znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 167/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   15   S   31/2009-53   z 30.   septembra   2010   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. apríla 2011 doručené podanie M. A., K. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Podnet SŤAŽNOSTI Podľa § 20 zákon NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR. Návrh na začatie konania na Ústavnom Súde SR“. Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako   sťažnosť   podľa   čl.   127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   15   S 31/2009-53   z   30.   septembra   2010   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie   krajského   súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojom podaní (sťažnosti) okrem iného uvádza:«Dňa 23. 03. 2011 som prevzal UZNESENIE č. k. 1 Sžr/13/2010 z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa v Bratislave 22. februára 2011, ktoré mi doručil Krajský súd v Nitre.

Neverím   tomu,   že   o   tomto   uznesení   1   Sžr/13/2010   konal   a   rozhodoval   senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Podľa   §   36c   O.   s.   p.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   koná   a   rozhoduje v senátoch.!!!

V   uznesení   nie   je   uvedený   ani   jeden   člen   senátu   v   odvolacích   konaniach rozhoduje senát.

Doposiaľ, keď som obdržal doporučenú zásielku alebo vyrozumenie z Najvyššieho súdu SR vždy tam bol štátny znak. V tomto uznesení nie je znak.

Uznesenie   je   dôkazom   podvodu,   korupcie,   ponižovania   mojej   dôstojnosti a porušovanie mojich ľudských práv, v našom súdnictve (česť výnimkám).

Zo dňa 02.   02.   2009 som zaslal prostredníctvom Okresného súdu Topoľčany na Krajský súd v Nitre ODVOLANIE proti uzneseniu č. k. 5 C/113/2008-34 IČS: 4608205849. O mojom ODVOLANÍ Krajský súd vôbec nekonal, ani v uznesení z Najvyššieho súdu nie je nič uvedené.

Tak som dňa 29. 06. 2009 zaslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky vec: Návrh ŽALOBY, kde som pripojil aj pravdivé dôkazy. Najvyšší súd o mojej žalobe vôbec nekonal a odstúpil ju správnemu orgánu Krajskému súdu v Nitre až dňa 29. 10. 2009, jednoducho sa toho zbavil.

Správny orgán Krajský súd v Nitre mi zaslal doručenú zásielku dňa 23. 7. 2010, ktoré som zo zdravotných dôvodov neprebral. Ako mohol túto zásielku opakovane zaslať už dňa 26. 7. 2010., až 3 dni po prvom dátume?! Klamstvo. Kto robí podvody, sa zvykne aj mýliť.

Následne mi Krajský súd v Nitre zaslal zo dňa 30. septembra 2010 UZNESENIE č. k. 15 S/31/2009-53, ktoré som prevzal dňa 3. 11. 2010.

V uznesení z Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S/31/2009-53 v Poučení, bolo uvedené, že   Citujem:   „Proti   tomuto   uzneseniu   je   prípustné   odvolanie   do   15   dní   odo   dňa   jeho doručenia na podpísanom súde v dvoch vyhotoveniach.“ Čo som aj v stanovenej lehote učinil podľa mojich vedomosti a schopnosti, ako ma Krajský súd poučil.

Podal som odvolanie zo dňa 07. 11. 2010 v dvoch vyhotoveniach o ktorých Správny orgán Krajský súd nekonal. O tomto sa Najvyšší súd v uznesení vôbec nezmienil.

O   mojom   odvolaní   v   uznesení   nie   je   uvedené   ani   len   jedno   slovíčko   v   uznesení z Najvyššieho súdu 1 Sžr/13/2010, ktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011.

Nie je pravdou, ako je uvedené v uznesení z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že žalobca napriek výzve a poučeniu neodstránil v stanovenej lehote vady svojho návrhu brániace jeho vecnému vybaveniu.

Ďalší dôkaz podvodu,   korupcie a ponižovanie mojej dôstojnosti a ľudských práv v našom súdnictve. ALE, kto chce psa biť palicu si vždy nájde.

