podané   dovolanie   odmietol,   hoci   podľa   neho   boli   predpoklady prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP naplnené.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľa nemal najvyšší súd dovolanie odmietnuť, keďže sa mu odňala možnosť konať pred súdom tým, že „za takúto vadu nepovažoval rozhodovanie a rozhodnutie súdu o návrhu na zmenu petitu z 22. 4. 2008, ale ani 11. 3. 2009, o ktorom návrhu súd ani nerozhodol“.

Podľa sťažovateľa okresný súd riadne nerozhodol o návrhu na zmenu petitu žaloby žalobkyňou. V spojitosti s tým poukázal na to, že „Z výroku uznesenia súdu nevyplýva, akú zmenu súd pripustil a ani z návrhu právnej zástupkyne žalobkyne... nevyplýva, aký návrh na pripustenie zmeny petitu predložila... v dôsledku čoho ani nebolo jasné, čo je vlastne predmetom konania.“.

Ďalej sťažovateľ uvádza, že ... na pojednávanie 22. apríla 2008 súd nepredvolal žalovaného (sťažovateľa, pozn.) a predvolanie doručil právnemu zástupcovi (sťažovateľa, pozn.) až   16.   apríla   2008,   teda   5   dní   pred   pojednávaním...   účasť   právneho   zástupcu v prípade výsluchu druhého účastníka nie je postačujúca, nakoľko skutkové okolnosti, ktoré sú   predmetom   výsluchu   protistrany,   detailne   pozná   iba   účastník,   ktorý   však   pre neprítomnosť nemôže na ne reagovať...“.

Sťažovateľ   taktiež   tvrdí,   že „... prvostupňový   súd   porušil   aj   zásadu   rovnosti v právach   podľa   čl. 12   ods. 1   a   čl. 47   ods. 2   Ústavy   a   zásadu   nestrannosti,   čím   odňal žalovanému   možnosť   konať   pred   súdom,   svedčí   aj   to,   že   na   pojednávaní   15. 10. 2008 nepripustil otázku položenú svedkyni právnym zástupcom žalovaného (str. 6) a obdobne aj na   pojednávaní   13. 3. 2009,   kedy   súd   upozornil   právneho   zástupcu   žalovaného na kladenú otázku až po tom, čo sa žalobkyňa ohradila proti položenej otázke, pričom proti tejto   otázke   predtým   nemal   žiadne   výhrady.   Položená   otázka   smerovala   k   pravdivosti predchádzajúcej   výpovede   žalobkyne   o   hospodárení   jeho   predchodcu.   Vedenie pojednávania zo strany sudkyne nerešpektovalo zásadu rovnosti strán.“.

Sťažovateľ   napokon   namieta,   že   okresný   súd „... nepripustil   prerušenie   konania do právoplatného skončenia konania pod č. 6 C 4/2009 na OS Stará Ľubovňa, v ktorom sa medzi účastníkmi rieši otázka vlastníctva k pozemku, na ktorom je dom žalobkyne postavený a tiež pozemkov, po ktorých je možný prístup k domu žalobkyne. Žalobkyňa sa domáha určenia vlastníctva k týmto pozemkom z titulu vydržania. Súd mal návrhu vyhovieť, pretože v konaní 6 C 4/2009 na návrh žalobkyne, ktorá bola žalobcom aj v konaní 5 C 95/2007, sa rieši otázka vlastníctva pozemkov, po ktorých je možný prístup k domu žalobkyne, a preto je to konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam   pre   rozhodnutie   súdu...   V   prípade,   že   by   súd   rozhodol   o práve   prechodu   cez pozemok žalovaného k domu žalobkyne, nebola by tým vyriešená otázka prístupu k domu, pretože   žalobkyňa   nie   je   vlastníčkou   pozemku,   na   ktorom   dom   stojí.   V   takom   prípade nemôže   mať   naliehavý   právny   záujem   na   takejto   žalobe,   pretože   nemá   istotu   prístupu po parcele, na ktorej je dom postavený.“.

Okrem   toho   sťažovateľ   namieta   aj   nesprávny   právny   názor   okresného   súdu a krajského súdu vo vzťahu k výkladu a aplikácii § 151n, § 151o a § 151p Občianskeho zákonníka o prechode oprávnení vyplývajúcich z vecných bremien.

Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   uznesení   s jednotlivými   námietkami   sťažovateľa vysporiadal uvádzajúc, že „Dovolateľ videl vadu v zmysle § 237 písm. f) OSP aj v tom, že postup   prvostupňového   súdu   pri   rozhodovaní   o   zmene   návrhu   nezodpovedá   zákonným ustanoveniam, čím došlo k upretiu práva na jeho súdnu ochranu, pretože nie je jasné, o akom návrhu mal súd rozhodovať.

Zo spisu je zrejmé, že prvostupňový súd na pojednávaní 22. apríla 2008 uznesením pripustil zmenu petitu návrhu tak, ako navrhol právny zástupca žalobkyne na pojednávaní. Právny zástupca žalobkyne predložil súdu návrh zmeny petitu, ktorý je jasne a zrozumiteľne formulovaný   na   č. l.   55.   Na   pojednávaní   11.   marca   2009   právny   zástupca   žalobkyne uviedol, že spresňuje petit výroku, teda výrok v I. odseku, aj v II. odseku tak, že nežiada, aby súd   určil   ktorúkoľvek   nočnú   alebo   dennú   hodinu,   ale   aby   to   bolo   spresnené   tak,   že od 8.00 hod. do 22.00. hod. Nedostatok vydania rozhodnutia súdu o zmene návrhu nie je prípustným   dovolacím   dôvodom   podľa   ustanovenia   § 237   písm. f)   OSP,   možno   ho považovať len za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ku ktorej však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, nejde ale o postup, ktorým by bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Navrhovateľ   môže   za   konania   meniť   návrh   na   začatie   konania.   K   takémuto procesnému úkonu je však treba súhlas súdu (§ 95 ods. 1 OSP). Súd môže pripustiť zmenu návrhu   len   ak   sú   splnené   stanovené   podmienky:   zmenu   návrhu   na   začatie   konania nepripustí,   ak   by   výsledok   doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 OSP), čím je sledovaná a vyjadrená zásada hospodárnosti. O zmene návrhu na začatie konania rozhodne súd uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 1 písm. f) OSP). K zmene návrhu môže dôjsť ako v konaní pred súdom prvého stupňa tak i v odvolacom konaní. V dovolacom konaní je zmena návrhu na začatie konania vylúčená.

Dovolací súd poznamenáva, že skutočnosť, že súd opomenul rozhodnúť o pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, je síce vadou konania, jeho existencia však nezakladá prípustnosť dovolania (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 58/97). Medzi ďalšie námietky dovolateľa patrí aj to, že na pojednávanie 22. apríla 2008 súd nepredvolal žalovaného, tým mu bola odňatá možnosť vykonávať svoje práva pred súdom, byť prítomný na pojednávaní a reagovať na prednesy žalobkyne, ktorá bola ako účastník na pojednávaní vypočutá, ale aj na prednesy jeho právneho zástupcu a súdu. Uviedol, že, na pojednávaní   22.   apríla   2008   bolo   právnym   zástupcom   žalovaného   namietané,   že žalovaný   nebol   predvolaný   na   pojednávanie   a   právny   zástupca   ho   nemohol   zabezpečiť z dôvodu   jeho   práce   mimo   Slovenskej   republiky.   Z   uvedených   dôvodov   žiadal   odročiť pojednávanie.   Poukázal,   že   súd   návrh   neakceptoval   s   odôvodnením,   že   predvolanie   sa doručuje len právnym zástupcom.

Po preštudovaní spisu dovolací súd zistil, že na pojednávaní 22. apríla 2008 bol prítomný   právny   zástupca   žalovaného,   ktorý   mal   riadne   a   včas   vykázané   doručenie predvolania. Podľa § 24 OSP sa môže účastník občianskeho súdneho konania dať v konaní zastupovať   zástupcom,   ktorého   si   zvolí.   Ide   o   zastúpenie   na   základe   plnej   moci. Z ustanovení § 25 až § 27 OSP vyplýva, že závisí od vôle účastníka, či a koho si zvolí za zástupcu. Zástupcom účastníka môže byť aj advokát. Ak si účastník za zástupcu zvolí advokáta, plnú moc udelenú advokátovi nemôže obmedziť.

