znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 167/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Krajského súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 78/09, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010 doručená sťažnosť J. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 78/09.

Z   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   zo   spisovej   dokumentácie   vyžiadanej z krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti, o ktorej okresný súd rozhodol rozsudkom č.   k.   18   C   151/2004-164   z   23.   júna   2008   tak,   že   žalobu   zamietol.   Proti   označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 78/2009-211 z 24. februára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu ešte označený rozsudok krajského súdu nebol sťažovateľovi doručený.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol vo veci, ktorá je vedená v odvolacom konaní na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 12 Co 78/09. Prerokúvaný žalobný návrh bezprostredne súvisí s nezákonným rozviazaním pracovného pomeru Ministerstvom hospodárstva SR so mnou ako sťažovateľom v tejto veci ešte k 1. júlu 1996, z čoho vyplýva, že týmto problémom, ktorý predstavoval pre mňa veľké poškodenie, pretože výpoveď som dostal v čase, ktorý možno označiť za záverečnú etapu pred   dňom   nadobudnutia   dôchodcovské   veku,   kedy   pre   bežného   občana   Slovenskej republiky je nemysliteľné, aby sa vôbec zamestnal a našiel si vhodné zamestnanie. Aj z toho dôvodu   mal   mať   môj   žalobný   návrh   v   konaní   súdov   a   dotknutého   Krajského   súdu v Bratislave prednosť pred inými žalobnými návrhmi. Mal mať prednosť v súdnom konaní aj z toho dôvodu, že rozhodnutia vo veci 12 Co 78/09 odvolacieho Krajského súdu má a bude mať nadväznosť na rozhodnutia iných súdov, ktoré konajú v mojich žalobách podaných na viaceré fyzické   osoby   a   jednu   právnickú osobu   pre zapríčinenie mojej nezamestnanosti a tým môjho značného poškodenia, majetkovou ujmou, ktorá je v mojom prípade daná aj značnou neželateľnou psychickou záťažou, ktorú si v ostatných rokoch nemôžem dovoliť pre závažné   chronické   ochorenie   s   možným   následkom   ohrozenia   života   (srdcovocievne ochorenie   a   cukrovka   a   následné   choroby   spôsobené   uvedenými   dvoma   závažnými chorobami).

Vzhľadom na uvedené mal odvolací Krajský súd v Bratislave konať vo veci môjho odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v primeranom časovom limite, ale k tomu nedošlo.“

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 11. februára 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 12 Co 78/09 podľa ustanovení § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Na predmetnú sťažnosť odpovedala predsedníčka krajského súdu prípisom sp. zn. Spr. 2032/2010 z 3. marca 2010, v ktorom konštatovala, že sťažnosť je dôvodná. V označenom prípise sa okrem iného uvádza:

„... Šetrením v predmetnej právnej veci som zistila, že vec napadla na krajský súd dňa 04. 05. 2009 do senátu JUDr. E. B. a bola jej pridelená sp. zn. 12 Co 78/09. Z dôvodu odchodu predsedníčky senátu na Najvyšší súd SR sa zloženie senátu viackrát zmenilo. Po zrušení súdneho oddelenia 12 Co, 12 NcC, 12 CoE bola predmetná vec dňa 05. 01. 2010 pridelená   do   senátu   4   Co   v   zmysle   platného   rozvrhu   práce.   Zo   súdneho   spisu   ako   aj vyjadrenia referujúcej členky senátu JUDr. A. S. vyplýva, že úpravou v spise zo dňa 08. 02. 2010 bola vec daná na vyhlásenie rozhodnutia. Dňa 24. 02. 2010 bolo vo veci vyhlásené rozhodnutie...

Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, ako aj s vyjadrením referujúcej členky senátu musím konštatovať, že som v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12 Co 78/09 zistila prieťahy, ktorých príčiny sú dané okolnosťami objektívnej povahy so zreteľom na uvedené organizačné zmeny...