Nesprávnosť konania a rozhodnutia správneho orgánu Najvyššieho súdu SR. Na Najvyšší súd SR som podal Návrh na obnovu konania. Najvyšší súd o mojom návrhu vôbec nekonal. Ani sa nevyjadril...

Najvyšší súd o mojej žalobe nekonal ani nerozhodol, všetky moje podania odstúpil nižšiemu správnemu orgánu.

ALE:   O   uznesení   č.   k.   15   S/31/2009-53   Krajského   súdu   v   Nitre   už   konal.   - PARADOX. Radový občan už nemá také práva ako má Krajský súd v Nitre.?!?!?!

Radový občan tohto právneho štátu, keď pošle podnet, kde poukazuje nesprávnosť v konaní a rozhodnutí našich správnych orgánov a súdov, ktoré bolo podľa § 228 ods. 1) písm. c) O. s. p. rozhodnuté v môj neprospech v dôsledku trestného činu sudcu, tak potom všetky správne orgány a súdy idú proti nemu, ponižujú ho na dôstojnosti, diskriminujú ho a všetko mu z a mi e t a j ú, aby sa nemohol dovolať svojich práv zaručené zákonom aj Ústavov Slovenskej republiky.

Nie je predsa mysliteľné, aby parcela vo vložke 13 číslo 269/4 rola vo výmere 1791 m2 v časti označené geometrickým plánom, Geodézie B. PS 262 T. číslo 244-262-143/93 ako parcelné číslo 269/3 orná pôda vo výmere 1501m2 nevedeli naše správne orgány a súdy vysporiadať ani za 55 rokov.??? Len preto, ako som uviedol, keď došlo k trestného činu sudcu. Preto sa Domáham a súčasne Navrhujem: Aby Ústavný súd konal a rozhodol aj o mojej ŽALOBE, zo dňa 29. 06. 2009, ktorú som zaslal na Najvyšší súd Slovenskej republiky o ktorej sa vôbec nekonalo ani nerozhodlo ani na správnom orgáne Krajského súdu v Nitre.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť (podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   pozn.)   môže   podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde musí obsahovať jednak   všeobecné náležitosti   uvedené   v §   20 zákona o ústavnom   súde,   ako   aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo   komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V   súlade   s   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z ustanovení § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde možno konštatovať, že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, čo by pri prísne formalistickom prístupe zakladalo dôvod na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa obsahu. Vychádzajúc   z obsahu   podania   a prihliadajúc   na   v ňom   uplatenú   argumentáciu ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného čl.   46   ods.   1   ústavy, ku   ktorému   malo dôjsť   uznesením   krajského   súdu č. k. 15   S   31/2009-53   z   30.   septembra   2010   a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011 vo veci „žaloby z 29. júna 2009“.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc ústavného súdu   poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   namietaným uznesením zastavil konanie o podaní („žalobe“) sťažovateľa z 29. júna 2009, ktoré právne kvalifikoval   ako   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   krajského   súdu č. k. 6 Co 107/2009-67 z 21. mája 2009; z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že krajský   súd   zastavil   konanie   z dôvodu,   že „žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby...“. V poučení krajský súd uviedol, že odvolanie proti jeho uzneseniu je prípustné.