V   prípade,   ak   má   účastník   zástupcu   s   plnomocenstvom   pre   celé   konanie,   všetky písomnosti,   vrátane   predvolania   na   pojednávanie,   súd   doručuje   len   tomuto   zástupcovi. Nie je však vylúčené, aby sa predvolanie na pojednávanie doručilo aj priamo účastníkovi. Či   predvolanie   na   pojednávanie   bude   doručené   okrem   zástupcu   aj   účastníkovi   závisí od zváženia   súdu,   ktorý   tak   urobí   vtedy,   ak   považuje   osobnú   účasť   účastníka   na pojednávaní za potrebnú, napríklad ak mieni účastníka na pojednávaní vypočuť. Ak nemá účastník na pojednávaní osobne niečo vykonať, stačí, aby na pojednávanie bol predvolaný len jeho zástupca. Zástupca je totiž oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník.

Aj pri predvolávaní účastníka na pojednávanie je potrebné, aby mu predvolanie bolo doručené   s   dostatočným   časovým   predstihom,   a   to   spravidla   päť   dní   vopred   pred pojednávaním,   aby   mal   dostatok   času   sa   na   pojednávanie   pripraviť.   So   zreteľom   na uvedené je zrejmé, že v predmetnom konaní nedošlo k procesnej vade, zakladajúcej podľa § 237 písm. f) OSP prípustnosť dovolania.

K ďalšej námietke dovolateľa a to, že odvolací súd sa nevyporiadal so všetkými jeho námietkami uvedenými v odvolaní je potrebné uviesť, že v zmysle § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 OSP   Pokiaľ   súd   nesprávne   vyhodnotí   niektorý   z   vykonaných   dôkazov,   môže   byť   jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť tiež sama osebe nezakladá prípustnosť   dovolania   v   zmysle   § 237   OSP   (pre   úplnosť   treba   dodať,   že   nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP).

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b), c) OSP v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. OSP...

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 OSP   a   nespôsobuje   zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia   dovolateľa   boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd   (ne)použil   správny   právny   predpis   a   či   ho   (ne)správne   interpretoval   alebo   či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (§ 241   ods. 2   písm. b)   OSP),   dovolací   súd uvádza,   že   inou   vadou   konania   je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne vymenovaných v § 237 OSP nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia   o   tomto   dovolacom   dôvode   až   vtedy,   keď   je   dovolanie   z   určitého   zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávane veci nejde). Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie,   v   ktorom   bolo   vydané   napadnuté   rozhodnutie,   bolo   alebo   nebolo   postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP (dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto   aspektu   neposudzoval),   nejde   o   dôvod,   ktorý   by   zakladal   prípustnosť   dovolania v zmysle § 237 OSP.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného odmietol podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom na právnu   úpravu   dovolacieho   konania   nezaoberal   sa   napadnutým   rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladali   námietky   uplatnené sťažovateľom v dovolaní vrátane tých, ktoré sa týkali nesprávneho právneho posúdenia veci či nedostatočného zistenia skutkového stavu, prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohli by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá síce dovolanie odôvodňuje, ale sama osebe jeho prípustnosť nezakladá.

Najvyšší   súd   sa   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   so   všetkými   námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania (bez toho, aby posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov   krajského   súdu).   Napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   nie   je   zjavne   neodôvodnené   ani   arbitrárne,   práve   naopak, obsahuje   dostatok   presvedčivých   dôvodov   na   svoj   výrok.   S väčšinou   z dovolateľom uplatnených námietok sa najvyšší súd vysporiadal jednotlivo a zrozumiteľne. Argumentácia najvyššieho súdu vo vzťahu k zvyšnej časti námietok sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti (namietané   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   či   už   vo   vzťahu   k tvrdenej   neexistencii naliehavého právneho záujmu žalobkyne na uplatnenom určení, že právna povinnosť trvá, alebo   vo   vzťahu   k nesprávnej   aplikácii   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o vecných bremenách,   ako aj vo vzťahu k hodnoteniu   dôkazov a možnosti   klásť otázky   svedkyni) zjavne vyplýva z časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúcej sa nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu a hodnotenia dôkazov, ktoré môžu predstavovať iba také vady konania, ktoré samy osebe nezakladajú prípustnosť dovolania.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).   Ústava   však   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu úpravu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny poriadok,   ktorý   predpokladá   aj   možnosť   vzniku   procesných   pochybení   v   občianskom súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na   podstatu,   význam   a   procesné   dôsledky   pochybení upravuje tento procesný   kódex   aj podmienky, za ktorých   možno procesné   nesprávnosti napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky   súdny   poriadok priamo   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237,   pričom   vady   tejto   povahy   sú   zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od   taxatívne   vymenovaných   vád   –   (len)   v   tom   zmysle,   že   ich   považuje   za   relevantný dovolací   dôvod   [pozri   § 241   ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladá.