Zároveň   Vám   oznamujem,   že   vec   budem   naďalej   sledovať   z   hľadiska   jej bezprieťahovosti a plynulosti až do vrátenia spisu okresnému súdu.“

Napriek   skutočnostiam   uvedeným   v   prípise   podpredsedníčky   krajského   súdu sťažovateľ   podal   sťažnosť   aj   ústavnému   súdu   s   poukazom   na   to,   že „...   v   zákonnej 30-dňovej lehote mi nebolo doručené rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci 12 Co 78/09 a o výsledku   odvolacieho   konania   a   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   doterajšie   správanie   sa dotknutého   odvolacieho   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   je   len   malá   záruka,   že bezodkladne bude konať vo veci tak, aby bolo jeho rozhodnutie včas doručené súdu prvého stupňa... Prieťahmi v konaní bol som ako navrhovateľ – žalobca a sťažovateľ poškodený. Bola mi spôsobená nemajetková aj majetková ujma. Nemajetková hlavne tým, že zdĺhavým konaním vo veci v odvolacom konaní bol som postihnutý značnou psychickou záťažou, čo sa negatívne   prejavilo   na   mojom   podlomenom   zdraví.   Oddialením   kvôli   prieťahom   na odvolacom súde rozhodnutia o odvolaní bola mi spôsobená majetková ujma hlavne tým, že sa súdne neriešil už takmer dve desaťročia trvajúci súdny spor, a následné súdne spory proti fyzickým osobám a právnickej osobe, ktoré zapríčinili svojím protizákonným konaním neplatné rozviazanie pracovného pomeru s organizačných dôvodov s ústr. orgánom štátnej správy. Čiže oddialila sa náprava veci, a hlavne náhrada škody (náhrada mzdy), ktorá mi bola spôsobená.“.

Sťažovateľ od ústavného súdu žiada, aby nálezom zaviazal „dotknutý Krajský súd v Bratislave k takému konaniu, ktoré povedie k včasnému doručeniu jeho rozhodnutia súdu prvého stupňa alebo priamo k mojím rukám ako sťažovateľovi v tejto veci... a vyplatiť mi odškodné vo forme zadosťučinenia vo výške 3000, - eur (tritisíc eur)“.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co   78/09   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   z   24.   februára   2010   tak,   že   potvrdil odvolaním   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa.   O   skutočnosti,   že   krajský   súd v predmetnej veci v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už rozhodol, bol sťažovateľ informovaný z prípisu podpredsedníčky krajského súdu z 3. marca 2010, čo v sťažnosti priznáva,   keď   uvádza „...   bolo   mi   dotknutým   odvolacím   súdom   oznámené,   že   dňa 24. februára 2010 bolo vo veci 12 Co 78/09 vyhlásené rozhodnutie...“.

V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo   zásahu   do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

V   danom   prípade   aj   keď   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   nebola predmetná   vec   sťažovateľa   právoplatne   skončená,   krajský   súd   už   vo   veci   sťažovateľa meritórne rozhodol, čím odstránil jeho právnu neistotu. Táto skutočnosť v zásade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti o to viac, že sťažovateľ bol o tom, že krajský súd v jeho veci už rozhodol ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, informovaný.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľ namieta, že mu ešte nebol doručený predmetný rozsudok krajského súdu, keďže ho krajský súd nevyhotovil v lehote ustanovenej v   §   158   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   (30   dní   od   vyhlásenia),   ústavný   súd považoval za potrebné uviesť, že nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na vyhotovenie rozsudku samo osebe nezakladá dôvody na vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   totiž   v   rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   už   viackrát vyslovil, že pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na zákonom ustanovené lehoty na vykonanie   určitého   úkonu   sudcom   alebo   iným   štátnym   orgánom.   S   prihliadnutím   na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 11/00).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03)   alebo   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 17/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

V danom prípade si ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním od krajského súdu vyžiadal informáciu o aktuálnom stave predmetného konania, na čo reagoval krajský súd   faxovou   správou   zo   14.   apríla   2010,   ktorej   súčasťou   bol   už   vyhotovený   rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 78/09 z 24. februára 2010.

Na základe skutočností   uvedených   v sťažnosti,   ako aj na základe svojich   zistení ústavný   súd   konštatoval,   že   v   predmetnej   veci   došlo   pri   vyhotovovaní   rozsudku vyhláseného   24.   februára   2010   k   určitým   prieťahom   v   postupe   krajského   súdu (vyhotovovanie   predmetného   rozsudku   trvalo   takmer   2   mesiace,   pozn.),   čo   však   podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za taký závažný nedostatok v konaní, ktorý by po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie umožňoval reálne dospieť k záveru, že v predmetnej   veci   krajský   súd   svojím   postupom   v   konaní   sp.   zn.   12   Co   78/09   porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne pozri napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01). Ústavný súd preto po predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010