Z uvedeného   vyplýva,   že   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   15   S   31/2009-53 z 30. septembra   2010   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   (čo   aj   využil),   o ktorom   bol oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   najvyšší   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   v   danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podstatou námietok sťažovateľa, na základe ktorých považuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sžr   13/2010   z   22.   februára   2011   za „neústavné“,   je   jeho   tvrdenie,   že „...   Nie   je   pravdou,   ako   je   uvedené   v   uznesení z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že žalobca napriek výzve a poučeniu neodstránil v stanovenej lehote vady svojho návrhu brániace jeho vecnému vybaveniu.“, a že „O mojom odvolaní nie je uvedené ani len jedno slovíčko v uznesení z Najvyššieho súdu 1 Sžr/13/2010, ktoré som prevzal dňa 23. 03. 2011.“.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaním z 29. júna 2009 (doručeným najvyššiemu súdu 3. júla 2009) označeným ako „návrh žaloby“ domáhal zrušenia uznesenia Štátneho notárstva v T. sp. zn. 900/60 zo 6. februára 1961, uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 Co 314/61 z 20. júla 1961, rozsudku Okresného súdu Topoľčany č. k. 5 C 16/97-70 zo 14. októbra 1996 a uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 107/2009-687   z 21.   mája 2009,   ako   aj   ďalších   obsahovo   nadväzujúcich   rozhodnutí.   Po oboznámení sa so spisom najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sž 44/2009 z 29. októbra 2009 postúpil vec na konanie a rozhodnutie krajskému súdu ako vecne a miestne príslušnému. Krajský súd následne predložil najvyššiemu súdu predmetný súdny spis vedený pod sp. zn. 15   S 31/2009   na   rozhodnutie   o vylúčení   sudcov   krajského   súdu   z prerokúvania a rozhodovania   vo   veci   sťažovateľa.   Najvyšší   súd   25. júna   2010   vrátil   označený   spis krajskému   súdu   bez   meritórneho   rozhodnutia   o   námietke   zaujatosti   z dôvodu,   že   bol predložený predčasne, pričom zároveň vo svojom prípise sp. zn. 6 Ndz 3/2010 z 21. júna 2010 poukázal na nejasnosť podania (žaloby) sťažovateľa a krajskému súdu uložil, aby vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nejasností   jeho   podania,   resp.   oznámenie „čoho   sa vlastne domáha“.

Následne   v zmysle   označeného   prípisu   najvyššieho   súdu   krajský   súd   uznesením č. k. 15 S 31/2009-47 zo 14. júla 2010 určil sťažovateľovi lehotu 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia na odstránenie nedostatkov podania a výslovne ho vyzval, aby uviedol, čoho sa domáha; či žiada uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 107/2009-67 z 21. mája 2009 zrušiť na základe mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), alebo či žiada preskúmať rozhodnutie krajského   súdu   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   či podáva   žalobu   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   správneho   orgánu.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   sťažovateľ   nedostatky   neodstránil   v stanovenej   lehote,   krajský   súd uznesením č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010 konanie zastavil.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:«Krajský   súd   v Nitre   napadnutým   uznesením   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil konanie o žalobe z dôvodu, že žalobca napriek výzve a poučeniu neodstránil v stanovenej lehote vady svojho návrhu brániace jeho vecnému vybaveniu. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého   uznesenia   a pokračovania   v konaní.   Uviedol,   že   odvolanie   smeruje   proti rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch sp. zn. 5 C/16/97-70 zo dňa 14. 10. 1996 v spojení s uznesením správneho orgánu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co/107/2009-67 zo dňa 21. 5.   2009.   Namietal   postup   okresného   súdu   pri   dedičskom   konaní   a v súvislosti   so zamietnutím   vydržania   nehnuteľností.   Tvrdil,   že   sa   domáhal   vlastníckeho   práva k vymedzenej nehnuteľnosti podľa vydržania, podľa dedičskej dohody a podľa podielu na majetku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c OSP, § 10 ods. 2 OSP) po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   v rozsahu odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd zo spisu súdu prvého stupňa zistil, že žalobca podal dňa 3.7.2009 na Najvyššom súde Slovenskej republiky „návrh,   žalobu“,   v ktorej uviedol,   že napáda tam špecifikované uznesenia štátneho notárstva v Topoľčanoch, Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu v Topoľčanoch.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sž 44/2009 zo dňa 29. 10. 2009 postúpil vec Krajskému súdu v Nitre ako súdu vecne a miestne príslušnému. Krajský súd v ďalšom konaní v intenciách prípisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ndz 3/2010 zo dňa 21. 6. 2010 uznesením č. k. 15 S/31/2009-47 zo dňa 14. 7. 2010 vyzval žalobcu   na   odstránenie   vád   a nejasností   jeho   podania   v lehote   10   dní.   Poučil   ho,   aby špecifikoval, či svojím podaním mienil podať mimoriadny opravný prostriedok alebo či sa domáhal preskúmania rozhodnutia a postupu podľa piatej časti OSP. Zároveň ho poučil o následku zastavenia konania v zmysle § 250d ods. 3 OSP spojenom s márnym uplynutím poskytnutej lehoty.