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov   tak,   aby   boli   zachované   označené   základné   práva   (m. m.   II. ÚS 148/09, IV. ÚS 481/2011).

Najvyšší   súd   preto   v   okolnostiach   danej   veci   nemohol   brať   na   zreteľ   len sťažovateľom   zdôrazňované   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   ale   musel   dbať aj na to,   aby   zachoval   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   týmto   právom a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti   podaného   dovolania   nemohol   nedať   prednosť   ústavnému   princípu   právnej istoty,   lebo   sťažovateľom   namietaný   nedostatok   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval podľa jeho názoru znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Z priložených príloh totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh   konania,   stanoviská   oboch   procesných   strán   k   prerokúvanej   veci,   výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené   a   nezlučiteľné   s   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   že   odôvodnenie   ako   celok   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP).

Nad   rámec   uvedeného ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   vzhľadom   na   viazanosť petitom sťažnosti mohol preskúmať iba to, či, resp. v akom rozsahu najvyšší súd porušil napadnutým   uznesením   tie   základné   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namietal. Nemohol   sa   preto   vecne   zaoberať   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   smerovali   proti nedostatočne zistenému skutkovému stavu alebo nesprávnym právnym názorom okresného súdu   a krajského   súdu (napríklad   nesprávne   právne   posúdenie   existencie   naliehavého právneho   záujmu   na uplatnenom   určení   či   otázka   prechodu   povinnosti   vyplývajúcej z vecného bremena).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľa z dôvodu   jeho   neprípustnosti,   ako   aj   celé   jeho   odôvodnenie   sú   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné a v danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými. Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietal aj porušenie princípu rovnosti strán v súdnom konaní a tomu zodpovedajúceho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Podľa sťažovateľa okresný súd „na pojednávaní 15. 10. 2008 nepripustil otázku položenú svedkyni právnym zástupcom žalovaného...   a   obdobne   aj na   pojednávaní   13.   3.   2009, kedy   súd   upozornil   právneho zástupcu žalovaného na kladenú otázku až po tom, čo sa navrhovateľka ohradila proti položenej otázke, pričom proti tejto otázke predtým nemal žiadne výhrady“.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje   rovnosť   účastníkov   v konaní   pred   súdom.   Požiadavka   spravodlivého   procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje   záujmy   a   zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   predmetná   námietka   sťažovateľa   vzťahuje na konanie pred okresným súdom, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom krajského súdu, pričom tento rozsudok krajského súdu nebol sťažnosťou napadnutý. Sťažovateľ ani nenamietal, že by v konaní pred najvyšším súdom bola porušená rovnosť účastníkov v takej intenzite,   aká   by   indikovala,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Navyše,   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sa   nepriamo vysporadúva aj s argumentáciou sťažovateľa, keď uvádza, že nedostatočne zistený skutkový stav   nezakladá   prípustnosť   dovolania.   Nemožnosť   položiť   svedkyni   otázky   by v okolnostiach daného prípadu mohla viesť k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu. Ústavný súd ďalej uvádza, že v zmysle § 126 ods. 3 OSP môžu účastníci dávať otázky svedkom iba so súhlasom predsedu   senátu, resp. samosudcu, z čoho vyplýva, že zákon predpokladá   podmienku   súhlasu   s podaním   otázky.   V danej   veci   nemohli byť základné práva sťažovateľa porušené takým konaním súdu, ktoré právny predpis umožňuje.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd preto aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej napádal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie ochrany pred vyvlastnením podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) ústavný súd pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a ani práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením najvyššieho súdu   a obsahom   základných   práv podľa   čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a podľa   čl. 1   ods. 1 dodatkového protokolu označených sťažovateľom neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012