Uznesenie   krajského   súdu   bolo   žalobcovi   doručované   do   vlastných   rúk   na   ním uvedenú adresu bydliska prvýkrát dňa 23. 7. 2010, opakovanie dňa 26. 7. 2010. Dňa 26. 7. 2010 bola zásielka uložená na pošte. Zásielka bola dňa 17. 8. 2010 vrátená krajskému súdu s poznámkou, že adresát - žalobca ju neprevzal v odbernej lehote. Preto s poukazom na § 47ods. 2 OSP sa považuje deň, keď bola zásielka vrátená súdu (17. 8. 2010), za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Podľa   §   250d   ods.   3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2).

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   v preskúmavanej   veci   boli   dané   podmienky odôvodňujúce zastavenie konania podľa § 250d ods. 3 OSP. Krajský súd vyzval žalobcu k odstráneniu   vád,   ktoré   bránili   vecnému   vybaveniu   žaloby.   Žalobca   však   výzvu   na odstránenie vád s náležitým poučením o tom, ako to má urobiť, i o následkoch zastavenia konania   v prípade   márneho   uplynutia   lehoty,   neprevzal   v odbernej   lehote.   Preto   platí zákonná   fikcia   o náhradnom   doručení,   podľa   ktorej   bola   zásielka   –   výzva   doručená účastníkovi v deň jej vrátenia súdu, teda 17. 8. 2010 napriek tomu, že sa o tom žalobca nedozvedel. Lehota na odstránenie vád teda začala žalobcovi plynúť 18. 8. 2010 a posledný deň lehoty pripadol 27. 8. 2010. K odstráneniu vád podania však nedošlo. (Odvolací súd poznamenáva, že ani z odvolania proti zastavujúcemu uzneseniu krajského súdu nemožno jednoznačne ustáliť, čoho sa žalobca domáhal.)

Podľa názoru odvolacieho súdu preto krajský súd postupoval v súlade so zákonom, keď konanie podľa § 250d ods. 3 OSP zastavil, pretože žaloba trpela vadami brániacimi jej vecnému vybaveniu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom   na   uvedené   odvolaním   napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z citovaného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   založil   namietané   uznesenie   najmä   na interpretácii a aplikácii § 250 ods. 3 OSP, ako aj § 47 ods. 1 a 2 OSP.

Podľa   §   250d   ods.   3   OSP   súd   uznesením   konanie   zastaví,   ak   sa   žaloba   podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť   predmetom   preskúmavania   súdom,   ak   žalobca   neodstránil   vady   žaloby,   ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Podľa § 47 ods. 1 OSP do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Podľa § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový   pokus o doručenie bezvýsledným,   uloží doručovateľ   písomnosť na pošte alebo   na   orgáne   obce   a adresáta   o tom   vhodným   spôsobom   upovedomí.   Ak   si   adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   nie   je   posudzovanie   právnej   perfektnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a   z   týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   v okolnostiach   posudzovanej   veci postupoval ústavne súladným spôsobom, keď na doručovanie uznesenia krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-47 zo 14. júla 2010, ktorým tento vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov „návrhu   žaloby“,   aplikoval   §   47   ods.   2   OSP,   ktorý   upravuje   doručovanie písomností v súdnom konaní. Námietka sťažovateľa, podľa ktorej „Správny orgán Krajský súd v Nitre mi zaslal doručenú zásielku dňa 23. 7. 2010, ktoré som zo zdravotných dôvodov neprebral. Ako mohol túto zásielku opakovane zaslať už dňa 26. 7. 2010, až 3 dni po prvom dátume...“, v okolnostiach posudzovanej veci neobstojí. V danom prípade totiž išlo o tzv. náhradné   doručovanie   tej   istej   písomnosti   prostredníctvom   príslušného   doručovateľa v dôsledku toho, že prvé doručovanie nebolo úspešné, ako to sám sťažovateľ aj priznal z dôvodov   na   jeho   strane,   pričom   sťažovateľ   neuvádza   dôvody,   pre   ktoré   neprevzal písomnosť pri opätovnom doručovaní, resp. v úložnej dobe.

Neobstojí   a nie   je   pravdivé   ani   tvrdenie   sťažovateľa,   že „O   mojom   odvolaní v uznesení   nie   je   uvedené   ani   len   jedno   slovíčko   v   uznesení   z   Najvyššieho   súdu 1 Sžr/13/2010,   ktoré   som   prevzal   dňa   23.   03.   2011“. Z citovanej   časti   odôvodnenia namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   totiž   zjavne   vyplýva,   že   najvyšší   súd sa   ním (odvolaním proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 S 31/2009-53 z 30. septembra 2010, pozn.) meritórne zaoberal a vo veci rozhodol, pričom namietané uznesenie krajského súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľ   tiež   namietal, že najvyšší   súd o jeho odvolaní nerozhodoval   v senáte, keďže z § 36c OSP vyplýva, že najvyšší súd koná a rozhoduje v senáte. Táto námietka sťažovateľa je tiež zjavne neopodstatnená. Z písomného vyhotovenia uznesenia najvyššieho súdu   sp.   zn.   1   Sžr   13/2010   z 22. februára   2011,   ktorého   kópiu   sťažovateľ   priložil k sťažnosti,   totiž   zjavne   vyplýva,   že   vo   veci   rozhodoval   senát,   ktorého   predsedom   bol JUDr. Igor Belko; išlo pritom o postup, ktorý bol v súlade s opatrením podľa § 52 ods. 4 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov a čl. 4 ods. 4 Rokovacieho poriadku najvyššieho súdu z 23. marca 2006, ktorým bol vydaný rozvrh práce najvyššieho súdu.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).   V danom   prípade   najvyšší   súd   konal   v senáte,   ktorý   bol   na   konanie a rozhodovanie vo veci sťažovateľa príslušný podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu, pričom príslušný   senát   najvyššieho   súdu   (senát   6   Co,   pozn.)   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval   a aplikoval   pri   rozhodovaní   o odvolaní   sťažovateľa   príslušné   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   o náhradnom   doručovaní,   ako   aj   §   250d   ods.   3   OSP upravujúci   podmienky   zastavenia   konania   a na   tomto   základe   rozhodol.   Z uvedeného dôvodu nemožno považovať namietané uznesenie najvyššieho súdu ani za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy ani žiadneho iného základného práva vyplývajúceho z ústavy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 13/2010 z 22. februára 2011, ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa aj k námietke sťažovateľa, podľa ktorej „Najvyšší súd o mojej žalobe („žalobe“ z 29. júna 2009, pozn.) vôbec nekonal a odstúpil ju správnemu orgánu Krajskému súdu v Nitre   až   dňa   29.10.2009,   jednoducho   sa   toho   zbavil“.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti poukazuje na skutočnosť, že po doručení sťažovateľovej „žaloby“ z 29. júna 2009 najvyšší súd v súlade s § 246 OSP v spojení s § 244 OSP, podľa ktorých na preskúmanie rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy sú vecne príslušné krajské súdy, ak zákon neustanovuje inak,   postúpil   uznesením   sp.   zn.   5   Sž   44/2009   z   29.   októbra   2009   vec   na   konanie a rozhodnutie krajskému súdu ako vecne a miestne príslušnému, t. j. aj v tomto prípade konal v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravenými v Občianskom súdnom poriadku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011